Bratislava 17. novembra (TASR) - Český spisovateľ Doc. PhDr. Milan Uhde sa zásluhou komunistického režimu musel stať disidentom. Podpísal Chartu 77, bol iniciátorom Manifestu hnutia za občiansku slobodu. Po zamatovej revolúcii sa stal ministrom kultúry (1990), predsedom Poslaneckej snemovne (1992-1996) a do 19. júna 1998 bol poslancom tejto snemovne.
Opustil aktívnu politiku a opäť je spisovateľom z povolania. Pri príležitosti 18. výročia zamatovej revolúcie TASR prináša rozhovor s ním.
- Boli ste 17. novembra 1989 v centre revolučného diania alebo ste ho sledovali z diaľky?
"Ja ako disident som nebol zvlášť aktívny. A ten pamätný deň som prežil na chalupe, kde sme so synom vyberali žumpu. O ničom som nevedel, pretože sme nemali rozhlas. Keď sme prišli večer domov, manželka, ktorá sledovala rozhlas a televíziu, hovorila, že v Prahe je nejaký veľký, ale ozaj veľký malér. Ja som bol unavený po celodennej práci, nevenoval som tomu pozornosť a išiel spať. Na druhý deň prichádzali priatelia a hovorili - to je rozhodujúci konflikt, stalo sa niečo veľké.
- Nepredpokladali ste, že vtedy môže dôjsť k radikálnej zmene?
"Nebol som tak zorientovaný, aby som dobre odhadol tie udalosti a myslel som, že k nim dôjde neskôr. Nepatril som do žiadneho spolku, len som sa stretával s chartistami, najmä so spisovateľmi. Podpísal som Manifest hnutia za občiansku slobodu. V roku 1988 to bol otvorený politický manifest, ktorý žiadal slobodné voľby, pluralitu, demokraciu, slobodné zakladanie politických strán a iné zásadné zmeny. Bola to prvá otvorená reakcia na politický režim. Charta 77 bola vlastne dovolávanie občanov, aby sa na nich vzťahovali medzinárodné občianske a politické práva. Hovorila: my nič politické nechceme, sme hnutie za občianske práva, aby sa dodržiaval zákon. Kdežto Manifest hovoril, že zákon treba zmeniť. No ja sa nepokladám za človeka, ktorý sa nejako zvlášť zaslúžil o November 1989. Ani po prevrate som sa moc neangažoval. Robil som rozhlasové reportáže pre Hlas Ameriky, referoval o demonštráciách na Námestí slobody v Brne a normálne som pracoval ako šéfredaktor novozaloženého nakladateľstva Atlantis.
- To ste sa vrátili k pôvodnej spisovateľskej práci.
"Do roku 1972 som sa oficiálne živil literatúrou, písal som divadelné hry, poviedky, básne a pracoval v redakcii časopisu Host do domu. V ňom sme s mojím učiteľom Olegom Susom písali ostré kritiky na knihy brnianskych spisovateľov, až sa nám to stalo osudné. V novinách Rudé právo, ktoré som odoberal, sa 30. septembra 1972 objavil článok predsedu Zväzu československých spisovateľov Jana Kozáka hodnotiaci kultúru. Konštatoval, že všetko je v poriadku, len niektoré výnimky ešte sú. Ako napríklad takí spisovatelia Uhde so Susom stále publikujú, aj keď sú zdiskreditovaní a publikovať by nemali. Je to veľká chyba štátnych orgánov, že to dopúšťajú a mali by konať. Ja som tomu nechcel veriť, strašne ma to prekvapilo. Bol som verejne zneuctený a nejaké odvolávanie som považoval za márne.
- Viete prečo to vyšlo v novinách?
"Predpokladám dve príčiny. Jednou bola ostrá satirická divadelná hra Král Vavra, ktorá urazila niektorých komunistických funkcionárov. A druhou zrejme osobná pomsta jedného kritizovaného spisovateľa ešte v roku 1962, ktorý sa dostal na vysoký post v Prahe a takto nám to zrátal.
- Spôsobilo to zmenu vo vašom živote?
"A akú veľkú! Hneď mi zrušili všetky zmluvy, divadlá prestali mať záujem o spoluprácu a priatelia sa odvrátili. Spisovatelia a iní umelci, ktorí k nám chodievali, zrazu prestali a náš dom osirel aj bol strážený. Ja som bol dovtedy prominentný autor divadelných hier. Keď som spomenul, že píšem novú hru, dostal som aspoň desať listov od dramaturgov divadiel, aby som im zaslal kópiu hry, že majú záujem. A zrazu ma riaditelia divadiel žiadali, aby som nechodil na premiéry, pretože sú tam funkcionári a tí si neprajú sedieť so mnou v jednej sále. Ja, ozdoba divadiel, som tam zrazu nesmel! Nevedel som sa s tým dlho zmieriť.
- Vy ste sa stali nezamestnaným?
"Na druhý rok ma polícia začala vyšetrovať pre príživníctvo, že čím sa živím. Hovoril som, že sa starám o deti. Vraj to podľa zákona môžu len ženy, muži nesmú a môžu na mňa podať žalobu, pretože taký ako ja už sú dávno zavretí. Navyše som sa dozvedel, že mi organizácia zastupujúca umelcov v zahraničí, divadelná a literárna agentúra Dilia odmietla prevziať honorár z Nemecka zaslaný na základe regulárnej zmluvy, že vraj takého autora nepozná. To už bol pre mňa rozhodujúci bod, kedy som pochopil, že nemôžem pasívne čakať, až sa nado mnou zmilujú. Bol to veľký tlak a k tomu treba pridať predvolania na policajné výsluchy, domové prehliadky či zadržiavanie pošty.
- Kto vám pomohol?
"Najviac ma podržala manželka, ktorá bola zamestnaná. Pavel Kohout mi poradil, ako si v zahraničí nájsť vydavateľa mojich hier. Tým som sa v roku 1976 definitívne rozišiel s tunajšími poriadkami, podľa ktorých spisovateľ nemohol samostatne konať. Keď potom prišli priatelia pre podpis Charty, povedal som si, že horšie už nemôže byť a podpísal som.
- Tak ste sa stali disidentom?
"Vôbec som to neplánoval ani o tom neuvažoval. Medzi disidentov ma vlastne zaradili komunisti, ja som sa ním musel stať. Až do nežnej revolúcie v novembri 1989 som nemal v Československu zamestnanie. Tajnou výnimkou boli napísané tri divadelné hry, ktoré mi od roku 1975 uviedlo brnianske Divadlo na provázku pod menom režiséra Zdeňka Pospíšila. Medzi nimi aj veľmi úspešná Balada pre banditu, ktorá sa hrá doteraz. Pospíšil bol kamarát a dal mi túto príležitosť, o ktorej nikto nevedel. Nesmela sa prezradiť, lebo následky by boli veľmi zlé."
- Žili ste zo zahraničných honorárov?
"Neboli to horentné sumy, ale pre jedného stačilo. Nimi som sa obhajoval pred domácimi orgánmi. Tie však odmietali uznať, že sú za umeleckú činnosť a mysleli si, že ma platí CIA. Darmo som im ukazoval napísané Rozhlas Brémy alebo Hamburg, hra v trvaní 47 minút, honorár za minútu x 47, mínus zrazená daň. Tí Nemci boli presní a ja som to dával pre naše úrady preložiť, aby sa nevyhovárali, že nerozumejú nemeckým čísliciam. No nestačilo to a tak som bol i nebol spisovateľ, podobne ako som bol i nebol muž v domácnosti. Situácia, že som nemal pracovný pomer bola neradostná aj zo zdravotného dôvodu. Keby ma stretlo nešťastie, nie som si istý, či by mi moje nemocenské poistenie platilo."
- Vy ste ani nesmeli ochorieť?
"Musel som byť zdravý. No raz ma v nemocnici hospitalizovali kvôli očnému zápalu. A keď som lekárovi vysvetlil moje postavenie, rozhodol sa, že to napíše na manželku. Zaujímavú skúsenosť som mal v roku 1990, keď som sa ako minister uchádzal o obnovu poistenia. Dostal som oficiálnu odpoveď, že som bol nepretržite poistený ako spisovateľ.
- Ako ste sa dostali do vysokej politiky? Chceli ste to?
"Kamarát, predseda vlády Petr Pithart ma oslovil, prisľúbil som a o dva dni som skladal sľub. V politike som bol osem rokov. Bieda je v tom, že do politiky idú karieristi, ktorí ju nevedia robiť. Drvivá väčšina z poslancov by si nezarobila také peniaze vlastnou prácou. Je to zbor živnostníkov - kývačov, ktorí sa vyčerpávajú tým, aby tam kvôli finančným výhodám vydržali. Keď som videl, že tam nič nepresadím, odišiel som prezidentovi Klausovi oznámiť, že končím. Spýtal sa ma, či chcem ísť za veľvyslanca do Nemecka alebo Rakúska, čo som odmietol. Jeho ďalšia otázka bola prečo som prišiel, povedal som: rozlúčiť sa."
