BRATISLAVA 5. decembra (SITA) - Dunaj je podľa historika a spisovateľa Pavla Dvořáka neoddeliteľnou súčasťou dejín mesta Bratislava. Rieka bola v minulosti pre mesto a jeho okolie obrovským zdrojom obživy, pretože všetky cesty, ktoré viedli cez Dunaj, kontrolovalo mesto. Historik však upozorňuje, že to v žiadnom prípade neboli obyčajné cesty či brody, cez ktoré sa ľudia dostávali z jedného brehu rieky na druhý. „Už v 13. storočí stál cez Dunaj štyrikrát most. Mosty dal pritom postaviť jediný panovník, Přemysl Otakar. Prevažne to boli mosty vojenské, v jednom prípade však išlo o most svadobný, konkrétne vtedy, keď si bral arpádovskú nevestu,“ povedal v rozhovore pre agentúru SITA Dvořák. Zároveň doplnil, že v 14. a 15. storočí existoval už celý rad mostov, o ktorých sa vie, že fungovali niekoľko rokov, až kým ich nestrhla povodeň. Podľa Dvořáka však už zväčša jednorazové vojenské mosty staval aj rímsky cisár Tibérius. „Nechal postaviť cez Dunaj most, po ktorom prešiel do krajiny Germánov a prekvapil ich s obrovskou armádou,“ vysvetlil historik.
Pavel Dvořák však upozorňuje, že Dunaj nebol v minulosti jedným súvislým, mohutným valiacim sa tokom, ako ho poznáme v súčasnosti. Voľakedy to bol skôr systém ramien, pri ktorom sa dalo iba veľmi ťažko určiť, ktorý tok je hlavný a ktorý zasa vedľajší. „Celé stáročia bol Malý Dunaj vlastne Veľkým Dunajom a opačne,“ podotkol historik. Ako spomína aj vo svojej najnovšej publikácii s názvom Druhá kniha o Bratislave, tvar Dunaja si v dnešnom období vieme predstaviť aj vďaka zozbieraným starým mapám a archeologickým pamiatkam Petra Pišúta. Dôkazom tvaru rieky sú aj pomenovania niektorých súčasných ulíc, napríklad Dunajská či Grösslingova, ktorá dostala meno podľa rýb hrúzov. „Podarilo sa mu to aj na základe súdnych sporov, keď sa mesto súdilo s kráľovským zástupcom o majetok. Každé mesto malo svoje územie, a práve na Dunaji sa z času na čas menilo. Dunaj niekde vzal, niekde priniesol. Ten, ktorému vzal, cítil krivdu, druhý sa tešil. Ukrivdený sa nezriedka snažil o kompenzáciu a vyrovnanie. Práve vtedy vznikali spomínané mapy,“ prezradil Dvořák.
Dôležité bolo podľa neho aj to, že rozvetvený Dunaj vytváral ostrovy, tzv. nivy. Boli to exponované úrodné miesta, kde neboli len lesy, ale aj polia, záhrady, či letohrádky. Dokonca v lesoch žilo plno divej zveri. „Bratislavčania sa ešte v 18. storočí usilovali vykántriť medveďov, ktoré robili veľké škody na dobytku. V 19. storočí zasa počas veľkých zím prenikali do mesta aj vlky,“ uviedol Dvořák. Charakter Dunaja bol teda v minulosti naozaj úplne iný, dokonca jedno z riečnych ramien tieklo aj cez územie, kde sa v súčasnosti nachádza colnica Berg. V minulosti tam bol postavený most a platilo sa clo. Ako ďalší príklad uvádza historik Hraničnú ulicu, kadiaľ tieklo iné rameno Dunaja oddeľujúce majetok mesta od majetku Prievozu, ktorý bol kráľovský.
Podľa Dvořáka zohrávali veľmi významnú úlohu aj poplatky za prechod Dunaja. Tie sa vždy poctivo zaznamenávali. Istý čas ich mal v rukách opát, neskôr ich získalo mesto. Prievoz má vraj meno ako pamiatku na to, že tam bol prievoz cez Malý Dunaj. Prevádzať bolo veľkým privilégiom, ale zároveň aj povinnosťou. „Žigmund Luxemburský napríklad prikázal mestu, že musí mať neustále pripravený istý počet lodí na prevoz cez Dunaj. Existujú historické doklady, že člny boli obrovské, zmestilo sa do nich aj 50 koní. Hrozilo aj stroskotanie, ale lodníci poznali svoje remeslo. Bola to vážená profesia, v Bratislave bývali na Vydrici, dodnes tam je lodnícky kostolík. Dokonca na bratislavské lodenice sa prišiel pozrieť z Petrohradu Peter I.,“ prezradil Dvořák.
O tom, že z prechodu cez Dunaj išli do mestskej pokladnice nemalé peniaze, svedčí aj Vodná veža, ktorá slúžila spočiatku ako mýtnica. Postaviť ju nechal istý opát. Vodná veža sa postupne zmenila na hrádok, o ktorý sa dokonca bojovalo. Z historických dokumentov poznáme konkrétny útok, aj mŕtveho vojvodcu, ktorý zahynul, keď bojoval proti povstalcom pri dobývaní veže. „K obliehaniu hradu došlo napríklad po smrti Albrechta Rakúskeho, ktorý nezanechal mužského potomka ale zanechal dohodu, že v takomto prípade prídu vládnuť poľskí Jagelovci. Po jeho smrti sa narodil jeho syn Ladislav Pohrobok a vznikol spor, kto bude legálne kráľom. Krajina aj Bratislava sa rozdelili na dve časti – stúpenci poľského kráľa boli na strane hradu, mesto stálo na strane Alžbety a jej syna. Vtedy sa bojovalo aj o Vodnú vežu. Spočiatku ju mala v moci hradná posádka, neskôr ju dobyli mešťania,“ vysvetlil Dvořák.
S tvarom a korytom Dunaja súvisela i mestská priekopa, ktorá bola v stredoveku niekde v okolí Hviezdoslavovho námestia. Priekopa bola široká niekoľko desiatok metrov, druhý breh sa našiel pri Carltone. „Dunaj bol vtedy obrovskou riekou, ktorá však časom stratila prietočnosť, zmenila sa na močiar, ktorý nechala Mária Terézia z hygienických dôvodov zasypať. Do priekop sa totiž vždy hádzali všetky odpady, dokonca aj zdochliny. Napríklad do priekopy pri Michalskej bráne niekto hodil koňa, ktorý strašne zapáchal,“ povedal Dvořák.
Doplnil, že keď sa zasypala jedna časť priekopy, pomaly sa zasypala aj ďalšia časť. V meste boli priekopy postupne na prekážku, ako mesto v novoveku rástlo, prestalo sa skrývať za hradby, alebo tie stratili zmysel, lebo ich delostrelectvo bez problémov rozstrieľalo. „Ramená boli na prekážku, po zasypaní však ponúkali stavebné pozemky. Niekedy boli ľudia nedočkaví. Tam, kde boli hradby na Staromestskej ulici, raz rýchlo zasypali priekopu a postavili domy, lenže keďže pôda nebola dosť usadnutá, domy im spadli a museli stavať odznova,“ dodal historik.
