Bratislava. Katolícky kňaz a národný politik Andrej Hlinka nikdy neinklinoval k fašizmu, Adolfa Hitlera dokonca na stretnutí s politikmi nemeckých menšinových strán, ktoré sa na neho orientovali, nazval "kultúrnou beštiou". Pre TASR to uviedol vedúci katedry histórie Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského, profesor Róbert Letz.
Hlinka bol podľa Letza ľudový rétor a impulzívny človek, ktorý bol schopný kontroverzných výrokov. Zároveň však bol v prvom rade kňaz a konzervatívny politik, ktorý bol pre národnú vec ochotný veľa riskovať.
Podrobnosti z Hlinkovho života opísal v rozhovore pre TASR:
Andrej Hlinka sa narodil v chudobnej rodine pltníka, mal ôsmich súrodencov, ale dotiahol to až na predsedu správnej rady banky a predsedu vládnej strany... Nedá sa to považovať vlastne za "príbeh úspechu" v americkom slova zmysle? Existuje nejaký bod v jeho živote, ktorý rozhodol o takejto životnej dráhe?
- Neviem, či možno život Andreja Hlinku v tomto zmysle slova označiť za až taký úspešný, pretože každý z týchto úspechov nebol len jeho a pre neho, ale bol aj kolektívnym dielom. Vždy sa opieral o ľudí, ktorí mu pomáhali a podporovali ho. Vyrastal v dosť chudobných pomeroch, nikdy neobľuboval komfort, bohatstvo a prepych, typickou črtou jeho povahy bola asketickosť. Myslím si, že pre jeho život bolo rozhodujúce povolanie ku kňazstvu. To pocítil počas štúdia na gymnáziu v Ružomberku a potom rozvíjal na seminári v Spišskej kapitule.
Čo sa týka sociálneho cítenia Hlinku, bolo medializovaných viacero kontroverzných momentov. Na jednej strane od začiatku svojho pôsobenia koncom 19. storočia zakladal rôzne spolky na pomoc farníkom, či už úverové, kultúrne, alebo striezlivosti a mal pozitívny vzťah k charite. Na druhej strane známe sú jeho výroky typu "nažerte sa kameňov", ktoré na adresu chudobných zazneli na niektorých mítingoch. Nakoľko bolo jeho sociálne cítenie úprimné a nakoľko to bola stranícka agenda?
- Samozrejme, agenda každej strany obsahuje aj sociálne veci a každá sa k týmto otázkam vyjadrovala. Jeho Slovenská ľudová strana sa zastávala práve pauperizovaných ľudí, opierala sa najmä o slovenských roľníkov a živnostníkov. Vďaka tejto strane sa Slovensko začalo politicky hýbať. Dovtedy bolo pasívne a práve vďaka zapojeniu širších ľudových vrstiev sa politika stala vecou každého človeka, aj keď spočiatku ešte nemal na jej vedenie priamy dosah. Prestávala to byť politika slovenskej elity, ktorá sedela v Martine v Slovenskej národnej strane, ale bola to ľudová politika, čo sa v tej dobe dalo považovať za moderný prvok. Pokiaľ ide o sociálne cítenie, niektoré výroky môžu byť kontroverzné, ale treba ich vždy hodnotiť podľa toho, v akom konkrétnom kontexte boli povedané. Pred akým auditóriom, čo vlastne tí ľudia žiadali, či to nebola otázka kontroverzie s komunistickou stranou, alebo inou stranou, ktorá stála proti Hlinkovi. Samozrejme, že mohol povedať aj kontroverzný výrok, veď to bol človek z mäsa a kostí a tobôž Hlinka ako ľudový tribún, známy svojou impulzívnosťou, reagoval niekedy veľmi bezprostredne a často dokázal aj raniť.
Gymnázium končil v osemdesiatych rokoch devätnásteho storočia, v časoch najtvrdšej maďarizácie. Preto sa stal národovcom?
- Maďarizácia naňho určite veľmi vplývala. Pochádzal zo slovenskej rodiny, ale vyšší stupeň národného povedomia získal práve na gymnáziu. Pod tlakom maďarizácie si uvedomil, že je Slovák a toho sa potom už pridržiaval neochvejne celý život, bez ohľadu na to, či to bolo pohodlné, alebo nie. Aj neskôr v seminári, kde študentom - bohoslovcom zakázali sa rozprávať po slovensky aj v súkromných rozhovoroch, sa verejne zastal slovenčiny. Dobrovoľne si osvojil aj ruštinu, čo v tej dobe nebolo úplne typické...
...zvlášť u budúceho katolíckeho kňaza, keďže Rusko je pravoslávna krajina...
- Mohli to byť určité reminiscencie na Rusko, vieme, že Andrej Radlinský ako katolícky kňaz a zakladateľ Spolku sv. Vojtecha bol človek, ktorý v tom čase videl určité východisko orientácii na Rusko. Rusko bolo vtedy veľmi konzervatívne, bola to najsilnejšia slovanská ríša, kde bolo náboženstvo oporou štátu.
Preskočme prvé roky Hlinku ako kaplána a poďme k ďalšiemu kontroverznému momentu. Začal sa angažovať v Uhorskej ľudovej strane, čo sa mu dodnes občas vyčíta. Aký bol vlastne Hlinkov vzťah k Uhorsku?
- Uhorská ľudová strana vznikla v januári 1895 ako strana, ktorá nebola len pre Maďarov. Vo svojom programe mala bod číslo 13, ktorý hovoril o presadení práv národností v Uhorsku. To umožňovalo angažovať sa v strane aj národovcom, či už Chorvátom, Slovákom alebo Rumunom. U týchto národností to vzbudilo veľký ohlas, ale Uhorská ľudová strana sa postupne od pôvodného programu odkláňala. Chcela využiť národnosti ako prostriedok v politickom zápase s liberálmi, aby získala pôdu pod nohami. Keď Hlinka videl, že to pokrivkáva tak v národnostných, ale aj v demokratických - Hlinka presadzoval všeobecné a rovné volebné právo - a v sociálnych otázkach, rozhodol sa s ďalšími národovcami, najmä s poslancom Ferkom Skyčákom a so známym kňazom Ferdišom Jurigom založiť vlastnú, Slovenskú ľudovú stranu. Stalo sa to v decembri 1905, a to napriek tomu, že biskupi vtedy podporovali Uhorskú ľudovú stranu, takže tam sa dostali do konfliktu. V Uhorskej ľudovej strane a neskôr v Slovenskej ľudovej strane vystupovali nielen katolíci, ale aj evanjelici, keďže táto strana vystupovala ako nadkonfesijná kresťanská strana na obranu kresťanských hodnôt proti prieniku agresívneho liberalizmu v hospodárskom i sociálnom živote, ako boli napríklad liberálne zákony, ktoré uzákonili povinný občiansky sobáš a štátne matriky. Pokiaľ ide o vzťah k Uhorsku, ten u Hlinku nijako nevybočoval z toho, čo vtedy chceli aj ostatní slovenskí národovci. Pred vojnou sa absolútne nehovorilo o rozbití Rakúsko-uhorskej monarchie, to bola až otázka konca prvej svetovej vojny. Pred prvou svetovou vojnou sa nádej vkladala do následníka trónu Františka Ferdinanda, ktorý chcel federalizovať Rakúsko-Uhorsko a dať zodpovedajúce práva aj slovenskému národu.
Bola v tej dobe myšlienka samostatnosti Slovenska vôbec predstaviteľná?
- Pokiaľ ide o konkrétny koncept vytvorenia samostatného Slovenského štátu, ten existoval v podstate už krátko pred prvou svetovou vojnou, v USA sa ním zaoberal ružomberský rodák, novinár Adalbert Tholt-Veľkoštiavnický. Samostatný slovenský štát má byť podľa neho najvyšším slovenským národným ideálom. Vtedy to znelo neskutočne, bola to skôr utópia, ktorej málokto veril. Slovensko na to nebolo ani hospodársky, ani kultúrne, ani sociálne pripravené, aby mohlo byť samostatnou krajinou. Na to bol potrebný čas a dozrievanie. Tí, ktorí potom neskôr po vzniku prvej Československej republiky hlásali potrebu vyhlásenia samostatnosti Slovenska, väčšinou spolupracovali s Maďarskom, alebo s Poľskom. Tieto štáty využívali myšlienku slovenskej štátnosti na to, aby oslabili pozíciu Československa v strednej Európe. Hlinka, hoci bol emotívny, bol veľmi pragmatický a racionálny politik. Preto hovoril o tom, že Slováci potrebujú samosprávu, teda autonómiu, ale v rámci Československej republiky.
Andrej Hlinka bol viackrát uväznený, po prvý raz ešte za Rakúska-Uhorska. Z akých dôvodov?
- Po prvý raz bol Andrej Hlinka uväznený v roku 1906 pre agitáciu za Vavra Šrobára. V máji 1906 boli voľby, kedy sa podaril prielom práve vďaka Slovenskej ľudovej strane, za ktorú sa angažovali aj katolíci, aj evanjelici. S jej programom prerazili Slováci do Uhorského snemu. To bolo nevídané, že zrazu v snemových laviciach zasadlo sedem národne uvedomelých slovenských poslancov. Pokiaľ ide o Ružomberok, v ktorom Hlinka pôsobil ako katolícky farár, tam kandidoval Vavro Šrobár. Šrobár podvodom a terorom nakoniec nebol zvolený do Uhorského snemu. Hlinku ako človeka, ktorý mu kortešoval a dláždil cestu k poslaneckému mandátu, samozrejme okamžite napadli. Za toto politické angažovanie sa, ktoré bolo označené za nenávisť voči Maďarom - hoci Hlinka určite nenávisť voči Maďarom necítil - bol v roku 1906 nespravodlivo v politickom procese odsúdený. K jeho odsúdeniu prispel aj fakt, že otvorene poukazoval na korupciu a šafárenie s mestskými peniazmi v Mestskom zastupiteľstve v Ružomberku. Klika, ktorú odhalil, sa ho aj takto pokúsila zbaviť.
Aký bol vzťah Hlinku k Slovenskej národnej strane (SNS)? Istý čas sa v nej angažoval, neskôr ju, údajne pre spory s evanjelikmi, opustil...
- Vzťah Slovenskej národnej strany a rodiaceho sa ľudáckeho hnutia je veľmi zaujímavý. Ako som povedal, SNS bola dosť pasívna. Až keď sa začala angažovať Uhorská ľudová strana a v rámci nej aj Slováci, došlo aj k určitému oživeniu v národnej strane. Aby si Uhorská ľudová strana úplne nezískala slovenských katolíkov, tak evanjelici, ktorí mali absolútnu prevahu vo vedení SNS, uvoľnili niekoľko miest vo výkonnom výbore tejto strany pre katolíkov. Spory, ktoré vznikli neskôr, boli vyvolané angažovaním mladšej skupiny slovenských liberálov, ktorá začala otvorene vystupovať proticirkevne, ako aj kauzou údajného úplatku, ktorý mali prevziať Slovenské ľudové noviny vo voľbách v roku 1910. Spory nadobudli konfesionálny ráz. Viedli k odchodu katolíkov z vedenia SNS a k organizačnému osamostatneniu Slovenskej ľudovej strany od SNS v roku 1913.
V roku 1907 sa v Hlinkovom rodisku stala tragická udalosť, pri ktorej žandári zastrelili pätnásť ľudí... Čo jej predchádzalo?
- Išlo o chybný krok spišského biskupa Alexandra Párvyho. Párvy suspendoval Hlinku po odsúdení svetským súdom, hoci nemal dôvod na takýto radikálny krok. Zbavil ho farského úradu i kňazských funkcií. Nemohol krstiť, sobášiť, pochovávať, slúžiť omše. A urobil to bez toho, aby začal riadny kánonický proces v rámci diecézy. Hlinka nepoznal dôvody, prečo je suspendovaný. A práve v tomto období sa staval kostolík v Černovej, ku ktorému Hlinka veľmi prispel, bol vlastne dušou tohto diela. Celú stavbu kostola si financovali sami Černovčania. Oni chceli, aby bol Hlinka prítomný pri posviacke. Biskup nesúhlasil, lebo by tým priznal svoju prehru. Hlinka bol stále suspendovaný, odišiel v polovici októbra na prednáškové turné na Moravu.
...nechcel prilievať olej do ohňa...
- Presne tak, nechcel prilievať olej do ohňa. Vytvoril priestor, že keď bude vzdialený, bude môcť posviacka prebehnúť aj bez neho. Ustúpil. Černovčania však nechceli posviacku bez Hlinku, čo aj oznámili biskupovi. Termín vysviacky bol určený na nedeľu 27. októbra. Situácia v Černovej bola taká napätá, že pripomínala súdok s pušným prachom. Zasahovať tam so žandármi bolo nepredvídavé a viedlo to napokon k tragédii. Je úplne jedno, či boli žandári pôvodom Slováci alebo nie, to nič nemení na veci. Bolo vinou miestnych župných orgánov, ale aj niektorých kňazov, že sa násilím pokúsili urobiť túto posviacku.
Na druhej strane, černovská tragédia celosvetovo zviditeľnila existenciu slovenského národa. Na internete sa v tejto súvislosti dokonca dá prečítať, že nám vtedy Nóri ponúkli na osídlenie ostrov...
- (smiech)... Toto konkrétne som nečítal. Ale faktom je, že taká osobnosť, akou bol nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Björnson, sa vo viacerých článkoch v nemeckej tlači Slovákov zastal. Podobne sa ich zastal aj škótsky novinár Seton Watson, ale aj Tomáš Garigue Masaryk, Karol Kramář, rakúsky sociálny demokrat Karl Renner a viaceré ďalšie osobnosti. Zaujímavé, že bez ohľadu na to, ako boli orientovaní - či to boli predstavitelia konzervatívnej šľachty, alebo predstavitelia sociálnych demokratov. Išlo naozaj o ľudskosť, ktorá bola v Černovej udupaná.
Ešte začiatkom prvej svetovej vojny bol Hlinka plne lojálny k Rakúsko-Uhorsku, dokonca vyzýval, aby nebolo oslabované národnostnými roztržkami. Po vojne potom bojoval za vznik Československa...
- Musíme si uvedomiť, aké boli možnosti slovenskej politiky v období prvej svetovej vojny. Neexistovali noviny, ktoré by nepísali lojálne voči Rakúsko-uhorskej monarchii, na začiatku vojny to nebolo ani možné. Prejavy lojality boli aj v Národných novinách, v Slovenských ľudových novinách, aj v českých novinách. Ale východiskové pozície Českých krajín a Slovenska boli diametrálne rozdielne. V Česku bola inteligencia, bol organizačne a hmotne pripravený odboj, takže sa mali o čo oprieť. Na Slovensku nebolo centrum, ktoré by spájalo takéto aktivity, nebol dostatok inteligencie, ani hmotné zázemie. Takže počiatky boli o to ťažšie a ťažšie sa to aj rozbiehalo. Slovenská národná strana, ktorá stále ešte združovala rôzne prúdy, alebo sa aspoň do tejto polohy štylizovala, bola veľmi nehybná a vyčkávala, čo sa bude diať. A 24. mája 1918 to bol práve Andrej Hlinka, ktorý prvý jednoznačne povedal, že je tu doba činov a musíme sa rozhodnúť, ako ďalej, že tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nepodarilo a musíme sa rozísť, sme za orientáciu česko-slovenskú.
Nie je to od katolíckeho kňaza zvláštny príklad? Katolícke manželstvá sa predsa nerozvádzajú...
- Nešlo o reálny rozvod, ale o symbol, alebo obraz, nemôžeme to brať doslovne, akoby išlo o vzťah muža a ženy. Slováci mali na tento rozvod veľa dôvodov.
Po vzniku Československa Hlinka ilegálne vycestoval na mierovú konferenciu do Francúzska, aby tam spolu s kolegom Jehličkom protestoval proti čechoslovakizmu. Eduard Chmelár to v článku kritizuje, keďže tým Hlinka podľa neho zneistil nový československý štát. Jehlička bol navyše podľa neho maďarský agent a samotný Hlinka pri rokovaniach zvažoval aj možnosť štátneho zväzku s Maďarskom, v ktorom by Slovensko malo autonómiu...
- Hlinkov postoj treba hodnotiť z hľadiska toho, čo sa dialo prvý rok v Československej republike. Myslím si, že Hlinka zažil veľké sklamanie, pretože to bol on, čo do značnej miery prispel k popularizácii Slovenska v českom prostredí a k vzniku Československej republiky. A teraz nastali útoky na cirkev, Slovákov nebrali ako národ... Pod vplyvom Jehličku si myslel, že bude dobré, keď pôjde do Paríža na mierovú konferenciu a problém Slovenska otvorí. To, že by Hlinka reálne myslel na autonómiu Slovenska v Maďarsku je nereálne a nie je to podložené serióznymi prameňmi.
Bol Jehlička skutočne maďarským agentom?
- Nemožno ho takto jednoznačne tvrdiť. Vieme, že v roku 1906 vlastne slovenské očakávania zradil. Bol zvolený do Uhorského snemu za okres Pezinok a vymenil mandát za katedru na budapeštianskej teologickej fakulte. Po roku 1918 sa kajúcne vrátil na Slovensko a verejne priznal, že urobil chybu a teraz začne odznova. Bol to veľmi ambiciózny človek, ktorý možno dúfal, že sa prostredníctvom Slovenskej ľudovej strany dostane k vysokej funkcii, najmä v cirkevnej hierarchii. Ako maďarského agenta by som ho označil možno od roku 1919, ako sa rozhodol podniknúť cestu do Paríža a potom ďalej. To už rozhodne bol financovaný aj za maďarské peniaze. Ale aj tak ho nemožno úplne odsudzovať. Bol to Slovák, ktorý si myslel, že Slovákom bude lepšie v maďarsko-slovenskej federácii. Potom sa zas na istý čas sklamal v maďarskej politike a odišiel do Poľska, kde podporoval koncept poľsko-slovenskej federácie, respektíve samostatného slovenského štátu pod poľskou kuratelou. Nato sa zase vrátil do Maďarska... Bol to človek, ktorý sa rozhodoval veľmi náhlivo, menil úsudky a orientáciu na rozdiel od Hlinku bol nestály.
Poškodil Hlinka v Paríži Československo?
- Je fakt, že cesta do Paríža nebola legálna. Hlinka predtým poslal list ministerskému predsedovi Tusarovi, kde napísal, že takým diktátorským spôsobom, ako sa riadi Slovensko, sa dá riadiť nejaká africká krajina ako Kongo, alebo Aljaška, ale nie slobodné Slovensko. Hlinka si myslel, že cesta do Paríža Slovensku pomôže, a určite nechcel zle pre Československo. Je fakt, že nebol úplne zorientovaný v zahraničnej politike a bol ovplyvniteľný inými ľuďmi, ale jeho úmysel upozorniť na krivdy nebol zlý a v konečnom dôsledku Československo nepoškodil. Na nejaké vyššie fóra sa v Paríži Hlinka ani nedostal, len rozdali niektorým delegáciám na mierovej konferencii letáky a vzápätí boli z Paríža vykázaní. Hlinka sa potom vrátil na Slovensko, aj keď si bol vedomý dôsledkov a nastávajúceho väznenia, bol ochotný pre Slovákov znášať príkorie aj v Československej republike. Jehlička sa nevrátil.
Dostávame sa do obdobia, za ktoré je Hlinka kritizovaný najviac, teda do doby pred druhou svetovou vojnou. Sú známe jeho isté sympatie k talianskemu diktátorovi Mussolinimu či portugalskému Salazarovi. Dodnes sa špekuluje, či je autorom výroku, ktorý mu pripisujú komunistické noviny a podľa ktorého sa označil za slovenského Hitlera...
- Tu je kardinálnou otázka postoja jednotlivých pápežov a Svätej stolice k otázkam politiky a vízie optimálneho štátu. Keď si preštudujeme dobové pápežské encykliky, či už je to Rerum Novarum Leva XIII. z roku 1891, alebo Quadragesimo anno Pia XI. z roku 1931, vidíme, že nepodporovali liberálnu demokraciu. Skôr ju považovali za škodlivú pre spoločnosť a usilovali sa nájsť nejakú inú cestu. Čiže ani nie kolektivizmus komunistického razenia, ani nie fašistickú diktatúru v podobe Mussoliniho, ale ani nie liberálnu demokraciu. Navrhovali stavovský štát. V encyklike Quadragesimo anno sú kritizované tak modely fašizmu, ako aj komunizmu a liberálnej demokracie. Tieto princípy a odporúčania sa Hlinka a jeho strana snažili veľmi dôsledne dodržiavať. Tu je istý rozpor - v Česku bola podobná Lidová strana, ktorá bola v koaličných vládach ČSR, ale postavenie českého katolicizmu bolo úplne iné ako na Slovensku. Katolicizmus v Česku bol už vtedy popoluškou a trpel komplexom, že musí presvedčiť o svojej lojálnosti k štátu a národu. Aj preto sa Lidová strana týchto encyklík nepridržiavala tak striktne, ako Hlinkova slovenská ľudová strana.
Výrok Ja som slovenský Hitler, ja tu spravím taký poriadok ako Hitler v Nemecku, sa pripisuje Hlinkovi bez toho, aby sa povedalo, že ide o novinový článok v komunistických novinách Slovenské zvesti, ktorý sa inde nevyskytuje. Je teda reálna pochybnosť o jeho pravdivosti. Ak pripustíme, že Hlinka takýto výrok povedal, myslel to obrazne. To, že pomery boli rozhárané a že Slovensko ešte aj v roku 1936 trápila bieda a nezamestnanosť, je známe. Podobný výrok o potrebe Mussoliniho a Hitlera vyslovil obrazne aj známy britský premiér W. Churchill. Je pritom veľmi čudné, že vôbec sa nehovorí o Hlinkovej kritike Hitlera. Vo februári 1938 na stretnutí s predstaviteľmi nemeckých menšinových strán, orientovaných na Hitlera sa Hlinka vyslovil, že Hitler je kultúrna beštia a otvorene kritizoval aj prenasledovanie kresťanov v Nemecku. Zmenu pomerov v Nemecku nástup nového režimu Adolfa Hitlera v roku 1933 privítal v článku v Národných novinách predseda SNS Martin Rázus. Tento článok vyvolal veľkú polemiku v slovenskej a českej tlači.
Hlinkov postoj teda podľa vás nevyplýval z ambície byť vodcom národa, ale bol striktne ovplyvnený tým, že bol kňaz...
- Áno, to bolo podstatné. A vieme, že kňazi mali v tejto dobe a spoločnosti veľkú autoritu. Na dedinách, ale aj v mestách im ľudia dôverovali. Navyše, Hlinka mal mnohé charizmatické vlastnosti, bol to vodcovský typ a bojovník. Keď sa slávila Veľká noc na fare v Ružomberku, priniesli koláč veľkonočného baránka. Hlinka ho odsunul so slovami: Ja nie som baránok, ja som lev. Bol výborný rečník, ktorý dokázal strhnúť poslucháčov. Spisovateľ Milo Urban ho nazval fanatikom slovenskej pravdy. A za tú bol ochotný sa celý obetovať až do zodratia.
Je pravda, že neváhal riskovať aj väzenie a viackrát skutočne väznený bol. Ale pravda je aj to, že ľudová strana začala naberať silné fašizujúce tendencie tak krátko po jeho smrti a je nemysliteľné, aby sa aspoň latentne v tejto strane nevyskytovali už za Hlinkovho života...
- Radikálne krídlo v ľudovej strane, ktoré reprezentoval Vojtech Tuka a jeho mladší kolega Alexander Mach existovalo v podstate už od začiatku dvadsiatych rokov. Založili organizáciu Rodobrana a silne inšpirovali sa fašistickým hnutím v Taliansku. Táto skupina však nebola ľudovej strane rozhodujúca. Istý čas ťažila z Tukovej pozície ako šéfredaktora denníka Slovák a z toho, že Hlinka bol viac viazaný na Ružomberok než na centrum diania Bratislavu. Grémium, ktoré rozhodovalo v strane, bolo veľmi konzervatívne, ale tiež odmietalo taliansky fašistický model, ktorý bol vtedy v Európe veľmi populárny. Vtedy sa zjednodušene stavali proti sebe dve alternatívy - buď fašizmus, alebo komunizmus. Práve profesor Tuka sa prikláňal k tomu, že treba viac kopírovať medzinárodnými prúdmi, zatiaľ čo vedúci činitelia ľudáckeho hnutia ostali verní konzervatívnym zásadám a boli toho názoru, že si vystačíme s vlastnou tradíciou, a to vrátane tej autoritatívnej. Slovensko bolo v tom čase patriarchálne, tradične kresťanské, agrárne a prevažne vidiecke. Hlinka sa tesne pred svojou smrťou podľa jeho spolupracovníka, Ružomberčana Karola Mederlyho vyjadril: Tlmočte moju vďaku i Hodžovi. Mal som ho veľmi rád. Pekne sme spolu pracovali, i keď naše cesty boli rozličné, ale náš cieľ bol jeden - blaho slovenského národa. Slováci, držte sa pohromade, buďte svorní a ak by ste sa mali utopiť, tak sa utopte v čistej vode, a nie v bahne a v kaluži.
Aký bol Hlinkov názor na Jozefa Tisa, ktorý sa stal jeho nástupcom?
- Tiso sa v Slovenskej ľudovej strane angažoval od jej zrodu v roku 1918. Bol stopercentne verný Hlinkovi, v strane vykonával niektoré funkcie, bol poslanec v Prahe a neskôr aj podpredseda strany. Bol v direktóriu, keď išiel Hlinka do Ameriky, takže už vtedy sa prejavila dôvera Hlinku k Tisovej osobe. Hlinka si vážil jeho vzdelanie, spoľahlivosť a dôslednosť. Dôveroval mu aj preto, že bol tak ako on kňaz. Známy je spor medzi Sidorom a Tisom o nástupníctvo po Hlinkovi. Hlinka nikdy nezanechal nejaký politický testament, kde by jednoznačne povedal, koho považuje za svojho nástupcu a nechal túto otázku otvorenú. Nakoniec Sidor ustúpil, presadil sa Tiso.
