Ste filozof. Poznáte nejaký vtip z vašej brandže?
Poviem hádanku: Aký je rozdiel medzi matematikom, básnikom a filozofom, čo sa týka vzťahu k ženám? Matematik hovorí, že najlepšie je mať fixnú manželku, lebo potom máte v živote všetko zabezpečené a môžete sa venovať svojej práci. Básnik hovorí, že najlepšie je mať milenku, lebo tá dáva rozlet a človeka inšpiruje pri tvorbe. Filozof hovorí, že najlepšie je mať oboje - manželka si myslí, že je u milenky, milenka, že je u manželky a on si zatiaľ môže pracovať v knižnici. (smiech)
V roku 1954 ste skončili Filozofickú fakulte v Prahe. Ako si spomínate na päťdesiate roky?
Som ročník 1931, takže vtedy som prežíval najkrajšie roky života. Človeka obdobie mladosti na vysokej škole svojím spôsobom uchvacuje, nech je akékoľvek. Nemôžeme si vyberať, kedy chceme byť mladí, v akom režime a podobne. V roku 1950 som zmaturoval a odišiel som študovať do Prahy. Bol to čas stalinského teroru, ale zároveň šlo o obdobie, v ktorom bolo cítiť silné zvyšky minulosti. Napríklad na Filozofickej fakulte učili profesori ako pán Kozák, ktorý nebol žiadny komunista. Ten nás ešte v roku 1952 oslovoval „dámy a pánové", a tvrdil, že nie je marxista, lebo má k tomu výhrady. Z toho sme boli šokovaní.
Ako vysokoškolák ste sa zaujímali o politiku?
Iste, v Prahe som začínal na Vysokej škole politických a hospodárskych vied, kam ma poslal triedny z gymnázia. Bola to politicky angažovaná škola, mala vychovávať budúcich politikov a diplomatov. Z tej som neskôr prešiel na filozofiu.
Keď v roku 1953 tesne po sebe umreli Stalin s Gottwaldom, uvoľnili sa trochu pomery?
Áno. V tom, že sa začali diskusie okolo Stalina, vrcholiace tajným prejavom Chruščova, ktorý sa bleskovo rozšíril. V Prahe sme na tieto témy prediskutovali celé noci - bavili sme sa o budúcnosti krajiny a socializmu. Stále sme však žili za železnou oponou. Ja som síce študoval filozofiu, ale k poriadnej literatúre som sa ani nedostal, iba k marxistickej. Iná bola v podstate tabu. Pamätám si, že keď som nastúpil na Filozofickú fakultu, na nádvorí sa likvidovali haldy kníh buržoáznych filozofov. Bol som už síce indoktrinovaný komunistickou ideológiou, ale nejaké som si zachránil len preto, lebo sa mi zdalo nezmyselné, aby sa likvidovali knihy. Veď predtým to robil Hitler a my sme v tom zrazu pokračovali.
Mizli nám kamaráti
Kedy ste pochopili, že socializmus je o dosť „iné" zriadenie, ako bolo predtým? Komunisti prišli k moci v roku 1948.
Niekedy v rokoch 1952 až 1953, keď zo školy zrazu začali miznúť poslucháči. Z ničoho nič vám zmizol kamarát a len sa potichu šepkalo, že mal nejaké politické problémy. Nikdy sa to však neobjasňovalo - ani na zväzáckych, ani na straníckych schôdzach. Bolo to tabu.
Nikto sa na tých zmiznutých nepýtal?
Verejne nie. Pýtali sme sa len medzi sebou. Začalo to byť obdobie strachu.
Uvedomovali ste si teda, že ten režim je zvrhlý?
Samozrejme, človek si to musel uvedomovať. Navyše tu boli otrasné politické procesy, ktoré sa v Prahe na uliciach vysielali ampliónmi. Existovala snaha všetkých zastrašiť. Keď človek počúval hlasy odsúdených ľudí, ktorí sa k niečomu priznávali, aj ten najpresvedčenejší komunista musel zaváhať a zapochybovať, čo to má znamenať. Mali sme spolužiakov, ktorí boli trebárs synmi tých, ktorí skončili v procesoch, jeden z nich sa dokonca otca verejne zriekol. To bolo silné „kafe".
Napriek tomu ste do tej komunistickej strany vstúpili.
Áno, vstúpil som do nej na škole. Bol som z robotníckej rodiny, otec bol predvojnový komunista, za Slovenského štátu bol rok vo väzení za roznášanie letákov pred prvým májom, matka bola tiež odsúdená. Pochádzal som z takéhoto prostredia, na gymnáziu som sa politicky angažoval, ale to bolo ešte obdobie takzvaného komunistického... ako to správne nazvať... úsvitu. Keď sa robil zjazd strany v Bratislave, súdruhovia si vidieckych komunistov brávali k sebe na byty, lebo na hotely ešte nemali. Nefungovalo to na tej báze ako neskôr, bolo to také neskazené a o tom, čo sa dialo v Sovietskom zväze, sme nemali ani tušenia.
Video: Miroslav Kusý o svojom vstupe do Komunistickej strany:
Čiže komunistom ste sa stali vďaka rodinnému prostrediu, ktoré vás k tomu prirodzene formovalo?
Áno. Navyše, do KSČ sa nevstupovalo, tam vás prijímali. Oslovila vás organizácia, dala vám kandidátsku lehotu a vy ste mohli len súhlasiť. Teda dalo sa aj nesúhlasiť, ale vtedy to u mňa neprichádzalo do úvahy.
Čo sa stalo, keď niekto odmietol?
Ťažko povedať, určite boli aj také prípady, ale na našej škole to asi nebolo možné, lebo bola politicky dosť angažovaná.
Ako ste sa však cítili v takej strane, keď ste päťdesiate roky vnímali ako obdobie strachu?
Vtedy ešte aj na straníckej pôde prebiehali divoké diskusie.
Myslíte pluralitu názorov?
Áno, koncom päťdesiatych rokov to ešte fungovalo. Iste, boli akési nepísané mantinely, ale v zásade sa diskutovať dalo. Pýtať sa na zmiznutého človeka sa však nepatrilo.
Kedy ste stratili ilúzie?
Začalo to procesmi a totálne to skončilo po Stalinovej smrti, keď prišli odhalenia o jeho diktátorstve a kulte osobnosti. O tom, že aj u nás boli „koncentráky" typu Jáchymov, sme ani nevedeli, to všetko sme sa dozvedali až neskôr. Otcovho najbližšieho kamaráta, ktorý sa volal Urban, vzali, proste sa stratil. Otec sa snažil získať o ňom informácie, ale všade narážal na bariéry mlčania.
Držala ma filozofia
Nie celkom rozumiem, prečo ste napriek tomu v rokoch 1956 - 1957 robili referenta pre výuku marxistickej filozofie Ministerstva školstva v Prahe, v rokoch 1962 - 1966 vedúceho Katedry dejín historického materializmu a v rokoch 1968 - 1969 vedúceho Ideologického oddelenia ÚV KSS.
Hovoril som vám, že inú filozofiu ako marxistickú, som nepoznal. Nemal som k nej prístup.
Čo vás tam držalo?
Filozofia ako predmet. Tá mi bola proste blízka. Našiel som si v nej oblasť, z ktorej som robil aj diplomovku - gnozeológiu (teória poznania, pozn. autora). Šlo o najmenej ideologicky ovplyvnenú oblasť, ktorá je taká abstraktná, že sa o ňu nezaujímal žiadny sekretariát alebo ideologický tajomník. Iste, tá teória poznania bola marxistická, ale v tejto oblasti sme komunikovali napríklad s viedenským krúžkom a cez to všetko som sa postupne dostával do styku s inými filozofmi, ktorí sa zaoberali takzvanou buržoáznou filozofiou.
O marxizme ste písali aj knižky. Keď na to dnes spätne pozeráte, v čom vidíte najväčšie omyly tej ideológie?
Marxizmus je úplne legitímne dieťa vývoja filozofie, doteraz ide o uznávaný prúd. V čom to bolo problematické? V tom, že šlo o totálne zdogmatizované učenie, ktoré sa odvolávalo na vybraný okruh citátov z Marxa, Lenina a Stalina, a všetko bolo treba stavať na ich piedestáli. Základom bol teda dogmatický princíp, vďaka ktorému šlo o apriori mŕtve učenie.
Mnohí dodnes hovoria, že myšlienky marxizmu boli dobré, akurát ich v praxi sprznili komunisti.
Zdogmatizovať môžete čokoľvek. Postavíte si súbor nejakých téz, staviate na nich a neprekročíte ich rámec. Keď som písal svoju učebnicu marxistickej filozofie, postavil som ju na tom základe, že v nej nebol jediný citát klasikov marxizmu. Dnes sa takáto odvaha môže zdať smiešna, ale vtedy to naozaj bola odvaha. Nakladateľstvu som takto postavil svoju víziu, oni ju prijali a tá kniha vyšla, dokonca v niekoľkých vydaniach. Snažil som sa teda ten marxizmus podávať ako moderné učenie, chcel som doň dokonca zaviesť filozofickú antropológiu, ktorá tam predtým neexistovala. Aj v marxizme sa dá uvažovať moderne alebo skostnatelo, teda dogmaticky - že každú myšlienku podopriete Marxom alebo Leninom.
Marxizmus má právo na existenciu
Ani dnes teda netvrdíte, že marxizmus je zavrhnutiahodný?
Má svoje právo na existenciu. Ak sa ide s dobou, a rozvíja sa, môže fungovať naďalej. Ja osobne sa za marxistu nepovažujem už dávno, hoci ma tak mnohí dodnes označujú a ja sa tomu ani nebránim. Inklinujem však skôr k novopozitivistickému postoju. Platí však, že marxizmus je nástroj, pomocou ktorého možno pracovať, jeho základné východiskové tézy možno uplatňovať a rozvíjať.
Keby sa vás dnešný študent spýtal, či bol Marx veľkým filozofom, čo by ste mu odpovedali?
Marx bol predovšetkým ekonóm a sám nevypracoval nejakú sústavnú filozofiu. Mal len filozofické „ad hoc" úvahy, fungujúce v nejakých kontextoch. Nikdy však nenapísal filozofickú knihu. Rovnako Lenin - jeho zošity sú len súborom kritických poznámok ku knihám, ktoré vtedy čítal. Ani Marx, ani Engels, ani Lenin nevypracovali žiadne ucelené učenie, to spravili až ich nasledovníci. Žiaľ, medzi nimi bol Stalin, ktorý kodifikoval najprimitívnejší vzorec marxizmu - tri alebo štyri zákony dialektiky. Na túto tému som písal už v šesťdesiatych rokoch, keď sa uvoľnila atmosféra. Dával som taký príklad - krava dojí podľa druhého zákona dialektiky, ale aký to má zmysel? Vo filozofickej rovine sa to síce dalo vyargumentovať, ale šlo o naprosto zbytočnú robotu.
Vzhľadom na vašu minulosť do roku 1969 vás dodnes mnohí napádajú, akým právom sa k niečomu ako bývalý komunista verejne vyjadrujete.
Áno, bol som členom Komunistickej strany, ale dostal som sa s ňou do sporu ešte v dobe, keď to bolo rizikové. A aj som si to odniesol. Bol som vyhodený nielen zo strany, ale aj z univerzity, pracoval som ako manuálny robotník a sedel som vo väzení. Nestal som sa antikomunistom v dobe, keď už to bolo bez rizika.
Čo sa zmenilo, že ste ich začali štvať?
Rok 1968 bol posledným pokusom o to, že sa niečo s komunizmom a marxizmom ešte dá niečo robiť. V oblasti filozofie šlo o pokus o obrodu marxizmu, bola tu snaha zbaviť sa tej dogmatickej interpretácie, ktorú do toho všetkého vniesol Stalin. Chceli sme vziať marxizmus ako živé učenie, ktoré je možné ďalej rozvíjať.
Socializmus nebol schopný vývoja
Nebol socializmus s ľudskou tvárou len ilúziou a nezmyslom? Je vôbec socializmus „poľudšteniaschopný"?
Ten socializmus, aký sa tu vytvoril, schopný vývoja nebol. To sa jasne ukázalo.
Zaujíma ma, či Dubček a celá tá suita nežila v ilúzii, že chceli vylepšovať niečo, čo sa vylepšiť nedá.
Pozrite - treba brať do úvahy dobový jazyk a dobovú atmosféru. V roku 1968 sme vedeli, že sú tu isté neprekročiteľné hranice, boli sme súčasťou sovietskeho bloku. Bolo jasné, že to sa preraziť nedá a treba sa správať tak, aby sme Sovietov nenaštvali. To bola aj Dubčekova stratégia. Aby sme v rámci toho uzavretého systému robili „mierny pokrok v medziach zákona", ako hovoril Švejk. Socializmus sme chceli poľudšťovať, teda urobiť z neho režim, ktorý by bol znesiteľnejší, v ktorom by sa dalo prijateľne existovať. A istý čas sa to darilo. Veď sa nám podarilo zlikvidovať cenzúru dávno predtým, než bola zrušená aj oficiálne. Zakladali sa občianske združenia a vývoj bol sľubný.
Dubček na jednej strane hovoril Sovietom: „Poznáte ma, som dobrý komunista a socialista, dovoľte mi, aby som to doma režíroval sám tak, aby sme neopustili dané hranice." Doma zase hovoril: „Poznám Sovietov, viem, akí sú, tak ma príliš do ničoho netlačte, tú reformu socializmu prijímam, ale môžeme ísť len cestou malých postupných krokov."
Video: Miroslav Kusý o tom, či sa dal socializmus vylepšiť:
Zlyhal Dubček, keď v Moskve ustúpil a podpísal to, s čím predtým nesúhlasil?
No ustúpil... tam predsa nebol len on, okrem jedného člena ten Moskovský protokol podpísala celá delegácia. S Dubčekom som na túto tému mnohokrát diskutoval, lebo nech sme v časoch disentu začali spolu debatovať o čomkoľvek, vždy zaviedol tému práve k tomuto. Bola to jeho boľavá záležitosť. Tvrdil mi, že netušili, čo sa doma deje, nemali informácie, báli sa, že v Československu prebiehajú krvavé jatky, a preto pristúpil na kompromis. Iste, kompromis, prijateľný najmä pre Rusov, keďže tí zohrávali rozhodujúcu úlohu.
Mal som na starosti styk s verejnosťou
Na komunistov ste definitívne zmenili názor až po vstupe „spriatelených" vojsk do ČSSR?
V podstate áno. Ale ešte na prelome rokov 1968 a 1969 som sa na pár mesiacov stal šéfom ideologického oddelenia ÚV KSS.
Čo bolo vašou úlohou?
Dalo by sa povedať, že šlo o akýsi styk s verejnosťou. Veľa som písal...
Inými slovami, šlo o ovplyvňovanie más v prospech socialistických myšlienok?
Snahou bolo zachrániť z tých reforiem, čo sa dalo. Taká bola aj dohoda s Gustávom Husákom. Do funkcie som šiel po dohode s ním, s tým, že povedal dva svoje princípy - prvý bol, že „s Dubčekom stojíme aj padáme", druhý, že „od Akčného programu neustúpime ani o krok". Lenže postupne od nich začal ustupovať. Ja som bol viac menej nič, ale dostával sa s ním do stále väčšieho konfliktu, lebo som ho kritizoval. Šlo o absurdnú situáciu - ako vedúci ideologického oddelenia som kritizoval prvého tajomníka strany.
Verejne a v médiách?
Áno, môžem vám ukázať moje články z roku 1968. Napísal som ich asi štyristo. Husákove kroky som verejne kritizoval a on to akceptoval. Nikdy si ma ako šéf nezavolal a nepovedal, že tak nesmiem postupovať. Nechal to tak a neskôr som zistil, že to bola jeho taktika. Budil tak na verejnosti dojem, že vlastne pokračujeme v línii roka 1968, keď môžem kritizovať svojho nadriadeného. Robil to však len dovtedy, kým si neupevnil pozície a potom ma nechal vyhodiť zo strany. Bol som vyhodený vlastne ešte pred normalizačným procesom, ktorý začal až niekedy v marci.
Mrzí vás dnes, že ste boli takým komunistom?
Viete, je to späté s istým obdobím života.
Zaujíma ma, ako sa s tým človek vnútorne vyrovnáva. Niečomu ste verili a zrazu ste pochopili, že to bola chyba.
Iste, ale existuje jedno anglické príslovie. Neviem ho presne reprodukovať, ale hovorí sa, že kto nebol v mladosti ľavicovo orientovaný, je chybný, a kto sa neskôr nepreorientuje na pravičiara, je chybný tiež. Pozrite - ja som k ľavicovej orientácii smeroval z viacerých dôvodov. Bola druhá svetová vojna, v ktorej nás oslobodili Sovieti, otec bol komunista, a to všetko zohralo svoju úlohu. K tomu sa pridružilo, že som šiel na politickú vysokú školu. Okrem toho - nič z toho, čo som kedysi písal, dnes nemusím odvolávať. Šlo najmä o popularizačné články, o filozofické články, písal som Úvod do filozofie, Marxistickú teóriu poznania, Marxistickú filozofiu...
Z mojich kníh nemám čo odvolávať
Tie knihy sú v poriadku?
Z tých kníh nemám čo odvolávať. Jedine v Úvode do filozofie mi tam dal redaktor zmienku o krvavom psovi Titovi. Povedal mi, že ak chcem, aby mi to prešlo, musí to tam byť. Hanbím sa za to, že som to tam nechal, ale to je asi jediné.
Za samotný obsah kníh teda výčitky nemáte?
Nie. Za Úvod do filozofie aj za Marxistickú filozofiu ma dodnes oslovuje mnoho ľudí, že sa z tých kníh učili a bolo to pre nich inšpirujúce.
Má bývalý marxista morálne právo vyjadrovať sa ako analytik k verejnému životu v kapitalizme?
Neodišiel som od komunistov preto, že som bol vyhodený, ale bol som vyhodený preto, lebo som sa s nimi rozišiel. Mnohí mi vytýkajú, že keď ma vyhodili zo strany, stal som sa antikomunistom. Nie je to však pravda. Mal som svoj spor so stranou, keď to bolo rizikové a doplatil som na to. Nemám teda dôvod na nejaké výčitky svedomia. Áno, bol som nejako vychovávaný, ale rodičov si nevyberáte. Narodil som sa do nejakej rodiny a nemohol som za to rovnako, ako keď sa niekto narodí do rodiny alkoholika. Nevyberal som si ani svojich ideových rodičov, lebo okrem marxizmu tu iné učenie nebolo. Iste, nemusel som ísť na filozofiu, ale na strojarinu a obišlo ma to. Lenže k filozofii som inklinoval, proste ma zaujímala.
Čo sa vo vašom vnútri odohrávalo, keď vás vyhodili zo strany a padli ste dole?
Poznám ľudí, ktorých tento prechod totálne zničil. Ja som však bol z robotníckej rodiny a na manuálnu prácu som bol zvyknutý. Necítil som sa teda ako hodený do úplne inej vody. Fyzická práca ma navyše vždy bavila, je pre mňa relaxom. Nešlo teda o žiadny tragický zlom. Problémom bolo zarábanie peňazí. Kompenzoval som to tým, že som najskôr písal pod cudzími menami televízne scenáre, medailóny osobností, ale pri jednom projekte to prasklo. Fungoval som tak do roku 1976.
A prišla Charta 77, ktorej ste sa stali signatárom.
Áno. Bol som odchovanec Prahy, aj v Bratislave ma označovali za „pražáka", čo bolo vtedy hanlivé označenie. Keď však začínala Charta, kontakty s Prahou mi boli užitočné, lebo som poznal tých ľudí.
Čo všetko ste medzitým robili?
Dokumentaristu v Novinárskom študijnom ústave, kam ma prijal ešte Jozef Darmo. (neskorší riaditeľ STV, pozn. autora) Tá práca ma však neuspokojovala. Prekladal som články pre preverených vedeckých pracovníkov, ktorí neovládali cudzie jazyky. Potom som pracoval v Univerzitnej knižnici a z tej ma na hodinu vyrazili hneď po podpise Charty. Odvtedy som hľadal už len manuálne pracoviská, nemal som však žiadnu robotnícku kvalifikáciu, takže som mohol byť len pomocným robotníkom. Keď som si chcel nejakú urobiť, nedovolili mi to - ani traktoristu, ani zvárača, proste nič.
Robotníka som robil až do roku 1982, kedy mi nejaký zväz francúzskych univerzitných profesorov ponúkol podporu, lebo som ako robotník zarábal desať korún na hodinu. To bolo zúfalé, mali sme dve malé deti. Z hľadiska prežitia to bolo asi naše najťažšie obdobie. Napísal som vtedy Lenártovi, že som rozhodnutý prijať tú ponuku, pretože ďalej už takto nemôžem fungovať a že to nepovažujem za žiadnu politickú provokáciu, ale za existenčnú záležitosť. Odpoveďou bolo, že ma prijali do URBIONu (Štátny inštitút urbanizmu a územného plánovania, pozn. autora), kde som si polepšil a zarábal som dvetisíc korún mesačne.
ŠtB si na starších a známejších fyzicky netrúfala
Kedy sa o vás začala zaujímať ŠtB?
Problémy s ňou začali ešte pred Chartou kvôli tomu písaniu scenárov na cudzie mená. Keď to prasklo, prišli prvé vyšetrovania a vypočúvania, brali to ako zločin. Chceli, aby som vrátil honoráre, čo som odmietol.
Ako vám ich vlastne vyplácali, keď oficiálne ich písal niekto iný?
Peniaze dostal ten oficiálny autor, ktorý mi ich podstatnú časť odovzdal. Nechal si z toho len na dane, stranícku známku a podobne. Neskôr sa ŠtB o mňa zaujímala pre rôzne pozvánky na zahraničné kongresy. Po roku 1968 mi vzali pas, takže vycestovať som aj tak nemohol. Keď som ho žiadal späť, zavolali si ma, dali si preložiť pozývací materiál a aj tak ma nepustili. Natvrdo to však začalo až po podpise Charty. Hneď ako bol zverejnený môj podpis, začali ma tvrdo každodenne vypočúvať s nátlakom, aby som ten podpis odvolal. Stávalo sa aj to, že niektorí to nezvládli a podľahli tomu.
Boli tam aj fyzické ataky?
V mojom prípade nie. Na študentov a mladých ľudí si však trúfali. Ja som predsa len mal nejakú tú ochranu v tom, že som bol trochu známy v zahraničí. Na takých to s fyzickými útokmi príliš neskúšali. Ale bežné bolo, že vás každú chvíľu zavreli na štyridsaťosem hodín a podobne. Potom mi ponúkli vysťahovanie z republiky s tým, že mi to do dvoch týždňov zariadia. To bola obrovská ponuka, lebo normálne to trvalo aj viac rokov.
Šlo o snahu zbaviť sa tých, ktorí názorovo prekážali?
Áno, ponúkali to chartistom, mnohí to aj využili. Dokonca som mal papiere z rakúskeho konzulátu. Ale vo mne sa prejavila akási slovenská zaťatosť a povedal som si, že to nemôžem urobiť. Už len preto, že im na tom tak záležalo. A prestalo to byť pre mňa aktuálne.
Mali sme ilúziu, že sa dá začať inak
Po revolúcii ste vstúpili do politiky. Prečo?
Bola taká doba.
Nestačila vám osobná skúsenosť s komunistickými politikmi?
Iste, ale už šlo o inú politiku. Mali sme ilúziu, že sa dá začať inak. Nebol čas príliš premýšľať a to, s čím začínala VPN, bolo neuveriteľne príťažlivé - jednak sa mala zrušiť vedúca úloha strany, jednak sa mala vypracovať nová ústava. Šlo pritom len o občianske hnutie. Žili sme totiž v tom, že skončíme svoju úlohu, komunisti sa vzdajú a nastúpia noví politici, medzi ktorých my, intelektuáli, nechceme ísť. Taká bola moja, ale aj Havlova predstava. Jediný, kto chcel ísť cieľavedome do politiky, bol Ján Čarnogurský. Ostatní sme boli iba nahrávači, ktorí mali pripraviť pôdu pre niekoho iného. Práve Čarnogurský povedal, že moc ležala na zemi a nemal ju kto zdvihnúť. Tak sme ju zdvihli my.
Šli ste však aj do funkcií.
Ako jediného chartistu vo VPN ma tlačili do istých pozícií. Stal som sa podpredsedom VPN a natlačili ma aj do prvej vlády národného porozumenia.
Ktorej šéfoval Čalfa.
Áno. Bol som tam nominovaný za ministra zahraničných vecí, ale potom som usúdil, že lepšie sa na to hodí Jiří Dienstbier, navyše to aj chcel robiť. Ja som prijal úlohu zlikvidovať Úrad pre tlač a informácie, čo bolo na úrovni ministerstiev. Riaditeľ bol vlastne člen vlády. Najskôr sme to mali pretransformovať na Ministerstvo informácií, ale malo to zlú konotáciu, lebo také ministerstvo mal aj Hitler, a navyše bolo úplne zbytočné.
Každé ráno som šiel do toho úradu s bolesťami brucha, a ako prvé som šiel vždy na WC. Bolo tam treba robiť radikálne čistky a keď som ako intelektuál niekoho vyhodil, v noci som pre výčitky svedomia nespal. Tí ľudia mali rodiny a deti... a s takýmto blbým svedomím sa politika robiť nedá. Politik potrebuje byť voči takýmto veciam obrnený a ja som nebol.
Na Bradlo som prestal chodiť, sprotivili mi ho národniari
Po pár rokoch od revolúcie ľudia pri jednom výročí 17. novembra na námestí vykrikovali aj „Kusý národ dusí". Ako ste sa cítili?
Viete, veľmi rýchlo sa tu utvorila takzvaná národná vrstva. Šlo o ľudí, ktorých sme nikdy nevideli ani v disente, ani nikde. Ja som pritom so svojimi dcérami každoročne chodil na Bradlo, kde sme spievali „Kto za pravdu horí". Mali sme prirodzený vlastenecký cit, pričom z dnešných národniarov tam vtedy nikto nechodil. A keď si tí národovci po revolúcii „prevzali" Bradlo, prestali sme tam chodiť a sprotivila sa mi aj tá pesnička.
A stali ste sa zradcom a janičiarom.
Môže byť. (smiech) Mnohí z tých národovcov mi dodnes vypisujú, pričom ani neovládajú pravopis. Mám odložené isté kuriózne veci od zanietených Slovákov, ktorí píšu ako najhorší primitívi.
Na istý čas ste sa stali rektorom Univerzity Komenského.
Oslovili ma oni sami, aby som kandidoval. Nebol som síce ich absolvent, keďže som končil v Prahe, ale bolo mi to blízke. Súhlasil som, ale netušil som, že aj rektor je vyslovene politická funkcia a šiel som vlastne z blata do kaluže. Vydržal som tam len krátko, lebo sme sa dohodli, že nové voľby budú každý rok a po roku som tam už bol neprijateľný.
Prečo?
Nepochádzal som z nich. Pozvali ma tam ako človeka - chartistu z disentu, ktorý mal pozdvihnúť renomé univerzity, ale potom zistili, že som bol dvadsať rokov mimo akademického života a ľudia, ktorí tam prežili, mali svoje mimikry. Chceli odo mňa veci, ktoré som odmietal robiť.
Aké?
Tí, ktorí mali pozastavené povýšenia z politických dôvodov, ma žiadali, aby som im to dal skrátenou cestou. Chceli sa stať docentmi a profesormi. Ja som tvrdil, že trafiky takýmto spôsobom nemožno rozdávať. Chápal som, že tí ľudia boli ukrátení, že ich treba odškodniť nejakou inou cestou, ale nie tak, že dostanú profesúru. Prišli tvrdé útoky, ktoré som odrážal a druhá vec, ktorá ma pochovala, bol tá, že som trval na tom, že naše kvalifikačné postupy musia prebrať západné normy. Predstava našich vtedajších vedeckých rád však bola taká, že „namenujeme" profesorov a tí sa budú približovať úrovni tých západných. Ja som tvrdil opak - treba stanoviť kritériá a profesorom sa možno stať až po ich splnení. Môj protikandidát bol z ich prostredia, vychádzal im v tomto smere v ústrety a porazil ma.
Pre médiá tipujeme
Je veľa ľudí, ktorí tvrdia, že politológovia a analytici u nás sú zbytoční. Aj tak sa v ničom nevedia strafiť, len všetko komentujú bez akejkoľvek zodpovednosti a podobne. Aký je váš protiargument?
Aby sme sa rozumeli - to, čo tí ľudia kritizujú, nie je žiadna politológia, ale komentovanie.
Zámerne zjednodušujem, lebo ako politológov vás všetkých uvádzajú médiá takmer pri každom vyjadrení.
Všetky také vyjadrenia nesú v sebe riziko bezprostrednej odpovede. Keď spracovávam nejakú politologickú tému, sadnem si nad ňu na pár týždňov, zháňam podklady a pracujem na tom, kým nie som spokojný s výsledkom. Keď vás však osloví nejaký redaktor, čo si myslíte o takej alebo takej veci, musíte odpovedať bezprostredne.
Môžete odpoveď odmietnuť.
To aj často robím. Poviem, že na to neviem odpovedať. Ale sú veci, o ktorých si človek myslí, že reagovať môže, lebo politickú scénu dostatočne sleduje. Ale to je vždy len tipnutie, nie analýza. Nedávno som mal kvôli tomu proces s Majského bývalou manželkou Dianou...
Dubovskou, dnes Štrofovou.
Áno. Tá zažalovala Plus 7 dní, kde sa ma na ňu v rozhovore pýtali a ja som povedal, že ju nepovažujem za dostatočne kvalifikovanú na jej post. Dve hodiny som pred súdom rozprával, čo je to politologický komentár a od čoho závisí.
Ona zažalovala časopis za vás názor, že je nedostatočne kvalifikovaná na svoju pozíciu?
Presne tak. Najskôr som musel potvrdiť, že prepis Plus 7 dní zodpovedá tomu, čo som naozaj povedal a potom zdôvodniť, prečo si to myslím a vysvetliť, čo je to politologický komentár.
Priznávate teda, že keď analytikovi zavolá nejaký redaktor ohľadne nejakej politickej kauzy, ten len tipuje ďalší jej vývoj?
Samozrejme. Analytik síce sleduje danú oblasť, a je dostatočne informovaný, určite viac ako bežný čitateľ, ktorý to nerobí ako profesionál. Ale to, čo robíme na základe požiadavky médií, že nám narýchlo zavolajú a chcú vyjadrenie, je komentovanie, nie analýza. Dá sa urobiť aj tá, napríklad o Štrofovej. Sadnem si, zozbieram materiály o nej a na základe toho môžem dávať kvalifikované súdy. Napríklad, že nie je dostatočne kvalifikovaná na post štátnej tajomníčky, lebo začínala ako letuška, a okrem ovládania jazykov nemá pre tú prácu inú kvalifikáciu. Keď máte materiály, môžete spraviť dôkladnú analýzu, ale keď odpovedáte cez telefón, môže skonštatovať len, že „myslím si, že nemá dostatočnú kvalifikáciu" a dodať argument, ktorý vám v danej chvíli napadne. To sú dve rôzne veci.
Pomer bezprostredných vyjadrení pre médiá a riadnych analýz je aký?
Komentáre ad hoc robím každodenne. Z toho povedzme tretinu odmietnem, lebo na to neviem odpovedať.
Máte odsledovanú úspešnosť vašich predpovedí?
Ani nie. Takto to neberiem. Je to iba momentálna výpoveď k danej situácii.
Načo je to potom dobré?
Žiadajú to novinári.
Čiže je to len novinárska barlička, ktorou si zjednodušujú prácu?
Áno. Novinár sa zväčša potrebuje o niečo oprieť a asi ho o také výpovede aj žiadajú. To som ešte ochotný robiť, ale často ma štve napríklad televízia. Príde sem, urobí rozhovor a z toho vyberie jednu až dve vety. Tak, aby to redaktorovi zapadlo do jeho kontextu. Výsledkom je občas niečo úplne odlišné oproti tomu, čo som chcel v skutočnosti povedať. Často ma tam dajú len ako takého idiota, ktorý povie pol vety, strihnutej do pokračovania komentára toho redaktora. Preto som skoro rok odmietal robiť komentáre pre televíziu, lebo ma naštvali tým, že prekrúcali moje vyjadrenia.
To ale znamená, že Fico má sčasti pravdu, ak tvrdí, že tu je aj množstvo neprofesionálnych novinárov, ktorí zavádzajú.
Iste. Redaktor by mal pracovať inak. Vziať môj názor a neskresľovať ho. Lenže on si chce často podoprieť svoj vlastný názor tým mojím.
Robia takéto „psie kusy" aj printové médiá?
Často mi telefonujú najmä vaši redaktori zo SME.
Zaujíma ma, či skresľujú vaše výroky.
Nie, tí to robia v podstate korektne. Existujú však aj iní novinári - takí, ktorí sú úplne slabí, nechajú si mnou vysvetliť veci a potom to napíšu ako svoj vlastný názor. Napríklad Plus 1 deň.
Zuzana Wienk z Aliancie Fair-play mi tvrdila, že redaktori z Plus 1 deň jej pripadajú skôr najpripravenejší.
Možno sú tam aj takí, ale minule ma oslovil taký naivnučký dievčenský hlas, ktorý mi dával také otázky, z ktorých bolo úplne zjavné, že ničomu nerozumie. Človek jej to vysvetlí a ona to hneď zneužije. Ja ten denník nesledujem, občas to prinesie manželka, a vtedy sa tomu, čo napísali, začudujem.
Je dosť takých, ktorí vyjadrovanie sa analytikov pre médiá považujú za výnosný džob. Vraj nič nerobia, občas niečo povedia, žiadna zodpovednosť...
Za takéto vyjadrenia nám nikto neplatí ani korunu.
Čo vás dnes živí?
Mám penziu, som profesor emeritus. Univerzita už voči mne nemá žiadne záväzky, ale ja voči nej áno, musím tam odprednášať nejaké hodiny. Ako emeritus to však je už gratis.
Prezradíte ten dôchodok?
Je to okolo pätnásťtisíc. Moja manželka, ktorá je o dvanásť rokov mladšia, ho má podstatne lepší, lebo spadla už do tej vlny relatívne slušnejších dôchodkov. Toto však nie je problém, lebo si viem zarobiť aj inak - píšem, pozývajú ma prednášať na rôzne akcie...
Ako ročník 1931 by ste už mohli oddychovať. Nechce sa vám?
Pre mňa je práce relaxom, nie je to už existenčná záležitosť. Píšem len vtedy, keď mám náladu, alebo keď ma niečo naštve. Aj pre SME to už robím len príležitostne.
Určite ste zachytili, že analytik Ivo Samson údajne spolupracoval s ŠtB. Má podľa vás právo komentovať verejné veci?
Ja som to vtedy aj komentoval, lebo ma naštval tým rozhovorom pre Sme. Aj to, ako hovoril o svojej žene. Ale nároky na to, aby už nič nekomentoval, možno klásť len vtedy, keby taká kultúra panovala vo všetkých oblastiach. Nemožno ich klásť na jedného človeka a žiadať, aby bol čistý, keď všade okolo sa to toleruje a berie ako normálne.
A spejeme k tomu vôbec?
Spejem skôr k zabudnutiu. Že sa všetko generačne premlčí.
Je to tak dobré?
Samozrejme, že nie, lebo potom sa tu všetky hodnoty relativizujú. Nie som za to, aby sa ľudia trestali a zavierali, treba ich však verejne prediskutovať. Nemyslím si však, že každý, kto donášal ŠtB, by mal byť verejne pertraktovaný. Ak to bol obyčajný človek, prečo by sa to malo robiť? Veď vieme, ako to chodilo s ŠtB. Tiež som mal 
blízkych priateľov, ktorí na mňa donášali. Niektorí mi to povedali a niektorí nie. Nemám však na nich nejaké zvláštne kritéria, lebo Charta 77 bola zvláštna tým, že sme nerobili ilegálnu prácu. Podpisovali sme svoje veci verejne a ľudia v podstate ani nemali na nás čo donášať. Mohli nám akurát pokaziť nejaké stretnutie, ale tie sme tajili a nehovoril som o nich vopred ani svojej manželke.
Poznal som ľudí obdivuhodne silných, ale aj takých, ktorí mali iné povahy. A nemožno ich za to odsudzovať. Taký Dominik Tatarka mal panickú hrôzu z eštebákov. Hrozne tým trpel. Eštebák mu prišiel do bytu, povedal mu, aby si ho nevšímal a presedel u neho celý deň. Nevedel ho nijako vyhodiť. Ja som takých do bytu nepustil, povedal som, nech na to donesú papier. Ale nie každý ma takú povahu. Keď mal niekto rodinu a malé deti, dostal sa pod tlak, mohol podpísať s tým, že nejako tých eštebákov obohrá. To bol prípad trebárs Jána Budaja, ktorý to podpísal s týmto presvedčením. Aj sa mu to viac menej darilo, jediný problém bol v tom, že nám o tom nepovedal a v dobe, keď šlo o VPN, to niekto vytiahol a zneužil proti nemu.
Od viery ma odviedli jezuiti
Ste ateista?
Áno. Z cirkvi som vystúpil ešte v roku 1947. Bol som katolík a od viery ma odviedli jezuiti, ktorí nám robili také idiotiny, že nás strašili peklom, zakazovali mi čítať Victora Huga... A keď som sa s tým obrátil na katechétu, ten mi povedal, že to proste nesmiem a hotovo. Nič nevysvetľoval, len vydal príkaz. Ja som pritom zistil, že to je krásna kniha. Navyše, viera bola vďaka Tisovi po vojne diskreditovaná, a vtedy som napísal svoje vystúpenie z cirkvi. Z kancla svätej Trojice (kostol pri starom parlamente, kde bol Kusý krstený, pozn. autora) ma vtedy prekliali. A to mi len dodalo na presvedčení, že som urobil správne. Vtedy to ešte nemalo nič spoločné s tým, že som bol neskôr komunistom. Navyše, mnohí ľudia, ktorých som poznal ako veriacich, sa ukázali tak, že vieru majú dosť oddelenú od svojho reálneho praktického života.
Koho tým myslíte?
Viacerých, vrátane takých ľudí ako Ferko Mikloško, Jano Čarnogurský a podobne. Používajú to v mnohých prípadoch účelovo, ale ja im nechcem vstupovať do svedomia. Lipšicovi som svojho času vytýkal, že pán Boh bol oveľa láskavejší a milosrdnejší voči zločincom ako on so svojou zásadou „trikrát a dosť".
Poznámka: Rozhovor nebol autorizovaný, Miroslav Kusý to nepožadoval.
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to
Beata
Balogová
