Úderom polnoci 31. decembra 1992 sa uzavrela história česko-slovenského štátu, ktorý krátko predtým v októbri ešte stačil osláviť 74. narodeniny. Vznikom dvoch samostatných republík sa tak zavŕšila takmer dvojročná polemika o tom, ako by mal spoločný štát Čechov a Slovákov vyzerať.
Premiéri oboch republík Václav Klaus a Vladimír Mečiar sa krátko po voľbách v júni 1992 zhodli, že ich predstavy sú nezlučiteľné a už po pol roku vznikli namiesto federácie dva štáty.
S odstupom času sa atmosféra okolo rozdelenia ukľudnila a prieskumy ukázali, že sa mení i postoj občanov. Zatiaľ čo v roku 1993 súhlasilo s rozdelením viac ako 30 percent Slovákov, v roku 2005 to boli vyše dve pätiny. Taktiež v Česku pribúda stúpencov rozdelenia, a je ich dokonca viac než na Slovensku (v roku 2006 viac než polovica).
Už prvé mesiace po novembri 1989 ukázali, že vtedajšia podoba federácie nemá šancu na prežitie. Napríklad zdanlivo nevinná otázka nového názvu republiky narástla do nečakaných rozmerov a ich výsledkom bolo výrazné ochladenie vzájomných vzťahov. Taktiež v diskusiách o tom, kto na koho dopláca, sa namiesto triezvych analýz presadzovali skôr emócie.
Na Slovensku silneli hlasy požadujúce najskôr tzv. autentickú federáciu, neskôr štátnu zvrchovanosť a suverenitu. Delenie kompetencií bolo od augusta 1990 predmetom viacerých rokovaní medzi politickými reprezentáciami oboch republík. Všetky zvažované modely, medzi ktorými nechýbala idea "dvojdomu" či konfederácie, však zostali len v oblasti teórie.
Zásadný zlom nastal po voľbách v júni 1992. V Českej republike jasne vyhrala ODS na čele s Václavom Klausom a zároveň prepadlo Občianske hnutie. Na Slovensku rovnako presvedčivo dominovalo Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) Vladimíra Mečiara. Už prvá schôdzka lídrov víťazných strán ukázala, že obdobie zdĺhavých diskusií skončilo - predovšetkým na českej strane bola zrejmá menšia ochota k ústupkom.
HZDS prišlo s návrhom premeny federácie na ekonomické a obranné spoločenstvo, to však ODS odmietla. Signálom blížiaceho sa rozpadu Česko-Slovenska bol i fakt, že ODS nominovala Klausa na funkciu českého premiéra, napriek tomu, že ho po voľbách prezident Václav Havel poveril zostavením federálnej vlády. Slovenským premiérom sa stal Mečiar a rokovania o ďalšom osude štátu sa od tej chvíle viedli na úrovni republikových vlád. I to bol rozdiel proti minulému obdobiu, keď medzi sebou rokovali predstavitelia republikových a federálnych orgánov a do diskusií vstupoval i prezident.
Odstredivé tendencie ešte umocnila júlová voľba prezidenta, pri ktorej slovenskí poslanci zablokovali potvrdenie Havla vo funkcii, čo bolo na českej strane vnímané značne negatívne. Slovenská národná rada navyše 17. júla prijala Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky a v rovnaký deň Havel oznámil svoju abdikáciu.
Koncom augusta sa ODS a HZDS dohodli na dátume rozdelenia, ktorý bol stanovený na 1. januára 1993. Návrh ústavného zákona o zániku Česko-Slovenska predložila federálna vláda v auguste, Federálne zhromaždenie ho však neschválilo. Naopak opoziční poslanci (za pomoci niekoľkých hlasov HZDS) presadili uznesenie o vzniku komisie, ktorá mala pripraviť transformáciu federácie do česko-slovenskej únie. Tento návrh však ostro odmietla ODS a donútila k "poslušnosti" i svojich partnerov z HZDS.
Ústavný zákon o zániku Česko-Slovenska nakoniec 25. novembra Federálne zhromaždenie schválilo, a definitívne tak zrátalo dni spoločného štátu Čechov a Slovákov.
Chronológia rozpadu spoločného štátu
Len pol roka vydržal po voľbách v júni 1992 spoločný štát s názvom Česká a Slovenská Federatívna republika (ČSFR). Dohoda o konci federácie medzi ODS a HZDS viedla ku vzniku dvoch samostatných štátov k 1. januáru 1993.
Hlavné udalosti od volieb 1992 do rozdelenia Česko-Slovenska:
6. júna - Jasnými víťazmi parlamentných volieb sa stali Občianska demokratická strana (ODS) v Česku a Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) na Slovensku. Rokovaním o federálnej vláde poveril prezident Václav Havel predsedu ODS Václava Klausa.
8. júna - Prvé rokovanie volebných víťazov v Brne, na ktorom obe strany zistili, že sa ich predstavy o fungovaní federácie líšia. S návrhom HZDS na vytvorenie ekonomického a obranného spoločenstva ODS nesúhlasila. "Federácia je stratená a podľa HZDS je i spoločný štát stratený," povedal po rokovaní Klaus.
17. júna - Klaus oznámil, že ho ODS nominovala na funkciu predsedu českej, nie však federálnej vlády.
20. júna - Výsledkom ďalšieho rokovania medzi ODS a HZDS v Bratislave bola dohoda o zásadách programového prehlásenia federálnej vlády - v jej úvode bolo, že vláda chápe svoj mandát ako časovo podmienený.
2. júla - Bola vymenovaná federálna vláda na čele s Janom Stráským (ODS). Obidve strany v nej mali po päť kresiel. Zároveň bola vymenovaná i česká vláda premiéra Klausa.
3. júla - Federálne zhromaždenie (FZ) nezvolilo Václava Havla za prezidenta ČSFR. Proti boli predovšetkým slovenskí poslanci.
17. júla - Slovenská národná rada (SNR) prijala Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenska. Havel zároveň oznámil, že abdikuje.
20. júla - Havel abdikoval, jeho právomoci prevzala federálna vláda a jej premiér Stráský.
22. júla - Na stretnutí ODS a HZDS v Bratislave sa začalo rokovať o tom, ako spoločný štát rozdeliť.
26. augusta - Na rokovaniach ODS a HZDS v brnianskej vile Tugendhat bol zostavený harmonogram zániku federácie a bol po prvý raz oznámený dátum rozdelenia - 1. január 1993.
1. septembra - Poslanci SNR prijali Ústavu Slovenskej republiky s účinnosťou od 1. októbra 1992.
1. októbra - FZ neschválilo zákon o spôsoboch zániku ČSFR, lebo opozičné strany požadovali referendum. FZ navyše prijalo uznesenie o vzniku komisie pre prípravu ústavného zákona o transformácii federácie do česko-slovenskej únie. ODS to jednoznačne odmietla a obvinila HZDS z porušenia vzájomných dohôd.
8. októbra - FZ schválilo novelu kompetenčného zákona, ktorý previedol ďalšie kompetencie z federácie na republiky. Federácii zostali len ministerstvá financií, zahraničia, obrany, vnútra, hospodárstva a kontroly.
13. novembra - Poslanci FZ schválili ústavný zákon o delení majetku federácie a jeho prevodu na republiky.
19. novembra - ČNR prijala uznesenie, podľa ktorého preberá spolu s českou vládou plnú zodpovednosť za kontinuitu štátnej moci na území ČR.
25. novembra - Poslanci FZ prijali ústavný zákon o zániku ČSFR, ktorého účinnosť nebola podmienená referendom.
16. decembra - Na schôdzi ČNR bola prijatá Ústava ČR s účinnosťou od 1. januára 1993.
31. decembra - Zanikla Česká a Slovenská Federatívna Republika.
Vizitky politikov, ktorí rokovali o usporiadaní Československa
Česká republika:
Václav Klaus (narodený 19. júna 1941) - V čase rozdelenia premiér vlády ČR. Predtým bol federálnym ministrom financií, predsedom Občianskeho fóra a v apríli 1991 sa stal predsedom ODS. Premiérom bol až do konca roku 1997, kedy v čase politickej krízy ČR rezignoval. Po voľbách v júni 1998 sa stal na štyri roky predsedom Poslaneckej snemovne a vo februári 2003 bol zvolený za prezidenta ČR. Je čestným predsedom ODS.
Miroslav Macek (narodený 7. decembra 1944) - V čase rozdelenia bol federálnym podpredsedom vlády a zároveň viedol ministerstvo práce a sociálnych vecí. Vo vtedajšej situácii bol jedným z hlavných propagátorov rozdelenia štátu. V ODS s prestávkami zastával funkciu podpredsedu; z aktívnej politiky odišiel v roku 2001. V súčasnosti sa okrem iného venuje publicistike a pôsobí ako externý poradca prezidenta Václava Klausa.
Josef Zieleniec (narodený 28. apríla 1946) - Po voľbách 1992 bol ministrom zahraničia ČR, ktorým zostal až do svojej rezignácie v októbri 1997. Jeden zo zakladateľov ODS, jej dlhoročný miestopredseda a blízky spolupracovník Václava Klausa. S Klausom a s ODS sa rozišiel v čase politickej krízy na konci roka 1997. V novembri 2000 bol zvolený za senátora za Úniu slobody, v roku 2004 sa stal poslancom Európskeho parlamentu (za SNK Združenia nezávislých a Európskych demokratov). Je nestraník.
Petr Pithart (narodený 2. januára 1941) - Do volieb 1992 bol predsedom vlády ČR a preslávil sa svojou koncepciou "dvojdomu", čo malo byť voľnejšie usporiadanie spoločného štátu. S touto ideou však neuspel a vo voľbách jeho Občianske hnutie prepadlo. Do vysokej politiky sa vrátil v novembri 1996 ako senátor za KDU-ČSL. Bol podpredsedom i predsedom Senátu, v januári 2003 neúspešne kandidoval za prezidenta a teraz je opäť miestopredsedom hornej parlamentnej komory. Je členom KDU-ČSL.
Slovenská republika:
Vladimír Mečiar (narodený 26. júla 1942) - V čase rozdelenia bol premiérom SR a predsedom HZDS. V marci 1994 bol z premiérskeho kresla odvolaný, ale po deviatich mesiacoch sa do čela vlády vrátil a vydržal tam do roku 1998. Vo voľbách v roku 1998 síce HZDS zvíťazilo, ale vznikla vláda širokej koalície bez Mečiara. Voľby v roku 2002 HZDS opäť vyhralo, ale Mečiar znovu nebol schopný zostaviť vládu a zostal v opozícii. V rokoch 1999 a 2004 neúspešne kandidoval na prezidenta. Po minuloročných voľbách sa jeho strana stala členom vlády premiéra Roberta Fica (Smer-SD).
Milan Kňažko (narodený 28. augusta 1945) - Bol jedným z najbližších Mečiarových spolupracovníkov, podpredsedom HZDS, podpredsedom vlády a ministrom zahraničia SR. Začiatkom roka 1993 sa však s Mečiarom názorovo rozišli a bol z vlády odvolaný. V októbri 1998 sa na štyri roky do vlády vrátil ako minister kultúry v kabinete Mikuláša Dzurindu. Je členom SDKÚ. Od januára 2003 do februára 2007 bol generálnym riaditeľom televízie Joj.
Michal Kováč (narodený 5. augusta 1930) - V čase delenia republiky bol podpredsedom HZDS a predsedom Federálneho zhromaždenia ČSFR. Vo februári 1993 bol zvolený za slovenského prezidenta a vo funkcii zostal do marca 1998. Po svojom zvolení pozastavil členstvo v strane a jeho vzťah s Mečiarom sprevádzali po celé funkčné obdobie viaceré konflikty. Všetko vyvrcholilo aférou s únosom Kováčovho syna v auguste 1995. V prezidentských voľbách v roku 1999 chcel pôvodne obhajovať svoj mandát, ale nakoniec sa kandidatúry vzdal.
Ján Čarnogurský (narodený 1. januára 1944) - Výrazná postava ponovembrovej politiky Slovenska a predseda slovenskej vlády od apríla 1991 do júna 1992. Dlhoročný predseda KDH. Samotného rozdelenia republiky sa už nezúčastnil - jeho strana bola v opozícii. Pri predchádzajúcich rokovaniach presadzoval koncepciu samostatného vystupovania Slovenska voči zahraničiu. Do vlády sa na štyri roky vrátil v októbri 1998 ako minister spravodlivosti.
Autor: ks
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
