Umelec, revolucionár, manažér a bývalý politik Milan Kňažko je presvečený, že Slovensko je po pätnástich rokoch svojej existencie v podstate už "za vodou". Rozdelenie ČSFR, na ktorom sa podieľal, pokladá za správny krok, hoci pripúšťa, že v roku 1993 znamenal aj určité riziká. Uznáva, že právo na svoj názor mali aj občania, ktorí samostatnosť Slovenska nepodporovali, kritizuje však nečinnosť Jána Čarnogurského, ktorý ako predseda vlády podľa neho neriešil problém postavenia Slovenska a nechal to až na exekutívu Vladimíra Mečiara.
Zúčastňovali ste sa na rokovaniach o budúcnosti Československa, ktoré sa však skončili jeho rozpadom...
Rokovania prebiehali s českou Občianskou demokratickou stranou (ODS), hľadal sa kompromis, počnúc autentickou federáciou až po konfederáciu a nakoniec sa dospelo jedine ku kompromisu dvoch samostatných republík. Takto sa to dá zhrnúť.
Bolo cítiť zo strany ODS snahu hľadať kompromis, alebo stavali slovenskú stranu len pred alternatívy autentická federácia alebo rozdelenie?
Predovšetkým mali iný názor na federáciu, ktorá bola vtedy v podstate bezobsažným slovom, pretože súvislosti, zodpovednosti, kompetencie a moci neboli v súlade, v harmónii. A nedohodli sme sa na takom usporiadaní, kde by moc pochádzala od republík. A federácia by bola len spoločným dielom dvoch republikových vlád, ktorá by mala skôr servisnú funkciu než funkciu, ktorá by udeľovala kompetencie republikám.
To je skôr konfederatívny princíp...
Povezdme, konfederatívny. Ešte dnes ho máme možnosť pozorovať v Belgicku. I keď, ako isto viete, Belgicko sa tiež pohráva s myšlienkou dvoch samostatných štátov.
Problém je však s korektným rozdelením štátu, veľa precedensov na to nie je...
Ja si myslím, že to nie je celkom pravda, pretože Slovensko vzniklo v kontexte zhruba 25 štátov, ktoré vznikali z postkomunistických tzv. federatívnych republík, ako bol Sovietsky zväz alebo Juhoslávia.
Tam to ale prebiehalo diametrálne inak...
Spôsob rozdelenia bol u nás, chvalabohu, iný.
Ján Čarnogurský pre TASR povedal, že on očakával rozpad federácie už z toho dôvodu, že nastúpila demokracia. Inak povedané, pôvodnú federáciu podľa neho držala pokope KSČ...
Čiastočne je pravda, že totalitná moc komunistickej strany prekrývala autentické problémy, ktoré súvisia s identifikáciou občana, s identifikáciou národa, s identifikáciou moci na nižšej úrovni vôbec. A ako som už spomenul, najmä delegovania moci, ktorá v delegácii musí pochádzať zdola.
Napadlo vás v čase, keď ste v roku 1989 vytvárali na námestiach koridory, že sa Československo môže rozpadnúť?
Nezaoberal som sa touto myšlienkou. Ale už v prvých mesiacoch deväťdesiateho roku, keď federálny parlament rokoval o pomlčke, tak táto otázka bola aktuálne na stole, ale sa neriešila. Skôr sa kamuflovala, dávali sa jej rôzne pejoratívne prívlastky, ale reálne sa tento problém, bohužiaľ, neposudzoval, neanalyzoval a neriešil.
Kedy bolo prvýkrát definitívne jasné, že vývoj môže smerovať k rozdeleniu republiky?
Až po voľbách v roku 1992 pri rokovaniach s ODS.
Napríklad Čarnogurský na margo rozdelenia republiky poznamenal, že on osobne bol proti tomu, lebo sa obával, že nás politika Vladimíra Mečiara po osamostatnení môže dostať do medzinárodnej izolácie...
To by som nekomentoval. Možno by som upozornil, že do roku 1992, to znamená v čase, keď sa tento problém mal riešiť a mal sa reálne posudzovať, bol Ján Čarnogurský predsedom vlády. Preto zbytočne hovorí o Mečiarovi, ktorý nastúpil až v roku 1992. Od apríla 1991 bol vo vláde viac ako rok. Tak to mal riešiť a nečakať na to, až Mečiar zvíťazí vo voľbách.
Veľmi krátko po osamostatnení Slovenska sa vaše a Mečiarove cesty rozišli... Čo sa stalo za tých pár mesiacov?
Nie za pár mesiacov. Odkedy sme odišli z vlády, čo bolo niekedy na jar 1991, tak som ho začal bližšie poznávať. Predtým som ho poznal len ako predsedu vlády, potom som ho začal spoznávať ako predsedu strany, politika v opozícii a znovu ako premiéra. Naše cesty sa postupne rozchádzali, až sa rozišli z dôvodov, ktoré som už niekoľkokrát pomenoval.
Ak by ste mali rozdeliť pätnásť rokov Slovenska na etapy, ktoré by boli kľúčové medzníky?
Týmto som sa zatiaľ veľmi nezaoberal, takže budem improvizovať. V prvom rade bolo dôležité samotné rozdelenie tak, aby republika mohla fungovať vo vnútri, ako aj navonok, to znamená rozdelenie zahraničného majetku, ambasád a obchodných zastupiteľstiev. A reálne fungovanie od 1. januára 1993, čo sa nám podarilo v podstate veľmi úspešne. A ďalším medzníkom by hádam mohlo byť začlenenie do Európskej únie, predtým ešte do OECD, začlenenie do Severoatlantickej aliancie a množstvo medzinárodných zmlúv, ktoré vytvorili taký kontext, že dnes už môže niekto o tretej ceste iba tárať, ale nie je možná, chvalabohu.
Ako by ste charakterizovali pozíciu Slovenska po pätnástich rokoch?
Myslím si, že sme na dobrej ceste a je to cesta, z ktorej sa už nijakým prípadným dobrodruhom nepodarí zásadne zmeniť smer. To je dobré a myslím si, že aj ekonomicky je to už lepšie. Nedávno som počúval štatistiku, že na farebný televízor v osemdesiatom deviatom roku bolo treba pracovať šesťdesiat dní a dnes tuším tri, alebo štyri. Možno päť. To je obrovský rozdiel, aj ekonomický, aj keď si to niektorí ortodoxní bývalí komunisti ťažko priznávajú. Myslím si, že sme na dobrej ceste a niektoré politické udalosti netreba dramatizovať. Ide väčšinou o drámy jednotlivcov, prípadne strán, ale v žiadnom prípade nejde o drámu krajiny. A ešte by som rád zdôraznil, že v tom deväťdesiatom treťom roku to bolo dobré rozhodnutie. A dnes to prevažná väčšina politikov, ale aj občanov v Čechách aj na Slovensku, priznáva. Pretože sa zmenili vzťahy k dobrému a trend medzi Slovákmi a Čechmi je lepší ako kedykoľvek predtým.
Kým sme boli vo federácii, stále sa špekulovalo, kto na koho dopláca...
Presne tak. A práve tieto otázky, ktoré vzbudzovali napätia a nedorozumenia, prípadne konflikty a rôzne politické zneužívania jednoducho neexistujú a medzi nami je nebývale dobrý vzťah. A spolupráca aj vo vzťahu k Európskej únii a V4.
Vstúpili sme do Schengenu, až raz Česko aj Slovensko prijmú euro, pre bežného občana sa de facto vráti jedna z najväčších výhod bývalej federácie, ktorou bola mobilita. Nebol problém hocikedy sadnúť na autobus a odísť si vybaviť niečo do Česka. Áno a zároveň odpadajú všetky tie vzájomné nevraživosti.
Je ale podľa vás správne dnes kritizovať ľudí, ktorí boli v roku 1993 proti rozdeleniu republiky? Právo na obavy z rozdelenia určite mali...
Samozrejme, toto riziko tu bolo. Ale podarilo sa ho úspešne prekonať. Nikto vopred nemohol vedieť, ako sa to prejaví ekonomicky, dokonca aj politicky. A do akej miery bude Slovensko schopné generovať takých politikov, u ktorých sa objaví aj štátnický rozmer a nielen politický alebo chytrácky. Takže ja si myslím, že sa to, síce s mnohými chybami a možno aj za istých obetí, podarilo prekonať a dnes Slovensko patrí k tým štátom Európskej únie, o ktoré sa netreba zásadným spôsobom obávať. A to je podstatné.
