Podľa vyšetrovania autonehodu zavinila príliš rýchla jazda. Napriek tomu nie sú ani po 15 rokoch stále rozptýlené všetky nejasnosti okolo havárie. Neprestávajú ani špekulácie o spiknutí či Dubčekovom zavraždení. Podľa jednej z verzií mal byť vraj obeťou akcie sovietskej tajnej služby KGB, pretože mal v Moskve svedčiť o jej činnosti a z auta údajne zmizli významné dokumenty.
Odborníci i psychotronici skúmali miesto nehody na 88. kilometri českej diaľnice D1 pri Humpolci. V takzvanej "ministerskej zákrute" a na okolitých úsekoch totiž havarovalo už viac známych osobností. Zákruta bola následne prestavaná, predovšetkým sa zmenilo odvádzanie vody. Politikov syn, lekár Pavol Dubček, sa čudoval, prečo raneného previezli do Prahy a nie na bližšiu a známu neurochirurgiu v Brne.
Podľa záverov vyšetrovania z februára 2000 však Dubčekovu smrť nikto neplánoval a haváriu nikto nezinscenoval. Vodič služobného BMW nerešpektoval obmedzenie rýchlosti, v daždi a v rýchlosti 114 až 131 kilometrov za hodinu nezvládol riadenie a auto vyletelo z cesty. Bol za to odsúdený na 12 mesiacov nepodmienečne.
Rôznorodé hodnotenia tohto snáď najznámejšieho Slováka novodobej histórie, narodeného 27. novembra 1921 v Uhrovci pri Bánovciach nad Bebravou, odrážajú jeho život plný zvratov.
Podľa mnohých historikov a pamätníkov nebol Dubček úspešným politikom. Vyčítali mu slabosť, opatrnosť až nerozhodnosť. Dôveru vraj vzbudzoval viac svojimi ľudskými kvalitami než politickými. V zahraničí Dubčeka uznávali a oceňovali. Reformný proces pražskej jari 1968 a potom šokujúci koniec po obsadení Československa vojskami Varšavskej zmluvy z neho urobili pre svet hrdinu boja za slobodu, demokraciu a humanizmus.
Dubčeka ako prakticky neznámeho funkcionára vyniesli v januári 1968 do najvyššej funkcie prvého tajomníka frakčné boje vo vedení KSČ. Jeho voľba ako náhrada za Antonína Novotného bola vraj kompromisom. Dubčekovi sa však podarilo spojiť názorové prúdy v strane a stal sa ľudovým tribúnom obrodného procesu.
Demokratizačný proces však v auguste 1968 ukončila invázia vojsk Varšavskej zmluvy. Dubček bol s ďalšími členmi vedenia KSČ internovaný v Moskve, kde pod nátlakom podpísal protokol potvrdzujúci okupáciu. Intervenciu však vždy odmietal a podpis neskôr priznal ako svoju prehru.
Na čele KSČ potom Dubčeka v apríli 1969 vystriedal Gustáv Husák. Istý čas bol ešte predsedom Federálneho zhromaždenia a jeho neskorší kritici mu nikdy nezabudli, že podpísal takzvaný obuškový zákon, umožňujúci zásahy proti demonštrantom. Krátko bol tiež veľvyslancom v Turecku. Nakoniec ho v júni 1970 vylúčili zo strany a za normalizácie pracoval ako robotník a technický úradník. Žil v ústraní a pod trvalým dohľadom ŠtB.
Ani po dvadsiatich rokoch na neho ľudia nezabudli, počas nežnej revolúcie často jeho meno znelo na námestiach. Pre mnohých však už bol neprijateľný svojou komunistickou minulosťou. Preto sa v decembri 1989 stal prezidentom Václav Havel a Dubček "len" predsedom Federálneho zhromaždenia. Na jeho čele stál až do konca volebného obdobia, teda do júna 1992. Odolal i pokusu o odvolanie, napríklad po schválení lustračného zákona, od ktorého sa dištancoval. A ako zástanca spoločného štátu mal problémy aj so slovenskými poslancami túžiacimi po samostatnosti.
"Treťou jarou" Dubčekovej kariéry bolo jeho pôsobenie v Sociálnodemokratickej strane Slovenska. Viedol ju však len necelých osem mesiacov do svojej smrti. K Dubčekovmu odkazu politiky s ľudskou tvárou a sociálneho štátu sa na Slovensku dnes najviac hlási vládny Smer-SD premiéra Roberta Fica. Jeho poslanec Boris Zala nedávno prišiel s nápadom návrhu zákona, ktorým by sa vyzdvihli Dubčekove zásluhy.
