storočia, diplomata, právnika a publicistu Vladimíra Clementisa, jednej z najvýraznejších postáv novodobých dejín Slovenska.
Narodil sa 20. septembra 1902 v Tisovci v evanjelickej učiteľskej rodine, vychovávaný v národnom a humanistickom duchu s pročeskou orientáciou. S uspokojením privítal vznik ČSR v októbri 1918.
Na Karlovej univerzite v Prahe vyštudoval v roku 1925 právo a potom pôsobil ako advokát v Lučenci, v Bratislave a Prahe. Už počas štúdií na univerzite sa aktivizoval v ľavicovom a neskôr komunistickom hnutí. Angažoval sa v spolku slovenských študentov v Prahe - Detvan a vo Zväze slovenského študentstva. Na jeseň 1922 stál pri zrode Voľného združenia študentov-socialistov zo Slovenska. Bol spoluzakladateľom a šéfredaktorom (1924-1935) kultúrnej revue DAV.
V roku 1925 sa stal členom KSČ. Vďaka jeho záujmu o národnostnú otázku vyslovoval sa k problematike slovenských dejín, veľmi citlivo pristupoval k otázkam umenia, najmä literatúry, a práve z týchto dôvodov bol významnou postavou prúdu davistov.
Propagoval sovietske Rusko, ale zároveň nedogmatický marxizmus. Podieľal sa na založení Spoločnosti pre hospodárske a kultúrne zblíženie s novým Ruskom (1929), Spolku socialistických akademikov (1928) a Bloku inteligencie Slovenska (1932).
V roku 1933 sa Vladimír Clementis oženil s Lídou Pátkovou, ktorá stála po jeho boku až do jeho tragickej smrti.
Po nástupe Adolfa Hitlera k moci sa zapojil do úsilia o vybudovanie ľudového frontu proti fašizmu. V Rudom práve, Slovenských zvestiach a DAV-e analyzoval fašizmus a z neho prameniace výrazné nebezpečenstvo pre spoločnosť. V rokoch 1935-1938 bol poslancom Národného zhromaždenia ČSR za komunistickú stranu.
Tak ako mnoho európskych intelektuálov v medzivojnovom období bol presvedčený o správnosti cesty socializmu ako ideálu všeobecného blaha. Vonkoncom však nepatril ku komunistom, ktorí túto ideológiu prezentovali v línii kultu osobnosti sovietskeho vodcu Stalina.
V roku 1939, v čase, keď sa rozbíjalo Československo, emigroval do Francúzska. Za jeho vtedajší výrazne kritický postoj k nemecko-sovietskemu paktu Molotov-Ribbentropp a k sovietsko-fínskej zimnej vojne ho v roku 1939 vylúčili z KSČ.
V tom istom roku sa spolu s Milanom Hodžom (bývalý premiér v ČSR), Štefanom Osuským a ďalšími slovenskými politikmi v emigrácii podieľal na vydaní memoranda o postavení Slovenska v budúcom usporiadaní ČSR. Aj z týchto dôvodov so zadosťučinením privítal vypuknutie SNP. Podporoval ho aj prostredníctvom rozhlasových vysielaní z Londýna. Tam pôsobil od okupácie Francúzska v roku 1940 ako komentátor československého vysielania BBC pod pseudonymom Peter Hron.
Vladimír Clementis zásadne a programovo odmietal čechoslovakizmus vtedajšieho prezidenta Edvarda Beneša. Zostal verný myšlienke rovnoprávnosti národov žijúcich v ČSR. Po návrate z emigrácie v roku 1945 ho znovu prijali do KSČ. V rokoch 1945-1948 bol štátnym tajomníkom na Ministerstve zahraničných vecí, v rokoch 1948-1950 ministrom zahraničných vecí a v rokoch 1949-1950 členom ÚV KSČ.
V marci 1950 ho podrobili vykonštruovanej kritike, obvinili z tzv. buržoázneho nacionalizmu, z nepriateľského postoja voči ZSSR a z intelektuálskeho pomeru k strane. Odvolali ho z funkcie ministra zahraničných vecí a dali ho pod trvalý dozor ŠtB. V januári 1951 Clementisa zatkli a v priebehu vyšetrovania preradili z procesu s buržoáznymi nacionalistami do procesu s tzv. protištátnym sprisahaneckým centrom Rudolfa Slánskeho.
Dňa 27. novembra 1952 ho v tomto zinscenovanom procese odsúdili na smrť a 3. decembra 1952 na dvore pražskej väznice v Ruzyni popravili. V roku 1963 ho posmrtne rehabilitovali.
