Premiér počas odhaľovania pamätného reliéfu naznačil, že Clementis zomrel najmä preto, že sa ako Slovák prebojoval do významnej funkcie. "Stal sa ministrom zahraničných vecí Československej republiky, ale za túto slovenskú opovážlivosť zaplatil vlastným životom," vyhlásil Fico.
"Odhalenie portrétu Vladimíra Clemetisa na pôde ministerstva zahraničných vecí považujem za kváder do stavby katedrály slovenského sebavedomia a budovania štátnej tradície," uviedol Fico.
Kubiš uviedol, "že naša história bola zložitá, ale budeme sa znej učiť, budeme na nej stavať, aby sa história nemohla opakovať. Dodal, "že história slovenskej diplomacie sa nezačína 1. januára 1993. Nemôže mať dobrú budúcnosť ten, kto chce vygumovať a zavrhnúť svoju históriu a minulosť, ktorá bola mnohokrát kontroverzná."
Kritici Clementisovi okrem komunistickej minulosti vyčítali aj podiel na odsune maďarského obyvateľstva z južného Slovenska. Ešte ako štátny tajomník totiž viedol s Budapešťou rokovania o výmene obyvateľstva. Béla Bugár, bývalý predseda opozičnej SMK, ktorá politicky reprezentuje maďarskú menšinu, s odhalením pamätnej dosky nesúhlasil. "Neteší nás to. Toto nie je prvý čin, kedy by vláda a vládna koalícia práve takýchto ľudí chcela nejakým spôsobom vyzdvihnúť," povedal Bugár ČTK.
Kto bol Clementis?
Patril medzi vrcholných povojnových komunistických funkcionárov, počas jeho pôsobenia na čele ministerstva zahraničných vecí Československo definitívne zakotvilo v sovietskom bloku. Do histórie sa však Vladimír Clementis zapísal skôr ako ľavicový intelektuál a prvý obvinený komunistický politik v ČSR po prevrate vo februári 1948.
Clementis pochádzal z Tisovca. Po gymnáziu v Skalici študoval právo na pražskej Karlovej univerzite, kde spolu s ďalšími ľavicovými študentmi vytvoril skupinu DAV okolo rovnomenného časopisu. V roku 1924 vstúpil do Komunistickej strany Československa (KSČ).
Po návrate na Slovensko pracoval v advokácii v Bratislave, zostal však veľmi aktívny aj ako ako komunistický publicista. V rokoch 1935 až 1938 bol poslancom Národného zhromaždenia. Po Mníchovskom diktáte odcestoval do Paríža. Väčšinu vojny pôsobil v Londýne v československom vysielaní rozhlasu BBC.
V emigrácii Clementis prvýkrát výrazne vybočil z myšlienkového radu komunistických funkcionárov pre svoj nesúhlas so sovietsko-nemeckým paktom o rozdelení Poľska v roku 1939. Vyslúžil si za to vylúčenie z KSČ. Aj keď po návrate z emigrácie svoj postoj oľutoval a mohol sa do strany vrátiť, v očiach Sovietov zrejme ostal nespoľahlivým.
V obnovenej československej vláde sa Clementis stal štátnym tajomníkom ministerstva zahraničných vecí. Okrem iného viedol rokovania s Maďarskom, v ktorých mala vláda za cieľ odsun viac ako polmiliónovej maďarskej menšiny z južného Slovenska. Budapešť nakoniec pristúpila iba na vzájomnú výmenu obyvateľstva. Práve z tohto obdobia mu neskôr maďarskí komunisti vytýkali nacionalistické postoje.
Napriek odporu komunistického šéfa na Slovensku Viliama Širokého sa Clementis po smrti Jana Masaryka v marci 1948 stal ministrom zahraničných vecí. S tým, ako sa stupňovalo napätie medzi demokratickým západom a komunistickým východom vrátane ČSR, sa začali nad Clementisom sťahovať mračná.
V marci 1950 ho komunistické vedenie obvinilo z "buržoázneho nacionalizmu", nepriateľstva k ZSSR a intelektuálskeho postoja k strane. Krátko potom ho odvolali z čele ministerstva. Nepomohla mu ani viacnásobná sebakritika. V januári 1951 ho zatkli a prepravili do väznice v Kolodejoch. Predtým nepristúpil na trik Štátnej bezpečnosti, ktorá predstierala jeho prepravu za západonemeckú hranicu.
Počas vyšetrovania nakoniec Clementisa preradili zo skupiny "buržoáznych nacionalistov" medzi "protištátne spiklenecké centrum" v čele s bývalým generálnym tajomníkom KSČ Rudolfom Slánskym. Popravili ho 3. decembra v Prahe, jeho popol rozprášili na zľadovatenú cestu. Roku 1963 Clementisa právne a stranícky rehabilitovali.
Clementis aj spisovateľ
Clementis nebol Spisovateľ v tom všeobecne rozšírenom zmysle slova, pretože nepísal poéziu ani prózu. Bol redaktorom časopisu DAV, je autorom viacerých reportáží o sociálnych konfliktoch na Slovensku, kritických poznámok a príspevkov, ktoré uverejňoval aj v iných časopisoch (Tvorba, Slovenské zvesti).
Zoznam diel
- 1930- Slovackaja literatura (uverejnené po rusky vo Vestníku inostrannoj literatury), najucelenejší obraz slovenskej literatúry a jej národnej špecifickosti
- 1937- Slovenský ľud a odkaz T. G. Masaryka, brožúra
- 1942- Usmerňované Slovensko
- 1942- Zem spieva, zborník slovenskej poézie 19. a 20. storočia
- 1943- Panslavizmus kedysi a teraz (Československý výbor pre slovanskú vzájomnosť, Londýn)
- 1943- Medzi nami a Maďarmi
- 1944- Slováci a Slovanstvo (Londýn)
- 1944- Hnev svätý, antológia
- 1946- Slovanstvo kedysi a teraz
- 1947- Odkazy z Londýna, publicistické odkazy z rokov 1941 - 1942, keď bol komentátorom a hlásateľom československého vysielania v Londýne
- 1964- Nedokončená kronika
Autor: (čtk, mš, wikipedia) foto: TASR - Martin Baumann, wikipedia.org
