Úrad na ochranu osobných údajov je potrebný, tvrdí v rozhovore pre SME.sk jeho predseda Gyula Veszelei.
Nie je prechod od komerčného právnika do štátnej správy finančne nezaujímavý?
Nie. V období, keď sa ešte dali „schytávať" dobré kšefty pre právnikov, som bol zamestnaný a komerčného právnika som teda robiť nemohol. Neskôr, keďže som bol v malom meste, na veľké zákazky nebola veľká šanca, zväčša sa riešili iba maličkosti... pozemkové záležitosti a podobne. Tak som šiel do štátnej správy - na okresný úrad, kde som robil vedúceho odboru a neskôr som sa prihlásil na konkurz na podpredsedu Úradu na ochranu osobných údajov. A potom som sa stal predsedom.
Vylučujete teda, že do štátnej správy idú iba právnici, ktorí sa neuchytili v praxi, respektíve sú slabí?
Samozrejme. Mňa najmä zaujímala otázka spravodlivosti a dlho som si myslel, že v súdnictve naozaj dominuje. Bohužiaľ, nie je to pravda. Sklamaný som skonštatoval, že je to veľká drina, zodpovednosť, človek nemá čas ani na rodinu, ani na seba, pretože neustále rieši blbosti iných. Navyše som mal malé deti a tak som si povedal, že dosť. Dovolím si tvrdiť, že v štátnej správe sa síce nedá zbohatnúť, ale človek nemá zbytočné problémy aké majú napríklad súkromní podnikatelia.
Chcete tým povedať, že štátna správa je jednoducho pohodlnejšia?
Pokiaľ ide o dobré miesto, tak v niektorých veciach áno. Sú ale frekventované posty, ktoré vedia človeku doslova zničiť nervy. Pre toho, kto netúži zarábať neviem koľko, a uspokojí sa so štandardom, je to lepšie riešenie.
Ničí vám váš súčasný post nervy?
Žiaľbohu, veľmi. Ale je to výzva a keď niečo začnete robiť, chcete to aj dokončiť. Mám päťročné funkčné obdobie a považujem za svoju povinnosť, aby som obstál statočne.
Chystáte sa kandidovať aj na budúce obdobie?
Netvrdím ani áno, ani nie. Ale skôr nie. Tých päť rokov vie človeka po zdravotnej stránke poriadne zničiť.
Takéto posty sú obsadzované politicky. Nepripadá vám čudné, ak sa človek dostáva do funkcie iba vďaka tomu, že je kamarátom s niekým z politickej strany?
No, ja som v svojráznej situácii. Miesta predsedu, podpredsedu a vrchného inšpektora na našom úrade sa síce považujú za politické, ale v skutočnosti je to inak - náš zákon apriori vylučuje, aby sme boli členmi nejakej strany. A za seba aj za kolegov môžem povedať, že sa akémukoľvek politizovaniu vyhýbame. A nerád to hovorím, ale so stranou, ktorá ma do tejto funkcie nominovala (SMK, pozn. autora), nemám žiadny kontakt.
Nemali ste však výčitky svedomia, že ste sa stali šéfom ako politický nominant SMK? Lebo realitou je, že inak by ste sa ním nestali.
Pozrite - ja som sa zúčastnil výberového konania. SMK ma síce navrhla, ale šancu malo ďalších deväť ľudí. A do funkcie ma volil parlament.
Koalícia sa po voľbách radikálne zmenila. Zmenil sa aj prístup súčasnej vlády k vám?
Nie. Nemôžem si sťažovať, že by sa to vo vzťahu k nášmu úradu, prípadne ku mne, nejako prejavilo. Koalícia uznáva, že sme nezávislý úrad. Iná vec je, že štedrosť v rámci rozpočtu je taká... menšia. Žiadne politické tlaky však necítime.
Mám pochopenie pre všetky problémy ľudí
Aké sú vaše silné stránky na poste predsedu úradu?
To bude subjektívne, nech poviem čokoľvek.
Ja viem.
Keď som skončil univerzitu, sám som si naprojektoval jeden pečatný prsteň, do ktorého som si dal vyryť svoje meno, rok a text „moja česť, môj život". Snaha o zachovanie cti a ľudskosti ma v doterajšom živote stála strašne veľa, ale je u mňa na prvom mieste. Som teda dosť ľudský, mám pochopenie pre všetky problémy a situácie ľudí. Viem ich ospravedlniť, ale vždy len po určitú hranicu. Hovorím, že kým ľudia majú nevyriešené problémy, nevedia ani pracovať. Preto som ľudský, spravodlivý a zhovievavý. Ale pri vážnych veciach viem byť veľmi tvrdý, najmä ak ide o niečo, čo sa dotkne cti nášho úradu.
Slabé stránky?
Nemám rád časté porady a niekedy sa mi ťažko robia tvrdé kroky. Toto totiž nie je práca chirurga alebo úrazové lekárstvo, päť minút nehrá pri našich rozhodnutiach rolu, takže som aj uvážlivý.
Uvážlivosť je slabá stránka?
To sa mieša. Nemám rád rýchle rozhodnutia a niekedy je to možno nevýhoda. Vďaka pôsobeniu v súdnictve pomerne rýchlo spoznávam ľudí, napriek tomu trvalo istú dobu, kým som spoznal všetkých na našom úrade. A čím viac som ich spoznával, prichádzal som aj na ich nedostatky. Dospel som k záveru, že voči niektorým podriadeným budem musieť zmeniť svoju taktiku a prístup, pretože zneužívajú korektnosť svojich nadriadených. Ale mám pomerne dobré diplomatické schopnosti, takže to zvládnem.
Video: Gyula Veszelei o svojich silných stránkach
Ľuďom obvykle prekáža vznik každej novej inštitúcie, pretože ju musia platiť zo svojich daní. Skúste zdôvodniť potrebu vášho úradu. Načo je dobrý? Prišli by sme o niečo, keby neexistoval?
Ľudia si vedia viac zhodnotiť skôr hmotné veci - prácu murára a podobne, než prácu právnika alebo úradníka. Právo na súkromie a ochrana osobných údajov sú nehmotné veci a ľudia si ich uvedomujú, až keď vznikne problém. Dokonca aj vtedy taktizujú. Napriek tomu, že tento úrad je na ich ochranu, niekedy uprednostňujú dvojakú pozíciu - kým sa ich problém týka ako fyzických osôb, tak sú radi, že sa majú na koho v prípade problémov obrátiť. Akonáhle však začnú podnikať a majú vlastnú firmu, čo sa spája s istými povinnosťami a s hrozbou pokút, automaticky sa pýtajú, načo ten úrad existuje. Raz sme im dobrí, neskôr im zase prekážame. Toto sa mi na ľuďoch nepáči.
Keby sa nikto nestaral o porušovanie práv občanov v tejto oblasti, bolo by to zlé. Musí predsa existovať aspoň jeden štátny orgán, ktorý sa tomu všetkému venuje. Okrem toho, na počet obyvateľov, aký má Slovensko, zamestnáva celý úrad len vyše tridsať pracovníkov. Takto sme obmedzení v našich aktivitách, nemôžeme robiť viac kontrol a podobne. V Česku majú na takomto úrade až deväťdesiat ľudí a s podstatne vyšším rozpočtom.
Jedným z argumentov odporcov je, že kedysi tento úrad nebol a prežili sme.
Kde však bola pred desiatimi rokmi výpočtová technika? Vďaka nej sa dajú posielať osobné údaje tak rýchlo, ako nikdy predtým. Vyskytujú sa na toľkých miestach, až je človek prekvapený. Sám som ostal zaskočený, kde všade som, keď som dal svoje meno do Google. Je tu obrovské nebezpečenstvo získania rôznych informácií, ktoré sa dajú zneužiť. A nechcem tu spomínať trebárs činnosť rôznych direct marketingových firiem, ktoré stabilne otravujú ľudí. Nedajbože ak niekto zverejní vaše rodné číslo...
Lenže direct marketing, zverejňovanie rodných čísel a podobne, sa dialo pred existenciou vášho úradu a deje sa aj dnes. Na internete sa dajú nájsť tisícky rodných čísel. Čo sa potom zmenilo?
Keby neexistovala pre takéto firmy hrozba v podobe nášho úradu, bolo by to stokrát horšie. Máme právo pokutovať, čo síce robíme neradi, ale...
Koľkých ste pokutovali v tomto roku?
Neviem vám to teraz povedať.
Nemáme ľudí
Stačí orientačne... desiatky či stovky subjektov?
Niekoľko desiatok. Ale tu predsa nejde len o pokuty, ale i o opatrenia, ktoré sa vydávajú na nápravu takýchto nedostatkov. Na náš úrad dennodenne prichádzajú desiatky otázok, niektoré vyslovene pohodlné: „Podnikám, čo všetko mám robiť?" Miesto toho, aby si dotyčný prečítal zákon, chce, aby sme mu poradili my. Na to nie sme ani technicky, ani personálne stavaní.
Štátna inštitúcia je tu predsa najmä na to, aby pomáhala a radila občanom. Ak to nerobíte a fungujete len na princípe represie, je zle definované už vaše samotné poslanie.
Počet niečo vyše tridsiatich pracovníkov to jednoducho neumožňuje. Dávame najmä odporúčania prevádzkovateľom informačných systémov. Ak radíme verejnosti, tak skutočne len nad rámec našich úloh, zakotvených v zákone a tak, ako nám to dovoľujú naše kapacity. Rovnako je to s konzultáciami - robíme ich, i keď to nie je našou povinnosťou.
Čiže poradenstvo a konzultácie len v rámci kapacít. Nemalo by to byť naopak - že by mali tvoriť základ vašej činnosti? Načo mi je inštitúcia, ktorá ma len kontroluje, pokutuje, ale poradiť odmieta?
Veď my sme ochotní to robiť, ale nemáme na to ľudí. Na právnom oddelení máme len štyroch ľudí.
Čo ste urobili preto, aby ste tých ľudí mali viac?
Bojujeme o nich neustále.
Ale bez úspechu, takže niekde je chyba.
Pán redaktor, chyba je v tom, že štátne inštitúcie nás vnímajú ako úrad, ktorý kontroluje - okrem SIS a vojenskej kontrarozviedky - všetkých, vrátane vlády, parlamentu a tak ďalej.
Preložené do zrozumiteľnej reči - im vyhovuje, že vďaka personálnemu a finančnému poddimenzovaniu ste pre nich menej nebezpeční?
To je náš pocit. Bojujeme o samostatnú rozpočtovú kapitolu, pretože sme zaradení do podkapitoly Úradu vlády.
Ak vás vláda drží na uzde s tým, že rozhoduje, koľko dostanete peňazí, logicky teda nie ste nezávislý úrad.
Máte pravdu, rozumne a logicky uvažujúci človek to tak musí vidieť. Oni povedia, že nám dajú peniaze v rámci možností a nech sa snažíme. Ale treba tiež povedať, že je to jediná vec, ktorú považujeme z hľadiska nezávislosti za nedotiahnutú. Z vecného hľadiska nám do rozhodovania nikto nehovorí.
Keď vás držia na uzde rozpočtom, logicky vás obmedzujú vo výkone vašich povinností.
Nepriamo áno. Aj keď napríklad v niektorých krajinách sú takéto úrady súčasťou rôznych rezortov, každý kolega odtiaľ hovorí, že ak predostreli svoju predstavu rozpočtu, neexistuje, aby nad ním niekto meditoval. Prosto sa akceptuje a nikto nespochybňuje to, čo žiadajú. U nás to je v tomto smere nedotiahnuté.
Dajte podnet a skontrolujeme Úrad vlády
Čo by sa udialo, ak by váš úrad neexistoval, ale bola by to len nejaká väčšia sekcia na ministerstve alebo niekde inde?
Musí to byť samostatný úrad, lebo aj európska smernica hovorí, že to má byť nezávislá autorita.
Sám ste teraz povedali, že v niektorých krajinách to je súčasťou nejakého rezortu.
To je ale nedostatok, ktorý sa snažia napraviť. Sú aj štáty, ktoré nemajú takýto úrad, ale len komisiu, v ktorej sedia erudovaní právnici. U tých som tiež nezaregistroval, že by mali problémy s rozpočtom a nikto im nevytýka, že žiadajú príliš veľa.
Ak samostatnosť odporúča európska direktíva, je to legislatívna vec. Zaujíma ma však logické zdôvodnenie z hľadiska zdravého rozumu. Prečo to nemôže byť súčasť nejakého rezortu alebo inej inštitúcie?
Nezávislosť predsa vyplýva zo samostatnosti.
Ani nie - vy ste samostatný úrad, ale v hrsti vás má Úrad vlády, ktorý rozhoduje, koľko vám dá financií.
Táto agenda bola kedysi súčasťou agendy Úradu vlády. Úrad vznikol v roku 1998 ako nezávislá autorita.
Robili ste už kontrolu na Úrade vlády?
Z vlastnej iniciatívy stíhame málo, pretože prichádzajú podnety od ľudí a tie musíme vyriešiť prednostne. Robíme však aj väčšie akcie - kontroly kamerových systémov na verejne prístupných priestranstvách. Na železničných staniciach, pumpách, námestiach...
Kontrolovali ste Úrad vlády?
Ten nie, ale nie je to žiadny problém. Zatiaľ nebol dôvod. Keď dáte zajtra podnet, okamžite tam ideme, a ak niečo zistíme, pokojne udelíme aj desaťmiliónovú pokutu.
Aký máte rozpočet na tento rok?
Okolo tridsať miliónov. To je dosť málo. Máme pritom povinnú účasť na zasadnutí európskych štruktúr a keď vám ukážem plán zahraničných ciest... každú chvíľu sú naši pracovníci v Bruseli, v Štrasburgu a tak ďalej. To sú pre nás desaťtisícové položky za jednu cestu, za rok nás to stojí dokopy možno milión osemstotisíc korún.
Majú tie cesty nejaký zmysel?
Majú, dokonca sú povinné. Účasť v rôznych pracovných skupinách je totiž podmienkou v zmysle článkov príslušnej smernice.
Svoj plat vám prezradím, ak ste zvedavý
Sú platy šéfov štátnych inštitúcií osobnými údajmi, ktoré daňovníci nesmú poznať?
V zákone o slobodnom prístupe k informáciám sú vymenované pozície, pri ktorých je povinné zverejňovanie istých údajov, medzi nimi aj platov a platových náležitostí.
Opýtam sa inak - má občan právo poznať plat trebárs šéfa Sociálnej poisťovne?
Viete čo, je to oblasť toho zákona a my neradi dávame jeho výklad. Musel by som sa doň pozrieť a vychádzať z neho. Myslím si, že áno, ale do toho sa nechcem púšťať.
Neviete alebo to nechcete povedať?
Neviem, pretože by som sa musel odraziť od toho zákona a bez neho je problém to povedať.
Čiže pri jednej inštitúcii na to môže mať občan právo, pri inej nie?
Môže to tak byť.
Tak inak - mám právo poznať váš plat ako šéfa Úradu na ochranu osobných údajov?
Ja vám to poviem, ak ste na to zvedavý.
Zaujíma ma to principiálne - či na to máme ako občania právo.
Snáď áno. Ale tiež treba vychádzať z toho zákona. V porovnaní s inými šéfmi inštitúcií je to relatívne málo.
Koľko?
Je to šesťdesiatosem tisíc v hrubom, plus nejaké odmeny. Nemám k tomu žiadne paušály ako poslanci a ministri, ani šoféra a podobne. Sám si platím v Bratislave podnájom, reprezentačný fond mám pomerne malý a občas teda na nejaké slávnostné príležitosti nakupujem za vlastné. Ten plat považujem za veľmi nízky vo vzťahu k ľuďom, ktorí pracujú ako starostovia alebo primátori. Náš úrad má celoslovenskú pôsobnosť, má byť nezávislý a je to smiešne. Samozrejme, že ak to poviete trebárs bezdomovcovi alebo nezamestnanému, automaticky skonštatuje, že som darmožráč a nič nerobím. Pritom nemám čas ani na to, aby som sa pozhováral s deťmi, keď domov prídu raz za tri týždne. Samé povinnosti...
Rodné číslo je osobným údajom. Ako sa dá zneužiť?
Je to všeobecne použiteľný identifikátor a má určitú vypovedaciu schopnosť. Nesie v sebe schopnosť udať o osobe jej pohlavie a vek. Už roky sa vyvíja snaha vytvoriť iný identifikátor, ktorý by bol bezvýznamový, teda taký, aby neobsahoval žiadne charakteristiky občana, napríklad nejaký čiarový kód.
Ako sa dá zneužiť?
Ak vieme, komu to rodné číslo patrí, dá sa to. Mnohé prístupy do databáz sú podmienené práve zadaním rodného čísla. Čiže ak má niekto moje rodné číslo a vie, že mi patrí, pričom má záujem dozvedieť sa o mne nejaké veci, stačí, aby sa dostal k počítaču v zdravotníctve a zistí aj informácie, na ktoré nemá právo. Stal sa aj prípad, že si niekto na cudzie meno a rodné číslo vzal úver v banke a dotyčný nemohol dokázať, že to v skutočnosti nebol on. Rovnako boli prípady falšovania dokumentov vďaka občianskemu preukazu.
Rodné čísla na internete znovu preveríme
Svojho času ste reagovali na blog Stelly Hanzelovej, ktorá napísala viacero článkov, preukazujúcich, že na internete sú zverejnené stovky rodných čísel. Odpísali ste jej, že ste sa tomu okamžite začali venovať. Lenže aj po vyše polroku na niektorých tých stránkach rodné čísla stále svietia. Ako je to možné?
Na túto otázku v tejto chvíli nemôžem presne odpovedať, pretože by som si musel overiť konkrétne prípady, nakoľko sa jedná o veľké množstvo rodných čísiel. Naši pracovníci priebežne kontrolujú internetové stránky a riešia takéto prípady.
Ešte raz - ide o stránky s rodnými číslami, na ktoré bol váš úrad vyslovene upozornený a ktoré ste vy listom Hanzelovej sľúbili vyriešiť. Sú tam dodnes.
Ono je to tak, že ak príde podnet, vykonáme kontrolu a prikážeme do istého termínu odstrániť všetky nedostatky v tomto smere.
A ak odstránené nie sú?
Dáme pokutu.
Dali ste ju? Hanzelovej ste odpísali, že na tých prípadoch už pracujete. Doslova tam tvrdíte, že vaši ľudia už v danom týždni vykonali kroky, na základe ktorých budú vydané opatrenia na odstránenie týchto nedostatkov. To bolo v marci. Máme október a doteraz tam niektoré svietia.
Mám vedomosť, že pracovníci tieto veci kontrolovali a upozornili majiteľov predmetných internetových stránok, aby odstránili rodné čísla. Ak nedošlo k náprave, mohlo sa to stať aj nedopatrením zo strany majiteľov, ale napríklad aj tým, že sa v určitom čase nebolo možné k niektorým stránkam dostať.
Alebo aj nedôslednosťou vášho úradu.
Môžem povedať len toľko, že všetky tie veci ešte raz kompletne preveríme a urobíme nápravu.
O afére Swift sme sa v takom štádiu neopovážili informovať
Na blogu i v rozhovore pre SME.sk vám Jozef Vyskoč vytkol, že váš úrad neinformoval o afére Swift. Prečo?
Predovšetkým chcem povedať, že náš úrad nie je obdarený neobmedzenými právomocami a toto je najmä banková agenda. Banky riadia celý finančný chod spoločnosti. A my si nemôžeme dovoliť za neujasnených okolností vypustiť von domnienky, ktoré nie sú potvrdené a znižovať tak dôveru ľudí voči bankám.
Domnienky? Realitou je, že Swift z Bruselu naozaj poskytoval informácie o finančných prevodoch občanov americkým agentúram, ktoré to zdôvodňovali bojom proti terorizmu. Ako občania nemáme právo vedieť o tom?
V apríli alebo v júni 2006, keď sme o tom dostali informácie z európskych štruktúr, som poslal osobný list guvernérovi Národnej banky Slovenska. Zároveň sme cestou inšpekcie nariadili, aby banky vo svojich všeobecných obchodných podmienkach upozorňovali svojich klientov na riziko, že pokiaľ vykonávajú finančný prevod do zahraničia, môžu sa stať predmetom manipulácie cez Swift.
Lenže všeobecné obchodné podmienky si bežný človek číta maximálne pri zakladaní účtu, nie každý deň, aby zistil, či tam nie je niečo nové. Nebolo by vhodnejšie, keby ste na to upozornili na svojich webstránkach a cez médiá?
Nie, pretože tá kauza vôbec nie je ukončená.
Na preventívne informovanie občanov netreba čakať, kým európske štruktúry uzavrú celú kauzu. Veď ak by o tom Vyskoč nenapísal na blog, doteraz o tom snáď nikto nevie.
Predovšetkým sa to týka bánk a ich klientov. A občan, ktorý nie je klientom banky, neutrpí žiadnu škodu. My predsa nemôžeme predchádzať udalostiam skôr, ako budú uzavreté Európskou komisiou. Vopred alarmovať obyvateľov nie je dobrá cesta.
Ešte raz - centrála Swiftu reálne odovzdávala informácie o prevodoch peňazí agentúram v USA. Nepotrebujem mať uzavretú kauzu, aby som preventívne informoval občanov, že sa o ich prevodoch vie kdesi za oceánom. Naše osobné údaje putujú po svete a úrad, ktorý na ich ochranu máme vytvorený, mlčí.
Pre náš úrad to nie je otázka, ktorý by bola jasná. Neopovážil by som sa s tým ísť pred verejnosť, navyše takéto stanovisko zastáva aj guvernér NBS. Podľa neho ide o informácie prehnané a nie celkom overené, pričom nejde o prístup ku všetkým informáciám ohľadne všetkých transakcií. Ide len o ojedinelé prípady, keď je nejaká osoba podozrivá z teroristickej činnosti.
Čiže ak ja nie som podozrivý z terorizmu, údaje o mojich finančných transakciách sa do USA nedostanú?
Podľa našich informácií sú tam archivované stodvadsaťštyri dní, ale nie sú im svojvoľne k dispozícii. Zaoberajú sa iba tými osobami, ktoré sú podozrivé z terorizmu.
Čiže nevnímate ako chybu, že ste o tom neinformovali?
Nie. V takom štádiu sme sa to neopovážili urobiť, lebo to mohlo bankám spôsobiť nepredstaviteľné škody. Považovali sme sa potrebné upozorniť na to samotné banky, aby o tom riziku informovali klientov samy. Naše stanovisko k Swiftu predpokladáme v priebehu októbra.
Nie sme nesvojprávne osoby
Keď však váš úrad reagoval na Vyskočov článok, vytkli ste mu všetko možné, ale obišli ste práve výčitku ohľadne Swiftu. Stačilo pritom použiť tie argumenty, ktoré ste predložili mne. Prečo ste tak neurobili?
Pán redaktor, my nie sme nesvojprávne osoby, aby nám niekto dával recepty. Pánovi Vyskočovi všetka česť, pokiaľ ide o jeho osobu, ale pokiaľ chce urobiť dobre ochrane osobných údajov, má o tom písať po svojej línii - mám na mysli odborné zameranie, a nezaťahovať do toho úrad. Nie je právnikom, ale odborníkom na bezpečnosť informačných systémov.
Nie je absolútnym právom občana kritizovať úrad, ak má pocit, že by mohol pracovať lepšie?
Právo na to má, ale keď sa niekto odhodlá na to, že chce v tomto radiť, tak nech iba radí. Pripúšťam, že všetko sa dá urobiť lepšie, teda aj osveta nášho úradu, ktorú nám vytýka, ale lepšie sa dá urobiť aj kritika a spôsob prejavenia ochoty pomôcť veci.
Tú ironickú odpoveď na jeho článok považujete za hodnú štátnej inštitúcie?
Už si ju nepamätám.
Máte ju na stránke. Zvolili ste dosť arogantnú formu odpovede.
Pán Vyskoč napísal vo svojom článku nepresné údaje. Použil ich, len aby zveličoval a opäť šiel proti nášmu úradu. Reagovali sme tak, že sme uviedli správne údaje.
Ťažko, pretože k Swiftu ste sa vtedy absolútne nevyjadrili.
Štýl jeho vyjadrovania je príliš útočný a arogantný a povedali sme si, že už viac na neho nebudeme reagovať. Spôsob, aby nám niečo odkazoval cez blog, nepovažujeme za korektný.
Teraz ma primárne zaujíma, či považujete za správnu tú ironickú formu vašej odpovede, ktorú ste zverejnili na stránke.
Možno tam bolo viac emócií a bola to aj reakcia na jeho predchádzajúce ataky na nás. Miesto toho, aby si overil veci, o ktorých píše, útočí. Považovali sme teda za potrebné takto odpovedať.
Nemala by štátna inštitúcia reagovať bez emócií, len za pomoci faktov?
Pripúšťam, že by sme to dnes napísali inak.
S tridsiatimi pracovníkmi sa nedá zlepšiť osveta
Vytýka vám aj to, že sa ako úrad málo zviditeľňujete. Asi nebude ďaleko od pravdy, keďže o vás naozaj vie pomerne málo občanov. Nemám síce reprezentatívnu vzorku, ale pýtal som sa viacerých a nikomu to nič nehovorí.
Robili sme výskum verejnej mienky, ktorý nám závidí celá Európa, dali sme to do našej správy a aj to nám pán Vyskoč vytýka, že tam dávame štatistiky. Viac ako polovica ľudí o našom úrade vie. Je to okolo päťdesiatdva percent. Že vy oslovíte nejakých ľudí na ulici a tí nás nepoznajú, ešte nič neznamená. Navyše sme jedným z najmladších úradov.
Necítite teda potrebu zlepšiť osvetu?
S tridsiatimi pracovníkmi sa to nedá. Obracajú sa na nás tucty ľudí týždenne s otázkami a požiadavkami na konzultácie, robíme prednáškovú činnosť, i keď toto všetko robiť nemusíme. Vystupujem v médiách, neodmietam ich, hoci kolegovia na to majú iný názor. A novinári? Bežne z päťminútového rozhovoru, v ktorom niečo vysvetľujem, zverejnia len pol vety.
Okrem toho, veľakrát sa mi stalo, že som šiel do obchodu a niekto mi hovoril, že ma videl deň predtým v televízii a že robím na tomto úrade. Nie je teda celkom pravda, že nás ľudia vôbec nepoznajú. V Prahe majú samostatný tlačový odbor s piatimi pracovníkmi, ja mám na to len jednu pracovníčku. Do školských osnov sa chystáme zaviesť výučbu o tejto problematike, taktiež pripravujeme rôzne príručky. S televíziou chceme urobiť niečo väčšie, ale na všetko treba čas a peniaze. Keď nás médiá doslova zaplavujú otázkami v jednej veci, a chceme zverejniť jedno vyhlásenie pre všetkých, tlačové agentúry za to pýtajú peniaze...
Na mnohé veci môžete predsa využívať svoju webstránku.
Ale tú stránku predsa obyčajný občan ani nečíta.
Lebo na nej dokopy nič nie je. Navyše, keby ste tam zverejňovali maximum informácií, novinári si zvyknú na ňu chodiť.
Ľudia si skôr prečítajú denníky ako našu stránku.
Veď zatiaľ ani nie je dôvod, aby chodili k vám. Máte tam toho strašne málo. A novinári by od vás čerpali informácie práve do tých denníkov.
Máme tu na to len jedného človeka, ten nemôže všetko zvládnuť. Všetko je to o peniazoch.
Video: Gyula Veszelei definuje, čo je to osobný údaj
Poslankyňa Smeru aktuálne zverejnila informácie o niektorých opozičných poslancoch, ktorí nevstúpili do druhého dôchodkového piliera. Prezradila niečo čo nemala?
To je ten prípad, ktorý sa zdá neuveriteľne jednoduchý, ale nie je. Ak získala tie informácie z novín, prípadne z prehlásení tých osôb, tak len zopakovala to, čo už bolo zverejnené. Ak však mala konkrétny zoznam, ktorý jej bol poskytnutý z databázy nejakého prevádzkovateľa, potom vyvstáva otázka, či to mala oprávnene alebo neoprávnene. Keby sme to vedeli, dala by sa vaša otázka zodpovedať. Takto je len hypotetická.
Predpokladajme, že to mala z databáz Sociálnej poisťovne alebo DSS.
Oficiálne to od nich nemohla mať. Ak by to teda mala odtiaľ, bolo by to zrejme nelegálne.
Teraz predpokladajme, že to získala legálne. Bolo férové zverejniť také informácie?
My nemôžeme hovoriť o férovosti a morálke, len o práve. Vykonávame dohľad nad spracovaním osobných údajov v informačných systémoch u prevádzkovateľov alebo nimi poverených sprostredkovateľov, čiže toto nie je v pôsobnosti nášho zákona.
Opýtam sa inak - som novinár, ktorý by teoreticky písal o pozitívach druhého piliera, a súkromne nejakému poslancovi prezradím, že v ňom nie som. Má ten poslanec právo verejne to oznámiť?
Ak by tá informácia pochádzala z informačného systému tak, nemá.
Nie zo systému - poviem mu to ja osobne, ale súkromne.
Podľa zákona o ochrane osobných údajov to môže zverejniť, ale ak by vám tým spôsobil nejakú ujmu, môžete sa ohradiť z hľadiska ochrany osobnosti. My by sme ho ako fyzickú osobu nemohli postihovať, ale podľa mňa by šlo o ohováranie človeka a šírenie zlomyseľnej správy. Nie je to však oblasť, ktorá by spadala pod nás.
Netvrdíme, že Fico neporušil zákon, ale že neporušil náš zákon
Iný prípad - som zamestnancom súkromnej firmy. Je môj plat osobným údajom, ktorý nesmie byť zverejnený?
Podľa nášho výkladu je to tak, že ak na to nedáte súhlas, ide o chránený údaj. Čiže rozhodne nesmie byť zverejnený.
Teoreticky - niekto verejne nepovie, že „Karol Sudor má plat milión mesačne", ale to, že „novinár, ktorý robí rozhovory pre SME.sk, má plat milión mesačne". Čiže nepovie konkrétne meno, ale jednoznačne ma identifikuje, keďže pre SME.sk ich robím ako jediný. Je to v poriadku?
Ak je evidentné, že tie rozhovory robí len jedna osoba, tak nie. Pokiaľ v SME.sk robíte rozhovory iba vy, nesmie byť váš plat zverejnený ani takouto formou, pretože vás takto možno nepriamo identifikovať.
Poviem, prečo sa na to pýtam - Robert Fico priamo nepovedal, ktorý manažér DSS má plat vyše 600 tisíc, ale podľa ďalších jeho vyjadrení sa dá úspešne identifikovať. Logicky teda Ficove vyjadrenia neboli v poriadku.
Počkajte, vy ste sa pýtali, či je váš plat osobným údajom.
Pýtal som sa aj to, či je možné ho zverejniť spôsobom, akým som uviedol. Povedali ste, že nie.
Jasné, ale zákon, ktorý sa týka nášho úradu, neporušil. Nemám však ani možnosť, ani právo, ani schopnosť povedať, k čomu by viedlo vyšetrovanie. Toto už prekrútili viacerí novinári - my sme do médií povedali nie to, že Fico neporušil žiadny zákon, ako to bolo zverejnené, ale to, že neporušil „náš" zákon, teda ten, ktorý sa týka nášho úradu. Ten totiž nepostihuje fyzické osoby. Iný zákon teoreticky porušiť mohol.
Viem, že nepostihujete fyzické osoby. Pýtam sa na to len preto, lebo ste sa k tej kauze ako úrad verejne vyjadrovali. Prečo potom, ak sa vás netýka?
Aby nás už s tým konečne neotravovali. Ľudia sa proste domnievajú, že sa to týka nás a nie je to pravda. A myslia si to preto, lebo v tom odznieva pojem „osobný údaj".
Pozn.: Rozhovor bol autorizovaný, Gyula Veszelei mierne doplnil niektoré svoje vyjadrenia bez zmeny zmyslu pôvodných odpovedí.
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
Vo štvrtok si v prílohe TV Oko aj na SME.sk prečítajte rozhovor s Martinom "Pycom" Rauschom, moderátorom relácie Slovensko hľadá SuperStar.
Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy mailom na adresu karol.sudor@gmail.com a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.
Beata
Balogová
