ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Stano Dančiak: Vstúpiť do KSČ? Nikdy v živote!

Nová scéna bola za socializmu eštebáckym divadlom. Znôška parazitov spoločnosti, tvrdí v rozhovore pre SME.sk herec Stano Dančiak.

Narodil sa v októbri 1942 v Bratislave, vyštudoval Vysokú školu múzických umení. V mladosti sa venoval najmä športu (futbal, hokej, atletika) a účinkovaniu v rozhlasovej dramatickej družine. Už počas štúdia na vysokej škole hrával v Slovenskom národnom di(Zdroj: Martina Strmeňová)

Nová scéna bola za socializmu eštebáckym divadlom. Súbor, v ktorom čo človek, to eštebák, proste znôška parazitov spoločnosti, tvrdí v rozhovore pre SME.sk herec STANO DANČIAK.

Meno Stano je obvykle Stanislav. U vás nie, všade máte napísané to prvé. Spôsobovalo to problémy?

Samozrejme, problémy s menom som mal pomerne dlho, aj na úradoch. Dokonca aj v televízii ma mnohokrát v titulkoch uvádzali ako Stanislava, pričom som to vôbec nebol ja. (smiech) Ale snáď si už všetci zvykli.

Narodili ste sa v roku 1942, teda počas vojny. Pamätá si z nej niečo malé dieťa?

Zväčša nič, ale neskôr sa mnohé dozvie. Otec bol štátnym zamestnancom a veľmi sa obával, že v Bratislave bude tvrdý stret s Nemcami. Evakuoval nás teda na Liptov, odkiaľ pochádzal. Iróniou osudu práve tam bola najhoršia vojna. Raz nám všetko brali Nemci, potom zase Rusi - potraviny, deky, proste všetko. Bola tam taká zima, že sme dokonca bývali medzi dobytkom v kravíne pri rodičovskom dome, pretože tam bolo aspoň trochu teplo.

Kto bral viac? Nemci či Rusi?

To si nedovolím povedať, aby som jednu z vojnových strán neurazil, ale boli na tom podobne. (smiech)

V roku 1953 zomrel Stalin. Ako sa tá informácia prenášala do škôl a k deťom?

Chodil som do chlapčenskej školy, s dievčatami sme chodiť nemohli, aby sme ich neobchytkávali. (smiech) Keď zomrel, po škole lietala jedna urevaná a uplakaná učiteľka, ktorá na nás vyvalila: „A vy neplačete? Veď zomrel súdruh Stalin!" Vtedy som sa zľakol, že prečo by som mal plakať, a hovorím: „Veď to nie je naša rodina." Pritom v skutočnosti ten plač len imitovala. Asi sa chcela niekomu zapáčiť a vzbudzovala zbytočný pocit výčitiek a strachu. Pamätám si, ako som chodil na náboženstvo a zrazu sme začali spievať Pieseň práce.

To sa zmenilo zo dňa na deň?

Nie, náboženstvo hneď neskončilo. Pred vyučovacím týždňom bolo od siedmej do ôsmej náboženstvo, akurát nás z ničoho nič nesmeli učiť farári, ale iba katechéti, čo bola iná kategória. Zmena prišla postupne.

Ste veriaci?

Samozrejme. Príde vám to čudné?

Dá sa povedať, čo sa deje v hlave detí, ktoré sa učia o Bohu, a po čase im vtĺkajú, že neexistuje?

To bola čistá schizofrénia. Je zlé, ak vám niečo nanucujú. Náboženstvo predtým nanútené nebolo, chodili sme naň dobrovoľne. Venovali sa nám aj saleziáni, chodili sme na ranné omše, litánie, večerné omše a do takej knižočky sme dostávali razítka za účasť. Na konci roka sa to vyhodnotilo a dostávali sme dary. Tak som dostal prvú hokejku, prvé korčule, vyrástlo tam množstvo kvalitných futbalistov... Mne sa u saleziánov páčilo.

Musel som si vybrať - buď šport alebo umenie

Ako mládežník ste hrávali futbal za Slovan, venovali ste sa hokeju, dokonca ste boli v doraste vicemajstrom republiky v behu na 1000 metrov. Ako sa stane, že niekto prejde od športu k umeniu?

To bolo dané najmä tým, že som od svojich ôsmich rokov chodil do rozhlasovej dramatickej družiny. Vyrastal som tam, dokonca som bol prvým moderátorom na Modrej vlne.

Mladším treba vysvetliť, čo bola Modrá vlna.

Bola to relácia, vysielaná naživo, ktorá sa vysielala v piatok večer a suplovala to, čo dovtedy chýbalo - hovorilo sa v nej najmä o problémoch mladých ľudí. Redaktori behali po internátoch a zisťovali, čo trápi mladých, ako žijú a podobne. Dokonca v tejto relácii sa mohol prvýkrát z rádií ozvať Beatles. Dovtedy bol zakázaný, vnímali ho ako protištátnu kapelu napriek tomu, že jej fenomén zachvátil celý svet. Podotýkam, že v čase, keď šla tá relácia, sa kompletne vyprázdnilo bratislavské korzo.

Bolo teda nutné rozhodnúť sa, čo bude mať prednosť - šport či herectvo?

Presne tak. Šport mi zaberal strašne veľa času, keď som šiel na tréning, nemohol som byť v rozhlase. Pritom detské rozhlasové hry, ktoré sa vysielali v sobotu o druhej, sa nahrávali práve v tom čase. Navyše, moderovanie Modrej vlny ma lákalo, pretože ak je niečo naživo, môžete hovoriť sám za seba. Pripravený text som si mohol zmeniť do podoby, akceptovateľnej pre mladých ľudí a celá tá práca ma veľmi bavila.

Naša herecká generácia chcela zmeniť prístup k divadlu

Mnohí hovoria, že silné herecké generácie prichádzajú vo vlnách a striedajú sa so slabšími. Platí to?

Áno. Naša generácia mala šťastie, pretože Slovenské národné divadlo bolo v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch na vrchole. Nastúpili sme tam so snahou zmeniť to klasické hranie divadla, ktoré tu bolo predtým.

Čo vám chýbalo v dovtedajšom hraní?

Samotné výkony hercov v jednotlivých hrách boli strašne rovnaké, jedna hra sa podobala druhej, nebol v nich žiadny rozdiel v spôsobe hrania. Divadlo bolo vysoko, ale prišli ste doň a nemalo vás čím prekvapiť. Vedeli ste, na ktorých hercov sa oplatí ísť pozrieť, ale samotná dramaturgia bola úplne identická, nech sa hralo čokoľvek.

Tá snaha o zmenu vašou generáciou prišla podvedome alebo to bol zámer?

Nebolo to podvedomé. Zrazu sme objavili skvelých dramatických spisovateľov, ktorí sa dovtedy vôbec nehrávali. V škole sme mali solídneho dramaturga Martina Porubjaka, ktorý v tom čase zrejme poznal literatúru, ktorá síce obišla celý svet, ale u nás sa nesmela hrať, bol tam Peter Mikulík, ktorý čítal a prekladal zaujímavých autorov ako Sławomir Mrożek...

Chceli sme si vyskúšať koncepciu, ako by sa to dalo hrať. Dovtedy sme nič také nevideli a neexistoval návod, ako to spraviť, aby to bolo zaujímavé. Známa bola inscenácia Veselica, v ktorej traja chlapi hľadali odpoveď na otázku - „kde je vlastne tá zábava? Kde sa bavia ľudia?" Ten Mrożek mi dodnes znie ako rytmická melódia...

Video: Lukáš Kodoň

Sila vašej hereckej generácie teda spočívala najmä v tom, že menila dovtedajší tradičný prístup k divadlu a hrám ako takým?

Áno, ale šlo o zmeny predovšetkým v dramaturgii. Potom to celé bolo chytľavé...

Hneď po škole ste šli do SND. Bolo bežné, že absolventi VŠMU začínali priamo v národnom?

Nie, bežné to nebolo, ale nám sa to podarilo. Angažovali prakticky všetkých študentov a snáď do všetkých možných divadiel.

Boli ste takí dobrí alebo nebolo dosť hercov?

Neviem, či sme boli dobrí, ale ja som hral v národnom už od druhého ročníka, dokonca pomerne veľkú postavu. Okrem toho - veľa hercov ma poznalo z rozhlasu, a tak som sa tam dostal prirodzenou cestou.

Prečo sa o minulých časoch hovorí ako o zlatej ére Slovenského národného divadla a o súčasnosti nie?

Zrejme to spôsobil fakt, že sme začali hrávať hry, ktoré tu dovtedy vôbec neboli. Všetko to spôsobili dramaturgovia a režiséri, ktorí tie hry vyberali a takzvaná zlatá éra bola vcelku prirodzeným dôsledkom. Ale o dnešnej generácii hercov si vôbec nemyslím, že je horšia.

Chceli sme "divadlo pravdy"

V roku 1971 ste odišli zo SND a vzniklo Divadlo na Korze. Prečo?

Odišli sme kvôli tomu, že tam boli silné snahy o návrat ku slovenskej klasike. A to sme nechceli. Do dnešného dňa neviem hovoriť tou ľubozvučnou slovenčinou ako mnohí herci, ktorí ňou prešli, takže mi to nesedelo.

Ktorí herci?

Adamovič, Turzonovová, Vášáryová... Na ich intonovaní to bolo cítiť, ja som tak rozprávať nedokázal. Vedeli krásne zmäkčovať, vyslovovať, hovorili presne tak, aby to do tej slovenskej klasiky sadlo.

Po troch rokoch Divadlo na Korze zaniklo, pretože nevyhovovalo režimu a prevelili vás na Novú scénu. Tá protisocialistická rebélia v Korze bola vopred naplánovaná alebo prišla prirodzene?

Nie, to sme si nehovorili, chceli sme len, aby to bolo „divadlo pravdy". V iných kamenných a štátnych divadlách to nebolo možné. Bohužiaľ. Jednu hru sme skúšali mesiac, už mala ísť na javisko a zrazu nám ju zrušili... Veď to nebolo normálne. Podotýkam, že keď sme dali v národnom divadle výpoveď, prišiel šok, lebo to dovtedy snáď nikto nikdy neurobil.

Na odchod do Divadla na Korze vás prehovoril Milan Lasica. Váhali ste?

Kdeže. Povedal mi, že chce mať okrem Poetického súboru, ktorý už existoval, aj niečo ďalšie, ktoré by lákalo podobného diváka, ako jeho - vtedy veľmi obľúbené - vystúpenia so Satinským.

Nešli k nim herci najmä preto, lebo bolo výhodné viezť sa na vlne ich popularity?

Nie, veď nás oslovili a angažovali oni sami. Proste chceli divadelný súbor, teda činohru s rovnakým svetonázorom. Lasica nás už poznal, režíroval nám nejaké hry a vedel, že nám tiež o niečo ide. Navyše túžil po režírovaní a chcel mať popri dva mesiace vopred vypredaných programoch súbor, ktorý by lákal obdobných divákov. Tak vznikla hra August, august, august, ktorú napísal Kohout a ktorú nám nakoniec zakázali, lebo autor ostal na západe.

Keď vám zrušili divadlo, v ktorom fungovala relatívna sloboda, nechcel nikto z vás „prásknuť" s herectvom? Prečo človek ostáva pri profesii, pri ktorej nemôže slobodne dýchať?

Keď začnete niečo takéto robiť a uvedomíte si drinu, ktorú máte za sebou, tak pochopíte. Veď len počas vysokej školy som mal desať premiér. Ukážte mi dnes poslucháča, ktorý ma za sebou niečo také. Kam sme šli na zájazd, tam sme vyhrávali všetky festivalové ceny. V celom svete, nielen v Európe!

Hrali sme dokonca v Divadle národov vo Francúzsku! Komédiu, ktorá bola privezená zo socialistického sveta. Prišli nás tam upozorňovať naši ľudia z veľvyslanectva, že „tady takové hry moc nežerou". Pritom ani nevedeli, čo konkrétne ideme hrať. Tá komédia bola v staroslovienčine, o ktorej Francúzi ani nechyrovali, že existuje. A mala neskutočný úspech.

Čiže ak niečo človeka chytí, robí to bez ohľadu na podmienky a prekážky?

Naučili sme sa nedávať si servítku pred ústa a to nám stačilo.

Lákali vás do KSČ?

No, na Novej scéne áno. Nikdy mi však ani nenapadlo vstúpiť tam. V živote! To som mal zmeniť svoj svetonázor? Veď ja som im absolútne nedôveroval. Stačilo si spomenúť na politické krágľovačky. To, o čo sa dovtedy snažil Alexander Dubček, bolo síce naivné, ale v kontexte tej doby maximom, ktoré mohol urobiť.

Prečo si to myslíte?

Veď to zazvonilo v celom svete. Povedzte jeho meno kdekoľvek a budú ho poznať.

Neverím, že Lasica so Satinským podpísali Antichartu

Ako ste potom vnímali, že množstvo umelcov síce na javisku bojovalo proti režimu, na strane druhej podpísali Antichartu? Podpísali ju dokonca Lasica so Satinským.

Ja som ju nepodpísal.

Iní áno.

Ja napríklad neverím, že by ju Lasica so Satinským podpísali. To je niekoho výmysel.

Koho?

Toho, kto ich chcel dostať do polohy, aby ich znenávideli ľudia. Hovorí sa o tom, ale bez dôkazov.

Nikdy ste sa o tom s Lasicom nebavili?

Nie. Dokonca som ani nepočul, že by to podpísal. Neverím tomu. Obaja, teda Lasica aj Satinský, na ten režim doplatili, vyhnali ich zo Slovenska a dlho robili v Čechách. Potom sa Slováci pričinili aj o to, aby tam nemohli zostať a tak sa dostali na Novú scénu, kde sme zachraňovali dramaturgiu.

Zachraňovali?

Však vtedy bola Nová scéna eštebáckym divadlom. Súbor, v ktorom čo človek, to eštebák. Znôška parazitov spoločnosti.

Herci?

Áno.

Ktorí?

Nezvyknem ich menovať. Okrem vrátnika, ktorý bol postihnutý a na vozíku, boli eštebákmi snáď všetci. V roku 1989 po revolúcii tam prišiel jeden chlapík a hovorí mi: „Prepáč, môžem tu niečo urobiť?" A začal ťukať do steny. Pýtam sa ho: „To čo robíš?" A on: „Hľadám odpočúvacie zariadenie." A ja: „Odkiaľ ty vieš, že tu nejaké je?" On: „Ty k..., však som ho tam dával." To bol obraz toho divadla.

Povedzte teda mená hercov, ktorí eštebákmi neboli, možno to bude ľahšie.

Nemienim nikomu ubližovať, žiadne mená nepoviem. Od riaditeľa počnúc po posledného herca to bolo socialistické divadlo. Mnohí možno donášali a ani nevedeli, čo vlastne robia. Proste situácia na vracanie.

Nemohli ste ísť do iného divadla?

Nie. Najskôr nás chceli rozhodiť po divadlách celého Slovenska, ale zachránil to Miloš Pietor, ktorý s nami robil externe ako režisér. Nechcel, aby nás rozprášili a rozbili kolektív, ktorý vznikal celé roky. Vybavil to s riaditeľom divadla Daliborom Hegerom, ktorý inklinoval k operete. Činohra ho nezaujímala, ani jej nerozumel. Pietor mu povedal, aby tam tí herci ostali, že na nich dostane peniaze. A on, že "to sú samí slabí herci z Divadla na Korze". Pritom v našom predchádzajúcom divadle v živote nebol. Nič od nás nevidel! Pietor na to: „Však keď budú slabí, pošleš ich prečo, vezmeš nových hercov a peniaze ti ostanú." Popíjali a on na to skočil. To bolo naše šťastie.

Do socialistických kompozícií ma neobsadzovali

Hrali ste vtedy roly, ktoré vás dnes mrzia?

Nie. Mal som tričko človeka, ktorého do socialistických kompozícií ani neobsadzovali. Keď sa robil jeden viacdielny film o vojne, ani neviem, ako sa volal, tak ma ani neobsadili.

Povstalecká história? Michal Dočolomanský hral Gustáva Husáka.

Presne. V ňom sme nehrali snáď len ja, Lasica a ešte niekto, inak tam boli všetci, ktorí mali hlavu, ruky, ústa a oči.

Prečo ste boli výnimkou?

Nehodil som sa na žiadnu postavu. Moja tvár a dovtedajšie výkony ma na to nekvalifikovali.

Dnes ste tomu asi rád.

Áno, pretože si myslím, že človek by mal mať svoj svetonázor a svoju tvár.

Keby vás tam vtedy zavolali hrať, zachovali by ste si ju?

Odmietol by som. Bol tam jeden pokus, mal som stvárniť nejakého vojaka, ale povedal som, že ďakujem.

Režim vtedy udeľoval titul „zaslúžilý umelec". Dostali ste ho?

Nebol som ním ako jediný z kolegov, pretože by som preň neurobil ani jeden krok.

Nikdy vám ho neponúkli?

Nikdy, ani som sa o to nezaujímal. Nemalo to žiadnu hodnotu. A ak, tak jedine takú, že ste sa dostali vyššie v produkčných knihách, čo zaručovalo vyšší filmovací či dabingový honorár. Ja som to aj tak dobehol, na honorár som mal v dabingu výnimku. (smiech)

Dnes si mnohí umelci privyrábajú na súkromných akciách. Dalo sa vyžiť z vtedajších hereckých platov?

Ja som mal nástupný plat tisícštyristo korún. A to som mal aj dvadsať predstavení do mesiaca. V Divadle na Korze sme si to navýšili a mal som dvetisícšesťsto korún. To tam tuším nemal nikto, lebo riaditeľ razil myšlienku „rovnaké platy a nebudú problémy". Rovnako zarábal ten, čo mal jedno predstavenie do mesiaca ako trebárs Vlado Műller, ktorý ich mal oveľa viac. Po zrušení divadla nám platy znížili a naše peniaze rozdali iným hercom. (smiech)

Divadlo dáva národu vedomie a odvahu

Hovorí sa, že divadlo dvíha kultúrnu úroveň národa. Nie je to len klišé?

Prečo si to myslíte?

Vychádzam z toho, že do divadla chodia najmä tí, ktorí už na určitej kultúrnej úrovni sú.

Áno?

Inak by tam predsa nešli.

No dobre, ale to závisí aj od režisérov, aké hry pripravia. Divadlo jednoznačne posilňuje vedomie národa. Keď sme hrali bez servítky na ústach, bežne sme mali aj polhodinovú klaňačku. Ľudia z divadla odchádzali v slzách, proste plakali, aké to bolo dramatické.

Čo teda dáva divadlo národu?

Vedomie a odvahu.

Odvahu k čomu?

Odvahu vyjadriť sa. Divadlo posilňuje váš názor. My sme nešli do žiadnej hry s tým, že "ideme sa vysmievať tomu, v čom žijeme". Ale keď sme mohli, riadne sme sa tomu vysmiali.

Nesmeruje dnes divadlo podvedome k plytkej zábave? Nerobí sa komercia na úkor kvality kvôli vypredaniu sály?

Chodíte do divadla?

Áno.

Ťažko povedať, ako to pociťujete, lebo ja tam už nechodím ako divák vôbec. Iba ako herec na svoje predstavenie. Vôbec nevidím, a tak si dovolím neodpovedať.

Mal som na mysli skôr celkový vývoj divadla po revolúcii. Komercia a plytkosť vždy priťahujú viac ľudí.

Môžem s tým súhlasiť, ale podľa mňa si ľudia nevyberajú len podľa toho, čo sa hrá, ale podľa toho, akí herci tam hrajú. To vám povie každá žena, predávajúca lístky v divadle. Ľudia dnes nechodia na konkrétnu hru, ale pýtajú sa, kto tam vystupuje.

Dá sa povedať, čo by sa stalo, ak by žiadne divadlo nebolo?

Dá. Bola by to katastrofa. Kto by posilňoval národ? Nemáme dnes ani veľkých dramatikov, ani spisovateľov. Mnohí nemôžu písať to, čo by chceli, lebo po revolúcii dostali poriadnu po papuli tým, že sa vie, čo napísali v minulom režime. Mnohých diela smrdia a kto by dnes takým autorom uveril? Kto by ich kupoval, keď boli poplatní nie svojmu svedomiu, ale režimu?

Je správne, ak ľudia chodia na mená a nie na autora hry?

Je. Tí herci sú akousi zárukou, že tam nebude lacný humor, že to je proste istým spôsobom záruka kvality.

Už dlhšie vôbec nevidíte. Ako to mení osobnosť človeka?

Veľmi, veď pre hercov je zrak strašne dôležitý. Aj pre normálny život. Niečím ste vnímali a zrazu tma. Nedá sa to vyjadriť slovami. Závisí od vás, či to dokážete akceptovať.

Cukrovku som nezanedbal

Ako sa dá brániť zatrpknutosti a depresiám? Iný by prestal hrať, vy nie.

Motivuje ma najmä to, že ma nechali v divadle, a nádej, že ešte budem vidieť aspoň na jedno oko. Na to druhé už nemám šancu. Ale to jedno by mi stačilo...

V médiách bola prestrelka, či ste si to zavinili sám alebo lekári. Stále cítite výčitky voči nim?

Nechcem cez médiá hovoriť, kde sa stala chyba. Túto tému som už zanechal, aj keď bulvárne médiá ma vyzývajú, aby som sa vyjadril.

Naďalej je napätie medzi očným špecialistom Izákom, ktorý vás operoval a vami?

Ten spor tam ostal a nechcem sa už k tomu vyjadrovať. Keby som to dal vtedy preskúmať Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, zistili by, kde je chyba. Mohol by som o tom veľa rozprávať, ale nestojí mi to za to.

Neberiete ani jeho argument, že ste zanedbali svoju cukrovku a toto je jeden z dôsledkov?

Ja že som zanedbal liečbu? Veď odkedy mám cukrovku, užíval som lieky a držal diétu. Takú prísnu diétu, akú držím dodnes, nemá hocikto. Niekto mi bude tvrdiť, že som niečo zanedbal? Veď on ma ani neoperoval.

Akože nie?

On ma až reoperoval. Niekoho poveril prvou operáciou a zabudol ho poučiť.

Prečo si to myslíte?

Lebo na druhý deň po operácii o pol šiestej ráno prišiel ku mne a povedal: „No, a sme tam, kde sme boli." Ja mu hovorím: „Prepáčte, ja vám nerozumiem." A on, že: „Musíme to reoperovať, zabudli sme tam dať silikón." A toto vám povie lekár.

Naozaj povedal slovo „zabudli"?

Áno, veď preto to hovorím. A kto podľa vás zabudol? Veď predtým nehovoril nič iné, len že tam budú musieť dať silikónový olej... A zrazu zabudol? Tomu neverím.

To hovoril ešte pred prvou operáciou?

Áno. A nie raz. Na druhý deň príde a povie mi, že to zabudli urobiť?

Doktor Izák tvrdí, že robil aj prvú operáciu a má o tom záznamy.

Ja tvrdím, že ju nerobil.

Na základe čoho?

Prečo potom tvrdil, že „zabudli sme dať silikón". To ako ja som zabudol? Keby ma nedali pod narkózu, pripomenul by som mu to. Tá reoperácia vôbec nemusela byť. Rozumiete... dve operácie za sebou boli nutné? Viete, čo je to opakovaný zásah do oka? Pri druhej operácii som už nebol v celkovej narkóze a počul som, ako sa hádali, že „prečo je ten silikón taký bublinový?" Odpoveď: „Iný nemáme."

Kto alebo čo vám teda podľa vás zapríčinil/o stratu zraku?

Jednoznačne diabetes, to je samozrejmé, ale nech mi nikto nehovorí, že som niečo zanedbal v jeho liečbe. Začínal som tabletkami, chodil k lekárovi na vyšetrenia očného pozadia, robil som všetko, čo bolo treba...

Jednoducho predstierate, že vidíte

Ako sa hrá na javisku, keď nič nevidíte?

Hrám to, čo mám naskúšané a tam sa ako tak orientujem. Skúšal som to v čase, keď som ešte videl. Nové hry sú ťažšie. Práve hranie ma drží mimo depresií, keďže v divadle ma neodpísali. Za to som veľmi vďačný.

Hráte dokonca monodrámu od nemeckého autora, kedy ste na javisku hodinu a pol úplne sám. Nebáli ste sa ísť do toho?

Nie, ja tú prácu milujem a toto bola výzva. Na skúškach sa naučíte ovládať priestor a jednoducho predstierate, že vidíte. Neviem to celkovo posúdiť, ale ak to režisér pustil von, asi mám na to, aby som hral aj s týmto hendikepom.

Od mnohých, ktorí k tomu hendikepu prídu, sa zrazu odvracajú aj ľudia, ktorých považovali za priateľov. Stalo sa to aj vám?

Áno, stalo sa mi to, ale nebudem tých ľudí menovať. Spoznal som vďaka slepote mnoho pováh. Spoznal som divadlo, ktoré mi vyšlo v ústrety, kolegov, ktorí to so mnou vydržia. Mnohí mi počas predstavení pomáhajú a ja to počas nich cítim. Ale spoznal som aj takých, ktorým zrejme prekážam. Nie je to najpríjemnejšie zistenie.

Ako trávite voľný čas?

Ten ma ubíja. Nemôžem nič iné, len počúvať rádio a televízor. Tak si vyberám relácie, ktoré ma informujú, čo sa deje, aby som nestratil kontakt so svetom. Veľmi však verím, že raz ešte uvidím. Doktor mi dáva nádej.

Pozn.: Rozhovor nebol autorizovaný, Stano Dančiak to nepožadoval.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Trenkwalder má nového generálneho riaditeľa
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  5. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  7. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  8. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  9. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom?
  10. Jarné prázdniny pri mori?
  1. 10 faktov o ovocí a zelenine, ktoré musíte vedieť!
  2. Trenkwalder má nového generálneho riaditeľa
  3. Montážne konferencie - Novinky aj vzdelávanie o suchej výstavbe
  4. Profesijný rast študentov médií sa začína už počas vysokej školy
  5. Paneurópska vysoká škola otvára špecializované kurzy IT
  6. Medzinárodná súťaž FIRST LEGO League na Fakulte informatiky PEVŠ
  7. S profesorom Michalom Miovským o prevencii závislostí
  8. Poslanci nevzdávajú boj proti herniam, chcú prísnu reguláciu
  9. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  10. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017
  1. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 9 572
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 8 107
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 7 376
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 6 448
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 6 389
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 5 877
  7. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 4 586
  8. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord 4 442
  9. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 4 437
  10. Jarné prázdniny pri mori? 2 852

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

SaS sa približuje k antisystémovému voličovi, odchodom Mihála stráca výhodu

Z mnohých výrazných osobností, ktoré boli v strane od jej vzniku v roku 2009, v nej dnes zostávajú už len niekoľkí.

EKONOMIKA

Land Rover z Nitry budú rozvážať Nemci, Cargo neuspelo

Štátny prepravca rokuje s Deutsche Bahn Cargo.

KOMENTÁRE

Aby nás z čara prieskumov nevytrhol ľud v uliciach

Kaliňák je stále ministrom, Bašternák na slobode.

SVET

Keď už sa dostanete do štádia hladomoru, je príliš neskoro

OSN po šiestich rokoch znovu vyhlásila hladomor.

Neprehliadnite tiež

Rajtár z SaS: Kollár je liberál, Sulíka s Kotlebom by som vôbec neporovnával

Spoluzakladateľ SaS a poslanec Jozef Rajtár hovorí, že v strane sa začal opäť angažovať, aby pomohol poraziť Smer.

SaS sa približuje k antisystémovému voličovi, odchodom Mihála stráca výhodu

Z mnohých výrazných osobností, ktoré boli v strane od jej vzniku v roku 2009, v nej dnes zostávajú už len niekoľkí.

Podpora diktatúre na Slovensku poklesla

Agentúra Focus sa ľudí znova pýtala, v čom vidia alternatívu demokracie. Diktatúru podporuje menej Slovákov ako pred dvoma mesiacmi.

Majú pírsing a tetovanie. Ak dostanú žltačku C, majú sa liečiť za vlastné

Nepreplácaním liečby hepatitídy C pre niektorých pacientov chce Všeobecná zdravotná poisťovňa ušetriť peniaze. Je v strate 200 miliónov.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop