Bratislava 12. septembra (ČTK) - Na výstavbu priehrady Gabčíkovo, ktorú pred tridsiatimi rokmi spustilo podpísanie medzištátnej zmluvy medzi bývalým Československom a Maďarskom, majú jeho priaznivci aj odporcovia dodnes vyhranené názory. Kým pre jedného z jeho najväčších zástancov Júliusa Bindera vodné dielo spĺňa požiadavky na priehradu tretieho tisícročia, ekológ Mikuláš Huba ho naďalej považuje za výtvor socialistickej megalománie.
Gabčíkovo sa stalo predmetom sporov najmä po páde komunistického režimu. Priehrada proti sebe postavila slovenských a maďarských politikov, keď Budapešť odmietla z ekologických dôvodov postaviť svoju časť sústavy. Spor medzi Slovenskom a Maďarskom neskôr riešil medzinárodný súd v Haagu. Okrem toho proti priehrade vystupovali i na Slovensku viacerí ekologickí aktivisti. Pri jej výstavbe totiž vyklčovali veľkú časť lužných lesov dunajskej ramennej sústavy a na ich mieste stojí zdrž Hrušov.
Cena vodného diela je už splatená
"Skutočný vplyv vodného diela na prírodu je nad očakávanie priaznivý. Vodné dielo sa už splatilo, jeho súčasná hodnota podľa medzinárodných kritérií je 10 miliárd eur. Bezpečne previedlo povodne, i tú súčasnú. Nie je potrebné nič dokazovať, to sú fakty, stačí sa prísť pozrieť," hodnotil pre ČTK vodné dielo Binder, ktorý je bývalým šéfom podniku Vodohospodárska výstavba a expolitik HZDS.
Podľa Bindera by bez výstavby gabčíkovskej priehrady Slovensko v roku 1997 pravdepodobne zažilo povodne podobné ako na Morave, ktoré si vyžiadali desiatky ľudských životov. Priehrada tiež podľa neho mala priaznivý vplyv na podzemné vody, ako aj na prírodu okolo Dunaja. Dunajské lužné lesy by bez jej postavenia vyschli a naopak priehrada im zabezpečila potrebnú vodu, myslí si Binder. Slovensko by navyše podľa neho nezískalo ani vyrobenú elektrickú energiu.
Podľa environmentalistu napáchala priehrada nenapraviteľné škody
Environmentalista Huba, ktorý v súčasnosti pôsobí na Geografickom ústave Slovenskej akadémie vied, naopak ešte v 80. a 90. rokoch varoval pred viacerými ekologickými následkami priehrady. Dnes je stále presvedčený o tom, že výstavbou priehrady sa na prírode napáchali nenapraviteľné škody. "Najvážnejšia je škoda vo vedomí ľudí, keďže sa posilnila nebezpečná ilúzia, že prírodu možno vo veľkom a beztrestne znásilňovať," uviedol pre ČTK.
Dôsledky na časť dunajskej ramennej sústavy, ktorá zostala zachovaná, ako aj celkovo na pôdu, lesy, rastlinstvo, živočíchy a ekosystémy v okolí priehrady, je dnes podľa Hubu ťažké presne vymenovať. "O tom, čo sa v prírode deje od spustenia Gabčíkova do prevádzky, chýbajú informácie. Jednak tie, ktoré sú, sa utajujú, jednak chýba sľubovaný systematický monitoring prírodných zmien," poznamenal.
Gabčíkovskú priehradu dodnes obhajujú politici vládnych strán. Predseda parlamentného výboru pre životné prostredie Ján Slabý z vládnej SNS podobne ako Binder veril, že priehrada dunajskej prírode viac pomohla, ako uškodila. "Tam, kde by možno, ak by nebolo postavené toto vodné dielo, došlo aj k vysýchaniu mŕtvych ramien, tak teraz je tam udržiavaná optimálna hladina vody," povedal ČTK. Naopak šéf opozičnej SMK Pál Csáky, ktorého strana mala vždy k výstavbe priehrady rezervovaný postoj, netajil opäť svoje antipatie. "Mne osobne ani teraz sa nepáči toto dielo. Myslím si, že v členitom horskom teréne je možné používať takéto nástroje, ale na nížine je to väčší problém," vyhlásil nedávno v rozhovore s ČTK.
Základné údaje o vodnom diele na Dunaji:
Pôvodne plánované rozloženie:
Sústava vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros mala pokryť 205 km dlhý úsek Dunaja na hranici medzi Slovenskom a Maďarskom (od riečneho kilometra 1860 do riečneho kilometra 1655 medzi Bratislavou a Budapešťou). Slovenská časť projektu zahŕňala 69 kilometrov dlhý úsek Gabčíkovo, končiaci prehĺbením Dunaja na riečnom kilometri 1791. Úsek Nagymaros mal mať dĺžku 136 kilometrov.
Postavená časť:
Z projektu vodných diel na Dunaji bola napokon realizovaná len slovenská časť, a to v pozmenenej podobe (takzvaný variant "C"). Vodné dielo Gabčíkovo dnes tvorí prehradenie starého koryta Dunaja pri bratislavskej mestskej časti Čunovo (osem kilometrov vyššie proti prúdu, než sa pôvodne plánovalo - tu sú ešte obidva brehy rieky na slovenskom území), vodná nádrž Hrušov, do ktorej bola voda odvedená, vodné elektrárne a plavebné komory v Gabčíkove, prehĺbený odpadový kanál a ďalšie menšie elektrárne.
Vodná nádrž Hrušov má rozlohu 46 km2 (na porovnanie: najväčšia česká vodná nádrž, Orlická priehrada na Vltave má 27,3 km2) a zadržiava vodu v objeme približne 200 miliónov metrov kubických. Ľavostranná hrádza zdrže je dlhá 25,6 kilometra, pravostranná 10,5 kilometra. Prívodný kanál ku Gabčíkovu meria 17 kilometrov, odpadový kanál je dlhý osem kilometrov. Dielo Gabčíkovo má maximálny prietok 5088 m3/s.
Parametre nepostavených častí:
Vodná nádrž Nagymaros (obec sa nachádza na úseku Dunaja, ktorý už preteká výlučne maďarským územím), mala zadržať 550 miliónov metrov kubických vody. V miestnej elektrárni malo pracovať šesť turbín s výkonom 158 MW. Rovnako ako v Gabčíkove sa počítalo s dvoma plavebnými komorami.
Výkon:
Gabčíkovská vodná elektráreň, súčasťou ktorej je osem kaplánových turbín, má výkon 720 MW (Orlická priehrada so štyrmi turbínami typu Kaplan má približne polovičný). Gabčíkovo je zdrojom asi desiatich percent všetkej spotrebovanej elektrickej energie na Slovensku a tvorí viac než polovicu výkonu všetkých slovenských vodných elektrární. Menšia vodná elektráreň Čunovo vyššie proti prúdu má výkon asi 24 MW.
Argumenty v prospech stavby a proti nej:
Sústava vodných diel bola pripravovaná predovšetkým ako ochrana proti povodniam v Podunajskej nížine. Zároveň mala zabezpečiť riečnu dopravnú trasu medzi Bratislavou a Budapešťou, predovšetkým preklenúť miestne brodové úseky a umožniť tak plavbu lodiam s hlbším ponorom. Od začiatku sa počítalo aj s využitím potenciálu Dunaja na ekologickú výrobu elektrickej energie. Stavba mala taktiež vyriešiť problémy s miestnou hladinou spodných vôd a vytvoriť predpoklady pre hospodársky rozvoj v okolí (vrátane rekreačného využitia).
Projekt Gabčíkovo-Nagymaros bol však často označovaný aj ako produkt socialistickej megalománie. Predovšetkým ekologickí aktivisti varovali pred vplyvmi vodného diela na unikátny ekosystém lužných lesov. Objavili sa aj obavy, že priehrady ohrozia zdroje pitnej vody pre Budapešť a zhoršia kvalitu spodných vôd.
História stavby:
Prvé medzivládne rokovanie o ochrane proti povodniam a využití hydroenergetického potenciálu Dunaja v úseku medzi Bratislavou a Budapešťou boli už v 50. rokoch 20. storočia. V septembri 1977 podpísali Československá socialistická republika (ČSSR) a Maďarská ľudová republika (MĽR) zmluvu o vybudovaní Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros. Náklady na stavbu aj výnosy si obidve krajiny mali rozdeliť rovnakým dielom. V roku 1989 prerušila maďarská strana práce na svojej časti a o tri roky neskôr vypovedala zmluvu z roku 1977. Slovensko sa potom rozhodlo dobudovať už takmer hotovú časť Gabčíkovo, ale v zmenenej podobe a výhradne na vlastnom území. V septembri 1997 potvrdil Medzinárodný súdny dvor v Haagu platnosť zmluvy o výstavbe a prevádzke Gabčíkova-Nagymaros z roku 1977 a rozhodol, že Maďarsko nemalo právo zmluvu vypovedať. Obidvom stranám nariadil, aby rokovali o ukončení sporu. Konečné riešenie zatiaľ nebolo navrhnuté.
