Bratislava 28. októbra (TASR) - Vznik Československa (ČSR) v roku 1918 podnietil výstavbu v Bratislave. Na území mesta postavili vládne budovy, obytné štvrte i prvý mrakodrap s 11 poschodiami.
Bratislava, predtým Prešporok, sa pripojila k ČSR až v januári 1919. "Prešporok bol provinčným mestom, kam chodili Rakúšania z Viedne na výlety. Vznikom ČSR sa však Bratislava stala hlavným mestom Slovenska," povedal pre TASR bratislavský hlavný architekt Štefan Šlachta. Pribudli vládne úrady a banky v centre, štvrť rodinných domov pri Bratislavskom hrade aj obytné domy na Račianskej a Legionárskej ulici.
Počas trvania medzivojnovej ČSR vznikli v Bratislave celoslovensky známe stavby ako obchodný burzový palác - Univerzita Komenského v roku 1930, palác so sochami dvoch levov - Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave či budova pre Tatrabanku - Ministerstvo kultúry SR v rokoch 1922 až 1925. Prestavbou vznikol najväčší bratislavský hotel Carlton so 400 lôžkami. V roku 1935 postavili prvú bratislavskú výškovú budovu s 11 poschodiami - "manderlák". Na projekte Kochovho sanatória z roku 1929 sa podieľal Dušan Jurkovič, jedna z najvýznamnejších osobností modernej slovenskej architektúry.
Podľa Šlachtu bola v roku 1929 vypísaná súťaž na vládnu štvrť. Existovali projekty nového mestského centra či bulváru spájajúceho dopravný uzol na Račianskom mýte so železničnou Hlavnou stanicou. Odvážnym činom bola výstavba Živnodomu, dnes budova Novej scény, medzi nízkymi vinohradníckymi domčekmi, tvrdí Šlachta.
Vznik ČSR zavŕšil emancipačné snahy Slovákov
Vznik prvej Československej republiky (ČSR) má výrazný podiel na zachovaní národného bytia Slovákov. Aj preto si súčasná Slovenská republika pripomína 28. október ako pamätný deň podľa zákona č. 285 Zbierky zákonov z 2. novembra 1999, ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov.
Slováci mali sformulovaný národný politický program už od polovice 19. storočia, ktorý vypracoval Ľudovít Štúr a jeho najbližší spolupracovníci. Program vychádzal z faktu, že Slováci sú samostatný, svojbytný národ, z čoho vyplýva, že majú právo spravovať si svoje veci sami. Tento program však nebol programom úplnej štátnej samostatnosti, ale požadoval slovenskú samosprávu v rámci Uhorska. Na uskutočnenie tohto programu nebola najmenšia nádej, najmä po neúspešnom povstaní Slovákov voči Maďarom v rokoch 1848 1849 a po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867.
Až vypuknutie prvej svetovej vojny v lete 1914 prinieslo oživenie slovenskej otázky. Slovenskí politickí predstavitelia pochopili, že vo vojne sa bude rozhodovať aj o osude Slovákov. Keď priebeh vojny ukázal, že Nemecko a Rakúsko Uhorsko vojnu prehrajú, začali sa vytvárať rôzne úvahy o možnostiach postavenia Slovákov v Európe. Ako najvýhodnejšie sa presadilo riešenie také, ktoré by znamenalo vytvorenie česko-slovenského štátu. O tomto postupe sa hovorilo hlavne v zahraničí. Za česko-slovenské riešenie sa postavila slovenská komunita v USA, ktorá v roku 1915 spolu s českými predstaviteľmi podpísala Clevelandskú dohodu o spoločnom boji za česko-slovenský štát.
Zahraničný česko-slovenský odboj organizoval budúci prezident Tomáš Garrigue Masaryk a organizovanie tohto odboja vyvrcholilo vo februári 1916 utvorením Československej národnej rady (ČSNR) v Paríži, na vzniku ktorej sa významne podieľal Slovák Milan Rastislav Štefánik. Diplomatické úsilie T. G. Masaryka, M. R. Štefánika a generálneho tajomníka ČSNR Edvarda Beneša výrazne podporovali aj vojenské úspechy česko-slovenských légií.
V odbojovej činnosti nastáva významný posun v máji 1917, keď českí politici využili zvolanie ríšskeho parlamentu a na zasadnutí snemu predniesli vyhlásenie, v ktorom žiadali spojenie českých krajín so Slovenskom. Vyhlásenie podporil aj slovenský politik Vavro Šrobár, ktorý neskôr 1. mája 1918 v Liptovskom Mikuláši vsunul do rezolúcie požiadavku práva na sebaurčenie národov.
V lete 1918 začínajú postupne aj dohodové veľmoci (Francúzsko, Veľká Británia, USA), ktoré bojovali proti Nemecku a Rakúsko Uhorsku uznávať ČSNR ako svojho spojenca. Najodmietavejší postoj ku vzniku ČSR mal však stále americký prezident Woodrow Wilson. Presvedčili ho až Masarykove aktivity v USA, ktoré vyvrcholili 30. mája 1918 podpísaním Pittsburskej dohody medzi Čechmi a Slovákmi a neskôr jeho Vyhlásením o nezávislosti (tzv. Washingtonská deklarácia z 18. októbra 1918).
Podporu k česko-slovenskej štátnosti začali vyjadrovať už aj domáci politici. František Staněk v prejave v ríšskom sneme oznámil, že Česi sa už s Rakúsko Uhorskom rozišli. Zo Slovákov sa najostrejšie vyjadril Ferdiš Juriga v prejave v uhorskom sneme z 19. októbra 1918, v ktorom vyhlásil, že uhorský snem už nemá právo rozhodovať o Slovákoch, ale toto právo prislúcha iba Slovenskej národnej rade (SNR), ktorá neoficiálne vznikla 12. septembra 1918.
Vzniku ČSR predchádzalo stretnutie predstaviteľov zahraničného a domáceho odboja v Ženeve. Na tomto stretnutí, ktoré sa uskutočnilo 28. októbra 1918, bola utvorená dočasná česko-slovenská vláda. V ten istý deň prijalo Rakúsko - Uhorsko podmienky definitívnej kapitulácie a v Prahe československý Národný výbor vydal zákon o vzniku ČSR, ktorý podpísali Vavro Šrobár, Anton Švehla, Alojs Rašin, František Soukup a Juraj Střibrný. Týmto aktom 28. októbra oficiálne vznikla Československá republika. V Turčianskom sv. Martine sa ešte 30. októbra 1918 konalo verejné zhromaždenie, na ktorom bola prijatá deklarácia, v ktorej sa Slováci prihlásili k spoločnému štátu s Čechmi.
Existenciu ČSR aj jej hraníc neskôr potvrdili mierové zmluvy: versaillská s Nemeckom (1919), saintgermainská s Rakúskom (1919) a trianoská s Maďarskom (1920).
