ROZHOVOR PRE SME.SK

Arakain: V českom šoubiznise to bez mafie nejde

Rádiá sú dnes natoľko strážené, že nemá zmysel niekoho podplácať, aby vás hrali, povedali v rozhovore pre SME.sk hudobníci z českej metalovej legendy Arakain.

Skupina Arakain (na fotografii súčasný spevák Honza Toužimský) vznikla na jar 1982. Dlhé roky v nej spieval Aleš Brichta, istý čas s ňou pobudla Lucie Bílá. Po Brichtovom odchode prišiel Petr Kolář, dnes je spevákom Honza Toužimský. Za dvadsaťpäť rokov ex(Zdroj: Samo Trnka)

Rádiá sú dnes natoľko strážené, že nemá zmysel niekoho podplácať, aby vás hrali, povedali v rozhovore pre SME.sk hudobníci z českej metalovej legendy Arakain - spevák Honza Toužimský a gitarista Jirka Urban.

Honza Toužimský:

Čo vás v detstve nasmerovalo práve k metalu?

Moji bratranci. Tí boli vždy skôr na tvrdú muziku, mali z nej obrovské zásoby, vtedy ešte magnetofónových kaziet. Keď som k nim prišiel na víkend, dokázal som si u nich nahrať aj dvadsať pások rôznych kapiel.

Koho konkrétne?

Metalovú klasiku ako Slayer, Metallicu, občas aj niečo tvrdšie, mal som však rád aj melodiku a tak som počúval Skid Row a podobne.

Zaujímavé, že ste nespomenuli Arakain, ktorý už v tom čase fungoval.

Ten ma, samozrejme, zasiahol tiež, šlo o jeho prvý album Thrash the trash, ale inak sa mi v podstate vyhol.

To bol originál alebo kópia?

V tomto prípade to bol originál, dokonca mám doma aj platňu Schizofrenie, ešte poctivý vinyl. Ďalšie albumy ma obišli a k počúvaniu Arakainu som sa vrátil až pri albume, ktorý už bol bez Aleša Brichtu a naspieval ho Petr Kolář.

Aleš Brichta spieval v Arakaine doteraz najdlhšie. Prečo vás nezaujal?

Vždy som si bol istý, že v Arakaine to šliape výborne. Mali skvelé bicie, výbornú rytmiku, inšpiratívne gitary, to bol riff za riffom... Lenže Aleš Brichta pre mňa nikdy nebol nejakým zvláštnym a prevratným spevákom. Až príchodom Petra Kolářa to chytilo nádych moderného metalu, bol to výborný spevák s obrovským hlasovým rozsahom... zrazu mi tá kapela pripadala kompaktná, každý člen mal svoj význam.

Video: Honza Toužimský o tom, prečo ho nezaujal Aleš Brichta:

Kamera: Dana Salajová

Trashmetal nabíja energiou

Kto to mal ťažšie - Kolář, keď striedal Brichtu alebo vy, keď ste striedali Kolářa?

Určite Petr. Stopercentne. On prakticky vyžral to najhoršie, čo mohol. Je to aj logické, vždy je ťažké prísť spievať do kapely po spevákovi, ktorý v nej strávil dvadsať rokov. Zlízol si to na plné pecky a v podstate pripravil pôdu pre mňa. Ja už som to nemal také kruté, pretože pre fanúšikov už nebola tá zmena nejaká zásadná, keďže Petr tam bol iba dva roky.

Ktorý z tých troch spevákov bol najlepší?

Počítate Luciu Bílú, Aleša Brichtu a Petra Kolářa?

Tak potom štyroch, aj s vami.

Samozrejme, že ja. (smiech) Ale nie, v každom prípade bol najlepší Petr Kolář.

Čo je také fascinujúce na štýle, akým je trashmetal?

Pre mňa najmä tá rytmika a gitarové riffy. Takýto štýl človeka strašne nabíja energiou. Je to paráda.

Kritici zase hovoria, že je to príliš depresívne, agresívne, s krížmi a lebkami, hrajú to dlhovlasí potetovaní muzikanti.

Vždy, keď som prišiel do kontaktu s ľuďmi, ktorým sa trashmetal, respektíve akákoľvek iná odroda metalu nepáčila, bolo to kvôli tomu, že sú zakríknutí a tichí, majú radi „pohodičku, klídek, popinku, baladičky..." Mám z nich občas pocit, že ich muzika skôr rozčuľuje, akoby z nej boli rozčarovaní.

Pri vašej muzike sa však nedá práve oddychovať.

Ťažko povedať. Asi moc nie. Ono to záleží na povahe človeka. Niekto potrebuje energiu, vyblázniť sa, vyblbnúť, takže vtedy je takáto hudba namieste. Iní zase potrebujú, aby ich muzika pohladila, tak počúvajú iné veci.

V súkromí som tichý a nevýrazný

Mnohí hovoria, že metalisti sa do týchto polôh umelo štylizujú iba na pódiu, hrajú sa na drsných, pričom v reálnom živote sú utiahnutí. Ako je to s vami?

To by najlepšie zhodnotil niekto iný. Ja som v súkromí zrejme úplne pokojný, tichý, nevýrazný, nekonfliktný, neagresívny, nemám žiadnu taliansku povahu. To všetko si potom kompenzujem na pódiu. Muzika ma nabíja, pri nej sa dokážem roztaviť do poslednej kvapky.

Má Arakain skladby, ktoré sa vám vyslovene nepáčia? Vychádzam z toho, že ste museli spievať aj repertoár po predchádzajúcich spevákoch.

Určite by sa našli také, ktoré mi nesadli. Nič konkrétne mi nenapadá, a ak, tak skôr nejaké z hitoviek. To však môže byť spôsobené tým, že ich človek príliš veľakrát počul.

Pokojne ich menujte.

Ide o veci zo staršej éry. Nemusím a nestotožňujem sa s niektorými textami Aleša Brichtu, hoci sú kvalitné. V sloganoch typu M ako Metal alebo Metalománia, mi to proste škrípe. Ja takéto veci zo seba nedokážem dostať, hoci mám tvrdú muziku naozaj rád. Jednoducho mám rád modernejší metal, ktorý sa robí teraz. Možno je to aj tým, že som o voľajaký ten piatok mladší ako kolegovia z kapely. Nestotožňujem sa teda s tým, že by som behal po pódiu a vykrikoval „metal, metal". Takéto veci mi vôbec nesedia. Tým netvrdím, že tá muzika predtým bola menej kvalitná. Akurát sa s ňou neviem nijako stotožniť.

Ako ste vnímali iné tvrdé kapely z osemdesiatych rokov - Vitacit, Citron, Kern, Titanic...?

Tie boli výborné, počúval som ich všetky, najviac mi však dal asi Vitacit. Malo to dobrý zvuk, dobrú rytmiku a keď sa do toho spievalo, znelo to výborne.

Video: Honza Toužimský o skladbách Arakainu, s ktorými sa nestotožnil:

Kamera: Dana Salajová

Kdesi som čítal, že metal môžu hrať aj menej zdatní muzikanti, pretože do gitár dajú „bustre" a „flendžre" (zvukové efekty pre gitaru, pozn. autora), ktorými to oklamú a vďaka technike to znie dobre.

To je strašný nezmysel. Každá hra v trashmetale, ktorý je veľmi svižný, potrebuje muzikanta, ktorý má rytmus doslova v krvi, musí ovládať obe svoje ruky, pritom každú zvlášť. V tejto hudbe nemôžete hrať nejaké „mhmh", že niečo dáte cez štyri doby, niečo cez päť alebo desať, teda ako chcete. Je to poctivé zarezávanie, ktoré musí sedieť, inak to nemá zmysel.

Dobrá je "speváčka" Peha

K metalistom vždy existovala akási protiváha, v osemdesiatych rokoch to boli najmä fanúšikovia Depeche Mode, skupiny Oceán a podobne. Boli medzi vami a nimi strety?

Samozrejme, že sme na seba občas narážali. Pochádzam však z malej dedinky a tam to nebolo také divoké ako v mestách. Bitky medzi nami neboli, občas sme si vzájomne niečo strhli, roztrhli, ale inak pohoda.

Ako vnímate také kapely dnes? Ste schopní ich počúvať, alebo existuje voči takýmto žánrom u metalistov averzia?

Nie. Nemám problém vypočuť si akýkoľvek štýl či druh hudby, pokiaľ je dobrá. O to jediné tam ide a averziu nepociťujem k žiadnej peknej skladbe. Konkrétne tento štýl mi však nikdy neprirástol k srdcu, takže som ho nebral, nepočúval, nezaujímal sa oň. Možno by som ho ani nespoznal. (smiech)

Čo počúvate z českej a slovenskej súčasnej scény?

Tak, na toto bude ťažké odpovedať. Hrozne ťažké.

Nepočúvate nič?

Počúvam. Arakain na koncerte. (smiech) To je dobrá skupina. Premýšľam a nenapadá mi nič iné, čo by som rád počúval.

To vážne?

No dobre, vcelku sa mi pozdávala vaša speváčka Peha.

Peha nie je speváčka, ale kapela. Tou je Katka Knechtová.

Aha, tak to je. Je vidno, že o tom moc neviem. Ja to však vážne v globále beriem tak, že som po inej domácej hudbe nešiel, natoľko ma nezaujíma. Pehu som niekde počul a pripadala mi fajn, melodická, dobrá... To je jediné, čo mi napadá zo slovenských vecí.

A z českých?

Hm... (obracia sa na gitaristu, pozn. autora) Nechceš mi poradiť? Naozaj neviem, čo na to povedať.

Žeby práve toto bola najťažšia otázka rozhovoru?

Asi áno. Ja si vôbec neuvedomujem, či som počúval niečo z českých skupín.

Chceli sme niečo noblesné a tak sme použili symfonikov

Aktuálne vám vyšlo nové DVD, ktoré zachytáva koncert k 25. výročiu vzniku kapely. Hráte na ňom s Plzenskou filharmóniou. Ako k tomu došlo? Nie je to len opičenie sa po iných, ktorí to už vyskúšali?

Je to tak, že nie sme prví, množstvo kapiel si to už vyskúšalo, to je jasné. Ale chceli sme spraviť niečo noblesné, krásne, obrovské a megalomanské, pretože čo už sme mohli vymyslieť väčšieho, ako spraviť to práve k takému výročiu. A čo sa týka toho nápadu - ak sa teda môžem vyťahovať, kto bol ten, čo to vymyslel, tak... ja som to teda nebol, bol to Jirka Urban. (smiech) Ten za to môže.

Jirka Urban:

Malo to dlhší vývoj. Vždy som od kapely chcel, aby sme vymysleli niečo, čo sa vymyká z toho dvadsaťpäťročného výrazu, ktorý sme si budovali a na ktorý si fanúšikovia zvykli s tým, že ich už nič neprekvapí. Najskôr mi napadla módna záležitosť - unplugged verzia s doprovodom nejakého malého sláčikového telesa a podobne. Následne som si uvedomil, že naše veci sú pomerne veľký rachot a sme - okrem iného - stavaní na zvuku a že by to v tej unplugged verzii nebolo úplne vyrovnané. Samozrejme, že niektoré balady by mohli vyniknúť celkom dobre, ale až toľko ich zase nemáme, i keď nejaká sa nájde na každom albume. Tak som sa rozhodol, že necháme kapelu v tom zvuku, v akom je a budeme ju sprevádzať niečím, čo sa nám vyrovná. A to niečo je jedine veľké symfonické teleso.

Cez svojho syna, ktorý tancuje v Národnom divadle, som sa dostal k tamojšiemu korepetítorovi a skladateľovi Václavovi Záhradníkovi a s ním som na tom projekte začal spolupracovať. Urobili sme širší výber skladieb, ktoré by sa na to hodili, on si začal vyberať, robiť na to aranžmány, sedeli sme pri klavíri, on na mňa chŕlil noty a ja som na neho pozeral ako blázon.

Video: Jirka Urban o tom, prečo spolupracovali s Plzenskou filharmóniou:

Kamera: Dana Salajová

Prečo?

Lebo ja som ľudový hudobník - amatér a on je absolútny profesionál, skladateľ vážnej hudby. Nakoniec sa to podarilo dotiahnuť do tvaru, že to orchester zahral a znelo to nádherne, pridala sa kapela a znelo to ešte lepšie. Proste to sedelo.

Nebol tam žiadny strach, že sa to nepodarí a vypáli to zle?

Strach tam bol, ale skôr z technických vecí, napríklad z toho, aby sme sa priamo počas koncertu „nerozišli". Dirigent síce komunikoval s bubeníkom, takže bol predpoklad, že by si utiecť vzájomne nemali, ale my ostatní sme aj dirigenta, aj celý orchester mali za chrbtami, takže sme nemohli, v prípade, že by sa niečo stalo, nič korigovať. Navyše sme ten orchester ani nepočuli, keďže hráme trochu hlasnejšie ako on. Mali sme teda strach len z tohto. Keby - ako sa hovorí - spadla reťaz, už ju nikto nenahodí. Bola len dohoda, že ak niečo nevyjde, budeme hrať tú skladbu ešte raz, lebo sme vedeli, že sa to nahráva na DVD.

Prečo práve orchester z Plzne?

5.jpgNo, príprava toho koncertu mala veľa peripetií - od sponzorov, cez výber miesta a termínu, až po výber samotného telesa. Pôvodne sme oslovili Symfonický orchester Českého rozhlasu, ale jeho finančné požiadavky boli jednak neúnosné, jednak mali podmienku, aby to dirigoval ich človek. Ja som zase chcel, aby to dirigoval priamo aranžér Václav Zahradník, ktorý na tých pesničkách pol roka pracoval. Mal som záruku, že keby sa niečo stalo, bude tú skladbu poznať „do mrte", keďže na ňu písal noty, takže som trval na tom, aby to dirigoval on. Plzenská filharmónia pristúpila na všetky požiadavky.

Ako hranie s trashmetalistami prijali samotní symfonici?

Toho sme sa tiež tak trochu s úsmevom na perách báli, ale prijali to výborne a bolo to pre nich spestrenie. Niektorí z nich sa desať, niektorí tridsať až štyridsať rokov, pohybujú v sfére klasickej hudby a toto pre nich bola novinka a zážitok na celý život. Jednak bola úplne plná hala, jednak na konci svojej časti mali také svoje grandfinále, čo ľudí v hľadisku tak zmrazilo, že mali až päťminútový aplauz. Všetkých šesťdesiat muzikantov sa muselo vrátiť na javisko a bolo na nich vidieť, že si to fakt užívajú.

Prečo sa z toho robilo DVD?

Tá myšlienka vznikla už na jeseň minulého roku, kedy sme vyhlásili na našich stránkach anketu, kde fanúšikovia hlasovali za najobľúbenejšie skladby a podľa bodov vznikol hrubý playlist pre samotný koncert.

Čiže sú na ňom v podstate všetky hity kapely?

Dá sa povedať, že áno. Samozrejme, že symfonická časť sa musela niektorým hitom vyhnúť, takže sa robili malé kompromisy, lebo nie všetky veci sa hodili na takéto spracovanie, najmä nie tie ultrarýchle. Z deväťdesiatich percent sú tam však skladby, ktoré vzišli z hlasovania fanúšikov. Išlo nám o to, že ak si niekto to DVD vezme v obchode do ruky a prebehne, čo na ňom je, na všetko odpovie „jo, to znám". Nevyberali sa veci, ku ktorým máme vzťah my osobne, ale tie, ktoré sa páčia ľuďom.

Video: Klip Marylin z výročného koncertu Arakainu s Plzenskou filharmóniou:

Video je zverejnené so súhlasom pražskej pobočky vydavateľstva SonyBMG

Baví vás po toľkých rokoch hranie na pódiu? V podstate ste si odskákali všetko - aplauz vo veľkých halách, ceny a podobne... Čo človeka motivuje nezabaliť to?

No, prachy to určite nie sú. (smiech) Žáner, v ktorom sa pohybujeme, vôbec nie je stredobodom pozornosti médií a to na seba logicky „nenabaľuje" ani sponzorov. V podstate je to tak, že čo si neurobíme sami, to nemáme. Ale chcem povedať, že doteraz mi nevyschol prameň nápadov, takže každý rok prichádzam s množstvom nových pesničiek a stále mám pocit, že mám na to, aby som natočil nový album, že mám ešte čo ako skladateľ povedať. Navyše, s novými členmi kapely máme elán a jednoducho sa nám do toho chce ísť. Treba povedať, že nech človek akokoľvek pracuje v štúdiu, alebo sa pripravuje doma, stále najväčším korením muzikantského života ostáva komunikácia s divákom. Treba proste vidieť tie oči a huby, ako s nami spievajú refrény...

Je pri vzniku CD odhadnuteľné, čo bude hitom?

Nie, i keď je jasné, ktoré naše skladby budú zrejme „predajnejšie".

Ktoré?

Na prvom mieste sú, pochopiteľne, balady. To je logické, lebo tých sa rádiá až tak neboja a máme šancu, že sa budú hrať.

Ako je možné, že autor nedokáže odhadnúť hitový potenciál svojho diela? Lebo toto tvrdí snáď každý interpret.

Autor skladby nemá žiadne objektívne merítka, vždy je to subjektívny pocit.

Čiže mu chýba odstup?

Presne. Dramaturg v rádiu alebo partia chlapov u piva, ktorí si ten album kúpia, môžu mať na tú istú skladbu rôzny názor. Dievčatá majú zase iný pohľad, mladí tiež iný... ale to je v poriadku. Nakoniec aj tak zvíťazí to, čo sa nasadí do rádií a z čoho sa ten hit jednoducho vyrobí.

Uplácať rádiá nemá zmysel

Uplácajú kapely alebo vydavateľstvá rádiá, aby ich singel rotoval čo najviac?

Nebolo by to nič platné, lebo dramaturg alebo moderátor povedia, že „ja by som to tak strašne rád hral, ale za toto by ma rovno vyhodili". Alebo to nasadia niekedy v noci v nejakom rockovom bloku. Dávať však niekomu demižóny alebo pár tisíc nemá zmysel, lebo rádiá sú dnes už natoľko strážené a riadené, že nie je možné niečo tam prepašovať iba z vôle moderátora.

Živí vás iba Arakain či máte aj nejaké „bokovky"? S touto muzikou totiž asi nechodíte hrávať po firemných večierkoch.

Zaplať pánboh, zatiaľ nás živí hudba, ale jeden z nás je trebárs učiteľom na konzervatóriu, učí teda v škole, Honza si privyrába škriekaním v muzikáloch, a náladu si zlepšuje tamojšími zboristkami (smiech). Hlavným zdrojom našich príjmov je však Arakain.

Video: Jirka Urban o tom, čo ich živí:

Kamera: Dana Salajová

Honza Toužimský:

Kedysi s vami vystupovala aj Lucie Bílá, čiže ju poznáte. Aký je to človek? Nezmenila ju popularita?

Kdeže, to je úplné zlato. Ja som ju poznal ešte predtým, ako som prišiel do Arakainu. Lucka sa nezmenila žiadnou slávou, lebo je človekom s veľkým srdcom, ochotná každému pomôcť. Ona je naozaj taká, akú ju vidíte na javisku. Nekonajú sa tam žiadne hviezdne maniere.

Jirka Urban:

2.jpgAj tvrdé kapely časom akoby mäkli. Ani vy sa nezdáte byť takí tvrdí ako na začiatku. Deje sa to podvedome alebo starnete? Aj Brichta po odchode z kapely povedal, že to už dávno nie je trashmetal.

Nerobíme to schválne, to je skôr vývoj. Ten urputný a agresívny trash nás kedysi, samozrejme, všetkých ovplyvnil, ale dnes počúvame aj iné veci ako vtedy. Možno už nespievame tak brutálne, ale myslím, že samotný zvuk máme stále rovnaký. Možno nehráme také dlhé medzihry a pôsobí to viac pesničkovo. A keďže máme dnes speváka s väčším hlasovým rozsahom, asi to naozaj vyzerá, že sme akoby mäkší. Po zvukovej stránke však teraz máme asi najtvrdší album v histórii kapely.

Ak sa však v kapele vymenia speváci, a u vás sa vymenili nielen tí, ale aj muzikanti, je to ešte vôbec Arakain?

To je otázka pohľadu, najmä fanúšikov. Podľa nás to stále je Arakain, je totiž prakticky nemožné, aby to dvadsaťpäť rokov vydržala rovnaká pätica ľudí. Vyvíjame sa hudobne aj ľudsky, niekto sa začne venovať niečomu inému, takže to má logiku. Duch kapely však ostáva rovnaký. A keď sa prepiera, že už máme tretieho speváka - vezmite si trebárs Black Sabbath. Tam sa tiež vymenilo viac spevákov a ťažko môže niekto povedať, že to už nie sú oni.

Ako vôbec vznikol názov Arakain?

Vzišiel z rôznych posedení, respektíve sústredení po skúške v istom hostinci. (smiech) Vymyslel to prvý bubeník a pochádza to z názvu Nerakain, čo bol nejaký liek. Skomolil to a my sme povedali, že je to správne uletené. Vtedy nikto nemohol tušiť, že s tým názvom vydržíme dvadsaťpäť rokov.

Komunisti s tým nemali problém?

Mali, lebo niektorým to pripomínalo nejakú drogu, tobôž, keď to bolo odvodené od názvu lieku a asociovalo to kokaín. Nikto však nezistil, čo to je, lebo to fakticky nič nie je.

Štvali ste ich aj niečím iným?

Samozrejme, my sme si s nimi užili. Strašne ich sralo, že sme prišli so západným štýlom bigbítu. Olympic síce tiež hral bigbít, ale predsa len skôr český, nie západný. Do toho sme pridali oblečenie, nábojové opasky, reťaze, pyramídy, boli sme celí okovaní, mali sme obrovský transparent okovaného kostlivca s hlavou papagája, s prekríženou mačetou, a to v roku 1984, pochopiteľne, komunistickí cenzori nemohli chápať. Iba čumeli.

Janeček, Brabec, Hannig a Vágner boli hudobní mafiáni

Boli medzi tými cenzormi aj ľudia, ktorí chod českej muziky ovplyvňujú dodnes?

Myslím, že nie. To, koho máte asi na mysli, sú zrejme všetci tí Františkovia Janečkovia a im podobní. Janeček v podstate dodnes pasie Karla Gotta, kedysi so skupinou Kroky pásol Michala Davida, Pavla Horňáka, Ivetu Bartošovú a ďalších. Ale nemôžem posudzovať vzťahy a pomery v českom šoubiznise, až tak hlboko do neho nevidím a nikto si do toho pozerať nenechá.

My napríklad spomíname na jedného takého malého plzenského cenzora, ktorý nám chodil kontrolovať počet reproduktorov v reprobedniach.

Prosím?

Kontroloval, či nám v realite so zmluvou zodpovedá cena amortizácie za aparatúru a podobné blbosti. Dnes má v Plzni vcelku úspešný obchod s hudobninami. Takým ako on sa darí stále. Kedysi si naozaj rád zgustol na niektorých kapelách. Síce aj on mal svoju kapelu, ale nám napríklad závidel to, že sme úspešnejší ako on.

Luciu Bílú vytiahol v osemdesiatych rokoch producent Petr Hannig, robil z nej akési dievča pre vojakov, až nakoniec po necelom roku od neho utiekla. Bolo takých Hannigov v brandži veľa?

Jasné. Patril tam trebárs Karel Vágner, Jiří Brabec a už spomínaný František Janeček. S Hannigom to boli asi najsilnejší mafiáni, ktorí si to tu celé vedeli postrážiť. Potom ale existovali aj manažéri, ktorých nebolo vidieť.

Ako si vysvetľujete, že mnohí „socpopoví" a prorežimní muzikanti sa po revolúcii dokázali úspešne vrátiť so starými hitmi a predávali CD v desaťtisícoch kusoch? Trebárs Michal David.

Ja myslím, že to je nostalgia. Keď si vezmete, že dnes má niekto tridsať a spomenie si, ako mu bolo pred iks rokmi na učňovke na internáte, ako tam počúval pesničky Michala Davida o láske a chýbali mu rodičia..., tak do toho padne. Navyše, tie piesne sú plánovite vykonštruované, takže tomu, kto nad tým nechce moc premýšľať, to bohato stačí.

4.jpg

Pred revolúciou mnohé kapely z undergroundu vykrikovali, ako by to „rozbalili", keby tu nebol boľševik. Po revolúcii ich však príliš mnoho neprerazilo a na výslní sa stále držia trebárs Gott s Vondráčkovou, ktorí boli úspešní aj v predchádzajúcom režime. Čím to je?

U Gotta je to jasné, ide o desiatky rokov práce. Bol proste najlepší. Takíto ľudia mali za sebou výborný manažment. Gott konkrétne bratov Štaidlových - Jiřího a Ladislava, prvý z nich, ktorý bol textár, neskôr umrel, druhý strážil kvalitu kapely, Karel Svoboda skladal hudbu... A napriek tomu, že to boli všetko samí bývalí muzikanti, boli to dosť veľkí mafiáni.

Ak platili v šoubiznise mafiánske vzťahy za socializmu, dnes asi nebudú iné.

To teda nie. Vezmite si napríklad spojenie Janis Sidovský a Pavel Vítek. Sidovský dohliada na to, aby Vítek vymetal VIP večierky, aby vždy dostal nejaké miesto v muzikáloch, aby si proste dobre žil. To je typický príklad mafiánstva, takto sa to dnes robí. Ďalší prípad - Ilona Csáková, ktorá vždy spievala výborne, najmä so skupinou Laura a její tygři. Tá sa dostala k mafiánom, urobila sólové CD, šla trochu hore, potom chodila s majiteľom veľkého vydavateľstva, čo ju ťahalo ešte vyššie, a zrazu rozchod a totálny pád. To mafiánstvo je tu teda stále.

Je základnou podmienka na to, aby človek fungoval v prvej lige?

Úplne základný.

Vy ste nikdy mafiána za sebou nemali?

Nikdy sme ani žiadnemu nestáli za to, aby sa o nás staral. Mafián potrebuje zarobiť peniaze, preto si berie peniaze zo všetkého - z albumu, z každej zmluvy, z každého vystúpenia. A naše honoráre, pochopiteľne, nedosahujú výšok iných, komerčnejších umelcov. Navyše, na nás sa nenabaľujú sponzori.

O koľko percent z celkového zárobku oberá manažér vás?

U nás to nie je žiadna tajnosť. Každému manažérovi, s ktorým sme spolupracovali, sme povedali, že honorár za vystúpenia delíme počtom členov kapely a to bude platiť aj pre neho. Ak nás bolo v kapele päť, s manažérom sa delil zárobok šiestimi. To všetko po odpočítaní nákladov.

Lídri kapiel obvykle dostávajú viac ako trebárs bubeník.

To u nás nikdy neplatilo, neplatí a ani nikdy nebude. Takto je to demokratické a spravodlivé. Bubeník, ktorý je schovaný za činelmi, ľudia ho na ulici ani nespoznajú, sa na koncerte nadrie rovnako ako spevák, fyzicky aj viac. Takže tento systém ostane.

Alkohol sme ubrali, zistili sme, že zo seba nemáme dobrý pocit

V nejakom rozhovore ste povedali, že kedysi ste sa pred koncertmi štartovali alkoholom, dnes si už vraj dávate iba jedného „štartovacieho panáka". Vydržalo vám to?

Áno. Asi už na nás prišla akási zodpovednosť. Kedysi sme to brali príliš zhurta a keď sme hrali na nejakom festivale, čakajúc od poobedia do polnoci na naše vystúpenie, logicky sme aj niečo popili. Často potom dochádzalo k tomu, že sme boli veľmi veselí a postupne sme zisťovali, že sa nám tak nehrá dobre. Že tie ruky nám zrazu neslúžia, nestíhate hrať, nemáte zo seba dobrý pocit a teda ani z koncertu.

Čím sa teda štartujete?

Predštartovný aperitív je dobrý! Časť kapely sa po rokoch vrátila k rumu, my s Honzom popíjame víno, v zriedenom stave aj počas koncertu. (smiech) Riedené je podľa toho, akú mal technik náladu. Držíme sa na uzde, koncert vás aj tak nakopne sám od seba, nepotrebujeme byť opití.

Prečo sa vôbec s tvrdou muzikou automaticky spája alkohol?

To nielen s tvrdou muzikou. Náš súčasný bubeník hral niekoľko rokov džez a ten nám hovoril také historky, že by ste nechápali. Trubkár dolaďoval pred koncertom trúbku tak, že si dal panáka, zahral, povedal, že to ešte nie je ono, dal si druhého, stále to neladilo, tak si dal ďalší a už to zrazu ladilo. O rockeroch sa síce veľa hovorí, ale ak pijú, tak muzikanti všetkých žánrov.

Brali ste niekedy drogy?

Nikdy. Boli sme skôr na ženské a chľast. Dnes sme už my, starší, len na ten chľast. (smiech)

Čo sex?

Je dobré, ak kapela po rokoch nájde speváka, ktorý je mladý, urastený, nie je plešatý, pretože prvé tri rady na koncertoch sú dievčatá, všetky pozerajú iba na neho... a to sa dá využiť.

Honza Toužimský:

honza.jpgToto všetko k tomu tak nejako patrí. Poviem to takto - odolávam až do poslednej chvíle. (smiech) A potom tá chvíľa aj tak príde. Nie som teplý, tak čo. Po koncertoch tam ostávajú dievčatá a chcú sa s nami rozprávať, a tak sa s nimi samozrejme bavíme, ale nie je to bez zábran, ako to bolo kedysi v začiatkoch Arakainu. Po koncertoch skôr flámujeme. Keď som nastúpil do kapely, myslel som si, že ja budem ten junák, ktorý vydrží byť najdlhšie hore, že predsa len, tí ostatní sú o generáciu starší. Ale kdeže. Ja som tu ten starý, chodím spať prvý. Niekedy však skončíme až o jedenástej doobeda na druhý deň. Občas sa podaria aj takéto večierky, ale obvykle s ostatnými v kapele nestíham.

Jirka Urban:

Ako pozeráte na to, mnohí si váš album nekúpia, ale si ho stiahnu z internetu, či u niekoho napália?

Pozrite - prenajmete si nahrávacie štúdio, zaplatíte zaň trebárs stopäťdesiattisíc korún a viac, urobíte obaly, zaplatíte výrobu, propagáciu... Všetky tieto náklady potrebuje vydavateľstvo dostať naspäť. Ak si niekto tie pesničky ukradne, tak sa to nestane, vydavateľstvo nezarobí a tak už s tou kapelou neuzavrie zmluvu a kapela nemá ani na úhradu nákladov. Takže môj názor je jasný. Pesničky sú duševným majetkom autorov a keď si ich niekto vezme bez akéhokoľvek poplatku, tak je to krádež. Aspoň by sa mohol spýtať, že? (smiech) To je daň za dobu a vývoj techniky, ktorá to všetko umožňuje, aj za výchovu ľudí. Morálka všeobecne je na bode mrazu. Kradnú tí hore, kradnú tí dole...

Pozn.: Rozhovor bol autorizovaný, Honza Toužimský v prepise nič nezmenil, Jirka Urban zmäkčil niektoré formulácie na adresu českého šoubiznisu bez zmeny zmyslu pôvodných odpovedí. Medzititulky: redakcia

Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

Vo štvrtok si v prílohe TV Oko i na SME.sk prečítajte rozhovor so šéfkou Aliancie Fair-play Zuzanou Wienk.

Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@gmail.com a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  2. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  3. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  4. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  5. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  6. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  7. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  8. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  9. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  10. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  1. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  2. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  3. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  4. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  5. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  6. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  7. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  8. Svadba v kraji lietajúceho mnícha Cypriána
  9. Vecný dar pre Detské kardiocentrum v Bratislave
  10. VZN o hazarde sa dá zachrániť
  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 10 559
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 10 496
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 8 482
  4. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 6 737
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 6 602
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 4 952
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 3 958
  8. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 3 401
  9. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet 2 932
  10. Jarné prázdniny pri mori? 2 479

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Mika svoju kapacitu podľa SNS vyčerpal. Nahradiť by ho mohol Rezník

Bývalá šéfka Markízy Zuzana Ťapáková sa po kauze Evka ako kandidátka na riaditeľku RTVS už nespomína.

KULTÚRA

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú.

Neprehliadnite tiež

Diabetická noha izoluje od spoločnosti

O živote pacienta s diabetickou nohou sa denník SME rozprával s viceprezidentkou Zväzu diabetikov Slovenska ANNOU LALIKOVOU.

Blíži sa voľba šéfa RTVS, Rezník z TASR by bol pre poslancov schodnejší než Mika

Bývalá šéfka Markízy Zuzana Ťapáková sa po kauze Evka ako kandidátka na riaditeľku RTVS už nespomína.

Kotlebov galavečer v Rimavskej Sobote nebude, vyhlásil primátor

Kotlebovci chystali podujatie v deň vzniku slovenského vojnového štátu.

Zmeny vo fungovaní zdravotnej služby môžu podľa Slovak Business Agency ušetriť milióny

Úprava legislatívy má znížiť náklady malým a stredným podnikateľom vrátane živnostníkov so zamestnancami v prvej a druhej kategórii prác.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop