O priebehu samotnej autonehody nechcela rozprávať, pretože sa už o nej písalo všade a všetko. Tvrdí však, že ak by sa k nej nepostavila otvorene, až vtedy by to bolo naozaj nemorálne. Moderátorka relácie Politika.sk SILVIA KUŠNÍROVÁ v rozhovore pre SME.sk.
Pochádzate z Michaloviec, mama bola zubárka, otec strojný inžinier, sestra manažérka marketingovej komunikácie. Prečo ste šli na žurnalistiku?
Doteraz neviem presne povedať, ako sa u mňa v ôsmich či deviatich rokoch zrodila myšlienka byť novinárkou, ale pravdou je, že ma vždy fascinovalo sledovanie správ, vecí, ktoré sa diali okolo. Rodičom sa však moja túžba po žurnalistike zdala vyslovene absurdná. Michalovce sú mimo sveta médií, politiky, diania veľkých vecí a tak som bola - v tom dobrom zmysle slova - akási čierna ovca a nepochopený jedinec.
Ak sa malé dieťa zaujíma o politiku, niekde to musí pochytiť. Rodičia sa s vami o nej bavili?
Otec sa o ňu zaujímal vždy, za socializmu sa u nás pravidelne čítali noviny, sledovali sme politické diskusné relácie, už ako dieťa som dobre vedela, čo je to Slobodná Európa a podobne. Zrejme niekde tam vznikol môj záujem o veci verejné. V trinástich to už nebola len nejasná detská túžba, ale seriózna ambícia. Bola som si istá, že pôjdem na žurnalistiku a dúfala som, že sa mi splní môj sen.
To ste už vedeli, čo tá práca obnáša?
Do istej miery áno, pretože od štrnástich som pracovala v rôznych miestnych novinách a - a to bude pre vás asi prekvapenie - ako šestnásťročná som bola na letnej praxi v denníku Sme. (smiech)
Za šéfovania Karola Ježíka?
Presne. To bude asi prekvapenie pre viacerých, čo tam dnes pracujú. Vtedy mi veľmi pomohla moja sestra Miriam, ktorej som za to doteraz veľmi vďačná. Ako druháčka na strednej škole som do redakcie zavolala, či nemôžem prísť na bezplatnú letnú prax, dali mi napísať nejaký článok a povedali, že môžem ostať. Tak som jednak spoznávala veľký neznámy svet, teda Bratislavu, ale aj protestné zhromaždenia Slobody zvierat, zasadnutia mestských zastupiteľstiev a podobne, o tom všetkom som písala. Práve v Sme som definitívne pochopila, že to je cesta, ktorou sa jednoznačne chcem uberať.
Prvoradé pre novinára je ctiť si fakty
Čo je na žurnalistike také fascinujúce? Vychádzam z toho, že ide o prácu, v ktorej vás jediná chyba môže potopiť navždy.
Možno práve aj to permanentné riziko, keďže ide o veľa. To vo mne vyvoláva istú fascináciu, pretože ak chcete túto prácu robiť dobre, musíte opatrne pracovať s faktami, ale aj s kuloárnymi informáciami, pričom sa neustále pohybujete na hranici toho, čo viete a toho, čo môžete dokázať.
Prvoradé je preto ctiť si fakty, byť korektný a seriózny. Vždy ma navyše lákalo byť v centre diania dôležitých vecí, pýtať sa kompetentných, ako sa veci majú a brať mocných na zodpovednosť. Politika sa týka nás všetkých a som si istá, že je dôležité zaujímať sa o ňu. Samozrejme, v tých deviatich či desiatich rokoch to bola aj čisto detská a naivná vízia - zmeniť svet.
Nebolo v tom aj ego, že ako novinárka uvidíte svoje meno v novinách či svoju tvár v televízii?
Napriek tomu, že pracujem v televízii, nikdy som takúto ambíciu nemala. Pôvodne som si myslela, že budem 
pracovať pre print, potom som sa dostala do rádia Twist, kde mi absolútne vyhovovala anonymita éteru, pričom celé to bolo o tom, že človeka síce poznajú, ale zároveň zostáva nepoznaný.
Keď začali prichádzať prvé ponuky z televízií, celé to médium sa mi zdalo príliš exhibicionistické a expresívne. Bolo mu treba zo seba dávať všetko - nielen to, čo viete, ale aj hlas, výzor, mimiku i gestá, pričom divák vás sleduje v priamom prenose... Takže je to naopak - televízia pre mňa nikdy nebola prioritou.
Ale stala sa ňou, pretože v nej reálne už roky pracujete.
Áno, stala. Prijala som kedysi výzvu od TA3 a je pravdou, že obraz má naozaj neopakovateľnú silu. Základné pravidlo televíznej žurnalistiky hovorí: „Nehovor mi, ale ukáž mi." Pretože v televízii nemusíte povedať ani slovo, ale jeden jediný záber dokonale popíše a vysvetlí celý okamih. Takže človek si k televízii dokáže nájsť cestu a vzťah pomerne rýchlo napriek tomu, že ho to predtým nelákalo.
Rada sa na seba pozeráte v televízii?
Absolútne nie, ale je to povinnou súčasťou mojej profesie. Na vlastnú prácu si totiž musíte aj sám dávať akýsi feedback. Pozerám sa na seba najmä v prípadoch, keď nie som celkom spokojná s uchopením nejakej časti relácie, prípadne si chcem pozrieť, ako politik niečo konkrétne povedal. Čiže analyzujem si na obraze samu seba, ale je to skôr nutnosť. Inak sa vidieť vôbec nemusím.
Dá sa vyrobiť dobrý novinár z človeka bez talentu? Praxou, cvičením, štúdiom?
Ťažko povedať. Vždy som si myslela, že novinárom sa človek musí narodiť, teda musí mať talent a vzťah k tomu, čo robí. Tie základné veci je asi ťažké naučiť sa. Ale neskôr, keď som vyhrala štipendium americkej vlády a odišla študovať žurnalistiku do USA, zrazu som zistila čosi úplne iné. Tamojší spôsob výchovy novinárov je založený na úplne inom princípe ako u nás.
Pri všetkej úcte k našej škole, za mojich čias bola výučba čisto teoretická. Memorovali sme sa neraz zbytočné veci a nebyť toho, že som od prvého ročníka na vysokej škole pracovala v médiách, mala by som síce v ruke diplom, ale nevedela by som možno napísať ani obyčajný perex.
V čom bola výučba v USA iná?
Prišla som tam do tretieho ročníka medzi amerických študentov, ktorí od prvej triedy začínali tými najelementárnejšími vecami. To štúdium bolo veľmi intenzívne a založené na praxi, čo ma v prvých týždňoch doslova fascinovalo. Lektormi boli renomovaní novinári z mienkotvorných denníkov a týždenníkov, o technickom vybavení školy ani nehovorím.
Tam mi prvýkrát prišla na um dovtedy kacírska myšlienka, že možno sa dá - obrazne povedané - „vyrobiť" novinár aj z človeka bez talentu, pokiaľ je k tomu správne vedený. Naučiť sa písať komentáre, reportáže a podobne, to sa asi naučiť dá. Ale so základnými hodnotami a vzťahom k takej práci sa treba zrejme narodiť.
Pri prechode z printu či rádia na obrazovku sa nutne mení aj spôsob vystupovania, pretože v televízii nemôžete moderovať trebárs s rukami za hlavou, fajčiť cigaretu, zrazu treba dbať na gestá, držanie tela, očný kontakt a podobne. Prešli ste nejakým mediálnym tréningom?
Nie, neprešla som ničím. Je pravdou, že za mikrofónom v rádiu môžete mať oblečené čokoľvek a podobne, ste tam slobodnejší. Ale u mňa bol ten prechod plynulý. Uvedomila som si, že ide o trojrozmerné médium, a nikdy som sa tým necítila nijako obmedzovaná. Dokonca ani na začiatku. Správala som sa presne tak, ako som sa správala pri rozhovoroch s politikmi aj dovtedy.
Ako je to s obliekaním moderátorky diskusnej relácie? Keďže nemôžete mať na obrazovke stále to isté oblečenie, platí vám ho televízia?
Celkovo to v televíziách funguje tak, že sú na to vytvorené fondy. Sú to takpovediac naše pracovné uniformy, a zrejme nie je možné očakávať, že sa na obrazovke zjavím každý týždeň v inom, vlastnom kostýme. Je pravdou, že každá z nás má v práci svoj vlastný šatník, ktorý sa tvorí aj po konzultáciách s kostýmérkou.
Radí vám niekto, čo si dať na seba alebo to nechávajú na vás?
No, premýšľam, čo odpovedať. V prípade, že ma chcete pochváliť, odpoviem, že sa obliekam sama. (smiech)
Pravdu.
Obliekam sa sama a to v tom zmysle, že mám možnosť vybrať si materiál, strih, doplnky, a to tak, aby moje oblečenie korešpondovalo s charakterom politickej diskusie a bolo prejavom úcty k politikom aj divákom, ale aby zároveň vystihovalo aj môj naturel a to, v čom sa ešte cítim dobre.
Mienkotvorné denníky sa mohli do mňa obuť viac
Svojho času ste sa vyjadrili, že žurnalistická obec u nás trpí na falošnú solidaritu, že novinári by k sebe mali byť tvrdší, že pri ich prešľapoch sa všetci tvárime, že sa nič nedeje. Máte tento názor aj po tom všetko, čo sa popísalo o vašej nehode pod vplyvom alkoholu?
Asi teraz pôjdem sama proti sebe, ale myslím si to stále. Mienkotvorné denníky sa do mňa mohli - keby chceli - obuť oveľa viac. Zrejme by tak urobili, ak by sa ukázalo, že som ako novinár vo svojej práci urobila vážny etický prešľap. Môjmu súkromiu sa ale venoval len bulvár a pre tento štýl podprahového biznisu bez akýchkoľvek hraníc nemám pochopenie - bulvárnych žurnalistov totiž nevnímam ako svojich kolegov.
Prečo?
Lebo spôsob práce, ktorý uprednostňujú, je v priamom rozpore so základnými hodnotami každého profesionálneho novinára.
Čo teda chýba našim novinárom všeobecne, aby neplatili tie slová? A prečo je stav žurnalistiky takýto?
Ako politická redaktorka som začala pracovať v čase, keď som mala len osemnásť rokov. Vo chvíli, keď som prišla na zahraničnú stáž do CNN alebo BBC, stretla sa táto informácia s absolútnym pobavením a musela som tamojších ľudí presviedčať, že je to naozaj pravda. Tu totiž chýba jedna celá veľká novinárska generácia, pretože svojho času museli odísť kádre, ktoré sa spreneverili novinárskej etike slúžením režimu a bolo treba čakať, kým nastúpia noví.
Inak si totiž neviem vysvetliť, že sme my v takom veku a bez akýchkoľvek skúseností, dostali také šance, o akých sa v západnej Európe nikomu nesníva. V zahraničí sa týmto témam venujú najmä novinári s praxou a obrovskými skúsenosťami. Pritom je realitou, že my sme vtedy nič poriadne nevedeli, mali sme vlastne len odhodlanie pracovať a neboli sme zaťažení minulosťou. Nemali sme ani čo stratiť a išli sme do toho úplne bezhlavo.
Na jednej strane sa všeobecne oceňuje prínos mladej krvi, na strane druhej tu naozaj žurnalistiku za mečiarizmu robili mladí ľudia bez skúseností. Je vôbec takáto cesta dobrá? Myslím pre spoločnosť.
Tu je práve odpoveď na vašu pôvodnú otázku, čo chýba slovenským novinárom - súčasná situácia je dôsledkom faktu, že my sme sa museli vychovať vyslovene sami. Od osemnástich sme nemali žiadne vzory a autority, od ktorých sme sa mohli niečo naučiť, pretože tie dovtedajšie so žurnalistikou zväčša z rôznych dôvodov skončili. V mojich začiatkoch to vyzeralo tak, že ste ako mladý neskúsený študent prišli do redakcie, kde vám vysvetlili základné veci, ale všetko ostatné už bolo na vás. Neexistovala žiadna novinárska hierarchia, kde by mladého novinára viedol nejaký skúsený mentor. Na to jednoducho nebol čas. Hodili nás do vody a my sme po niekoľkých nádychoch ako tak plávali.
V zahraničí sú mladí moderátori politických diskusií raritou
Je v zahraničí bežné, aby niekto vo vašom veku, či veku Zlatice Puškárovej, moderoval politické diskusie?
V našom súčasnom veku už asi aj áno, ale stále by to bola rarita. Ale vo veku, v ktorom sme začínali, ťažko. O takom prípade som tam nikdy nepočula. Poviem príklad - keď som bola na už spomínanej stáži v BBC, bolo to práve v čase, keď jednu prestížnu politickú reláciu v tejto televízii začala moderovať tridsaťdvaročná žena. A to teda bola veľká udalosť.
Aké vzťahy panujú medzi moderátormi politických diskusií? Vnímate sa ako konkurencia?
Neviem, čo máte pod pojmom konkurencia na mysli. Každý z nás moderuje vlastnú reláciu najlepšie ako vie a snaží sa, aby to so sebou prinieslo čo možno najväčší dosah, mienkotvornosť a rešpekt.
Myslel som skôr osobné vzťahy.
Tie sú normálne, kolegiálne. Konkrétne, Dano Krajcer je napríklad môj kolega, donedávna ešte priamy nadriadený, ktorý mi pred rokom ponúkol reláciu v televízii JOJ, doslova ušitú mne na mieru. Takže s ním mám profesionálne i ľudsky vynikajúci vzťah. So Zlaticou Puškárovou sa poznáme od mojich osemnástich rokov, obe máme v žurnalistike preskákané svoje, a myslím, že by sme pokojne mohli byť priateľky.
Ktorá z vás dvoch je lepšia?
Úplne úprimne poviem, že som sa tým nikdy nezaoberala, takéto veci nechávam skôr na posúdenie divákom. Koniec koncov, obe robíme prácu, pri ktorej nikdy nebudeme všeobecne obľúbené. Naša práce rozdeľuje ľudí, je totiž o politike, a tá je často o kontroverzných témach, ktoré vyvolávajú emócie a rozdielne postoje. Novinárčina je práca, kde nie je možné mať iba priaznivcov, a nerobíme ju preto, aby sme vyhrávali v anketách obľúbenosti. Aj keď, samozrejme, je mimoriadne príjemné, ak sa vám to podarí.
Opýtam sa teda inak - po tých rokoch skúseností si myslíte, že ste dobrou novinárkou?
Nechcem, aby to vyznelo ako klišé, ale voči sebe som veľmi kritická. To ma poháňa dopredu a len sa snažím robiť svoju prácu najlepšie ako v danom období viem.
Keď ste po tej nehode začali vnímať racionálne, ako ste sa cítili, uvedomujúc si, že kvôli jednej chybe môžete stratiť to, na čom ste celé roky pracovali?
Tým, že za mojim skratom boli isté dôvody, ktoré majú svoju váhu, prvé dni po nehode som sa prácou vôbec nezaoberala, skôr som bola neuveriteľne vďačná, že sa nikomu inému nič nestalo. Mám veľmi rada život a doteraz som si nikdy naplno neuvedomovala, že stačí jediná sekunda a všetko sa môže zmeniť, či už vlastnou vinou, alebo cudzím pričinením. Tesne po nehode som bola rada, že som sa nemusela zamýšľať nad mojou budúcnosťou z invalidného vozíka, prípadne s nejakým trestným oznámením na krku.
Video: Silvia Kušnírová o dňoch po autonehode:
Kamera: Dana Salajová
Na prácu ste predsa museli začať myslieť.
Vo chvíli, keď som si uvedomila, že žijem, že žijú ľudia okolo mňa, a že sa vlastne nič fatálne vážne nestalo, tak som samozrejme začala premýšľať, aký to všetko bude mať vplyv na moju ďalšiu kariéru. Boli to najkomplikovanejšie dva týždne v mojom živote, rozhodovala som sa, čo ďalej. Kládla som si zásadné otázky aj vo vzťahu k mojej profesii, aj vo vzťahu k iným mojim hodnotám. K životu, ktorý sa dovtedy nejako predvídateľne uberal, pribudol medzník, v ktorom som si musela povedať, ako ďalej.
Odchod z relácie by bol zbabelý
Rozhodli ste sa tak, že ostávate na obrazovke. Prečo?
Radila som sa so svojim okolím i kolegami a dospela som k záveru, že napriek tomu, že som urobila veľkú chybu, nebudem, a ani som nikdy nebola, zbabelec. Ak by som totiž odišla z obrazovky, považovala by som to za istý spôsob úteku s tým, že to by bolo to najjednoduchšie. Dostala som totiž viacero iných pracovných ponúk, ktoré by ma dokázali napĺňať a boli aj finančne lukratívnejšie, no ja som cítila, že ak sa chcem aj sama v sebe a aj vo vzťahu k okoliu vysporiadať s tým, čo sa stalo, jediným riešením je posadiť sa do toho kresla k práci, ktorú robím roky, zoči voči politikom a čeliť ťažkej situácii. Považovala som to za statočné riešenie.
Bolo mi pritom jasné, že to bude veľmi ťažké, najmä po všetkých tých mediálnych kampaniach a bulvárnych klamstvách, navyše s vedomím, že som naozaj urobila chybu.
Je však morálne správne, ak bude kritizovať a tlačiť k múru politikov osoba, ktorá má sama za sebou akýsi morálny poklesok, i keď priamo nesúvisiaci s jej prácou?
Ja samozrejme počítam s tým, že mi to môže ktorýkoľvek z politikov kedykoľvek vytknúť. Treba však trochu diferencovať - je totiž niečo iné, ak je niekto platený z peňazí daňových poplatníkov a riadi štát, a iné, ak sa ja ako moderátorka pýtam za bežných ľudí, ktorí ak nie sú nejakí „nadľudia", sami majú za sebou väčšie či menšie životné chyby, ktoré nesúvisia s ich prácou.
Čiže morálne je to správne alebo nie?
Ak by som niečo skrývala, snažila sa vyhnúť trestu, ak by som sa k veci nepostavila tak otvorene, ako som to robila, tak by to naozaj bolo nemorálne. Trest ma neminul, rovnako ako by neminul ktoréhokoľvek iného občana. A za občanov sa chcem aj naďalej našich volených zástupcov pýtať na veci, ktoré s mojou nehodou nijako nesúvisia.
Video: Silvia Kušnírová o tom, či je morálne, ak pokračuje v moderovaní:
Kamera: Dana Salajová
Po nehode ste pre médiá uviedli, že ste si vypili kvôli jednému súkromnému problému, o ktorom raz určite poviete verejne. Nenastal ešte ten čas?
Nie.
Nový čas zavádza
Bulvár vás stabilne napádal, pretože ste vraj účelovo menili popis toho, čo sa v skutočnosti stalo. Ako to teda je?
Ja som stále ponúkala jedno a to isté vysvetlenie udalosti, ktorú si ale jasne nepamätám. Nemôžem však ovplyvniť, že šesť rôznych redakcií bulvárnych denníkov a týždenníkov pracuje s informáciami rôznymi spôsobmi. Mohla som sa len bezmocne pozerať na to, ako narábajú s mojimi výpoveďami. Keď som povedala, že posledné, čo si pamätám, je odbočka pri Senci, vždy sa to obrátilo proti mne. Je pritom faktom, že vzhľadom na veľmi silný otras mozgu, ktorý som prežila, mám retrográdnu stratu pamäte. Jednoducho si nepamätám, čo sa stalo asi hodinu pred nehodou. Práve toto bulvár napáda, ale neviem s tým nič robiť. Pre mňa tiež nie je príjemné, že si niektoré veci vôbec nepamätám.
Čiže trváte na tom, že vaša verzia bola vždy rovnaká a účelovo ste ju nemenili?
Áno. Stále som hovorila to isté, možno s malými odchýlkami. Zmysel bol však vždy rovnaký.
Ak však bulvár zavádzal, prečo ste sa neohradili? Je prirodzenou reakciou, že človek sa jednoducho bráni.
Nebránila som sa nijako, lebo to v tej chvíli nemalo význam. Navyše som sa ani necítila dobre a na boj s bulvárom musíte byť pri plnej sile. Ja som sa vtedy len zotavovala zo zranení a otrasu mozgu. Navyše, ani som neočakávala, že po tom, čo som spravila, budem mať pozitívnu odozvu v médiách. Bolo by smiešne, ak by mi to bulvár nezrátal. Pravdou však je, že niektoré veci prekročili akceptovateľný rámec, a možno začnem na niektoré praktiky bulvárnych novinárov reagovať aj inak ako len statočným ignorovaním.
Budete ich žalovať?
V jednom prípade zvážim žiadosť o opravu.
Bolo vôbec nutné po nehode reagovať pre bulvárne médiá a vysvetľovať podrobnosti okolo nehody?
Keby ste mi zavolali vy, aby som vysvetlila, čo sa stalo, samozrejme, že by som dala rozhovor serióznemu denníku. Vtedy som jednoducho mala potrebu niečo k tomu všetkému povedať. Mnoho ľudí zostalo po tej nehode v šoku a ja som cítila povinnosť voči mojim divákom, ktorí sa pýtali, čo sa stalo. A navyše, nechcela som zaryto odmietať bulvár, pretože viete dobre, čo by urobil. Objavili by sa vymyslené titulky, že sa skrývam, ktovie, kde som, ktovie v akom stave som a s kým, či nie som u psychiatra a tak ďalej, jednoducho by sa spustila obrovská mašinéria klamstiev a pololží. Tomuto som chcela predísť.
Nový čas v sobotu uviedol, že ste mu zodpovedali mailom niekoľko otázok, ale vyhodili ste odtiaľ otázku o alkohole.
Áno, jeden denník mi poslal mailové otázky. Odpovedala som na všetky s výnimkou jednej s tým, že som tomu novinárovi zavolala, že ešte zvážim, či sa vyjadrím aj k poslednej otázke.
Prečo?
Lebo napriek tomu, čo som urobila, považujem za maximálne dehonestujúce odpovedať bulváru na otázky o mojom vzťahu k alkoholu. Ale nakoniec som mu tú odpoveď aj tak poslala esemeskou, čo sa v tejto brandži robí bežne.
Čiže Nový čas v tom titulku klame?
Faktom je, že moju odpoveď dostali, celý článok ale postavili tak, že som sa odpovedi vyhla. Keď som si to prečítala v novinách, poslala som dotyčnému novinárovi esemesku v znení: Ja som tú odpoveď predsa poslala. On mi na to odpísal, že vie, ale že novinárke, ktorá ten článok písala, sa to zdalo bulvárnejšie v tejto verzii.
Tú jeho esemesku, ktorá dokazuje, že denník klamal, máte uloženú?
Mám. Na vlastnej koži som sa tak presvedčila o tom, ako u nás funguje bulvár.
Voči politikom nebudem mäkšia len preto, aby mi nevytkli nehodu
Tento rozhovor robíme dve hodiny po vašom návrate na obrazovku. Aké ste mali pocity?
Napriek tomu, že tú prácu už robím nejaký ten čas, je jasné, že po tých šiestich týždňoch odmlky to bol naozaj vlastne návrat. Návrat nie s tromfom v rukách, ale s pokorou. S tým, že sa pokúsim urobiť všetko preto, aby som svoju prácu vždy odviedla rovnako dobre ako pred tou nehodou.
Lenže nebude to tak, že podvedome do niekoho nebudete rýpať len preto, lebo sa budete báť, že vám to vmietne v priamom prenose do očí?
Máte pocit, že som si dnes nejako dávala pozor?
Zatiaľ nie, ale bola to prvá relácia.
Ja si myslím, že to tak aj ostane. Nebudem si dávať pozor a nebudem si voliť zostavy politikov, ktorí sú podľa občanov menej kontroverzní, len preto, aby mi niečo zlé nepovedali. To mi môžete veriť. Dnes som tam mala pána Palka a pána Slotu. A tí rozhodne nepatria k tým, ktorí vás kedykoľvek nechajú vyhrať diskusiu.
Keďže skôr či neskôr vám to zrejme naozaj niekto vmietne do tváre, máte pripravenú formulku, ktorú použijete?
Nie je možné vopred sa pripraviť na všetky formy útokov alebo poznámok, takže nie. Nechávala som to na to, že som do relácie prišla ako úprimný človek, ako profesionál, a verila som si v tom, že budem schopná ustáť akýkoľvek útok a akékoľvek obvinenie.
Video: Silvia Kušnírová o politikoch:
Kamera: Dana Salajová
Prečo ste si hneď do prvej relácie pozvali Jána Slotu?
Lebo na Slovensku sa momentálne dejú veci, ktoré sa priamo týkajú jeho osoby. Je to absolútne aktualizačný moment, prehlbuje sa slovensko - maďarské napätie a Ján Slota je lídrom koaličnej strany, s ktorým sme sa chceli porozprávať o aktuálnych veciach. Som veľmi rada, že prijal moje pozvanie a nikto ma teraz nemôže podozrievať z toho, že by som sama voči sebe chcela byť nejako mäkká a pozývala si ľahkých súperov.
Je vôbec správne - a nemyslím tým teraz len vašu reláciu - dávať taký veľký priestor človeku, ktorý pomaly každým vystúpením zvyšuje napätie v spoločnosti, uráža a správa sa všelijako, len nie štandardne?
Je to správne, ide predsa o predsedu koaličnej strany.
Chcem sa dostať k tomu, či ho televízie nepozývajú tak často najmä preto, lebo garantovane zvyšuje sledovanosť a toto všetci uprednostňujete na úkor debát o iných témach.
Viete - vo chvíli, keď koalícia pozostáva z troch strán, sú ich predsedovia úplne logicky najatraktívnejšími hosťami. Sú to ľudia, ktorí riadia štát a ja predsa neovplyvňujem fakt, že dvanásť percent občanov si práve pána Slotu zvolilo za svojho reprezentanta. Ja na to ako novinár predsa musím adekvátne reagovať. Je to človek, ktorý ovplyvňuje veci verejné a preto bude pre mňa hosťom kedykoľvek.
Hosťov do relácie si vyberáte sama?
Je to na mne a na dramaturgičke Beáte Oravcovej. Orientujeme sa výlučne podľa aktuálnosti tém.
Doteraz ste vždy spovedali ľudí vy, v poslednom období iní novinári spovedajú skôr vás. Nezačnete byť podvedome miernejšia v diskusiách, keďže poznáte, ako sa cíti človek na stoličke oproti vám?
Mňa spovedal najmä bulvár. A ich spôsob práce nemá s tým mojim nič spoločné. Takže odpoveď znie - nie.
Je príjemné sedieť v opačnej pozícii?
Nikdy nie je príjemné, ak vaši blízki trpia kvôli nepravdivým špekuláciám o samovražde a podobným bolestivým výmyslom. Ak sa nepríjemná situácia týka len mňa, zvládam ju tak dobre, ako sa len dá. Ale reálny pocit bezmocnosti vás chytí vo chvíli, keď si vaši rodičia, blízki a kolegovia musia z pera ľudí bez akýchkoľvek škrupúľ prečítať tie najbolestnejšie veci, aké si len bulvár dokáže vymyslieť.
Kde je hranica etického prešľapu, kedy by mal novinár odísť z médií?
V otázkach novinárskej etiky som bola vždy maximálne otvorená. A som rada, že som v situácii, kedy mi nemá kto čo vyčítať. Nestala sa jediná vec, ktorá by sa dala označiť za etický prešľap v rámci práce ktorú robím a nikdy som 
trebárs nemusela pracovať pod politickým tlakom. Ponuky, kde mi niečo také hrozilo, som bez rozmýšľania odmietala. Sloboda je pre mňa prvoradá.
V TA3 som za celé tie roky nezažila jedinú snahu o ovplyvnenie v tom, koho si mám pozvať do štúdia, v akom období, čo sa smiem a čo nesmiem pýtať a podobne. A som rada, že rovnako je to aj v televízii JOJ. Čiže aby som odpovedala - novinár by mal odísť, ak neustojí politické tlaky, je politicky neobjektívny a s niekým spriaznený, úplatný, teda píše na objednávku.
S tým politickým tlakom ste narážali na Markízu za Pavla Ruska?
V čase Pavla Ruska som ponuky do Markízy odmietla. Rovnako som odmietla ponuky na moderovanie relácie v Slovenskej televízii.
Prečo všetky politické diskusie robia televízie v nedeľu, keď vtedy má človek skôr oddychovať, ako sa rozčuľovať?
Tá otázka má absolútne racio, v zahraničí takéto relácie nebývajú v nedeľu, skôr cez týždeň a večer. U nás je to asi tradícia ešte spred relácie Kroky, ide svojim spôsobom o slovenské špecifikum. Nikdy som sa nezamýšľala nad tým, že ľudia by možno v nedeľu privítali iný program, ako ťažké politické diskusie. Pravdou je, že štyri diskusné relácie sú možno na náš malý trh príliš veľa. Na druhej strane - konkurencia je príjemná.
Môžete ako človek, ktorý musí byť nestranný, povedať, či ste vpravo či vľavo a koho volíte?
To som rada, že sa to pýtate, lebo to znamená, že to z mojej práce nie je poznať. A to je dobre. Nie je ani potrebné zverejňovať moje politické zaradenie, i keď aj ja som len volič (smiech)
Mojim snom je mať v relácii naraz Fica s Dzurindom
Ako vyberáte témy do Politika.sk?
Príprava trvá neustále, čiže nie je to tak, že začnem trebárs vo štvrtok, tri dni pred reláciou. Pripravovať sa musíte v kuse a o to ľahšie, ak už politike rozumiete, viete vyabstrahovať z toho množstva tém tie, ktoré sú dôležité. Radím sa v tomto opäť s dramaturgičkou Beátou Oravcovou.
Dá sa rozumieť politike? Nie je to len klišé?
(smiech) Dá sa mať v nej prehľad. Či sa jej dá rozumieť, je naozaj otázka.
Existuje nejaká dohoda medzi televíziami, ktorých hostí kto do ktorej relácie pozve?
V tomto smere platí, že kto prvý príde, ten prvý melie.
Ako skoro si ich teda zaisťujete?
Tým, že sa riadime maximálnou aktuálnosťou, čakáme pokojne až do štvrtka. Veľmi zriedka sa stáva, že máme politika dohodnutého trebárs týždeň vopred.
S ktorými politikmi sa vám debatuje najťažšie?
Najťažší protivníci sú pre mňa ako novinára najväčšia výzva. Najradšej mám diskusie, keď oproti mne sedia ťažkí mediálni súperi. Medzi nich určite patrí premiér Fico, ktorý je rétorický neuveriteľne zdatný, rovnako bývalý premiér Dzurinda. To sú momentálne top hostia.
Čiže vašim snom je posadiť ich naraz proti sebe.
Presne tak. Mať v dueli naraz súčasného aj bývalého premiéra, je pre mňa vlastne takým permanentným snom. (smiech)
Údajne ste dostali aj ponuky vstúpiť do politiky. Chystáte sa?
To boli len také oťukávania. Vylúčiť sa síce nedá vôbec nič, ale v súčasnosti mi absolútne vyhovuje pozícia na tomto brehu rieky. Nezaoberám sa tým a dúfam, že toto, čo robím teraz, budem robiť čo najdlhšie.
Keď sa niekomu stane nejaké nešťastie, okamžite vznikajú nové vtipy. Počuli ste nejaký aj o vás?
(smiech) Nie, žiadny vtip som o sebe nezachytila, ale neuveriteľne ma pobavila - i keď to bol smiech cez slzy - karikatúra Shootyho. To je slovenský génius karikatúry a aj som mu napísala esemesku, že to bolo veľmi dobré.
Pozn.: Rozhovor bol autorizovaný, Silvia Kušnírová mierne doplnila niektoré vyjadrenia bez zmeny zmyslu pôvodných odpovedí. Medzititulky: redakcia.
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
Vo štvrtok si v prílohe TV Oko aj na SME.sk prečítajte rozhovor s operným spevákom Petrom Dvorským.
Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@gmail.com a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.
Beata
Balogová
