"Na 1. ČSR a udalosti s ňou spojené, napríklad na pojem čechoslovakizmus, sa dnes slovenskí a českí historici pozerajú inak.
Dvadsiaty ôsmy október 1918 treba vnímať geopoliticky, na Západe sa neuvažovalo o vzniku samostatného štátu, bola tu iba otázka, buď Československo alebo zostanú Slováci v Maďarsku," uviedla pre TASR vedúca oddelenia novších dejín Historického ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave Bohumila Ferenčuhová.
Dvadsiaty ôsmy október nie je obyčajný deň z pohľadu Čechov a Slovákov na vlastné dejiny, je to vznik 1. ČSR, spoločného štátu Čechov a Slovákov. Aký je geopolitický pohľad na túto udalosť a aký to má význam, ak si predstavíme situáciu vojnovej Európy.
Ak začneme zoširoka, musíme si uvedomiť, že to bol koniec prvej svetovej vojny a celá Európa, a to nielen stredná, prešla obrovskými zmenami. Bolo tu revolučné hnutie a nikto nevedel, čo sa vlastne bude diať. V Prahe sa 28. októbra dozvedeli, že minister zahraničných vecí Andrássy prijal podmienky Wilsona a že chce za týchto podmienok rokovať o ukončení vojny.
Dav na uliciach a českí politici si to vysvetlili tak, že všetky ich túžby budú splnené a vyhlásili samostatnú Československú republiku. Vznikli aj iné nástupnícke štáty habsburskej monarchie, začala sa tvoriť Juhoslávia, Poľsko ako nový štát predtým neexistoval, čiže habsburská monarchia sa po niekoľkých storočiach rozpadla. Od roku 1526 do roku 1918 prešla určitými zmenami, v tomto štátnom útvare žilo mnoho národov a národností, mali jedného panovníka. Od roku 1867 to bolo vlastne súštátie Uhorska a krajín zastúpených v rakúskom sneme, teda Rakúsko Uhorsko. V každom prípade s koncom 1. svetovej vojny nastal veľký zlom.
Nemali by sme však ostať iba pri 28. októbri v Prahe, ale treba spomenúť aj Martinskú deklaráciu, kde si slovenskí predstavitelia všetkých politických odtienkov žiadali právo na sebaurčenie pre slovenský národ. Vyhlásili, že vlastne iba Slovenská národná rada je oprávnená rozhodovať o Slovákoch a je to vlastne výsledok dlhodobého predchádzajúceho vývoja. V období rokov 1914 až 1918 bolo v zahraničí veľmi silné hnutie za vznik Československej republiky.
V Habsburskej monarchii malo mnoho národov vlastné požiadavky a chcelo riešiť danú situáciu, pretože za Rakúsko - Uhorska sa cítili slovanské národy potláčané a nerovnoprávne. V Čechách mali do určitej miery lepšie podmienky, ale Slováci v Uhorsku sa nemohli hlásiť za samostatný národ, nemali vlastné školy, čiže mali určité politické požiadavky, ale ešte neformulovali myšlienku nejakej novej štátnosti.
Vždy chceli mať určitú samosprávu, jazykovú slobodu, vlastné školstvo, ale o samostatnom štáte sa začalo hovoriť cez prvú svetovú vojnu. V krajinách Dohody bolo silné hnutie za zmenu usporiadania habsburskej monarchie. Napríklad takéto hnutie vychádzalo z kolónií Čechov a Slovákov v USA, Rusku a západných krajinách a k tomu sa pridala politická emigrácia. V roku 1914 odišiel najskôr Tomáš Garrigue Masaryk do zahraničia a začalo sa formovať hnutie.
Bol to dlhodobý proces a títo politici emigranti sa začleňovali do vojnového úsilia Dohody, čiže vlastné požiadavky formulovali tak, aby to bolo zaujímavé aj pre Dohodové krajiny. Bolo to zdôvodnené ideovo, politicky aj prakticky. Masaryk považoval západné krajiny, USA no tie ešte neboli v prvom období vojny vedúcou krajinou, za pokrokovejšie v porovnaní s Habsburskou ríšou a s nedemokratickými monarchiami. Predpokladal, že sa bude môcť riešiť táto otázka v spolupráci s krajinami Dohody lepšie ako zvnútra krajiny. Motivovalo ho aj to, že habsburskí panovníci, aj byrokracia vo vojnovom úsilí potláčali národné hnutia.
Dá sa teda povedať, že nespokojnosť Slovákov a slovanských národov s tým, ako žili v mozaike Habsburskej monarchie, že vznikom samostatných štátov bol zavŕšený proces národnooslobodzovacieho hnutia? Aká bola komunikácia medzi vnútornými, domácimi politickými aktivitami predstaviteľov, napríklad, keď bola reč o Martinskej deklarácii (A. Hlinka) a aká bola komunikácia medzi politickým exilom a domácim hnutím?
Táto komunikácia bola najmä v českých krajinách veľmi intenzívna. Edvard Beneš informoval v Prahe politikov veľmi podrobne o všetkom, čo sa dialo v zahraničí a títo politici už vedeli, že sa vytvorili československé légie, teda vojsko, ktoré bojovalo v Rusku, Francúzsku a v Taliansku proti Habsburskej monarchii.
Tieto légie vyhlásili ústredným mocnostiam vojnu na strane štátov Dohody, ale ich cieľom bol vznik samostatných štátov na území Habsburskej monarchie, pretože takýto odboj mali nielen Česi a Slováci, ale aj ostatné národy, napr. Srbi, Chorváti, Rumuni. A aká bola komunikácia so Slovenskom? Mnohí politici o tomto hnutí vedeli, najmä tí, ktorí boli vo Viedni - Milan Hodža, Kornel Stodola, Emil Stodola, čiže slovenská politická špička bola informovaná o zahraničnom odboji a zahraničnej situácii, dokonca Vavro Šrobár aktívne pôsobil v Čechách, aby sa nezabúdalo na zahrnutie slovenských požiadaviek do československého politického programu, pretože od júna 1918 sa už v Česku veľmi otvorene hovorilo, že vyústením vojny by mal byť vznik samostatného československého štátu.
Hovorili o tom aj českí poslanci v Ríšskej rade vo Viedni a veľa takýchto vyjadrení nájdeme aj v dobových novinách. Uhorsko síce zakázalo na Slovensko dovoz českých novín, bola prísna cenzúra, napriek tomu bola komunikácia aj medzi sociálnymi demokratmi, napríklad vo Viedni a v Bratislave. Napríklad Emanuel Lehotský bol informovaný, síce nie otvorene, nahlas, ale špička vedela, čo sa pripravuje. Veľa z toho sa dozvedeli aj obyčajní ľudia, cítili nespokojnosť, keď sa dozvedeli, že monarchia kapituluje. Dochádzalo k živelným vzburám, plieneniu aj židovských obchodov, ale všetci čakali, že príde k podstatným zmenám.
Ako by sme mohli charakterizovať 1. ČSR?
1. ČSR bola demokratickým štátom, mala dvojkomorový parlamentný systém, teda snemovňu a senát. Na čele bol prezident, volebný systém bol proporcionálny, čo je podobnosť s dnešným volebným systémom, bolo to s ohľadom na to, že v Československu zostalo veľmi veľa národnostných menšín.
Tí, ktorí si pamätajú na Československú republiku po 2. svetovej vojne, na ČSSR, potom na federatívnu republiku, vtedy tu už bolo oveľa menej menšín. Veľkou menšinou napríklad zostala maďarská ako dnes, ale za 1. ČSR tu bola početná 3,5 miliónová nemecká menšina v pohraničí a bolo tam napätie medzi Čechmi a Nemcami už z predchádzajúceho obdobia. Československo chcelo byť národnostne spravodlivým štátom a prijalo všetky záväzky, ktoré vyplývali z mierových zmlúv týkajúce sa ochrany národnostných menšín, lebo Spoločnosť národov mala právo sledovať, ako sa republika správa k svojim menšinám, bol zákaz diskriminácie, rovnosť pred zákonom.
Dnes sme, samozrejme, ďalej, nedá sa to porovnávať s dnešnou situáciou ochrany národnostných menšín. Rovnoprávnosť jednotlivých príslušníkov národnostných menšín nie ako kolektívna jednotka, to bolo súčasťou ústavy, a naozaj sa Československo snažilo ju dodržiavať. Masarykovi, Hodžovi, ale aj iným politikom veľmi záležalo na tom, aby aj Nemci vstúpili do vlády a v roku 1926 časť nemeckých politikov sa stala súčasťou vládnej koalície.
Všetky národnostné strany, keďže bol proporcionálny volebný systém, boli zastúpené v parlamente, poslanci mali právo vystupovať aj vo vlastnom jazyku, stenografické záznamy sa viedli po česky, slovensky a v jazyku národnostných menšín aj s prekladom. Existovala taká špecialita v československej politike parlamentnej a vládnej, že sa dohadovali zástupcovia koaličných strán, ako budú ich stranícki príslušníci hlasovať v parlamente. Vyplývalo to z toho, že bolo veľa strán a bola tu snaha udržať parlamentnú väčšinu, bežnou praxou bolo teda zjednotenie postupu viacerých strán na rokovaniach pred hlasovaním. Pripomína to dnešné koaličné rady, kde sa pripravuje spoločný postup riešenia a strategické politické postupy.
ČSR bol prvý spoločný štát Čechov a Slovákov, veľa sa diskutovalo o podobe súžitia Čechov a Slovákov, o autonómii. Ako sa pozerajú na ČSR českí a slovenskí historici, ako hodnotia čo prerastá z ČSR do súčasnosti?
Súčasťou ČSR bola aj Podkarpatská Rus, čo sa veľmi líši od podoby Československa, ako sme si na to zvykli po roku 1945. A práve táto Podkarpatská Rus mala mierovými zmluvami zaručené právo na autonómiu. Druhá vec je, že táto autonómia nebola až do roku 1938 uskutočnená.
Sťažovali sa politici Podkarpatskej Rusi, že to nie je presne v súlade s mierovými zmluvami, niektorí promaďarskí, propoľskí. Právne postavenie Podkarpatskej Rusi bolo vo veľkom kontraste s jednotnosťou ostatného Československa v roku 1919. Potom sa to zmenilo, došlo ku krajskému usporiadaniu, čiže oficiálne sa Československo skladalo z Čiech, Moravy so Sliezskom, Slovenska a Podkarpatskej Rusi, kde bola krajinská samospráva.
Táto samospráva nebola realizovaná v takej podobe, žeby každá z týchto častí mala vlastný krajinský snem, ale tu bola určitá administratívna autonómia. Slovenskí politici autonómneho zmýšľania, ako napríklad Andrej Hlinka, Martin Rázus a SNS nesúhlasili s takýmto usporiadaním a usilovali sa o väčšiu autonómiu na Slovensku, väčšiu samosprávu, väčšie možnosti rozhodovania v školských, kultúrnych a iných záležitostiach, takže počas celej 1. ČSR nepovažovali toto usporiadanie za definitívne.
To vlastne kontrastovalo s oficiálnou ideológiou jednotného československého národa a s centralistickou politikou Prahy. Musíme si uvedomiť, že vlastne aj tie uznania za 1. svetovej vojny sa ešte netýkali uznania ČSR ako štátu, ktorý vlastne nemal ešte vtedy teritórium, ale išlo o uznanie československého národa, čiže československý národ sa usiluje o získanie nezávislosti.
Toto už komplikovalo situáciu, potom sa už v mierových zmluvách, v preambule dohody Československa s dohodovými krajinami píše, že národy Čiech, Slovenska a Podkarpatskej Rusi sa rozhodli spojiť a aj sa spojili, aby vytvorili samostatný štát. V mierových zmluvách sa už neproklamoval čechoslovakizmus ako ideológia, ale v Československu sa hovorilo najmä v prvom období ako o samostatnom československom národe. Je to veľmi komplikované, veľa historikov sa prie, či nemá Tomáš Garrigue Masaryk na mysli viac politický národ československý, kam vlastne by patrili aj menšiny, ale to je už otázka ďalšieho vývoja, pretože v tom prvom období Masaryk argumentoval, že Čechoslovákov je spolu 10 miliónov a Nemcov sú takmer tri milióny.
Na Slovensku bola skupina politikov, ktorá zdôrazňovala politickú identitu, že Slováci utvorili Československú republiku ako samostatný národ a že chceli mať spoločný štát s Čechmi, že to nebolo namierené proti republike, ale chceli mať uznanú vlastnú identitu a viac kultúrnej, hospodárskej a politickej autonómie.
Teória čechoslovakizmu sa rozvíjala najmä v 1. ČSR, aký je na ňu súčasný pohľad?
Po roku 1989 vzniklo veľmi veľa prác na tému ČSR, napríklad tri zväzky Zdeňka Kárnika České země v éře první republiky, potom práce Antonína Klimka Boj o hrad. Súčasná česká historiografia veľmi dôkladne preštudovala toto obdobie, takže tam už nie sú zďaleka také predstavy ako v minulosti.
Došlo k prehodnoteniu, ale aj politický a historický vývin, čiže obdobie druhej svetovej vojny, úsilie SNR v SNP o vzťahy s českým národom ako rovný s rovným, potom obdobie 60. rokov a snaha o federalizáciu republiky, to všetko pôsobí na historika, keď skúma túto otázku. Čiže, my si dnes už nemôžeme myslieť, že českí historici sa pozerajú na problematiku čechoslovakizmu tak ako za prvej republiky, ale chcem zdôrazniť, že oni sa tomuto termínu veľmi vyhýbajú. Napríklad Dr. Opát alebo prof.
Róbert Kvaček zdôrazňujú "pojem českoslovenství a nie čechoslovakizmus". Hovoria, že T. G. Masaryk tento termín nikdy nepoužil a začal sa používať neskôr s pejoratívnym významom. Môžeme však povedať, že to bolo úsilie, ktoré zodpovedalo záujmom Čechov aj Slovákov, ktorí žili v spoločnom štáte a snažili sa vybudovať spoločné vzťahy, ale 20 rokov je krátka doba. Navyše, ak si uvedomíme, že v tej dobe nebola v Európe priaznivá situácia, od roku 1933 stabilitu ohrozoval Hitler, Dohodové krajiny Veľká Británia a Francúzsko nemali chuť, aby sa začala ďalšia svetová vojna.
Nechránili potom 1. ČSR, ako si to mysleli jej politici. Po 1. svetovej vojne sa nádejali, že mier sa uzavrie na dlhé obdobie a že Spoločnosť národov (SN) zabezpečí kolektívnu bezpečnosť. Chcem zdôrazniť, že českí historici dôkladne zmapovali problematiku českých krajín v republike, oni sa snažia spracovať aj slovenské problémy, ale to je naša úloha. Niežeby sme nechceli, aby oni urobili podrobný pohľad aj na naše dejiny, ale je to asi otázka času, a my si musíme urobiť základný výskum tak, aby sme im v tom pomohli.
Dnes už nie sme v dobe, že by sme sa usilovali dospieť k úplne jednotnému pohľadu na všetko. Historiografia je diferencovaná, je množstvo prúdov a škôl, ale keď má niekto iný pohľad na tú istú vec, neznamená to, že jeden má pravdu a druhý nie. Je to vždy otázka uhla pohľadu a prístupu a nevylučuje to aj objektívny pohľad. Len si treba uvedomiť, odkiaľ sa na vec pozerám, čo skúmam a k čomu vlastne dospievam. Myslím, si že českí a slovenskí historici, keď sa stretnú, tak sa dokážu vecne rozprávať o dejinách a dokážu pochopiť pohľad iného.
Ale ak chcem trochu provokovať, tak aj pri stretnutiach slovenských a maďarských historikov nie sú tie problémy také neriešiteľné po odbornej stránke, ako keď sa stretnú ľudia, ktorí menej poznajú veci. Odborníci sa dokážu rozprávať, aj keď na mnohé veci nemajú ten istý pohľad a dokonca môžu sa aj doplniť, vydiskutovať rôzne stanoviská alebo vedľa seba položiť oba názory.
Od udalostí 28. októbra 1918 prešla dlhá doba, čo si treba s týmto dátumom uvedomiť, aké má miesto v našich dejinách?
Asi by si mali ľudia uvedomiť, že bez 1. ČSR by bol ten vývoj úplne iný, vlastne až vznikom 1. Československej republiky boli stanovené hranice v podobe takmer takej ako ich poznáme dnes, čiže štát získal svoje teritórium, spoločnosť sa začala rozvíjať, bol to obrovský skok dopredu. Veľa sa v tejto súvislosti diskutovalo, aj či treba sláviť 28. alebo 30. október. Presadzovali to ľudia, ktorí dávali dôraz na slovenskú identitu. V každom prípade si treba pripomenúť toto výročie a uvedomiť si, že na Západe sa neuvažovalo o nejakom samostatnom Slovensku, bola tu iba otázka, buď Československo alebo zostanú Slováci v Maďarsku.
Ako môžeme charakterizovať významné osobnosti z roku 1918 T. G. Masaryka, E. Beneša, M. R. Štefánika?
Pre Československo bol typický demokratizmus, keďže Česi ani Slováci neboli dominantné národy v habsburskej monarchii a šľachta, ktorú snáď predtým mali, prešla k iným národnostiam alebo sa k žiadnej nehlásila. T. G. Masaryk, Beneš aj M. R. Štefánik pochádzali z obyčajných rodín, boli to ľudia s ambíciami niečo vedieť a boli vzdelaní, v čom je podobnosť napríklad s Francúzskom, kde sa veľa úplne obyčajných ľudí dostalo k politike iba cez vzdelanie.
O Francúzsku v rokoch 1870 - 1914 sa hovorilo aj ako o republike profesorov, takisto T. G. Masaryk bol univerzitným profesorom, Beneš bol sociológ, študoval v zahraničí, prednášal na obchodnej akadémii, ale mal ambície pracovať na univerzite, kde pôsobil ako tzv. privát docent, teda nepoberal za prednášky plat. M. R. Štefánik bol veľmi ambiciózny človek, odišiel do školy ako desaťročný, po štúdiách v Šoproni a Bratislave odišiel do Prahy a vybral si astronómiu.
Priťahovala ho moderná veda, bol zvedavý, precestoval veľa krajín a vypracoval sa vlastnými silami, napriek rôznym zdravotným a finančným ťažkostiam. Chcel veľa dokázať pre slovenský národ, v tom je odkaz tejto osobnosti. Súvisí to s celkovou demokratizáciou života a s takou otvorenosťou spoločnosti pokiaľ ide o sociálny vzostup za I. ČSR. Vtedy sa napríklad dalo získať aj štipendium na štúdium, čiže za I. ČSR sa vytvorila vrstva slovenskej inteligencie na dedinách, kde predtým nebolo zvykom študovať, ale koncom prvej republiky tu už bola oveľa väčšia vrstva inteligencie.
Nechcem podceňovať slovenský národ predtým, keď si uvedomím napríklad, koľko umeleckých diel vzniklo v čase Rakúsko - Uhorska, keď boli Slováci ako národ bez podpory a tlačení k tomu, aby splynuli s uhorským národom. Nechcem teda podceňovať a najmä tých, ktorí odišli von a dokázali sa presadiť, ale taký rozmach slovenskej spoločnosti a dotvorenie slovenského národa v zmysle, že sa vtedy dotvorili všetky vrstvy spoločnosti, za to vďačíme demokratickému systému v I. ČSR.
V školskom systéme na Slovensku bola možno aj taká tendencia dávať deťom za príklad osobnosti M. R. Štefánika, T. G. Masaryka, ktorí sa vypracovali zo skromných pomerov. Navyše sa tak povzbudzovala u detí usilovnosť, vzťah h k práci, ambícii a pocit sebavedomia. Ukázalo sa, že Slováci mali v podstate aj viac požiadaviek a viac sa snažili presadiť aj v rámci neskoršej federácie.
