Bratislava 4. decembra (TASR) - Tvrdenie, že slovenský jazyk je najťažší na svete, je podľa riaditeľa Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied Slavomíra Ondrejoviča blufom. Na webovej stránke ústavu tak naráža na list kolujúci po internete, ktorý práve takúto informáciu prináša.
Jeho autor, ktorý sa podpísal ako prof. Vladimír Trnka uvádza, že Ústav jazykovedcov sídliaci v Berlíne začal so skúmaním jazykov, ktorými sa hovorí po celom svete, nielen tých najrozšírenejších, ale všetkých jazykov. Následne mal byť zostavený rebríček desiatich najľahších a desiatich najťažších jazykov sveta, podľa autora v tomto poradí: najľahším jazykom má byť španielčina, nasleduje angličtina, bulharčina, chorvátčina, rumunčina, taliančina, nórština, gréčtina, aramejčina a mongolčina. Rebríček najťažších má vyzerať nasledovne: najťažšia je slovenčina, nasleduje maďarčina, fínčina, arabčina, perzština, kórejčina, japončina, čínština, francúzština a nemčina.
Okrem toho, že Ondrejovič poukazuje na množstvo gramatických chýb v spomínanom liste, čím vylučuje, že by jeho autorom mohol byť niekto z ústavu, uvádza, že slovenčina patrí skôr medzi najľahšie slovanské jazyky. "V lingvistickej typológii sa hodnotí ako pomerne jednoduchý a pravidelný jazyk. Ak si spomenieme na to, aké množstvo nepravidelných slovies je v románskych a germánskych jazykoch (francúzština, nemčina a iné), zistíme, že slovenčina ich má len poskromne (napr. typ jesť, jedia). Slovenčina nemá ani také množstvo časov ako napr. južnoslovanské jazyky, gréčtina či klasická latinčina. Má menej skloňovacích vzorov ako napr. čeština. V prvej osobe prítomného času má na rozdiel od staršieho stavu zovšeobecnenú slovesnú koncovku m (napr. oproti češtine, kde je u, -i aj -m: vedu, píši, volám). Pomerne jednoduchý je aj náš fonologický systém," vysvetľuje Ondrejovič.
Na margo rebríčka podotkol, že "sú to len nacápané jazyky bez ladu a skladu, jazyky, o ktorých autor počul alebo ich nejakým spôsobom pozná". Konštatuje, že keby bolo autorovo poznanie jazykov sveta na vyššej úrovni, určite by pri ľahkých nezabudol na indonézštinu a pri ťažkých zasa na baskičtinu, predindoeurópsky jazyk, ktorý sa nevedel naučiť ani jeden z najväčších polyglotov všetkých čias Wilhelm von Humboldt. A nemohol by vynechať ani írčinu, gruzínčinu, príp. severoamerické indiánske či eskimácke jazyky. "Ale aj tak. Uvedené jazyky sú zložité len z nášho pohľadu. Je známe, že deti sa naučia všetky jazyky sveta za približne rovnaký čas, čiže všetky sú rovnako ťažké či ľahké," poznamenal.
Podľa Ondrejoviča by sa dalo súhlasiť s tým, že komplikovanými jazykmi z hľadiska zvládnutia pre cudzincov sú čínština, japončina, kórejčina a arabčina, ku ktorým pristupujú aj špecifické písma. "Ale prečo sa sem dostala aj fínčina a maďarčina, vôbec nie je jasné. Pripomína to skôr žart, ktorý možno nájsť v nemeckom variante na internete: V Európe existujú dva extrémne ťažké jazyky: maďarčina a portugalčina. A maďarčina je dokonca taká ťažká, že ju neovládajú ani Portugalci," uvádza v stanovisku. Perzštinu zasa podľa neho možno považovať za ťažkú len v dôsledku množstva cudzích (arabských) slov, ale to isté platí aj o turečtine.
S odvolávaním sa na list nesúhlasí ani s tým, že len slovenčina má sedem pádov. "Grafémy y a i takisto nie sú našou výnimočnosťou, tie má aj ruština, čeština a poľština. Skloňovanie podstatných a prídavných mien je známe zo všetkých slovanských jazykov s výnimkou bulharčiny a macedónčiny. Prečo by malo byť spodobovanie iba výsadou slovenčiny?" pýta sa.
Na záver odporúča čitateľom, ktorí sa chcú dozvedieť objektívne fakty o type slovenského jazyka, štúdie Ľudovíta Nováka, Jozefa Ružičku a Viktora Krupu, ktoré sa nachádzajú v zborníkoch Studia Academica Slovaca, prípadne aj K. Horálka a jeho Úvod do studia slovanských jazyků a novšie Jazyky sveta (Bratislava, Veda 2005).
