Počas celého rozhovoru sa smial, zvážnel iba pri debate o Paľkovi Mikulíkovi. Zrušenie Ministerstva kultúry by bol podľa neho nezmysel. Dotácie by dával každému, kto pracuje v kultúre a keby mohol, dal by postaviť ešte jedno divadlo, akým je novostavba SND. Tvrdí, že jeho plat v divadle po dvadsiatich piatich rokoch hrania činí trinásťtisícdvesto korún. Herec ADY HAJDU.
Vaša mama je mantácka Nemka, otec Maďar. Hovoríte teda nemecky aj maďarsky?
Tými jazykmi sme doma rozprávali iba dovtedy, kým nezomrela babka. Bohužiaľ, človek zabúda. Bratia ich však ovládajú dodnes. Pamätám si len, ako mi babka tvrdila, že som ekelhaft, teda nepekný a škaredý. Inak, do ôsmich rokov som stále plakal, pričom dodnes neviem prečo. Potom ma zrazilo auto a odvtedy nerevem.
Údajne sa vám deti vysmievali pre to, aké ste mali uši.
Jasné, volali ma ušaté embryo, k tomu som mal prezývku pusinka, lebo som bol strašne chudý a s veľkými lícami. A veľký krivý nos, ktorý mám, je dôsledkom tej autonehody.
Jeden váš brat bol, myslím, majstrom Československa vo vodnom póle, druhý v pingpongu. Vy prečo nie ste športovcom? Kostru na to máte.
Hrával som futbal, raz som kopol jedenástku, šmykla sa mi noha a spadol som na hlavu. Mal som malý otras mozgu a odvtedy nešportujem. Vždy sa mi totiž niečo stalo, vždy som mal som čosi polámané. V partii som bol síce obľúbený, ale taký... dengľavý. (smiech)
Čiže do LUDUSu (divadlo pre deti a mládež, pozn. autora) ste šli preto, lebo ste športovo neschopný?
Hrozná príhoda, ktorá o tom existuje, je pravdivá. Ani som netušil, čo budem robiť, o herectve som dovtedy ani nepočul. Veď ja ledva čítam, pretože som jemne dyslektický. Keď máme prvú skúšku v divadle, všetci sa smejú, lebo neviem dobre čítať a proste si vymýšľam. Aj keď som čítal deťom rozprávky, opravovali ma, že je to úplne inak. V šiestej triede však prišla deviatačka Ingrid Fabiánová, ktorá mala trojky prsia a povedala, že kto chce ísť do LUDUSu, nech sa prihlási. A ja som to urobil fakt len kvôli tým prsiam. Že keď tam bude niečo takéto, budem robiť čokoľvek. (smiech)
Ale nakoniec ste pri tom ostali.
Prišiel som tam, povedali, že sa ideme niečo hrať, a fantáziu mám - na rozdiel od obmedzených športových výkonov - trochu väčšiu ako ostatní. Zapáčilo sa mi tam a tak som ostal.
Video: Ady Hajdu o tom, že s herectvom začal kvôli ženským prsiam:
Kamera: Dana Salajová
Čo je také fascinujúce na hraní?
Samotná tvorba. Že niečo vymyslíte lepšie ako ostatní.
Keby ste kvôli tej deviatačke neskončili v LUDUSe, nepokračovali by ste ani na VŠMU?
Určite nie. Nestretnúť týchto ľudí, tak ťažko. Určite by som sa nemohol stať hercom, veď som ani nevedel, že taká profesia existuje. Moja maminka síce spievala v zbore, ale keď som jej povedal, že idem na herectvo, spýtala sa, kde som k tomu došiel a či som sa zbláznil. Bratia mi hovorili, že budem „národnooslobodzovací" umelec, lebo so svojím dizajnom oslobodím ľudí od televízorov. (smiech)
Pavol Mikulík bol veľmi dobrý človek
Vaším pedagógom na vysokej škole bol aj Pavol Mikulík. Ako ste ho vnímali?
Nebyť jeho, nebol by som takým hercom, akým som dnes. Školu by som síce dokončil, ale bol by som iný.
Čím bol zaujímavý, že tak priťahoval študentov? Na VŠMU totiž učilo viac hercov.
Áno, vtedy tam okrem neho začínali učiť Emil Horváth, Ľubomír Vajdička, Peter Mikulík a ďalší. Boli strednou generáciou, mali okolo štyridsať rokov a fungovali ako asistenti. Pavol Mikulík bol výnimočný v tom, že nás nechal rozmýšľať úplne samých. Pripravoval nás tak, že sme sami prišli na to, ako to má celé byť. A keď herec sám príde na to, ako by jeho rola mala vyzerať, to je to snáď to najkrajšie. Mysleli sme si síce, že sme na to prišli my, ale vždy nás vlastne viedla tá Paľkova ruka. Okrem toho, ťahala nás aj z prúserov.
Platí, že dobrý herec rovná sa dobrý pedagóg?
Určite nie. Herectvo nemá s kvalitou pedagóga absolútne nič spoločné. Koniec koncov, my sme nehrali ako Paľkovia Mikulíkovia, aj keď nás viedol. Proste človeka nechal byť samým sebou. A na ostatných nechcem narážať. Keď je v študentovi talent, treba ho rozvíjať a dať mu príležitosť. To on robil.
V čom bol ale iný? V tvorivosti, v metódach, akými vás viedol...?
My sme ho žrali najmä preto, že to bol veľmi dobrý človek. To bol základ. Vedel, ako s nami pracovať. Rozumel nám aj vtedy, keď videl, že sme ráno po žúre. Príliš nás neťahal do roboty, proste nám dal pauzu. My sme mu to vracali tým, že sme oproti ostatným trikrát viac pracovali. Lebo sme tak chceli. To je to dôležité - naučil nás chcieť viac ako ostatní. Robili sme to, lebo škola nám nestačila.
Zaujímavé je, že ste štyri mesiace strávili na materskej dovolenke.
Áno, lebo som pri jednom kabarete stepoval a rozmlátil som si menisky. Musel som ísť na operáciu a potom ostať doma. Keďže sme mali malé dieťa, niekto musel domov nosiť nejaké „žemlíky". A rozhodli sme, že ich bude nosiť manželka. Odvtedy mám nové heslo - ako bude manželka pracovať, tak ja budem žiť. (smiech)
Takže ste chodili s kočíkom von, sedávali ste na lavičkách a debatovali s inými mamičkami?
Áno, jasné. „Kvakotal" som s nimi, rozoberal som všelijaké ženské problémy, skoro mi narástli prsia.
Ako dnes vďaka vlastnej skúsenosti vnímate matky na materskej?
To je najťažšia práca. Pre nás je to naozaj práca, nie je nám to prirodzené. Ale pre tie ženy... Je neuveriteľné, čo musia robiť. Musia sa venovať mužovi, keď dôjde domov, variť, prať, žehliť, starať sa o deti, učiť sa s nimi a neviem, čo všetko ešte majú na hlave. Ale oni to znesú, treba im to naváľať na hlavu, lebo sú silnejšie ako my. (smiech)
Boli ste rád, keď ste šli z materskej do práce?
Áno. Ale teším sa aj tomu, keď som doma s deťmi, keďže mám nepravidelnú pracovnú dobu. Som doma v inom čase ako žena, ona už tiež, chvalabohu, veľa pracuje a z toho sa teším.
Video: Ady Hajdu o tom, ako mu bolo na materskej dovolenke:
Kamera: Dana Salajová
Nebol som žiadny disident
Ste ročník, ktorý zažil socializmus. Ako ste vnímali ten režim?
Fantasticky. To bolo niečo úžasné. (smiech) Boli sme v tom najlepšom socialistickom období, kedy sme už mohli v podstate všetko. Mohli sme hrávať absurdné drámy, nakrúcať filmy, robiť inscenácie, boli sme bohémi... Mali sme totiž strašne veľa peňazí, okrem štipendií sme zarábali aj na filmoch. To bolo moje najkrajšie obdobie, čo sa bohémstva týka. S Luknárom sme chodili za dvestotridsať korún na výlety za frajerkami do Prahy. V piatok sme vyrazili a v nedeľu sme sa vrátili.
Samotný režim ste vnímali ako?
Nebojovali sme. Nebol som žiadny disident, ani som sa tým nezaoberal, pretože sme mali v tom čase v podstate všetko dovolené.
To už bol koniec osemdesiatych rokov a perestrojka?
Presne tak. Boli sme vlastne „gorbačovovci", takže ja si na ten režim nespomínam zle. Ale vedel som, že sú tam nejaké pnutia. Môjho brata nechceli vziať na vysokú školu a najskôr si to musel odrobiť, teda byť robotnícka trieda. Keďže to za nás odbavil, my ostatní sme už mohli byť prijatí.
Do strany vás neťahali?
Jasné, že ťahali. S Luknárom aj s Krempaským sme však šli za šéfkou strany v Trnave a vysvetlili sme jej, že sme si hodili kocky o to, kto bude chodiť s jej dcérou. Vyšlo to na Luknára. Potom sme už do strany nemuseli, on to vybavil. (smiech)
Video: Ady Hajdu o socializme a o tom, ako sa vyhol vstupu do KSČ:
Kamera: Dana Salajová
Aký je rozdiel medzi dnešným divákom a tým, ktorý chodil na kultúru za socializmu?
Vtedy bola kultúra akýmsi ostrovom slobody. Za socializmu diváci hľadali najmä metafory a narážky na komunizmus.
Čiže ste ich tam vždy prepašovali?
Ľudia si ich v tých predstaveniach našli sami. To bolo výborné.
Občas to teda mohlo byť čaro nechceného?
Áno. Musím však povedať jednu vec - tento rok ľudia opäť začali chodiť do divadla. A to je pozitívne. Začali sa tiež nakrúcať filmy a seriály, takže rok 2007 je zrejme prelomový. Ja som optimista, pretože tých posledných desať rokov bolo katastrofálnych.
Česi sú kultúrnejší ako my
Prečo je kultúra u mnohých až na „ikstom" mieste?
Na to, aby človek pociťoval potrebu kultúry, musí byť tak trochu bohatý. Platí, že človek chce mať najskôr byt, potom auto a až následne začne riešiť, či pôjde na koncert, do divadla, alebo si kúpi nejaký obraz. V Čechách je to naopak - ak tam niekto ušetrí sto korún, ide do divadla. U nás chce mať predovšetkým materiálne statky, až potom sa zaujíma o ostatné.
Tvrdíte teda, že Česi sú kultúrnejší?
To teda áno. Jasné, že je to tak. Dokonca by som povedal, že iné oproti nám je to všade, a čo sa týka záujmu o kultúru, sme niekde na chvoste. Ale verím, že sa to zmení, lebo vidím, že sa to už pomaly obracia.
Nemôže nezáujem o divadlo vyplývať aj z jeho zlého marketingu?
Nie. Tu je taká spoločenská pohoda, kedy prakticky nikomu nejde o nič iné, len o peniaze. Dobré je aspoň to, že dnes nepociťujeme žiadne politické tlaky, a napríklad mne je už srdečne jedno, či je pri moci pravica alebo ľavica, pretože sme v EÚ a v NATO.
Ste teda apolitický?
Politiku dnes vnímam ako čosi vedľajšie a v podstate ma nezaujíma.
Kto je prezidentom?
To viem, ja poznám všetkých tých, ktorí sú pri moci, veď som s nimi vyrastal. (smiech) Nie som síce apolitický, ale celá politika je mi smiešna.
Volíte vpravo či vľavo?
Už nevolím. Nie je to treba. Robil som to vtedy, keď som musel, aby sme boli v NATO a v EÚ. Teraz je to jedno, lebo ide len o väčšie alebo menšie peniaze.
Sú umelci, ktorí sa prepožičiavajú na predvolebné kampane. Keďže vám je jedno, kto je pri moci, dali by ste sa kúpiť aj vy?
Možno áno, ale určite nie každému. A ak, tak len za strašne veľa peňazí. Za strašne veľa. Nie som chudobný, aby som šiel za málo. (smiech)
Za koľko konkrétne?
To ani netuším. Ale bola by to veľmi veľká suma.
Štát by mal dotovať každého, kto chce pracovať v kultúre
Podnikáte s divadlom na lodi, ktorá je na petržalskej strane Dunaja. Na tento projekt ste dostali aj grant z Ministerstva kultúry. Mnoho umelcov tvrdí, že takéto ministerstvo je zbytočné.
Zrušenie Ministerstva kultúry by bola hrozná blbosť, pretože je veľmi potrebné.
Je vnímané aj ako zbytočná armáda úradníkov, ktorá okrem prerozdeľovania dotácií nič nerobí. Umelci sami hovoria, že správanie sa každej vlády ku kultúre je otrasné.
Ja si myslím, že prichádza obdobie, kedy do kultúry príde viac peňazí. Už len z toho dôvodu, že celkovo tu bude viac peňazí z EÚ. A tie sumy sa predsa musia prerozdeliť. Aj do kultúry.
Peniaze môžu skončiť aj v poľnohospodárstve, to je otázka priorít, ktoré zvolia tí pri moci.
Ale veď aj predstavenie, ktoré sa na lodi hrá dnes, je platené z fondov EÚ. Pre ľudí je zadarmo, vstup je voľný a my budeme robiť všetko pre to, aby takých bolo čo najviac.
Ste teda zástancom štátnych dotácii do kultúry?
Samozrejme, veď to je základ. Štát to predsa musí robiť.
Ktoré druhy umenia by mal preferovať?
Všetky.
Aj komerčné muzikály?
Samozrejme. Ja by som dotoval každého, kto chce pracovať v kultúre. Len nech je to slovenské, teda pôvodné. Americký muzikál by som nepodporil.
Realitou je, že štát u nás dotuje aj muzikály, dovezené z Prahy.
Keď pôjde o slovenské diela, nech sa páči. Nevidím dôvod, prečo by nemal byť podporený každý slovenský muzikál. Zahraničný nie, ale pôvodný jednoznačne áno. Nech naši ľudia dostanú peniaze za autorstvo, libreto, muziku, za hudobný výkon... Peniaze tak predsa ostanú v kultúre.
Sú takí, ktorí tvrdia, že by sa to malo nechať výhradne na trh a nevidia dôvod, aby z daní platili niečo, čo ich nezaujíma.
Myšlienka, že trh vybaví všetko, je katastrofálna. Aký trh, keď je nás tu len päť miliónov? Sme strašne malý štát. Keby nás bolo päťdesiat miliónov, nech sa páči.
Takže načo je dobré Ministerstvo kultúry?
Na to, aby prerozdeľovalo tie peniaze.
Skúsenosti dokazujú, že dotácie často dostanú aj tí, ktorí majú lepší lobing, známych a podobne. Je to transparentný systém?
Veď preto hovorím, že by som dal peniaze úplne každému, kto chce pracovať v kultúre. Lenže, bohužiaľ, toľko peňazí v tomto štáte nie je. Ale treba bojovať a písať dobré projekty.
Ja by som postavil ešte jedno také SND
Vy sám ste sa kdesi vyjadrili, že čo sa týka dávania peňazí do kultúry, sme na tom horšie ako Albánsko.
Veď áno, ale má to logiku, pretože stále nie je v poriadku zdravotníctvo a iné rezorty. Ale ono to príde.
Kedy?
O dva až tri roky.
Optimista.
Pozrite sa na nové Slovenské národné divadlo. Ľudia nadávali, koľko nás stojí, pritom je veľmi potrebné.
Veď je pravdou, že nás vyšlo draho.
Nech by stálo ajšesťdesiat miliárd. Vidíte, že je tam vypredané a ľudia tam tak nosia peniaze. Okrem toho, firmy si tam robia večierky, čo tiež prináša zisk, a je to reprezentatívny priestor pre všetkých. Ja by som postavil ešte jedno také divadlo.
Kultúra nie je len Bratislava. Kritici tvrdia, že tie peniaze mali ísť na divadlá vo všetkých regiónoch Slovenska.
Iste, najskôr sa hovorilo, že niektorí nemôžu dostať peniaze, lebo sa musí dostavať SND a teraz sa hovorí, že ich nemôžu dostať, lebo ho treba udržiavať. Ale ja verím, že keď sa to všetko ustáli, budú peniaze aj na tých ostatných. Inak by som sa sám nepúšťal do žiadneho projektu.
Teraz sedíme na lodi, v ktorej máme súkromné divadlo. Všetky peniaze, investované do stavby a rekonštrukcie, boli súkromné. Investor mi povedal jedno - staraj sa o divadlo, lebo do neho ti nedám ani korunu. A tak sa snažím, aby proste nebolo v mínuse.
Ako sa zháňajú peniaze na divadlo na lodi?
Tak, že si vezmete špicatú čapicu, začnete písať projekty a klopať na dvere rôznych nadácií, bánk a veľkých podnikov.
Necítite sa pri tom trápne?
Cítim, ale už som zvyknutý. Na takých päťdesiat percent sa to totiž nepodarí. Je to hnusná robota, ale keď to vyjde a ľudia prídu do divadla, ktoré je úplne plné, je to ten najkrajší pocit.
Ste teda dobrý manažér?
To si budem môcť povedať vtedy, keď to celé bude fungovať päť rokov. Teraz je ešte veľký záujem, každý chce totiž tento priestor vidieť. Neskôr sa uvidí. Takéto divadlo si však na seba nezarobí nikdy, preto potrebuje dotácie. Ostatné náklady musíme zarobiť inak, napríklad večierkami pre firmy.
Z tých sa divadlo nezaplatí?
Nie, pretože z tých sa splácajú úvery, aby preň vôbec existoval priestor.
Za dotáciu ma môžu kritizovať, keď to budem robiť pre seba, nie pre iných
Niekto by sa mohol spýtať, prečo by mal dotovať váš súkromný projekt.
Ten niekto mi to neplatí.
Platí, pretože dotácie sú z daní.
Jasné, ale to nech ten niekto tvrdí vtedy, keď do nášho divadla nebudú chodiť žiadni ľudia, keď nebudem dávať priestor mladým umelcom, keď tu budem hrať iba ja sám a podobne. Vtedy môže mať výhrady. Ja tu však nehrám, robím to pre ostatných a nie pre seba, aby som na tom trhol. V tomto divadle majú priestor ľudia z mnohých iných miest, študenti VŠMU, konzervatoristi a podobne.
Čiže ak majú mladí herci nejaký projekt, môžu sa u vás prihlásiť a vy im poskytnete svoje divadlo?
Samozrejme. Presne o to mi predsa išlo. A chceme to tu miešať aj s muzikou, dokonca mojím snom je urobiť tu operu. Tá musí byť. Takže ten niekto by mal nárok na výhrady, keby som si tie peniaze z dotácií bral ja. Ja z nich však nemám nič, dávam ich iným, aby mohli pracovať. A preto budem pýtať ešte viac peňazí. (smiech)
Stále vás teda živí čosi iné?
Samozrejme. Živí ma seriál Ružová záhrada, filmy, v ktorých hrám, v ktorých budem hrať a tak ďalej.
Môj plat v divadle po 25 rokoch hrania je 13 200 korún
Nespomenuli ste divadlo.
Astorka by ma neuživila. Pokojne môžem zverejniť svoj plat v divadle po dvadsiatich piatich rokoch hrania - je to trinásťtisícdvesto korún.
Prosím?
Môžem vám ukázať dôkaz. Veď preto mnohí herci robia pre televíziu reklamy, seriály, dabingy a podobne.
Koľko potom berú začínajúci herci?
To neviem, ale myslím, že taká Zita Furková po tých iks rokoch hrania môže mať snáď aj štrnásťtisícdvesto korún. (smiech)
To vážne?
Jasné, ja to zverejním, nech ľudia vidia, lebo tomu nerozumejú.
Aký je rozdiel v hraní na javisku a na plátne?
To je ťažké definovať. Keby ste hrali pred kamerou rovnako ako v nejakej veľkej divadelnej sále, kamera by praskla, lebo by ste sa do nej nezmestili. Všetko je v očiach a v myslení. Vo filme proste nesmiete hrať, tam môžete len myslieť.
Čiže ide o absolútne stotožnenie sa s postavou?
Presne tak. Na plátne ide o úplne iné herectvo.
Moje zdravotné problémy zrejme vyplývali z adrenalínu
Ako na vás vplýva fakt, že tento svet opúšťajú relatívne mladí umelci? Marián Zednikovič, Jaro Filip...
V divadle Astorka máme takú stenu, na ktorej máme vyvesených všetkých priateľov, ktorí nám odišli. Je to zvláštne, pretože mnohí za to ani nemôžu. Napríklad Maroško Zednikovič mal chorobu, za ktorú človek ani nemôže, nevie, kedy ju dostane. Taká Zorka Kolínska sa o seba starala, až to bolo neuveriteľné a vidíte... Nikto netuší, kedy príde jeho čas.
Vy sám ste mali jeden čas namále.
Áno, mal som zdravotné problémy, ktorými som klopal „tam hore", ale musím si zaklopať - predvčerom som bol na kontrole a zdravotný stav sa mi údajne veľmi zlepšil.
Prekonali ste operáciu srdca, dokonca by ste už nemali hrať veľké úlohy.
To je pravda, veľké divadelné roly mi nerobia dobre.
Prečo? Dôsledok divokej mladosti?
Nie, ono sa ani nedá zistiť, z čoho to vzniklo. Zrejme z vysokej dávky adrenalínu, z obrovského vypätia. Naozaj neviem.
Lekári vám tie veľké roly vyslovene zakázali?
Dôležité je, že môžem skúšať. Do divadla som sa teda prihlásil s tým, že chcem hrať stredné a malé roly, lebo tie nikto nechce. Teraz som na ne najlepší adept. (smiech)
Takže sa už nedočkáme niečoho podobného, ako ste hrali v hre Kvarteto so Zitou Furkovou, kde ste boli celý čas na javisku iba vy dvaja?
Asi nie. Za tú rolu som síce dostal aj Dosku (divadelné ocenenie za najlepší mužský výkon v úlohe grófa Valmonta získal v roku 2001, pozn. autora), ale ťažko povedať, či bude ešte niečo podobné. Možno sa to raz zmení, keď sa upokojí situácia a ja sa budem cítiť dobre.
Nestáva sa však z vás viac podnikateľ ako herec?
Nie, veď podobné veci som robil už v Astorke. Bežne som zháňal peniaze, chodil som po sponzoroch a podobne.
Na to tam bol šéf Vlado Černý, nie?
Však aj on chodil. Poznám sa s viacerými bohatými ľuďmi, lebo som s nimi vyrastal, a keď už nimi boli, tak som ich začal otravovať, nech dajú trochu peňazí aj na kultúru.
Do akej miery akceptujete predstavy režiséra a do akej trváte na svojej predstave stvárnenia divadelnej postavy?
Vždy je to o dialógu. Samozrejme, že nápadov býva viac, ale keď herec vidí, že režisér je pripravený a má jasnú predstavu o výsledku, tak to akceptuje. Horšie je, keď režisér žiadnu koncepciu nemá. Vtedy robím všetko pre to, aby bol výsledok čo najlepší. V duchu hesla „zachráň sa kto môžeš". Každý chce, aby predstavenie bolo dobré, nikto netúži po zlom divadle alebo po zlom filme. Občas sa to síce nepodarí, ale nevadí. (smiech)
Máte už pri čítaní scenára predstavu o tom, ako tá postava bude vyzerať?
Absolútne nie. Vtedy ešte človek nič nevie. Garantujem vám, že žiadny herec, ktorý si číta scenár, ešte nevie o budúcej postave nič. To je na tom to krásne. Môžete urobiť dvadsať dobrých filmov, ale každou postavou začínate úplne odznova. To je veľmi príjemné, lebo zase sa s niečím hráte. Prichádzate na to, ako tá postava myslí, ako bude pôsobiť na ľudí...
Ako vnímate odbornú kritiku? Tá napríklad film Na krásnom modrom Dunaji, v ktorom ste hrali, zotrela pod čiernu zem.
No, to je pravda, úplne ho „setreli". Najkrajší film. (smiech) Ono, aj keby som povedal, že kritika ma nenaserie, aj tak ma v skutočnosti naserie. Našťastie, u nás je to tak, že kritika neovplyvňuje návštevnosť divadiel ani filmov. Iná vec je, že tu ostáva na večnosť.
Po filme síce ostane aj film, ale po divadle len kritika. My tu máme dokopy v podstate len dve kritičky, veľmi sympatické ženy z denníkov, ktoré mám rád, ale platí, že keď je zlá kritika, v skutočnosti je to dobré komerčné divadlo a chodia naň ľudia. Ak je na predstavenie dobrá kritika, je jasné, že sa to z repertoáru stiahne do pol roka, pretože na to ľudia nechodia. Pamätám si, že kedysi kritici pracovali tak, že prišli na prvú generálku, na premiéru, na reprízu a až potom niečo napísali. Dnes na také zhodnotenie nemajú čas.
Prečo ľudia u nás nechodia do kín na slovenské filmy?
Lebo keď sa nejaký film nakrúti, nikto sa ani nedozvie, že vznikol.
Nečakajte, že z jedného natočeného filmu bude automaticky jeden dobrý
V Čechách je to inak, tamojšie filmy ľudia „žerú". Prečo nevieme urobiť nič, čo by zaujalo ako trebárs Pelíšky?
To je o tom, že na to, aby tu vznikol taký kvalitný film, musí sa ich na Slovensku točiť oveľa viac.
Kvantita teda vygeneruje kvalitu?
Určite áno. Nemôžete čakať, že z jedného natočeného filmu bude automaticky jeden dobrý, i keď Šulíkovi sa to podarilo. Bohužiaľ, ľudia na to nechodili. Ale lepší sa to, je roztočených okolo desať filmov.
Prečo to však ľudí nezaujalo?
Neviem, asi ich na to treba naučiť. Verím, že film Polčas rozpadu to konečne nakopne a na ďalší film, ktorý robíme s Luknárom a s bratmi Lutherovcami, už ľudia budú chodiť vo veľkom. Urobím pre to všetko. Budem zastrčený v každej riti, len aby sa o ňom ľudia dozvedeli, lebo tí sú leniví. Veď vidím, koľko úsilia nás stojí predať jedno predstavenie. Je tu plno takých, ktorí prídu do divadla len vtedy, keď im prinesiete lístky zadarmo. A to sú tí najbohatší. Neprinesiem im nič. Až keď dajú peniaze na divadlo. Snáď to nebudem za nich platiť ja. (smiech)
Kto by tu mal vychovávať ľudí k záujmu o kultúru?
Keď to už nemajú z domu, tak aspoň základné školy a stredné školy pod heslom „kultúru nasilu". Mali by to byť povinné predmety. Síce sa občas nejaké triedy do divadla vypravia, ale minule sme do jedného mladého museli hádzať rožky. Kolega ho trafil presne medzi oči. (smiech) Potom už bol ticho, prestal byť najväčším frajerom v sále. Nebudeme predsa zastavovať predstavenie, tak sme to vyriešili takto. Decká si občas myslia, že divadlo je Superstar, že počas predstavenia môžu písať esemesky a my potom budeme hrať lepšie. Veď tí mladí ani nevedia, ako sa v tom divadle chovať.
Poznámka: Rozhovor bol autorizovaný, Ady Hajdu v prepise nič nezmenil. Medzititulky: redakcia
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@gmail.com a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.
Beata
Balogová
