Bratislava 16. novembra (TASR) - Historické okolnosti výmeny maďarského a slovenského obyvateľstva si pripomenulo Združenie spolkov dolnozemských Slovákov na besede v bratislavskej mestskej knižnici. Uskutočnila sa vo štvrtok večer v rámci cyklu Konečne doma a pri príležitosti 60. výročia návratu Slovákov do vlasti. Jej účastníci hodnotili pomery v medzivojnovom období a tesne po druhej svetovej vojne.
"Po skončení najhoršej vojny v dejinách ľudstva aj Slováci v Maďarsku očakávali, že sa zastaví ich národnostný útlak, zabezpečia sa prirodzené jazykové a kultúrne práva na existenciu v cudzojazyčnom prostredí," začal svoj úvodný príhovor Michal Francisci. Ako syn tamojšieho evanjelického farára prežil detské obdobie (1936-1946) v Békešskej Čabe. "Štyri roky som tam chodil do školy, kde ani slovo nepadlo po slovensky, no doma sme hovorili po našom," konštatoval Francisci, ktorý na podujatie doniesol mnohé historické dokumenty. Medzi nimi fotografie z rokovaní presídľovacej komisie z ČSR, ktorá v Maďarsku robila nábor Slovákov na reemigráciu do vlasti svojich predkov. Tiež zábery z osláv 300. výročia Tranoscia a divadelných predstavení, zo služieb božích pod holým nebom, z kongresu Antifašistického frontu Slovanov v Maďarsku, z prijatia delegácie u prezidenta Beneša i z rozlúčkovej slávnosti v Slovenskom Komlóši 12. októbra 1947 krátko pred presídlením na Slovensko. Na snímkach sú Jozef Lettrich, Karol Šmidke, Vladimír Clementis, Ján Ursíny, Samuel Osuský, Andrej Žiak, Daniel Okáli, Ladislav Novomeský a iní, pri ktorých bol často farár Michal Francisci ako predstaviteľ slovenskej dolnozemskej inteligencie. Tá podľa jeho syna bola veľmi málopočetná, no snažila sa divadelnými hrami, vydávaním Čabianskeho kalendára a týždenníkom Sloboda i rôznymi aktivitami organizovať slovenskú menšinu, udržiavať ju na kultúrnej a jazykovej úrovni.
"Po divadelnom predstavení sme odchádzali v tranze, tak sme prežívali dej v mäkkej dolnozemskej slovenčine," spomínal Francisci na hry V kraji trpaslíkov, Vyslúžená žena a iné od tamojších autorov, ale najmä od Ferka Urbánka, ktorého divadelné texty boli nevyčerpateľným a veľmi obľúbeným kultúrnym zdrojom vo vlastnom jazyku.
Na základe medzištátnej dohody medzi ČSR a Maďarskom sa v roku 1947 uskutočnilo vzájomné presídľovanie obyvateľov. Ako pre TASR potvrdil predseda Združenia spolkov dolnozemských Slovákov na Slovensku Štefan Červenák, na návrat do vlasti svojich predkov sa prihlásilo 95 000 Slovákov, ale presídlilo len 59 774. Naopak Maďarov odišlo iba okolo 51 000. "Naši sa nemali kde nasťahovať, pretože Maďari nám zanechali menej domov, a tak ostatní sa usídlili v Čechách," zdôvodnil Červenák. Podľa neho bol v Maďarsku pre Slovákov nevhodný školský systém, ktorý nepodporoval výchovu našej inteligencie a napríklad v školskom roku 1934/1935 na maďarských vysokých školách študovalo iba niekoľko Slovákov.
"Ako päťročný som zažil násilnú maďarizáciu v škôlke kde učili tri slovenské učiteľky, ktoré ma ťahali za uši, keď som hovoril po slovensky a dohovárali mi: musíš sa naučiť po maďarsky," pripomenul presídlenec Michal Hronec. Aj ďalší účastníci podujatia majú podobné skúsenosti. Tiež sa zhodli v názore, že v súčasnosti sa niektorí politici zbytočne angažujú v otázke presídľovania a tzv. Benešových dekrétov a zámerne vyvolávajú nepokoj v domácich a medzinárodných vzťahoch.
