Bratislava 12. októbra (TASR) - Európsky súd pre ľudské (ESĽP) práva v Štrasburgu vyhlásil v utorok 9. októbra rozsudok v prípade Ján a Miroslav Judt proti Slovenskej republike (SR). Sťažovatelia - otec a syn žalovali SR pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote, neprimeranú dĺžku konania o rozvod, zverenie maloletého dieťaťa do výchovy jedného z rodičov a výživné. Zároveň namietali, že okresný súd nebol nestranný a že jeho rozhodnutia boli svojvoľné. Okrem toho sa sťažovali aj na porušenie ďalších článkov Dohovoru.
Dĺžkou napadnutého konania sa čiastočne zaoberal aj Ústavný súd SR. Ten vo februári 2004 konštatoval, že Okresný súd vo Zvolene porušil právo sťažovateľov na prerokovanie veci v primeranej lehote v časti konania o výživné a priznal im primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15.000 korún. Sťažnosť vo vzťahu k dĺžke napadnutého konania v časti týkajúcej sa rozvodu a zverenia druhého sťažovateľa do výchovy, o ktorom bolo v tom čase už právoplatne rozhodnuté, Ústavný súd neprijal na ďalšie konanie s odôvodnením, že sťažnosť bola podaná po lehote.
ESĽP v časti konania o rozvod a o zverenie maloletého dieťaťa do výchovy jednému z rodičov nezistil žiadne neodôvodnené prieťahy.
Čo sa týka časti konania o výživné, tu uviedol, že nepovažuje sumu priznanú Ústavným súdom za dostatočnú a vyhlásil, že pán Judt a jeho syn sa aj naďalej môžu považovať za poškodené osoby.
V konaní, ktoré trvalo vyše päť a pol roka a ktoré si vzhľadom na svoj predmet vyžadovalo osobitnú pozornosť zo strany štátu, sa vyskytol prieťah v trvaní približne deviatich mesiacov. ESĽP preto rozhodol, že v časti konania o výživné došlo k porušeniu Dohovoru. Všetky ďalšie námietky ESĽP vyhlásil za zjavne nepodložené.
Pán Judt a jeho syn požadovali každý 7200 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a 30 eur ako náhradu nákladov a výdavkov. Z titulu nemajetkovej ujmy priznal ESĽP každému z nich 1000 eur a 30 eur ako náhradu nákladov a výdavkov, zvyšok ich nárokov zamietol.
ESĽP rozhodol aj v prípade Milota Stanková verzus Slovensko
Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) v Štrasburgu vyhlásil v utorok 9. októbra rozsudok v prípade Milota Stanková proti Slovenskej republike (SR). V rozsudku zamietol námietku vlády, že sťažovateľka nevyčerpala vnútroštátne prostriedky nápravy, konkrétne žalobu na ochranu osobnosti. Vyslovil pochybnosti o účinnosti tohto prostriedku nápravy a zároveň podotkol, že Ústavný súd SR, ktorý sa prípadom zaoberal, Milotu Stankovú na tento prostriedok nápravy neodkázal.
Ďalej ESĽP zamietol námietku vlády, že sťažovateľka zmeškala lehotu na podanie sťažnosti. Uviedol, že prvá sťažnosť Stankovej, ktorú podala na ESĽP v roku 1998, vyhlásili za neprijateľnú, pretože v tom čase prebiehalo konanie pred Ústavným súdom. Ten síce konštatoval porušenie jej práva, ale v tom čase jej však ešte nemohol priznať finančné odškodnenie. Odmietnutie jej opakovanej sťažnosti by za takýchto okolností znamenalo popretie jej práva podať individuálnu sťažnosť.
Pri posudzovaní podstaty prípadu sa ESĽP stotožnil so závermi Ústavného súdu. Vysťahovanie pani Stankovej za daných okolností bolo podľa neho síce v súlade so zákonom a sledovalo legitímny cieľ ochrany práv vlastníka bytu, t.j. mesta Poprad, avšak nebolo nevyhnutné v demokratickej spoločnosti. Došlo preto k porušeniu článku 8 Dohovoru.
Námietku Stankovej týkajúcu sa údajného porušenia práva na účinný prostriedok nápravy ESĽP nepovažoval za potrebné samostatne preskúmať a jej tvrdenia o diskriminácii zamietol ako zjavne nepodložené.
Stanková požadovala 1 milión eur ako náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy a 15 200 korún (cca 450 eur) za náklady a výdavky. ESĽP zamietol jej nárok na náhradu majetkovej škody, pretože ho považoval za nepreukázaný. Priznal jej však 3000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 450 eur za náklady a výdavky.
Stanková žalovala SR predovšetkým pre porušenie práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života. Malo k nemu dôjsť tým, že jej súdy nariadili vysťahovať sa z bytu patriaceho mestu Poprad, v ktorom žila spolu s deťmi po smrti svojho otca nájomníka tohto bytu.
Nasťahovala sa tam po tom, čo opustila trojizbový družstevný byt, ku ktorému mali s manželom spoločné nájomné právo. Po rozvode a smrti svojho otca sa nemohla do tohto bytu vrátiť, pretože ho medzitým jej manžel vymenil za jednoizbový byt v Kežmarku. Po jeho smrti zdedil členský podiel v bytovom družstve a právo užívať tento byt syn Stankovej. Na Stankovú však neprešlo po smrti jej otca právo užívať byt v Poprade a ostala v ňom bývať bez právneho titulu. Keďže odmietla byt opustiť, mesto Poprad podalo na súd návrh na vypratanie bytu. Stanková súdny spor prehrala a v roku 1999 ju súdny exekútor vysťahoval. Spolu s maloletou dcérou sa nasťahovala do jednoizbového bytu k synovi. Byt v Poprade bol pridelený inej osobe a pani Stankovú mesto Poprad na základe jej žiadosti zaradilo do zoznamu čakateľov na byt.
Stanková podala podnet na Ústavný súd, ktorý v roku 2001 konštatoval porušenie jej práva na súkromie. Poukázal pritom predovšetkým na povinnosť mesta napomáhať svojim občanom pri zabezpečovaní základných potrieb a na ochranu maloletých. Za daných okolností podľa neho vyvstala otázka, či vysťahovanie Stankovej z bytu bez poskytnutia náhradného ubytovania nebolo v rozpore s dobrými mravmi. Jej vysťahovanie nepovažoval za nevyhnutné v demokratickej spoločnosti.
Rozsudok padol aj v prípade Becová
Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vydal 18. septembra 2007 rozhodnutie v prípade Becová proti Slovenskej republike (SR). Sťažovateľka žalovala SR pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote.
K zásahu do uvedeného práva malo dôjsť v dôsledky neprimeranej dĺžky občianskoprávneho konania o jej žalobe, ktorou si uplatnila reštitučný nárok. Toto konanie sa začalo v októbri 1991 a skončilo sa v júni 2006, trvalo teda viac ako 15 rokov na dvoch stupňoch súdnictva. Becová sa so sťažnosťou na neprimeranú dĺžku konania obrátila aj na Ústavný súd, ktorý v októbri 2002 rozhodol, že Okresný súd Michalovce porušil jej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov - prikázal okresnému súdu konať bez ďalších prieťahov a priznal sťažovateľke 150 000 korún.
ESĽP sa v rozhodnutí stotožnil s argumentáciou vlády, že pani Becová sa vzhľadom na nález Ústavného súdu a na opatrenia prijaté z jeho strany už nemôže považovať za obeť porušenia Dohovoru, teda za poškodenú osobu. ESĽP ďalej uviedol, že pokiaľ sa pani Becová domnievala, že aj po náleze Ústavného súdu sa v konaní vyskytli ďalšie prieťahy zo strany okresného súdu, mohla sa sťažovať prostredníctvom novej ústavnej sťažnosti. Podotkol pritom, že uvedený prostriedok nápravy sťažovateľka nevyužila ani vo vzťahu k dĺžke konania pred odvolacím súdom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ESĽP odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej nepodloženosti, ako aj pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy.
