Bratislava 6. januára (TASR) - Mikuláš Mušinka je akademik a univerzitný profesor v oblasti folkloristiky. Skúmaniu života, folklóru a tradícií Rusínov na Slovensku sa venuje od vysokoškolských štúdií. Absolvoval Vysokú školu ruského jazyka a literatúry v Prahe, ašpirantúru z folklóru robil v Kyjeve a na Karlovej univerzite v Prahe. Bol profesorom Ukrajinskej univerzity v Mníchove, je doktorom honoris causa Užhorodskej univerzity. V súčasnosti je na dôchodku, pôsobí ako predseda Asociácie ukrajinistov Slovenska a Ševčenkovej vedeckej spoločnosti na Slovensku. V rozhovore pre TASR hovorí o Vianociach, ktoré v týchto dňoch slávia veriaci pravoslávneho vyznania.
Celý život skúmate život a tradície Rusínov a Ukrajincov na Slovensku. Čím sa líšia pravoslávne Vianoce od ostatných?
Vianoce pravoslávnych si zachovali veľa starobylých prvkov, ktoré siahajú do pohanského obdobia. Nepopieram, že kresťanské Vianoce všeobecne vychádzajú z niektorých pohanských obradov, ale u východoslovenských Rusínov a Ukrajincov akoby boli niektoré tradície výraznejšie zakonzervované. Nikde inde tak nevyniká symbióza kresťanstva s pohanstvom ako práve v týchto pravoslávnych vianočných zvykoch. A žiadne iné nie sú také magické a plné emócií.
Prečo je to tak?
Jedným z možných dôvodov je skutočnosť, že pravoslávni veriaci prišli na naše územie počas takzvanej valašskej kolonizácie v trinástom až osemnástom storočí. Pastierske osady, ktoré tu zakladali, boli izolované od iných, takže ich obyvatelia si vytvárali svojráznu kultúru. Výsledkom je veľmi zaujímavý konglomerát.
Ako ste trávili Vianoce vy, v rodnom Kurove, na severovýchodnom Slovensku?
Žili sme dve rodiny spolu, takže pri štedrovečernom stole nás bolo 14 ľudí v jednej miestnosti. Tradície sa veľmi striktne udržiavali. Všetci sme museli ísť do potoka sa umývať a mali sme z toho velikánsku radosť, pretože sme verili, že budeme zdraví. Jedál možno nebolo dvanásť, tak ako predpisovala tradícia, lebo až takí bohatí sme neboli, ale snažili sme sa, aby ich bolo aspoň sedem alebo deväť. Vždy sme začínali s cesnakom, ten sa nelúpal, hovorilo sa nelúpme ho do holoho, aby nás zavaroval od zoloho. Med sme niekedy mali a niekedy nemali, v dedine bol iba jeden, čo mal med. No a potom išla kapustnica, hrachová polievka, slivčanka, ktorá bola zo slivák a všetko to končilo tým deviatym alebo dvanástym, to sme počítali aj soľ do toho, aby jedál bol predpísaný počet. Končilo sa to bobaľkami.
Ako by ste opísali atmosféru pravoslávnych Vianoc?
Ťažko sa to opisuje. Pred dvoma rokmi som bol v Toronte u strýka, ktorý oslavoval sto rokov. No a keď sme sa ho pýtali, na čo si najlepšie spomína, tak povedal na Vianoce, na Viliu v Kurove a rozpovedal nám, ako chodievali z domu do domu vinšovať pastieri a anjeli. On bol anjelom. Anjeli idú do izby poslední, čakajú kým odohrali pastieri. No a keďže v predsieni bola zima, tak si v každej predsieni trocha vypili. A keď prišli do pol dediny, tak už boli opití... Všetci pastieri boli triezvi a anjeli boli namol opití, tak ich tí pastieri s palicami zmlátili... hovoril storočný dedo.
Vaša folkloristická zbierka je naozaj unikátna. Ktoré boli vaše hlavné inšpiračné zdroje pri skúmaní histórie a folklóru?
Vychádzal som z folklóru rodnej dediny. Dokonca by som si trúfol povedať, že z folklóru mojej rodiny. Pretože moja mamička bola vynikajúca speváčka a v pamäti nosila veľké množstvo piesní. Začal som ich zapisovať už ako študent gymnázia. Na zvykosloví som postavil aj svoju ročníkovú i diplomovú prácu. Prvá bola o Vianociach, druhá o svadbe a narodení dieťaťa. Málo je rusínskych dedín na východnom Slovensku, ktoré by som za 50 rokov, čo sa venujem folklóru, nenavštívil.
Ste autorom 64 publikácií. Prvou bola antológia Z hlbín vekov. Dnes je na Prešovskej univerzite učebným textom...
Veľa som publikoval aj v zahraničí v USA, Nemecku i v bývalej Juhoslávii. Zdedil som unikátnu zbierku môjho profesora z Karlovej univerzity Ivana Pankyeviča. V 20. rokoch minulého storočia obišiel väčšinu východoslovenských obcí. Zozbieral vyše tisíc kolied z Podkarpatskej Rusi a z východného Slovenska. Chystám sa, že ich vydám aj s CD. Nielen koľadky, ale aj betlehemské hry a zvyky. Ivan Pankyevič zomrel v roku 1958. Zdedil som po ňom aj 32 gramofónových platní s autentickými nahrávkami. Pred tromi rokmi som ich spracoval v unikátnej publikácii s názvom Hlasy predkov. Je v nej 99 piesní a 14 koľadok a rozprávok. Jej súčasťou je aj CD. Zápisy z rokov 1956 až 1966 z obce Kurov a z ďalších lokalít východného Slovenska sú uložené v Slovanskom ústave na ďalších 93 CD. Na každom disku je od 3 do 5 hodín záznamu, v minulom roku sme vydali už tretiu knihu a pokračujeme ďalej. Je zaujímavé, že nikto už z týchto ľudí nežije. Zostali iba ich hlasy a hovoria aj k nám.
Čím sú špecifické koledy východných Slovanov v porovnaní s koledami západných Slovanov?
Delíme ich na cirkevné a svetské. Tie druhé sa u západných Slovanov takmer nezachovali. Sú to oslavné piesne adresované jednotlivým členom rodiny. Vinšovníci ich vinšovali každému členovi rodiny zvlášť. Sú veľmi archaické a starobylé. Obsahujú tie najstaršie predstavy človeka o svete. Pripisovala sa im magická sila. To, čo sa vinšovalo, malo sa aj splniť.
Cirkevné koledy majú umelý pôvod a na ich začiatku bola publikácia Bohohlasnik. Boli v nej znotované i už známe koledy, ktoré boli dovtedy v krjučkovom písme...
Mám napríklad jeden takýto oktoich zo 17. storočia. A všetky tie piesne alebo tieto pravoslávne spevy boli písané takzvaným krjučkovým písmom. Podľa toho sa spievalo v drevených cerkvách, takže je vidieť, že keď už v 17. storočí spievali Rusíni podľa nôt, tak neboli až takí nevzdelaní, ako sa o nich neskôr povrávalo.
