Materiálne veci nahrádzajú vianočné zvyky aj na Zemplíne

HUMENNÉ 24. decembra (SITA) - "Mrzí má, že tá tajomná chvíľa Vianoc sa zmenila. Vždy to boli sviatky radosti a hlavne pokoja. Dnes akoby nepokoja,“ prezradil agentúre SITA na otázku o tradíciách Vianoc v severovýchodnej časti Slovenska Ján Lukáč, odborný pracovník vo Vihorlatskom múzeu v Humennom. Vo svojom rozprávaní však pokračuje. "V minulosti prišli Vianoce nepozorovane. Ľudia veľa pracovali. A zrazu boli sviatky tu.“ Podľa Lukáča, aj tento región sa stal zmesou kultúry tej typickej, ktorá tu bola a to východnej s dnes už samozrejmou západnou.

V minulosti každá dedina bola niečím charakteristická - a to aj preto, lebo sa v nej aktivizovali mladí ľudia, ktorí jej dávali tú špecifickosť. Nacvičovali si rôzne betlehemské hry. A dospelí chlapi, boli zase koledníkmi. Počas Vianoc sa spolu zišli a chodili od jedného domu k druhému. Spievali kresťanské vianočné piesne. Ľudia im dávali peniaze na cirkevné ciele, ale bolo to aj akési poďakovanie za prežitý rok, uviedol pracovník múzea. A dodal, že podobne koledníci sú v niektorých obciach aj dnes. Aj Štedrý deň mal svoje špecifiká. Celý deň sa postilo. Pred večerou nasledoval veľmi starý zvyk, ktorý sa však postupne vytratil. "Ako prvý šiel hospodár do potoka sa umyť. Potom aj ostatní členovia rodiny. Robili sme to preto, aby sme zmyli svoje hriechy, ktoré sme napáchali počas roka.“ Nasledovali ďalší členovia trojgeneračného cyklu rodiny, keďže počas štedrej večere sa stretávali pri stole až tri generácie. Starí rodičia, rodičia a deti. Postupne prešli k ďalšiemu úkonu. "Prišli sme k stolu. Hospodár poprial - Pán Boh daj šťastie. Prichystalo sa jedlo. Prinieslo sa náradie a zviazali sa všetky nohy stola ako symbolika, aby sa nerozutekali zvieratá počas nasledujúceho roka,“ hovorí svoje detské zážitky, ale aj zážitky z rozprávania sa s mnohými staršími ľuďmi počas svojej práce.

Na štedrovečernom stole boli prevažne dary, ktoré ľuďom dávala príroda. Charakteristickým jedlom podľa Lukáča bola hustá hubová omáčka, či ďalšie druhy jedál, ktoré vedel hospodár nahospodáriť počas roka. Hrach, fazuľa, pirohy. Piekol sa chlieb, ktorý mal v tomto regióne aj svoj názov – kračún a mal obrovskú úctu. Nekrájalo sa, ale lámalo. K typickým zvykom bolo aj to, že počas štedrej večere sa vzalo z každého druhu jedla a nieslo sa domácim zvieratám, aby tá hojnosť bola podaná aj domácim zvieratám. Nasledovali darčeky, ktoré neboli také ako dnes. Honosné, materiálne, či finančné. Podľa vlastných skúseností odborného pracovníka ľudia sa obdarúvali plodmi, ktoré im priniesol rok alebo neskôr už aj pomaranče, čokolády, cukríky, oriešky, jablká. "Najviac sme sa tešili na makové buchty s lekvárom, či vôbec na jeho varenie. To bol kultúrny zážitok.“

Po skončení štedrej večere ľudia chodili aj na klasické polnočné omše do kostolov. Lukáč si nepamätá, aby omše boli v každom meste či dedine. Boli len v dominantnej, strediskovej obci, kam sa schádzali ľudia z rôznych kútov okolitých obcí. Putovali prevažne na vozoch, alebo po vlastných. Robili si svoje chodníčky cez les.

Lukáč uviedol tiež želanie, ktoré máme aj mnohí z nás. Mať na Vianoce sneh. "Nepamätám si ako dieťa či mládenec, aby boli Vianoce bez snehu,“ dodal na záver odborný pracovník múzea Lukáč.

jx;fa;pu