Bratislava 19. decembra (TASR) - Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil v utorok 18. decembra 2007 rozsudok v prípade Vladimír Weiss proti Slovenskej republike.
Sťažovateľ žaloval SR pre porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. K porušeniu práva malo podľa sťažovateľa dôjsť v konaní o vypratanie nehnuteľnosti a o náhradu škody, ktoré sa začalo proti sťažovateľovi v roku 1995 na základe žaloby jedenástich fyzických osôb a doposiaľ neskončilo.
Dĺžkou tohto konania sa v roku 2003 zaoberal Ústavný súd (ÚS) SR. Ten konštatoval porušenie sťažovateľových práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote a prikázal okresnému súdu konať. Weissovi priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20.000 Sk.
ESĽP nepovažoval nápravu uskutočnenú zo strany ÚS za dostatočnú a vyhlásil, že sťažovateľa možno aj naďalej považovať za obeť porušenia Dohovoru. Poukázal pritom aj na to, že napriek nálezu ÚS z roku 2003 okresný súd vyhlásil rozsudok až po ďalších dvoch rokoch a troch mesiacoch a v súčasnosti konanie prebieha pred odvolacím súdom.
Podľa ESĽP za daných okolností Weiss zároveň nebol povinný sťažovať sa na prieťahy vzniknuté v období po vydaní nálezu ústavného súdu prostredníctvom novej ústavnej sťažnosti. S poukazom na celkovú dĺžku konania ESĽP dospel k záveru, že došlo k porušeniu sťažovateľovho práva na prejednanie veci v primeranej lehote.
Weiss požadoval 180.000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy a 2000 Sk ako náhradu nákladov a výdavkov, ktoré mu vznikli v súvislosti s konaním. Vzhľadom na výšku primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré priznal sťažovateľovi Ústavný súd, ESĽP mu priznal 4350 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a 60 eur ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok jeho nárokov zamietol.
Padol rozsudok v prípade Španír proti SR
Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil v utorok 18. decembra 2007 rozsudok v prípade Milan Španír proti SR.
Sťažovateľ žaloval SR pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote. Jeho pracovnoprávny spor trval na Okresnom súde Bratislava I viac ako štyri roky. V súčasnosti prebieha exekučné konanie, v ktorom sa Milan Španír domáha výkonu rozsudku.
Dĺžkou tohto konania sa v roku 2005 zaoberal aj Ústavný súd SR, ktorý konštatoval porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote a priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20.000 Sk. Pred ESĽP sťažovateľ namietal, že toto primerané finančné zadosťučinenie je neprijateľne nízke.
ESĽP sa stotožnil s argumentáciou sťažovateľa, že finančné zadosťučinenie priznané Ústavným súdom bolo neprimerane nízke a konštatoval, že Španíra možno aj naďalej považovať za obeť porušenia Dohovoru. ESĽP v rozsudku rozhodol, že bolo porušené právo na prerokovanie veci v primeranej lehote.
Sťažovateľ požadoval 3.007.750 Sk ako náhradu ušlej mzdy, úrokov z omeškania a škody v dôsledku zníženia starobného dôchodku. Zároveň požadoval náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej výšku ponechal na rozhodnutie ESĽP.
Ten zamietol nárok na náhradu majetkovej škody, pretože nezistil príčinnú súvislosť medzi zisteným porušením a uplatnenou škodou. Na druhej strane však priznal pánovi Španírovi 1000 eur, čo je približne 34.000 Sk z titulu nemajetkovej ujmy. Zvyšok jeho nárokov zamietol.
Európsky súd rozhodol v prípade Vičanová
Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil v utorok 18. decembra 2007 rozsudok v prípade Vlasta Vičanová proti SR.
Sťažovateľka žalovala SR pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote. Občianskoprávne konanie o vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa začalo na jej návrh v septembri 1995 a do dnešného dňa právoplatne neskončilo.
Dĺžkou tohto konania sa v decembri 2002 zaoberal aj Ústavný súd SR, ktorý konštatoval zbytočné prieťahy v konaní a priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50.000 Sk. Zároveň prikázal Okresnému súdu Trnava konať ďalej bez zbytočných prieťahov.
ESĽP rozhodol, že finančné zadosťučinenie priznané Ústavným súdom bolo neprimerane nízke a jeho príkaz na konanie bez zbytočných prieťahov neefektívny, nakoľko konanie od nálezu Ústavného súdu trvá ďalšie štyri roky a desať mesiacov.
Pre tieto dôvody ESĽP skonštatoval, že Vičanovú možno aj naďalej považovať za obeť porušenia Dohovoru. V dôsledku dĺžky konania došlo k porušeniu jej práva na prerokovanie veci v primeranej lehote.
Sťažovateľka požadovala 500.000 až 750.000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy. ESĽP jej priznal 5500 eur, čo je približne 185.000 Sk. Zvyšok jej nároku zamietol.
Padol aj rozsudok v prípade Jakubička a Magyaricsová
Sťažovatelia sú súrodenci, ktorí žalovali SR pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. K porušeniu práva malo dôjsť v dôsledku neprimeranej dĺžky konania o určenie výživného pre prvého sťažovateľa a zvýšenie výživného pre druhú sťažovateľku.
Konanie sa začalo v septembri 1994 a stále nie je právoplatne skončené. Doposiaľ trvá na dvoch stupňoch konania viac ako 13 rokov. Dĺžkou napadnutého konania sa na základe sťažností dvakrát zaoberal aj Ústavný súd (ÚS) SR. Prvú sťažnosť proti postupu okresného súdu aj krajského súdu ÚS v roku 2004 prijal na ďalšie konanie, a to v časti týkajúcej sa konania pred krajským súdom. Vo vzťahu k postupu okresného súdu bola podľa ÚS sťažnosť podaná oneskorene, a to v čase, keď konanie prebiehalo už pred krajským súdom.
Po preskúmaní postupu krajského súdu však Ústavný súd porušenie práv sťažovateľov nezistil. Sťažovatelia sa neskôr opätovne na ÚS sťažovali na dĺžku konania pred okresným súdom, Ústavný súd však túto sťažnosť odmietol z dôvodu, že vo veci už raz rozhodol.
Vláda SR argumentovala, že sťažovatelia vo vzťahu k dĺžke konania pred okresným súdom nevyčerpali vnútroštátne prostriedky nápravy, pretože pri podaní prvej ústavnej sťažnosti mali dodržať všetky podmienky na jej účinné podanie.
ESĽP sa s argumentáciou vlády nestotožnil. Rovnako sa nestotožnil so stanoviskom vlády, že sťažovatelia mohli po vyhlásení nálezu ÚS podať novú ústavnú sťažnosť. V tejto súvislosti podotkol, že ÚS odmietol preskúmať podstatnú časť prvej ústavnej sťažnosti smerujúcej proti postupu okresného súdu iba z dôvodu, že konanie už neprebiehalo na prvom stupni.
Napriek tomu, že sťažovatelia podali novú ústavnú sťažnosť proti postupu okresného súdu v čase, keď konanie pred ním opätovne prebiehalo, Ústavný súd podstatu ich sťažnosti neposúdil. ESĽP sa domnieval, že za takých okolností by pre sťažovateľov bolo príliš zaťažujúce, ak by sa od nich vyžadovalo podanie tretej ústavnej sťažnosti.
Po preskúmaní podstaty sťažnosti ESĽP dospel k záveru, že dĺžka konania bola neprimeraná, v dôsledku čoho konštatoval porušenie namietaného práva.
Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, druhá sťažovateľka žiadala 225.000 Sk z titulu majetkovej škody, každý zo sťažovateľov žiadal 750.000 Sk z titulu nemajetkovej ujmy a spoločne žiadali 50.653 Sk ako náhradu nákladov a výdavkov.
ESĽP nárok na náhradu majetkovej škody zamietol, každému zo sťažovateľov však priznal 8000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a spoločne 1250 eur ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok ich nárokov zamietol.
