Slávenie Vianoc stanovili kresťania v 4. storočí na deň zimného slnovratu, aby vytvorili protiváhu pohanským oslavám. Cirkev postupne pretransformovala pohanské tradície na kresťanský sviatok. Starí Slovania slávili tieto dni ako zrod nového života, keď sa príroda pod snehom už pripravuje na jarný rozkvet. Aj preto sa vo vianočných vinšoch v rôznych oblastiach Slovenska dodnes spomína hojná úroda na poliach, plné stodoly a stoly.
Oproti pohanským orgiám a magickým úkonom vložila cirkev do slávenia Vianoc celkom iné posolstvo. Ich hlavným zmyslom je radosť zo spásy, ktorú ľudstvu poslal Boh vo svojom Synovi, čím obdaroval všetkých ľudí. Preto vznikol aj zvyk dávať si pod stromček darčeky.
Kresťanstvo dalo vianočným dňom nový zmysel. Narodenie Krista symbolizuje nový život pre človeka, pretože vďaka jeho príchodu na svet, smrti a zmŕtvychvstaniu môže byť každý spasený a dosiahnuť večný život.
Od Štedrého večera do Troch kráľov
Podľa tradície prebratej zo židovstva slávia kresťania veľké sviatky už večer pred ich skutočným termínom. Preto máme Štedrý večer 24. decembra a polnočnú svätú omšu v noci z 24. na 25. decembra. K slávnostne prestretému stolu si ľudia sadali podľa starého zvyku po objavení sa prvej hviezdy na oblohe. "Keď neskoršie zasadneme, budeme v lete meškať s robotou," pripomínalo sa v dedinských domoch. Po večeri sa deti rozbehli po susedoch spievať pod oknami koledy, za čo ich v každej rodine počastovali vianočnými dobrotami.
Slávnostná atmosféra vrcholila polnočnou svätou omšou, ktorá patrila medzi najnavštevovanejšie a nadobúdala dokonca ekumenický charakter, pretože v tento deň prichádzali do kostola aj neveriaci alebo príslušníci iných náboženstiev. Na mnohých miestach sa táto omša nazýva utiereň, čo je odvodené od slova utro, jutro - ráno.
Hneď z rána na sviatok Božieho narodenia - 25. decembra, sa slúžievala tzv. pastierska omša. Dopoludnie bolo plné vinšov a žičení, po hlavnej svätej omši sa však ľudia ponáhľali domov, lebo kto vraj dobehol prvý pred dvere, prvý obstál v prácach na poli, prvý skončil jarné aj letné roboty, pozvážal z poľa úrodu a v jeseni predbehol ostatných s mlatbou. Zvyšok dňa charakterizovalo domáce silencium (ticho). Platil prísny zákaz všetkých prác, na obed sa len prihriali jedlá od večera a rušiť sviatočný pokoj návštevami sa považovalo za spoločenskú netaktnosť. Ľudia sa mali zamýšľať nad príchodom Spasiteľa na svet a ďakovať Bohu za túto milosť.
Atmosféra druhého vianočného sviatku, zasväteného prvému mučeníkovi - svätému Štefanovi, bola omnoho voľnejšia. Mládenci vyberali od dievčat “sviatočné” za postavenie vianočného stromu uprostred dediny a za výzdobu chrámovej lode. Popoludní hrávali divadlá a večer patril svätoštefanskej veselici. Až touto tanečnou zábavou sa vlastne končilo pôstne adventné obdobie, keď boli hlučné svadby a iné radovánky zakázané.
Sviatočnú atmosféru čiastočne zopakoval silvestrovský večer, podobný najmä jedálnym lístkom tomu Štedrému. Posledným vyvrcholením bol sviatok Troch kráľov alebo Zjavenia Pána 6. januára a následná nedeľa, ktorá je posledným vianočným dňom. Po tomto termíne sa v kostoloch prestanú spievať vianočné piesne, odstraňuje sa vianočná výzdoba a betlehemy môžu ostať iba v bočných kaplnkách.
Ozdobený stromček pochádza z Nemecka
História vianočného stromčeka, obľúbeného na celom svete, sa začala písať v nemeckom protestantskom prostredí. Prvá písomná zmienka o stavaní ozdobeného stromčeka pochádza z roku 1507 od kazateľa Geislera z Alsaska. Johann Wolfgang Goethe opisuje stromček u strýka v roku 1765.
V roku 1815 sa spomína prvý stromček v Gdaňsku, v roku 1817 vo Viedni, v roku 1819 v Budíne, v roku 1837 v Paríži, v roku 1828 vo Westminsterskom paláci v Londýne a v roku 1833 v Ríme. Pôvod vianočného stromčeka však nie je biblický ani kresťanský – siaha azda až k rímskym oslavám slnovratu saturnáliám. Akýmsi pokusom o jeho biblické zdôvodnenie boli slová proroka Ozeáša “Ja som ako zelený cyprus, tvoje ovocie pochádza odo mňa”.
Na naše územie sa tradícia zdobiť vianočný stromček dostala až koncom 18. storočia z Nemecka. Najprv sa udomácnil v mestskom prostredí a až koncom 19. storočia začal prenikať na vidiek. Na východné Slovensko sa dostal dokonca až medzi vojnami. Dovtedy sa v izbách vešali rôzne slamené predmety, snopy obilia a zelené vetvičky. Aj stromček býval spočiatku zavesený v kúte alebo v strede izby vrcholcom k zemi.
Jednoznačnú príčinu, prečo sa práve ihličnatý stromček stal symbolom Vianoc, nepoznáme. Isté však je, že je s nimi spätý veľmi pevne. Zdobia ho aj ateisti, výnimku tvoria iba Svedkovia Jehovovi, ktorí neuznávajú žiadne sviatky.
V ľudových obradoch symbolizovala zeleň zrod nového života. Stromy požívali veľkú úctu. Pripisovala sa im schopnosť zaháňať zlých duchov, až do stredoveku sa pod stromy pochovávalo, zelenými vetvičkami sa hľadali poklady a zaháňali bosorky. To však súviselo skôr s poverami vo vidieckom prostredí, kam vianočný stromček prenikol až neskôr. Jeho tradíciu založilo mesto ako výsledok estetizácie sviatočného obradu.
Dedina obohatila estetickú funkciu stromčeka stotožnením so svojimi magickými úkonmi. V ľudovom prostredí sa zdobil najrôznejšími plodmi: jabĺčkami, orechmi, venčekmi zo strukovín, obilnými snopmi alebo koláčikmi.
Vo východných lokalitách vyjadroval blížiacu sa jar, a preto naň pripevňovali vtáčiky zo slamy alebo cesta a výdušky vajíčok. Symboliku bohatstva a hospodárskeho zdaru prekryla v niektorých oblastiach liečebná funkcia. Na východnom Slovensku chránil prút z vianočného stromčeka dobytok pred vorožilami – strigami a zvieratá sa ním vyháňali na prvú pašu.
