Daniela Horínková: Ľuďom chýba vnútorný pokoj

O životnom štýle, hodnotách, postavení žien a o význame príchodu Spasiteľa hovorí evanjelická farárka z Bratislavy.

O životnom štýle dnešného človeka vrátane mládeže, o hodnotách, postavení žien v spoločnosti a o význame príchodu Spasiteľa hovorí evanjelická farárka z Bratislavy, predsedníčka Spoločnosti evanjelických žien v SR a matka štyroch dospelých detí Daniela Horínková.

Ako hodnotíte život ľudí?

Žijeme v konzumnej spoločnosti. Tým je do značnej miery ovplyvnený život nás všetkých. Všetci sa ženú za peniazmi, za ktoré si možno kúpiť všetko, čo ponúka dnešná životná úroveň - výdobytky techniky, obliekať sa podľa módy, voziť sa na autách, cestovať lietadlami, spoznávať krásy zemegule a hlavne zabávať sa... V snahe mať čo najviac, ľudia sa vzdelávajú a hľadajú čo najvýnosnejšie zamestnanie, niekedy aj dve-tri, aby tých peňazí bolo na všetko dosť. Pravdaže, potom sú ľudia unavení, vystresovaní, uštvaní, na nič nemajú čas.

Problém je v tom, že úroveň vedy a techniky ďaleko predstihuje úroveň ľudskej etiky. Ľudí, ktorí chcú veľa zarobiť, je stále dosť. Ale koľko je tých, ktorým ide o dobro všetkých? Koľkí dokážu myslieť na blaho celku a na budúcnosť, nielen na seba a okamžitý prospech? Dôvodom zaostávania mravnosti je ľudská hriešnosť, ľudské sebectvo.

Tým, že sa väčšina orientuje na hmotné veci, zháňanie ktorých pohltí všetok čas, tento potom nezostáva na pestovanie vzťahov, na domýšľanie dôsledkov nerozvážneho konania, na zamýšľanie sa nad sebou samým, na vlastnú duchovnú kultiváciu. Následkom je vzájomné odcudzenie, závisť, nepokoj, neustála hrozba vojen a katastrof, strach a civilizačné choroby. Ľudia sa cítia osamelí, ohrození, sú nespokojní, ufrflaní, pesimistickí až nešťastní, bez ohľadu na mieru bohatstva, ktoré vlastnia.

Majú dnešné ženy podľa vašich skúseností rovnoprávne postavenie v spoločnosti? Z čoho sa najviac tešia a na druhej strane, aké problémy ich najviac ťažia?

Na Slovensku majú ženy právne i spoločensky rovnaké práva i povinnosti ako muži. Dokonca aj prezidentom republiky sa môže stať rovnako žena ako muž. A to je, samozrejme, dobre. Ale vo všednom živote to často chodí inak. Nebudem sa venovať štatistickým údajom a porovnávať počty mužov a žien vo vedúcich funkciách, porovnávať platy mužov a žien za rovnakú prácu, ani percentá obetí domáceho násilia.

Poznáme ich a vyhodnocujeme ich veľmi rôzne. Zdalo by sa, že štatistiky sú objektívne a teda presvedčivé. Ale až príliš často stretávam mužov, ktorých štatistické dáta vôbec nezaujímajú, neveria im, ba považujú ich za ženské výmysly. A tu sme pri koreni problému. Dokiaľ sa nezmení myslenie väčšiny ľudí, žien i mužov, dokiaľ nezačnú uvažovať rovnoprávne, dokiaľ sa im neotvoria oči pre spravodlivosť, dovtedy sa bude líšiť teoretické právne postavenie žien od praxe každodenného života.

Ženy sú obdarené väčšou citovosťou ako muži. Preto im asi viac záleží na vzťahoch, tie pozitívne potrebujú k spokojnému životu asi viac ako muži. Najmä ak je rodina zdravá a šťastná, aj žena je obyčajne šťastná, hoci by sa jej v zamestnaní až tak nedarilo. Ale ak to doma škrípe, nie je šťastná, ani keby bola inak úspešná.

Dnes štandardná životná úroveň od väčšiny rodín vyžaduje, aby aj ženy boli zamestnané. Keď majú prístup k štúdiu, prirodzene, chcú svoje vzdelanie aj uplatniť. Keď obaja manželia zarábajú peniaze, obaja by sa mali deliť aj o domáce práce. Toľko ženská logika, ale nie mužská. Pomaly, postupne sa situácia zlepšuje, ale od spravodlivej deľby práce bez predsudkov sme ešte ďaleko.

Väčšina žien je naplno zaťažená nielen zamestnaním, ale aj starostlivosťou o domácnosť a výchovu detí. Ak obe úlohy nezvláda, ťažko môže očakávať pomoc a pochopenie, skôr kritiku a odsúdenie. To je dôvod na napätie a stres. Zaujímavé je, že ak žena má úspešného muža, obyčajne je naňho hrdá. Ak muž má úspešnú ženu, žiarli na jej pracovné úspechy. Nejedno manželstvo sa rozpadá preto, že žena robí kariéru.

A tak mnohé ženy, pretože im viac záleží na vzťahoch, ustupujú a obetujú svoj profesionálny rast pokoju v rodine. Ak nedokážu po celý život byť len tými, čo sa vždy prispôsobujú, sú odsúdené ako vinné a mnohé aj majú pocit viny, ktorým trpia.

Je postavenie žien v Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku lepšie ako v spoločnosti?

Cirkev je spoločenstvo veriacich v Ježiša Krista. Spoločenstvo veriacich, ale zároveň tiež hriešnych ľudí. Preto je cirkev väčšinou obrazom spoločnosti, v ktorej žije. Ideálne by to nemalo tak byť, ale je. Napriek tomu, že máme vzor pravého človeka v Božom Synovi, ktorého prístup k ženám bol v Jeho dobe skutočne revolučný.

No ženy v cirkvi majú rovnaké problémy ako v spoločnosti. V mnohých protestantských cirkvách, v našej evanjelickej už 56 rokov, môžu byť ženy aj vysvätené do kňazského úradu, a sú teda o kúsok bližšie k ideálnej rovnoprávnosti. Ale odveký problém rivality a napätia medzi mužmi a ženami zostáva.

Na jednej strane počujeme výčitku, že emancipácia je neprirodzená, lebo kladie mužov a ženy na jednu rovinu ako keby boli rovnakí, na druhej strane sa od žien v službe vyžaduje rovnaký výkon ako od mužov. Samozrejme, súhlasím s tým, že muž a žena nie sú rovnakí a nikdy nebudú. Ale sú rovnocenní a ako takí musia byť rovnoprávni. Obaja sú predsa stvorení na Boží obraz. Ich rozdielnosť by mala a mohla byť obohatením každého povolania, každej služby, ak by sa spravodlivo a bez predsudkov hodnotili a využívali ich rôzne danosti.

Cirkev má všetky predpoklady na to, aby na základe Božieho slova nanovo teologicky premyslela a prehodnotila svoje postoje k rodovej dvojakosti a pomohla tak ľudskej spoločnosti. Boh je predsa láska a láska je najsilnejšia motivácia. V praxi stačí držať sa Ježišovho zlatého pravidla: Čo chcete, aby ľudia robili vám, robte vy im! alebo Miluj svojho blížneho ako seba samého. Čím viac ľudí sa bude správať podľa týchto zásad, tým lepšie sa bude žiť na zemi všetkým, nielen ženám.

Čo podľa vás najviac chýba dnešným mladým ľuďom?

Aj naši mladí žijú v konzumnej spoločnosti. Prejavilo sa to hneď, ako som túto otázku položila niekoľkým z nich v mojej blízkosti. Čo im teda chýba? Peniaze - znela ich spontánna odpoveď. Potom prišiel na rad nedostatok času, to znamená voľný čas na záľuby a priateľstvá, pretože sa treba naháňať za prácou, ktorá prináša peniaze.

Ďalej spomínali nedostatok príležitostí. Pravda, dá sa všeličo študovať, navštevovať rôzne kurzy, cestovať kam len chcete, ale keď nie sú peniaze, možnosti sú veľmi ohraničené. Po dlhšej, dosť búrlivej diskusii sa však objavili aj iné hodnoty, ktoré dnešným ľuďom chýbajú: vzťah k Bohu, vnútorný pokoj, láska.

Nielen mladým, ale aj mnohým ľuďom v zrelom veku chýba duchovná orientácia. Súčasná doba - médiá, kultúra, demokracia, otvorenosť hraníc... prináša množstvo informácií, názorov, duchovných prúdov a ponúk. A ľudia, ktorí nedostali v mladosti výchovu vo vzťahu k Bohu, nespoznali Božiu lásku, nestal sa pre nich autoritou, nepoznajú Božie prikázania a nemajú jasný rebríček hodnôt, sú dezorientovaní a ľahko sa dajú zviesť na scestie, myslím v duchovnom zmysle slova. Ich bohom zostávajú peniaze, a to ich vedie do nikdy nekončiaceho behu za nimi a stresu, ktorý z toho vyplýva.

Z nesprávnej stupnice hodnôt vychádzajú prehnané túžby po hmotnom blahobyte a netrpezlivé pachtenie sa za úspechom. Chýba vnútorný pokoj a spokojnosť, ktorých predpokladom je pokora a skromnosť. Vo vzťahu k Bohu pramení aj pravá láska. Sexu je medzi mladými viac než dosť a často priskoro, ale to nie je plnohodnotná láska. A oni to cítia. Žiaľ, myslím že práve tým prirýchlym a predčasným rozmieňaním veľkého citu na drobné sa postupne stráca schopnosť prežiť skutočnú vrúcnu celoživotnú lásku.

Ale práve mladí ľudia majú niekoľko vzácnych devíz - zdravú nespokojnosť, odvahu zmeniť veci a schopnosť hľadať novú cestu. Je medzi nimi mnoho "hľadačov" a to znamená nádej do budúcnosti. Len aby im mal kto ukázať správny smer.

Na aké hodnoty by sa mali veriaci orientovať pri príležitosti vianočných sviatkov?

Kiež by si nielen veriaci, ale aj ostatní ľudia uvedomili, že Vianoce nie sú, či nemajú byť len komerčnou záležitosťou. Ich skutočný zmysel je duchovný. Keby sa pred viac ako 2000 rokmi nebol v Betleheme narodil Boží Syn, nesvätili by sme dnes Vianoce.

Možno by sme oslavovali sviatok slnovratu, ale iste nie Vianoce. Preto je úplný nezmysel napríklad dať koncertu názov "Diabolské Vianoce". Je to prejav kultúrneho ignorantstva a intolerancie. Ten, kto takýto názov vymyslel, o sebe prezradil, že nič nevie o skutočnom pôvode Vianoc a navyše verejne uráža city miliónov veriacich, pre ktorých sú tieto veľké sviatky sväté, Bohom darované a preto nezlučiteľné s diablom.

Môžete priblížiť vaše najkrajšie spomienky na Vianoce?

Pre mňa sú Vianoce nerozlučne späté s kostolom, Štedrovečernou večierňou. Bez návštevy týchto Služieb Božích by sa nám sviatky ani nerátali. Hoci, keďže môj otec bol farár a ja i môj manžel sme tiež farári, boli naše Vianoce vždy trochu inakšie než v iných rodinách. Večera a všetky prípravy musia byť hotové prv ako sa ide do kostola, aby to potom pridlho netrvalo.

Stromček som zvykla zažať, keď som ako posledná odchádzala do kostola. Keď sme sa vrátili, už nás rozžiarený vítal. Naše deti si museli vždy počkať na vianočný zvonček, kým sme obaja neukončili bohoslužby, nevyprevadili všetkých ľudí...

Ale Vianoce sú sviatky lásky, rodiny, detí. Mám štyri, dnes už dospelé deti a tak si spomínam na celý rad krásnych Vianoc. Mám tieto sviatky stále veľmi rada a ťažko povedať, ktoré boli najkrajšie. Predsa mi však utkveli v mysli niektoré výnimočné momenty. Náš syn mal na svoje prvé Vianoce sedem mesiacov.

A keď som ho prvýkrát priniesla v náručí do izby, kde stál rozsvietený vianočný stromček, spustil taký jasot, že mi vyhŕkli slzy dojatia a oči mi zvlhnú dodnes, keď si spomeniem na jeho veľkú radosť a na to, ako sa naťahoval za svetielkami... Naše tretie dieťa, dcérka, sa narodila dva dni pred Vianocami. Sviatky som vtedy strávila v pôrodnici. Bolo mi síce smutno za rodinou, ale radosť zo zdravého novorodeniatka bola väčšia. O dvadsať rokov neskôr sa niečo podobné stalo mojej prvej dcére, naša prvá vnučka sa narodila tri dni pred Vianocami.

Čo by ste chceli zaželať obyvateľom Slovenska k vianočným sviatkom?

Požehnané Vianoce. To znamená, sviatky plné lásky, pokoja a radosti. Znamená to lásku v rodinnom kruhu, ale aj voči ľuďom mimo rodiny, lebo láska je to skutočné šťastie, po ktorom každý človek túži. Znamená to pokoj v medziľudských vzťahoch, spokojnosť v spoločnosti, mier vo svete, ale aj pokoj v duši, v srdci - pokoj s Bohom plynúci z čistého svedomia, z kajúceho srdca, z odpúšťania.

Znamená to radosť z narodenia Ježiša Krista, ktorý prišiel na svet preto, aby nám naplnil srdcia pravou láskou, pokojom a nádejou na život vo večnosti, ale aj radosť z rozžiarených detských očí...

Pán Boh, požehnaj a ochraňuj vás, Pán Boh, rozjasni svoju tvár nad vami a buď vám milostivý, Pán Boh daruj vám svoj pokoj.