Antivírusový program NOD, ktorý vytvoril ešte pred revolúciou, dnes žne úspechy v celom svete. Po práci oddychuje pri tvrdej muzike, vo firme má dokonca založenú kapelu. "V našej firme je toľko výnimočných ľudí, že keby sme venovali úplne inej oblasti, uspejeme aj v nej", tvrdí v rozhovore pre Sme.sk šéf firmy ESET MIROSLAV TRNKA.
Ešte pred počítačmi vás fascinovala biológia. Prečo?
Ide o zázrak života ako taký. Keď z neživej hmoty vznikne život, je to jedna z najväčších vecí, ktorú môžeme okolo seba vidieť. Myslím, že to musí fascinovať každého.
Čo alebo kto vás k tomu priviedol? Ako vzniká záujem človeka o čokoľvek?
Vyrastal som bez otca, pretože ten po roku 1968 emigroval. Mama síce pracovala v knižnici, ale na poste účtovníčky, takže rodičia to zrejme neboli. Priviedla ma k tomu literatúra. Bol som dieťa, ktoré sa o všetko zaujímalo, navštevoval som rozličné krúžky, prírodovedné nevynímajúc, ako decko som mal neuveriteľný hlad po informáciách. Niekedy premýšľam, kde by som skončil, keby už v tej dobe bol internet. (smiech)
Kde?
Neviem, možno v blázinci. Skutočne. (smiech)
Ostal vám hlad po informáciách dodnes alebo klesá skúsenosťami a vekom?
Vekom človek získava skúsenosti a trochu ochladne, už sa do mnohých vecí neženie s takým nadšením. Je to však dané skôr osobnosťou človeka.
Musí byť človek dravý, aby sa dostal tam, kde ste dnes vy?
Zaujímavá otázka. Aj keď to možno nevyznie veľmi pozitívne, myslím, že istá miera dravosti, ctižiadosti a schopnosti ísť neústupne za svojou víziou musí byť. Lebo práve to človeka ťahá dopredu. To, že sa neuspokojí s tým, čo má, je hnacou silou.
Súvisí vaša ctižiadosť trebárs aj s tým, že ste vyrastali bez otca? Cítili ste silnú snahu presadiť sa?
Určite súvisí. Nie som psychológ, aby som to hodnotil, ale zrejme áno. Tým, že dieťa vyrastá a je svojím spôsobom ponechané samo na seba, to inak ani byť nemôže. I keď mama sa o mňa starala, ako len mohla, otca, samozrejme, nahradiť nemohla. Niečo na tom bude, lebo keď som si založil rodinu, mal som také fanatické nutkanie zarobiť peniaze a postarať sa o rodinu čo najlepšie.
Vedel som, že počítač je niečo, čo posunie ľudstvo do inej kvality
Od záujmu o živé prišiel záujem o neživé. Dá sa definovať moment, v ktorom sa to preklopilo?
Je to taká komická záležitosť, lebo za tým bola kniha Amatérske elektronické modely od poľského autora Janusza Wojciechowskieho, kde boli zobrazené schémy a príklady modelov živých tvorov na báze elektroniky. Mňa vždy zaujímalo ísť do hĺbky. Genetika v tom čase nebola v takej móde ako dnes a informácie o podstate živočíšneho či rastlinného sveta ešte neboli také popularizované, ako sú v súčasnosti. Strašne ma fascinovalo, že človek môže nejakými prostriedkami vytvoriť model, ktorý má atribúty živého tvora. To bolo úžasné a šlo práve o jednu z vecí, ktorá ma priviedla k počítačom. Keď som sa dostal s touto technológiou do kontaktu, vedel som, že toto je stroj, ktorý posunie ľudstvo ďalej - do inej kvality.
Ako ste to vedeli? Počítače boli vtedy obrovské, zvládali zlomok z toho, čo dnes. Vycítili ste to alebo to bolo logické?
Tým, že som sa zaoberal simuláciou správania, vnútorne som pocítil nutnosť nejakého programovania. Kedysi som si urobil taký jednoduchý automat, ktorý bral z magnetofónu nahraté signály, tým spínal relé a dala sa tak naprogramovať nejaká činnosť. Na počítači sa dajú takéto veci realizovať veľmi jednoducho a strašne variabilne. Kedysi dávno sme sa učili, že počítač je stroj na spracovanie informácií. To je nádherná a veľmi výstižná definícia. Inteligencia tvora spočíva v tom, ako vie tie informácie spracovať. A počítač je na to najvhodnejší.
Dá sa povedať, čo je na nich také úžasné?
To, že ide o strašne univerzálny nástroj.
Majú šancu raz vo všetkom nahradiť človeka?
Myslím, že nie. To ani nie je ničím cieľom. Ani v budúcnosti sa to asi nezmení. Počítač je nástroj ako každý iný, ako trebárs lopata. Je tu na to, aby zvýšil kvalitu života človeka, jeho šancu na prežitie a podobne.
Kdesi som čítal futurologickú štúdiu o tom, že počítače raz budú schopné prejavovať city a celé sa to posunie do roviny, o akej dnes ani nesnívame.
Ak to bude potrebné pre lepšie plnenie úloh, tak prečo nie?
Nemôže sa to však zvrhnúť do pozície, že prevládnu nad človekom? Nad niektorými jedincami už prevládli, viď ich závislosť od internetu, hier a podobne.
Nie som veštec. Každá vec sa niekedy obráti proti ľuďom, ale problémom sú práve ľudia, nie samotná vec. Závislým sa dá byť od všetkého, aj od hroznového cukru. Človek má v sebe určité mechanizmy, ktoré ho z času na čas ponoria do nejakej závislosti, je to ale individuálne, pretože niekto je na to náchylný viac, niekto menej. Nepaušalizoval by som.
Mali sme šťastie v ľuďoch
Keď už sme pri tých závislostiach, musí byť úspešný podnikateľ závislý od práce? Je to podmienka úspechu?
Asi nie. Otázkou je, čo je to úspech. Keď má byť získaný desiatkami rokov práce, aby ten človek pri tom vydržal, musí ho to baviť.
Úspech v tom ponímaní, že podnikateľ je jednak cenený klientmi, a jednak ho tá firma uživí.
Mne sa ťažko vyjadruje k iným druhom podnikania, pretože táto firma je trochu špecifický príklad. Našu prácu sme najskôr robili ako hobby zadarmo, neskôr to prerástlo do podnikania a mali sme to šťastie, že sa nám celé tie roky práce nejakým spôsobom vrátili. Nie každý má to šťastie, na strane druhej si myslím, že každý je si sám do istej miery jeho tvorcom. Keď na niečom dlhodobo pracuje, je veľká pravdepodobnosť, že sa mu to podarí.
Video: Miroslav Trnka o tom, či je úspech podnikateľa podmienený závislosťou na práci:
Kamera: Samo Trnka
Môže preraziť dobrý podnikateľ s kvalitou aj bez šťastia?
To tiež závisí od definície. Pre niekoho je šťastie to, že nedostane rakovinu v dvadsiatke alebo niečo podobné. Nejaký prvok náhody je všadeprítomný, je nevyhnutnou súčasťou nášho života.
Opýtam sa teda inak - v čom mala vaša firma šťastie?
V ľuďoch. Tí predsa tvoria firmu. Nie je to dané ničím iným, dokonca som presvedčený, že v našej firme je toľko výnimočných ľudí, že keby sme sa nevenovali oblasti, ktorej sa práve venujeme, mali by sme úspech aj v inej. Je to len a len v ľuďoch.
Ľudí si vyberá manažment firmy. Ako sa hľadajú tí výnimoční?
To je veľmi ťažká otázka. Je faktom, že mi ju kladú mnohí, pretože by chceli poznať akési know-how.
Nedá sa to opísať alebo skôr nechcete?
Určite sa to nedá, pretože v tom nemám nejaký exaktný postup. Veci sú zložitejšie. Ľudia ako živé tvory jednoducho majú veľmi rozdielne vlastnosti a je veľmi ťažké popísať ich nejakým vzorcom. Dokonca by som povedal, že je to holá nemožnosť. Vytvoriť kolektív, hoc aj s výnimočnými ľuďmi, môže byť problematické, ak tí ľudia nie sú schopní vzájomne spolupracovať. Čiže človek sa pri výbere riadi asi citom, podvedomím, skúsenosťami a podobne.
Keď teda hovoríte s človekom na pohovore, dokážete úspešne určiť, či bude prínosom pre firmu?
Myslím, že s relatívne veľkou úspešnosťou áno, ale takisto nie som neomylný. Aj ja som sa už domnieval, že v nejakom človeku niečo je, a v praxi sa ukázalo, že žiadnym prínosom nebude.
Sekli ste sa veľakrát?
Našťastie nie. Dôkazom toho sú aj úspechy firmy.
Povedali ste, že svojho času vám bolo jasné, že počítače sú budúcnosť. Neskôr prišiel ďalší moment, keď ste pochopili, že počítačové vírusy budú veľkým problémom. Ešte pred rokom 1989, keď to predpokladal málokto.
Ja to nepokladám za nejaké šialené vizionárstvo. Každý rozumný človek videl, že na počítači sa spracovávajú dáta, ktoré majú nejakú cenu, takže čokoľvek, čo môže ohroziť intimitu alebo celistvosť tých dát, môže byť problémom. A keďže som veril, že počítače nájdu uplatnenie v každej oblasti života, tak to bolo vopred jasné.
Dalo sa v roku 1987, keď ste tvorili prvý antivírusový program, predpokladať, že raz budú počítače celého sveta vzájomne prepojené? Dovtedy to bolo doménou najmä vedeckých, prípadne vojenských pracovísk.
Bolo mi jasné, že je to fantastická vec, ale nevedel som, kedy to príde. Nevedel som odhadnúť, aký rýchly bude nástup internetu a ako veľmi vstúpi do života každého človeka. To sa nedalo predvídať. Bolo mi však jasná, že to má veľký potenciál a že by bolo dobré, ak by sa tak stalo.
Svojho času ste sa vyjadrili, že keby ste vedeli, kedy padne komunistický režim, boli by ste ešte úspešnejší.
To bezpochyby. Keby mal túto informáciu hocikto, dopadol by rovnako. Vezmite si napríklad vtedajšie ceny nehnuteľností. Zmena režimu katapultovala ceny mnohých vecí do astronomických výšok.
Vždy sme radšej hrali na istotu
Vyrábate antivírusový program NOD, čo je skratka názvu Nemocnica na okraji disku. Vznikol už v roku 1987, firma ESET však vznikla až v roku 1992. Znamená to, že dovtedy ste to nebrali ako možnú cestu k biznisu?
Je tam viac faktorov. Jednou z tých vecí je, že najprv sme chceli dať ľuďom do rúk nástroj, ktorý by im pomohol. A ak by z toho boli aj nejaké peniaze, tým lepšie. V tej dobe sme nežili nejako skvelo a každá koruna bola dobrá. Ale predstavy, že raz na tom zarobíme naozaj relevantné peniaze, sme v začiatkoch nemali. Po zmene režimu sme si však povedali, že ideme do toho. Nebol som si tým celkom istý, veď stopercentnú istotu nemá žiadny podnikateľ, ale veril som, že keď sa to bude robiť poriadne, môžeme sa tým uživiť.
Mnohí „podnikatelia" si na začiatku deväťdesiatych rokov nabrali úvery, ktoré často vďaka neuveriteľnej legislatíve ani nemuseli splatiť. Vy sa úverom od začiatku vyhýbate. Prečo?
Vždy sme radšej hrali na istotu. V mnohých rozhovoroch dostávam napríklad otázku, nakoľko mám odvahu riskovať, a mnoho ľudí si myslí, že to je základom úspešného podnikateľa. Ja sa síce riskovať nebojím, ale vždy sa snažím dané riziko poriadne zvážiť. Určite to neznamená, že sa budem do nejakých vecí vrhať bezhlavo. Idem do toho len vtedy, keď vidím, že šance na úspech sú relatívne vysoké. Neviem, či je to o odvahe riskovať, skôr o rozumnom správaní sa v rámci manažovania svojej budúcnosti.
Nepomohol by vám v začiatkoch úver k rýchlejšej expanzii? Nikdy ste neľutovali, že aj do sveta ste mohli preraziť skôr?
Určite by sa v našej minulosti dali nájsť situácie, keď by nám úver pomohol a prerazili by sme rýchlejšie. Skôr by nám však vtedy pomohlo, keby rýchlejšie napredovala naša spoločnosť. Mám na mysli najmä legislatívne podmienky podnikania. Keby sme firmu zakladali v nejakej už zabehnutej demokracii, prerazili by sme určite skôr.
Prečo by človek nemal chcieť viac peňazí?
Snahou mnohých kvázi podnikateľov bolo v krátkom čase zarobiť čo najviac. Vy ste túto cestu nezvolili, idete skôr v duchu toho, že chcete, aby vás to živilo do konca života a potom firmu zdedili potomkovia. Nebola tá prvá cesta jednoduchšia? Nabaliť sa, byť za vodou a spokojne si užívať?
Myslím, že ľudia, ktorí preferujú takúto víziu svojej budúcnosti, to často nemajú dobre premyslené, pripadá mi to také... neuvážené. Mnohí si však myslia, že je to dobrá cesta najmä preto, lebo sa do takej situácie nikdy nedostali a hlbšie sa nad tým ani len nezamysleli. Pretože nech to vyznie akokoľvek pateticky a velikášsky, peniaze človeka šťastným neurobia. Ich úlohu nebagatelizujem, dobre si pamätám na časy, keď som ich mal veľmi málo a musel som obracať každú korunu. Na strane druhej, mám to všetko v pamäti aj dnes.
Peniaze si vážim, sú nutné, aby sa človek zbavil základných ľudských problémov. Čo medzi ne patrí? Jedlo, vzduch, bývanie, zdravie. To je úplný základ a keď ho človek nemá, padá morálka. Ťažko je človeku, ktorý nemá na jedlo, vysvetľovať, že nemá kradnúť chlieb. Pudy sebazáchovy sú proste silnejšie ako tá nadstavba, ktorú si vybudovala spoločnosť. Keď však naplníte svoje základné potreby, vyvstane otázka, čo s vaším životom. A to si musí riešiť každý sám so sebou. Na to neexistuje univerzálny opis rovnako, ako neexistuje univerzálna definícia zmyslu života. A jednou z foriem riešenia je aj práca.
Kazia peniaze charakter človeka? A čo spravili s vami?
Ťažko rozhodnúť, aký podiel na mojej zmene mali peniaze a aký samotný život. Podľa mňa človeka veľmi menia životné skúsenosti. S vekom prichádzajú rozličné sklamania, ale i víťazstvá a to formuje osobnosť i psychiku. Peniaze sú len jedným z mnohých faktorov.
Hovorí sa, že kto má veľa peňazí, chce ich mať ešte viac. Platí to?
Táto otázka je trochu zjednodušená. Prečo by človek nemal chcieť viac peňazí, ak pracuje, zarába, niečo buduje? Peniaze sú jedným z vedľajších produktov jeho práce a keď ich dostáva, nie je na tom nič nemorálne a zlé.
Nemyslím to v pejoratívnom zmysle slova, ale všeobecne.
Myslíte, či peniaze nie sú nejaká droga?
Svojím spôsobom áno. Či existuje bod, v ktorom si človek dokáže povedať, že „už mám dosť, stačí".
Určite sa nad tým každý človek zamýšľa. Vy ste spomínali termín „byť za vodou". Málokto však vie presne definovať, čo znamená.
Iste, lebo je to u každého individuálne.
Človek si, samozrejme, dáva na misku váh úsilie, starosti, problémy a prácu, k tomu pridáva to, čo za to všetko dostáva ako odmenu. Pre niekoho sú dôležitejšie peniaze, pre iného to môže byť trebárs postavenie v spoločnosti, kvalita života a podobne. Samozrejme, že zvažuje, či mu to stojí za to. Ja bezpochyby nepatrím medzi ľudí, ktorí by sa do roztrhania tela hnali za peniazmi ako takými. Na strane druhej viem oceniť, keď mi peniaze dokážu nejako zlepšiť kvalitu môjho života.
Vrátim sa teda k pôvodnej otázke - kazia peniaze charakter človeka alebo je to len klišé? Niektorí hovoria, že peniaze pokaziť nikoho nemôžu, že človek musel byť skazený už predtým.
Ako pri všetkom, čo sa týka ľudí, neexistuje jednoznačná odpoveď. Poznám takých, ktorí aj keď majú veľa peňazí, charakterovo sú v pohode, aj takých, ktorí sa začali meniť. Je to individuálne. Ale v princípe platí, že ak je človek rozumný, ostane ním, aj keď príde k peniazom.
Nestačí len chcieť, treba mať aj schopnosti to zrealizovať
V čom spočíva sila vašej firmy?
Sila našej firmy spočíva v našich výsledkoch.
To je jasné, ale v čom to je?
V tom, že sme sa sústredili na podstatné veci. Na to, čo je v produkte dôležité. Menej dôležité veci sme nechali stranou, nevenovali sme im toľko pozornosti.
Konkrétne?
Pri antivírusovom programe sú základnými vecami detekcia, výkon, rýchlosť, spotreba systémových zdrojov. To sú vzájomne previazané záležitosti, pretože ak aj máte akokoľvek dobrý antivírus, ale na oskenovanie disku budete čakať niekoľko dní, prestáva to byť zaujímavé. Rovnako keď vás antivírus núti, aby ste ho neustále vypínali, lebo vám neuveriteľne spomaľuje počítač, tak asi nebudete príliš chránení.
Toto vám bolo jasné už na začiatku?
Áno, veď preto sme sa sústredili, aby ten antivírus pracoval veľmi rýchlo, aby sa minimalizovala spotreba zdrojov počítača...
To má logiku, ale prečo také niečo nenapadne všetkých výrobcov antivírusov na svete?
No, to teda naozaj neviem. Ale nestačí len chcieť, treba mať aj schopnosti to zrealizovať. K dispozícii musíte mať výborných programátorov, aby dokázali myšlienku uviesť do praxe. Antivírusových firiem je na svete dosť a niekedy nechápem, akým smerom sa uberajú a ako pracujú.
Konkrétne?
Poviem príklad. Dosť z nášho komerčného úspechu znamenal fakt, že nás začal testovať anglický časopis Virus Bulletin, ktorý je jediným špecializovaným magazínom, venovaným počítačovým infiltráciám.
Tu vás zastavím - ako vám vôbec napadlo posielať tam vaše produkty, aby vám ich recenzovali?
Tým, že som sa v tejto komunite pohyboval, vedel som, že taký časopis existuje. Pôvodne boli dokonca takto zamerané časopisy dva, ale jeden z nich skrachoval. Podľa mňa je to predsa úplne prirodzené. Keď sa niekto špeciálne venuje takejto činnosti, tak najlepšou cestou, ako dať na známosť kvalitu svojho produktu odborníkom vo svete, je poslať mu to a nechať si to zrecenzovať.
Boli ste si teda istý kvalitou NODu? Lebo rovnako, ako vám môže recenzia pomôcť, vás môže aj potopiť.
Veril som, že keď tam bude objektívny pohľad, budeme na tom dobre. Veď otestovať si to môže v podstate každý tým, že si stiahne konkurenčné produkty a vyskúša ich. Samozrejme, že dobré testovanie už vyžaduje neuveriteľne veľa času a znalostí, ale základný prehľad si najmä v začiatkoch mohol urobiť každý aj sám. Dnes je to oveľa komplikovanejšie.
Vráťme sa k samotnému testovaniu.
Existuje sada vírusov, ktorá je kompilovaná skupinou odborníkov z celého sveta a má predstavovať najrozšírenejšie vírusy, ktoré sú „v teréne".
Čiže je priebežne aktualizovaná?
Áno. Bohužiaľ iba raz mesačne, ale predsa. Táto sada sa dáva k dispozícii na testovanie serióznym periodikám. Softvérových infiltrácií je v súčasnosti niekoľko stotisíc, respektíve nikto nevie povedať, koľko presne ich je, ale nie každá je rovnako relevantná z hľadiska nebezpečenstva. Niektoré sú rozšírené a je veľká šanca, že sa počítač nakazí, niektoré s vami nikdy neprídu do kontaktu, lebo boli vygenerované len v jednom kuse a sú nahrané výhradne na disku nejakého antivírusového výskumníka. Táto sada je každý mesiac jasná a každá väčšia antivírusová firma ju má k dispozícii. Nie je teda problém pripraviť sa do testov odborného časopisu tak, aby som tie vírusy zo sady naozaj chytal.
No, asi to problém bude, lebo keby to bolo také jednoduché, všetky antivírusové programy by boli rovnako dobré.
Asi to spočíva v kvalite práce, v tom, ako sa k tomu pristupuje.
Po revolúcii tu bolo veľa šikovných ľudí
Dostávame sa teda k tomu, čo odlišuje Eset od iných firiem, keďže vy máte tých ocenení od Virus Bulletinu najviac.
Máme tu ľudí, ktorí pracujú veľmi kvalitne.
Hovorí sa však, že IT odborníkov je u nás málo.
My sme len veľmi malou podmnožinou slovenského IT. Podarilo sa nám zohnať šikovných ľudí, i keď netvrdím, že ich je dosť. Zháňať takých ľudí je čoraz ťažšie a boli by sme radi, keby sme ich mali trikrát toľko. Napriek tomu - to, čo máme, stačí na to, aby sme sa úspešne popasovali s konkurenciou. Po revolúcii tu bolo veľa šikovných ľudí, ktorí boli zle platení, ale mali danosti, ktoré na západe človek nevídaval.
Ktoré danosti?
Mali široký prehľad v problematike. Často neboli len úzko špecializovaní aj vďaka tomu, že za komunizmu sa nepotrebovali venovať úzko len jednému problému, pretože do toho neboli finančne tlačení. V štátnych podnikoch proste ostával priestor na takéto „hranie sa" a podobné záujmy.
Ľudia príliš nevedia, čo konkrétne je počítačový vírus. Skúste to vysvetliť.
Definícia takéhoto vírusu nie je jednoduchá a dokonca svojho času boli aj honorované súťaže o najlepšou definíciu. V zásade však ide o program, ktorý vie vytvoriť svoju kópiu a pripojiť ju k inému programu tak, aby sa aktivovala.
Načo vôbec ľudia začali tvoriť vírusy, keď v počiatkoch z toho neplynul žiadny zisk? Bola v tom iba zlomyseľnosť, snaha škodiť iným?
Zlomyseľnosť určite nebola jediným motivačným prvkom. Mnoho ľudí robilo takéto infiltrácie len preto, aby sa zviditeľnili. Ja to často prirovnávam k sprejerom, alebo lepšie povedané - k tagerom, ktorí chcú niekde zanechať svoj podpis. Ak sa dá hovoriť o typickom pisateľovi počítačových vírusov, v minulosti to bol nejaký adolescent, ktorý nemal celkom vyzreté sociálne vzťahy a chcel takýmto spôsobom dať niečo svetu najavo. Situácia sa však rapídne zmenila v roku 2003. Vtedy sa na internete objavili dôkazy, že sa v tejto oblasti začína aktivizovať aj podsvetie. Písanie vírusov sa teda stalo doménou kriminálnikov, ktorí za to boli platení na účel finančného zisku.
Ako sa dá zarábať na vírusoch?
Prvá taká metóda spočívala v tom, že sa s pomocou vírusov a trójskych koní vytvárali akési siete a pomocou nich sa šíril spam. Spam je v podstate nevyžiadaná reklama a šírenie takejto reklamy je platené. Spameri z toho majú reálny finančný profit. Pred rokom 2003 boli v ťažkej situácii. Ak chceli šíriť spam, museli hacknúť alebo nejako inak kompromitovať existujúci poštový server a cezeň rozosielať správy do internetu. Keďže však každý takýto zdroj šírenia spamu bol veľmi rýchlo daný na blacklist, stále museli získavať nové a nové servery, čo nebolo ľahké. S nástupom sietí kompromitovaných počítačov, ktoré nazývame „botnety", vlastne spameri získali neuveriteľne dobrý nástroj, pretože už neposielajú poštu z jedného zdroja, ale z tisícok drobných zdrojov. Niektoré botnety ich majú aj státisíce. A takúto sieť už len ťažko dáte na blacklist. Toto teda bola prvá forma, ako sa premieňalo autorstvo vírusov na financie.
Ako je to dnes?
Dnes je tých spôsobov viac, prevládajú metódy, ktorými sa užívatelia pripravujú o heslá k internetbankingu alebo čísla kreditných kariet, na základe ktorých sa dá presúvať finančná hotovosť.
Sú tvorcovia vírusov vždy o krok pred antivírusovými firmami? Dokážete vôbec predvídať ich kroky?
Do istej miery áno. Keď sa napríklad objaví nejaká diera v bezpečnosti systému, je len otázkou času, kedy bude zneužitá. Ak sa o tej diere dozvieme, môžeme vopred urobiť opatrenia, aby sa to nedalo. Takisto vyvíjame technológie, ktoré sa súhrnne nazývajú heuristická analýza, teda proaktívne metódy detekcie, kde sa snažíme vopred vypichnúť základné rysy počítačovej infiltrácie a genericky ich detekovať. To pre autorov vírusov znamená problém - buď musia antivírus nejako skontrolovať a zistiť, čomu sa vyhnúť vo svojom kóde, čo nie je jednoduchá záležitosť, alebo sa s tým musia zmieriť a neustále inovovať svoje cestičky takzvanou brutálnou silou.
Video: Miroslav Trnka o tom, či výrobcovia antivírusových programov dokážu predvídať kroky tvorcov vírusov:
Kamera: Karol Sudor
Aká bude v tomto smere budúcnosť?
Vezmite si štatistiky. Okolo osemdesiat percent celého obsahu, ktorý sa presúva internetom, patrí k nejakému druhu infiltrácie alebo spamu. To je varujúce číslo a do istej miery to dosť mení situáciu. Mnohí si myslia, že autori vírusov nás vlastne živia a firmy ako tá naša by s nimi mali žiť v akejsi symbióze.
A nie je to pravda?
Takto sa na to nikdy nedá pozerať, lebo ani lekára neobviníte z toho, že spolupracuje s tými, ktorí šíria choroby. To sú proste nezmysly. V dnešnej dobe je situácia taká vážna, že množstvo nových infiltrácií na internete prekonáva možnosti akejkoľvek firmy riešiť situáciu. Aj tie najlepšie firmy sú zaplavené ich obrovským množstvom.
Pre ilustráciu uvediem jedno číslo - máme systém na zbieranie vzoriek zo sveta, ktoré boli zachytené heuristickou analýzou. Participuje na tom dobrovoľne niekoľko desiatok miliónov ľudí - našich zákazníkov. A môžem vám povedať, že denne dostávame aj stotisíc druhov unikátnych infiltrácií. To je číslo, ktoré hovorí samo za seba. Na to, aby sa s tým firmy popasovali, musia zmeniť prístup. Už nestačí klasická metóda, že analytik dostane vírus, zistí, čo robí, nájde algoritmus na jeho detekciu, zapracuje to do update a ten sa distribuuje. Na toto už nie je ani čas, nie sú už na to ani sily. Musí sa to diať automatizovane.
Najlepšie je vôbec zamedziť nejakej infiltrácii
Vo svete ako keby sa každý sústreďoval na dôsledky vyčíňania tvorcov vírusov miesto toho, aby voči nim fungovala účinná represia. Nie je to celé pomýlené?
Toto ja osobne cítim ako veľký problém, preto sa aj angažujem v organizáciách, ktoré by mali prispieť k zlepšeniu tejto situácie. Jeden z takých problémov, ktorý vidím, je to, že počítačový zločin operuje medzinárodne. Internet na to poskytuje veľmi dobré prostriedky a pre ľudí, ktorí sa na tomto biznise obohacujú, je jednoduché operovať z viacerých krajín. Ľudia, ktorí proti tomu bojujú, tak majú veľké prekážky, je ťažké zasahovať priamo na mieste. Medzinárodné spoločenstvo je v tomto váhavé, najmä európske krajiny sa obávajú straty istej suverenity a mnoho z nich si zakladá na tom, aby boli svojbytné. Myslím však, že iná cesta nie je a vytvorenie spoločných orgánov, ktoré by zasahovali voči počítačovej kriminalite po celom svete, je nevyhnutnosťou a skôr či neskôr musia vzniknúť. Internet je stále anonymný a z toho dôvodu pre zločincov ideálne prostredie.
Mám v počítači vírus. Nainštalujem si váš antivírus. Čo sa bude diať?
Úplne najlepšie je, keď antivírusový program zamedzí príchodu samotnej infiltrácie, teda nejakého nechceného kódu na harddisk, respektíve zabezpečí, aby sa ten kód aspoň neaktivoval. V momente, keď sa to totiž stane, už nemôžete veriť ničomu. Ten kód už totiž mohol zmeniť čokoľvek a počítač, na ktorom sa to udialo, je už len veľmi ťažko uviesť do dôveryhodného stavu.
To znamená, že žiadny softvér mi neošetrí počítač po zavírení do pôvodného stavu?
To závisí od toho, o akú infiltráciu šlo. Ak to vieme a vieme aj, čo robí, samozrejme, že sa môžeme pokúsiť uviesť to do pôvodného stavu, nie vždy je to však možné. Sú totiž aj infiltrácie, ktoré ten kód prepisujú. Ak nemáte zálohovaný pôvodný výzor kódu, už len ťažko zrekonštruujete všetko, čo v ňom predtým bolo. Šance napraviť to sú, ale teraz hovorím všeobecne. A všeobecne úplná oprava genericky nie je možná.
Čo sa teda deje v počítači, keď v ňom program objaví vírus? Bavme sa o situácii, že som si zavíril počítač a až dodatočne som inštaloval antivírus.
Ten antivírus má vtedy ťažkú úlohu. Najskôr sa musí snažiť dostať k službám operačného systému v nezmenenej forme. Rafinované infiltrácie totiž vedia svoju prítomnosť v súboroch alebo v operačnom systéme maskovať. Poviem jednoduchý príklad - relatívne stará metóda bola taká, že vírus sledoval služby operačného systému, ktoré pomáhali programom otvárať súbory. V momente, keď nejaký iný program otváral súbor, ktorý bol nahraný na disku, a ten súbor bol zavírený, vírus ho vyliečil a antivírusovému programu podhodil už čistý súbor. V momente, keď sa súbor zatváral, zase sa tam ten vírus späť prilepil. Antivírusový program teda dostával len úplne čistý súbor, takže na ňom nemohol nič nájsť, ale v skutočnosti ten vírus v počítači ostal. Dôležité teda je, aby vírus nebol aktívny, aby sa jeho aktivita vedela vystopovať už v operačnej pamäti počítača. To je prvá úloha antivírusového programu.
Mnohé antivírusové programy odporúčajú, aby užívateľ „uložil" vírus „do truhly". Čo to znamená v praxi?
Tam ide len o to, že pri liečení sa pôvodný program alebo dáta mohli poškodiť. Cieľom teda je, aby užívateľ mal šancu vrátiť všetko späť a prenechať liečenie odborníkovi, ktorý má ďaleko väčšie možnosti. Mohlo tam totiž prísť k nejakej interakcii, ktorá nebola predvídateľná. Je to len akási poistka.
Je treba pravidelne informácie v počítači zálohovať?
Samozrejme, áno. Najhoršie však je, keď vám vírus nejako modifikuje vaše dáta. Postupne, nenápadne a dlhodobo. Keď vám niečo zmaže, obnovíte to zo zálohy. Každý rozumný užívateľ si veci zálohuje. Ak však vírus nenápadne modifikuje nejaký fragment a robí to dlhodobo, trebárs dva roky bez toho, aby ste to zbadali, je to nepríjemná záležitosť, lebo modifikované dáta už máte potom aj na všetkých zálohách. To je v podstate najzákernejšia forma ničenia dát.
Voči "čiernym" užívateľom nepostupujeme mimoriadne agresívne
Ako postupujete voči užívateľom, ktorí „cracknú" váš program a používajú ho načierno?
Vo všeobecnosti každý rozumný človek vie, že kradnúť sa nemá. Snažíme sa takýto druh kriminality riešiť, ale nepostupujeme nejako mimoriadne agresívne. Vidím totiž rozdiel medzi študentom, ktorý nemá peniaze, nainštaluje si skúšobnú verziu nášho antivírusu a po čase, keď mu vyprší platnosť, si ho stiahne znovu a opäť ho používa. Teoreticky teda porušuje naše licenčné podmienky, ale nie to také vážne, ako keď niekto „crackne" komerčný program a predáva ho na účel ďalšieho zisku. A podľa toho aj postupujeme.
Vediete s „čiernymi" užívateľmi veľa súdnych sporov?
Ťažko povedať, čo je to veľa. Je ich viac, ako by sme chceli, ale...
Desiatky či stovky?
Musel by som vás nasmerovať na nášho právnika, ja osobne sa o to príliš nezaujímam, ale nie je toho veľa. Úroveň softvérového pirátstva na Slovensku nie je ani zďaleka taká katastrofálna, ako sa maľuje.
Patrí NOD medzi porovnateľnými antivírusovými programami k drahším alebo lacnejším?
Faktom je, že nepatrí k lacným. Určite je tam úmysel, že za vyššiu kvalitu žiadame vyššiu cenu. Ale je to zložité, lebo mnohí ľudia majú inak nastavený pomer toho, čo je zodpovedajúca cena za zodpovedajúcu kvalitu.
Aký máte pomer príjmov medzi firemnými a domácimi užívateľmi?
To by sa dalo zistiť na marketingu, ale odhadujem, že je to vyrovnané.
V istom článku o vás bolo napísané, že máte voči marketingu skeptický postoj. Môže si také niečo šéf firmy dovoliť?
Nie, v tom článku to bolo trochu dezinterpretované. Chcel som tam akcentovať najmä to, čo je dôležitejšie, kde je jadro nášho úspechu. U nás väzí v kvalite produktu. A kvalitný produkt sa predáva lepšie ako nekvalitný bez ohľadu na marketing.
Bez marketingu sa však o dobrom produkte nikto nedozvie.
Samozrejme, bez marketingu to nejde, ale keby som si mal vybrať medzi tým, že mám stopercentne kvalitný produkt a iba jedného človeka na marketingu alebo produkt, ktorý je zlý, a sto ľudí na marketingu, zvolil by som si prvú možnosť. Sú antivírusové firmy, ktoré majú inú stratégiu - skupujú riešenia iných firiem, dokonca aj tie, ktoré sú zadarmo, „prebalia" ich a s úspechom ich predávajú. Tento druh podnikania ma však nikdy nelákal.
Prečo?
Myslím, že dôležitejšie je niečo vytvoriť a dať to ľuďom, nielen točiť peniaze alebo ich ťahať z ľudí za nič.
Krízou riadenia sme prešli
Hovoril som s niektorými vašimi súčasnými aj bývalými zamestnancami. Vo firme údajne panuje takpovediac „nefiremne" príjemná atmosféra, na začiatku to bolo dokonca ešte výraznejšie.
Do istej miery nás poznamenalo to, že celá firma vyrástla zo skupinky kamarátov. Začínali sme z nuly a postupne sme priberali ľudí, zo začiatku najmä takých, ktorí mali podobný názor na život ako my. Postupom času, ako sme sa rozširovali, sa to už týmto spôsobom nedalo budovať a dnes som zhrozený zistil, že ani nepoznám všetkých zamestnancov po mene. Tomu sa však nedá vyhnúť.
Malé firmy po rozširovaní obvykle prechádzajú krízou riadenia. Obišlo vás to, či ani nie?
Kríza riadenia tu bola a do istej miery nejaké problémy zaznamenávame stále. Snažíme sa ich proste riešiť. Ja osobne si myslím, že problém v riadení je založený na tom, že ľudia jednoducho nie sú stroje, na riadenie takejto spoločnosti sa nedá pozerať ako na nejaký jasný algoritmus. Sú to živé bytosti, ktorých správanie sa nedá celkom predvídať, a tak musíte pružne reagovať, snažiť sa ich presvedčiť, aby mnohé veci robili sami od seba, nie podľa nejakého predpisu. To je veľmi ťažké. A tento prístup nás aj odlišuje od množstva iných silných hráčov na softvérovom trhu.
O vás sa však tvrdí, že tvrdo presadzujete svoj názor.
Mne sa to ťažko hodnotí. Myslím, že keď som o niečom presvedčený, že je to dobré, tak sa to snažím presadzovať. Keby som to nerobil, tak to proste nie je, to je jednoduché. Nemyslím si však, že by vždy muselo byť po mojom, a myslím, že to tak často ani nie je, dokonca si ani nemyslím, že by moje názory boli vždy tie najlepšie. Aj ja sa často mýlim, ale niekto predsa musí mať nejakú víziu a dávať firme smer. To nemôžu robiť zamestnanci. V tomto ohľade nemôže vo firme fungovať demokracia.
Dvom dobrým zamestnancom ste ponúkli podiel vo firme.
Áno, dvom kľúčovým. A aj ho dostali. Rozhodli sme sa tak, lebo sme si mysleli, že je to dobré. Naším cieľom je, aby naši zamestnanci chceli u nás pracovať do konca svojho života. Preto im pomáhame v mnohých oblastiach a chceme, aby cítili istotu.
Aká je teda fluktuácia?
Veľmi malá, ale v poslednej dobe sa stalo čosi, k čomu sme doteraz siahali veľmi zriedkavo.
Čo to bolo?
Museli sme sa s niektorými ľuďmi rozlúčiť. Niekedy to nebolo ani pre samotné pracovné výsledky, ale kvôli nekompatibilite s ostatnými, teda kvôli tomu, ako niekoho akceptoval kolektív, ako vzájomne komunikovali a podobne. Bohužiaľ.
Video: Miroslav Trnka o faktoroch spokojnosti zamestnancov vo firme:
Kamera: Samo Trnka
Začiatkom roka vás vyhlásili ako víťaza súťaže, ktorú organizuje spoločnosť Ernst & Young - Podnikateľ roka 2006. Čo to s vami urobilo?
Nič, akurát mi pribudli interview. (smiech) Samozrejme, že to človeka ľudsky poteší, ale reálne to okrem dobrého „píár" pre firmu nemení nič.
Znamenalo to aj prírastok klientov?
Ani nie, ľudia sa orientujú podľa kvality produktov, nie podľa imidžu majiteľov firmy.
Najväčším konkurentom je Symantec
Čo vám okrem množstva ocenení od magazínu Virus Bulletin pomohlo preraziť do sveta? Ak sa nemýlim, NOD už má dvadsať jazykových mutácií.
V tejto chvíli už dvadsaťšesť. (smiech) Iste, tie recenzie neboli jediné, ktoré nám pomohli, ale boli kľúčovým faktorom. Do sveta nám pomohli aj naši partneri, teda distribútori, zamestnanci a samotná kvalita produktu.
Kto je vaším najväčším konkurentom?
Najväčším producentom takýchto produktov je firma Symantec, to je jasná vec. Natoľko jasná, že podľa niektorých prieskumov majú podchytenú viac ako polovicu svetového trhu.
V ktorých krajinách na trhu vediete vy? V Čechách ste, myslím, v prvej trojke.
Tam sme už snáď aj v prvej dvojke, možno aj jednotke. (smiech) Ťažko povedať, výsledky za tento rok ešte nepoznáme. Výborne sme na tom na Novom Zélande, neotrasiteľnú pozíciu máme v krajinách višegrádskej štvorky, prekvapivo dobre sme na tom v USA, vo Veľkej Británii a v Japonsku.
Ktorá krajina vám zarába najviac?
Za posledný mesiac to boli USA.
Dve otázky na odľahčenie - máte doma alebo v práci nejaký „cracknutý" softvér?
Snažím sa nemať. Ja som sa už dostal do štádia, že sa snažím znížiť počet programov, ktoré používam, a všetko chcem mať legálne, to je pochopiteľné. Myslím, že táto otázka je do istej miery až neslušná. (smiech). Človek v mojom veku už také veci nerobí.
Mali ste už od vzniku vašej firmy zavírený počítač?
Stalo sa mi, že som pri nejakej analýze omylom a nedopatrením spustil nejakú infiltráciu. Tiež to, že môj počítač bol pod takým veľkým útokom, že antivírus síce všetko spoznal, ale prichádzalo toľko zavírených e-mailov, že to doslova ochromilo komunikáciu. Správam sa teda ako zodpovedný užívateľ, dopĺňam záplaty operačného systému, vždy mám spustený antivírus... ale to sú predsa samozrejmé veci.
Firmu ste nazvali podľa egyptskej bohyne - ochrankyne a liečiteľky Eset. Prečo?
Kedysi ma strašne bavila archeológia, a keď som mal vymyslieť názov, stál som pred problémom, aby bol krátky, ľahko vysloviteľný, nepoužívaný v inej firme a chcel som, aby mal aj iný, hlbší význam. Eset bola bohyňa, ktorá urobila zaujímavú vec - pozbierala časti svojho manžela Usíreho, keď ho boh Sutech rozsekal na kusy a rozhádzal po Egypte, ovinula obväzmi a oživila. Bola to čarodejka, ktorá vedela vdýchnuť nový život, a v tej dobe to korešpondovalo s tým, čo sme robili - chodili sme po domácnostiach a liečili vírusy v počítačoch.
Je pravdou, že ste natrafili aj na pani, ktorá si myslela, že jej počítač sa nakazil od iného, ktorý stál v blízkosti?
Áno. (smiech) Zažili sme veľa rôznych vecí, bola to veľká škola života.
Video: "Firemná" kapela Lost Clusters (basgitara - Miroslav Trnka, gitara - Richard Marko, bicie - Juraj Malcho) live:
Kamera: archív Richarda Marka
Hrávate na basgitaru v punkrockovej kapele, ktorá má názov „Lost clusters", čo sú v podstate poškodené miesta na harddisku. Ako ide punkrock dokopy s vážnym biznismenom?
Hráme „aj" punkrock, lebo v poslednej dobe sme rozšírili repertoár. (smiech) Pridali sme aj inú muziku, ktorá sa nám páči a ktorú zvládneme zahrať. Po roku 1995 sme totiž veľa času trávili nad počítačmi a do firmy prišli dvaja noví kolegovia, ktorí tú kapelu vytvorili - Richard Marko a Maroš Grund, dnes spolumajitelia firmy.
Pracovalo sa tu možno desať hodín denne, celý deň sme pozerali do hexačíslic na obrazovke, čo je dosť intelektuálne namáhavá činnosť a tí dvaja boli veľmi nepríjemne prekvapení, že večer mali vyprázdnenú hlavu a akýsi podivný pocit. Jeden z nich to definoval tak, že sa cíti, ako keby bol na nejakých drogách, že vyjde na ulicu a nevníma okolie, lebo v hlave sa mu stále melú tie kódy. Potrebovali sme teda niečo, s čím človek môže zhodiť zo seba stres a uvoľniť sa. Začali sme teda hrať, pričom punkrock bol na to veľmi dobrý, lebo človek sa vykričí, vyskáče, dostane zo seba všetko emotívne... A tak hráme doteraz.
Pozn.: Rozhovor bol autorizovaný, Miroslav Trnka v prepise nič nezmenil. Medzititulky: redakcia
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
Vo štvrtok si v prílohe TV Oko a na SME.sk prečítajte rozhovor so spevákom skupiny Horkýže Slíže Petrom "Kukom" Hrivňákom.
Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@gmail.com a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
