Bratislava. Plesy sú asi právom považované za vrchol spoločenskej sezóny. Okrem konverzácie s väčším počtom osôb čaká na jeho účastníkov aj tanec a konzumácia nápojov a jedál - a to je na jeden večer až príliš mnoho nástrah. O tom, ako na ples vyraziť a ako sa tam správať, aby sa človek bez hanby mohol vrátiť domov, sme sa pozhovárali s človekom viac ako povolaným. Ladislav Špaček je bývalým hovorcom československého a českého prezidenta Václava Havla. Otázkam etikety a pravidiel spoločenského správania sa venuje aj po skončení svojej kariéry na Pražskom hrade, napríklad aj ako tvorca televíznych relácií.
Akej najväčšej chyby sa účastníci plesov dopúšťajú? Povedzme, pokiaľ ide už o samotné oblečenie.
Pre ples platí celý rad pravidiel. Ľudia, ktorí prichádzajú na ples, už by mali mať istú skúsenosť so spoločenským životom. Oblečenie: pokiaľ nejde o ples, ktorý je predpísaný ako black tie, teda smokingový ples, tak si muž berie čierny oblek. Čierny znamená to isté ako tmavomodrý, ale v žiadnom prípade to nesmie byť oblek inej farby, či dokonca šedý. Šedý je iba denný, popoludňajší, vychádzkový, a odkladáme ho po 18. hodine. Muž si na ples nesmie vziať nič iné než čierny oblek. A nemal by byť ani výrazne vzorovaný. Ak už nejakú vzorku, tak najdecentnejší je prúžok, a to iba vlasový. Vzorka nesmie svietiť už z niekoľkých metrov.
Žena si na ples berie obvykle veľké spoločenské šaty. K mužovmu tmavému obleku si žena berie krátke šaty. Dlhé šaty sú obvykle prvou voľbou, keď si muž berie smoking. Smoking je najvyššou priečkou pánskeho oblečenia, preto žena by mala uvažovať o najvyššej priečke svojho, dámskeho oblečenia. Väčšina žien vníma ples celkom správne ako vrchol spoločenského života, a preto si zaobstará večernú toaletu, dlhé šaty s výrazným dekoltom, rukavicami a ďalšími doplnkami, ktoré prispievajú k pestrosti pohľadu do sály. Muži, keď majú všetci čierne obleky, sa odlišujú iba kravatami, ale to, čo dodáva plesu pestrosť, farby, osvieženie a prvok neočakávanosti - to sú dámske šaty.
Aké sú pravidlá či chyby pri vzájomnom vítaní sa, konzumácii jedla, nápojov?
Už samotný príchod do šatne má isté pravidlá. Muž musí žene najprv pomôcť z jej kabáta, žena následne odchádza k zrkadlu, kde sa upravuje. Muž odloží aj svoj kabát a oba dá do šatne. Lístok si necháva muž, žene ho nedáva, pretože hrozí nebezpečenstvo, že by ho dala do kabelky a bohvie, či by ho ešte niekedy našla. A mimochodom, dámska kabelka na ples má byť čo najmenšia, priam miniatúrna. Nie také tie montážne brašny, ktoré ženy väčšinou nosia počas týždňa. Stačí rúž, vreckovka a kreditná karta.
Potom prichádzajú k stolu a nastáva obrad predstavovania sa a vítania sa. Ak prichádzame k stolu, kde už sedí nejaká spoločnosť, tak sa musíme predstaviť, povedať: Dobrý večer, ja sa volám Petr Kováč a toto je moja manželka Eva. Ak má žena rovnaké priezvisko, tak muž už neopakuje jej priezvisko. Ak má priezvisko iné, tak muž musí jej priezvisko povedať. Ľudia pri stole vstávajú a podávajú ruky. Najprv podáva ruku dáma dáme, potom dáma mužovi a napokon si podávajú ruky muži. Nasleduje usádzanie sa. Muž sa posadí tak, aby mal ženu po svojej pravici. Pochopiteľne, pomôže jej so stoličkou - tú žene prisunie. A ak niektorá zo žien vstáva od stola, tak nevstávajú všetci muži, ako niekedy vidíme, ale iba ten, kto je jej garde. Nemusí to byť iba jej manžel či partner, ale ten, kto sedí po jej ľavici. Pomáha jej so stoličkou, keď niečo potrebuje, keď jej spadne servítka a podobne.
Nasleduje večera - tá sa odohráva buď pri stole, alebo formou rautu. Ak večeriame pri stole, začína jesť vždy najváženejšia osoba pri stole, žena, najstaršia či funkčne najváženejšia. A až potom začínajú jesť všetci ostatní. Počas jedla sa neopierame lakťami o stôl, dámy sedia iba na tretine stoličky tak, aby sedeli vzpriamene, a vedieme ľahkú konverzáciu. Rozprávame si niečo, nemlčíme, stále musíme mať nejaké témy, napríklad prostredie, v ktorom sme, môžeme sa baviť o svojich zážitkoch z iných plesov.
Pri stolovaní musíme myslieť aj na to, ako správne držať pohár. Aby sme nezašpinili pohár odtlačkami prstov a neotepľovali víno, držíme pohár vždy iba za stopku.
Pamätať musíme na plese aj na pravidlá správania a tanca. Ak muž príde na ples s partnerkou, tak tancuje iba s ňou a s dámami pri ich stole. Nie je možné, aby svoju partnerku nechal sedieť pri stole a v sále si vyzeral nejaké potenciálne obete svojho záujmu. Ak moju ženu pozve do tanca kolega od nášho stola, tak ja som povinný ísť tancovať s jeho manželkou. To musí byť recipročné. A ak žena tanečníka odmietne, potom už nemôže tancovať s nikým iným než so svojím partnerom. Žena nemôže povedať: s vami, pane, nie, ale s vami áno. Ak jedného tanečníka odmietne, pričom so zdôvodnením, že tancuje iba so svojím partnerom, musí celý večer tancovať iba s ním.
Predstavme si večeru formou rautu: V jednej ruke tanier, v druhej pohár, k tomu plné ústa jedla a v tom momente sa niekto s vami víta Čo potom? Rýchlo odložiť tanier, alebo ruku vôbec nepodávať?
Ak má niekto obe ruky zamestnané, je absolútne nespoločenské od neho niečo také požadovať. Takže, keď prichádzame k nejakému páru, a vidíme, že v ruke držia taniere, pohár a nemajú žiadnu ruku voľnú, tak im ruku nepodávame. Tým by sme ich uviedli do stiesnenej situácie a základné pravidlo etikety hovorí, že nikoho nesmieme uvádzať do trápnej situácie, že musíme spraviť všetko preto, aby sa cítil komfortne. Takže v takomto prípade sa iba pokloníme a povieme: Uvidíme sa neskôr. A tých ľudí necháme, aby pokojne dojedli.
Platí, že konzumovať niečo na plese, chodiť s jedlom po sále, je veľmi riskantné. Mali by sme mať mieru, jesť čo najmenej - iba to, čo skutočne bezpečne zvládneme. Keď niekedy vidím, ako si ľudia dávajú na tanieriky obaľované rezne, mám z toho vždy hrôzu, pretože je problém ich rozkrojiť. To potom môže niekoho traumatizovať, pretože si s tým nevie dať rady. Určite by sme nemali voliť takú metódu, že to napichneme na vidličku a budeme ten rezeň obhrýzať či ohlodávať.
Čo ak ten rezeň spadne na zem, alebo vidlička? Má to hosť zodvihnúť, alebo si to nemá všímať?
Kým držíme vidličku v ruke, je naša. Ale v momente, keď sa dotkne podlahy, tak tá vidlička už nie je naša. Sú to už akési smeti na zemi, kvôli ktorým tam nie sme. Znie to možno brutálne, a určite to neplatí doma, ale v spoločenskom prostredí, v reštaurácii či na plese, je úplne neprípustné zdvíhať zo zeme akékoľvek predmety. Pravda, pokiaľ to nie je peňaženka.
Ak je to vidlička, musíme urobiť všetko preto, aby o ňu niekto nezakopol či sa nepošmykol, a preto ju opatrne zasunieme pod stôl. Nejaké razantné kopance neodporúčam, mohlo by sa stať, že by sa vynorila na druhej strane stola... Horšie je, ak to nie je vidlička, ale kôpka zemiakového šalátu. Obvykle sa musíme postaviť do bezprostrednej blízkosti tejto kôpky a čakať na servírku, ukázať jej to, a až keď sa vráti s nejakou lopatkou sa môžeme s malou poklonou ako poďakovaním vzdialiť. Takéto nehody sa snažíme riešiť nenápadne, tak, aby si to nikto nevšimol. V žiadnom prípade na personál nepokrikujeme a na nič neukazujeme.
Asi najviac obáv vyvoláva predstava, že sa na plese človek obleje červeným vínom a na košeli či šatách je to vidieť. Má dotyčný či dotyčná utekať na WC a plakať tam do konca plesu, alebo si na to dať servítku a tváriť sa akože nič?
Ak sa oblejeme červeným vínom, tak prvá pomoc je poliať to bielym vínom! Ak to nie je silné južné červené víno, obe vína sa zneutralizujú a škvrna obvykle zmizne. Potom si vezmeme servítku, miesto prikryjeme a odchádzame na toaletu, kde sa to pokúsime vyprať a vysušiť. Záleží od toho, aká veľká plocha odevu je zasiahnutá. Ak škvrna nie je príliš nápadná, vrátime sa do spoločnosti a môžeme plesať ďalej. Sú však prípady, keď sa oblejeme tak dôkladne, že sa s tým nedá robiť vôbec nič, a potom, pochopiteľne, nezostáva nič iné než sa diskrétne vzdialiť a odísť z plesu. V žiadnom prípade tam obliati červeným vínom nezostaneme, aby si nás všimlo čo najviac ľudí... Čo sa dá robiť, mali sme smolu. A aj keby to spôsobil niekto iný, tak, bohužiaľ, pre nás sa ples v tej chvíli končí.
Máte za sebou mnoho plesov, akú najčastejšiu chybu, faux pas, ste tam videli?
Predovšetkým to oblečenie. Ženy niekedy chodia na plesy v tom, v čom chodia bežne do kancelárie, majú na sebe nohavice a svetrík - aj to som už videl, v Prahe na Žofíne, na noblesnom spoločenskom plese Prahy 1. Rovnako tak muži si vezmú šedý oblek a myslia si, že svoju spoločenskú povinnosť splnili. Potom nasleduje stolovanie: prichádzajú k prestretému stolu, a, ktorý rožok je môj? Ten vľavo alebo ten vpravo? Naše pečivo je to vľavo.
Často sa stáva, že sú na plese celebrity, premiér, minister, bývalý minister... Ako sa zachovať? Pozdraviť kývnutím hlavy, úsmevom, alebo sa k celebrite predierať s podanou rukou?
Ak máme celebritu medzi sebou, je zdvorilé ju pozdraviť. Dávame jej najavo, že o nej vieme, že ju rešpektujeme. A s úsmevom či pozdravom dobrý večer sa pozdravíme. Aj tento pozdrav pôsobí veľmi príjemne.
Chybu robí ten, kto sa s touto celebritou v minulosti už stretol. Povedzme pred dvoma rokmi na konferencii v Trebišove, a teraz sa k nej hrnieme a hovoríme: Á, pán minister, spomínate si na mňa? A v tom momente celebritu uvádzame do veľkej núdze. Pretože, pre nás to bol vtedy krásny zážitok, ale pán minister sa takto denne stretáva s päťdesiatimi ľuďmi, a že by si pamätal všetkých, s ktorými sa stretol, vrátane onej konferencie v Trebišove, keď podobných absolvoval 300? Vždy sa musíme predstaviť. Aj keď sme sa už niekedy s ministrom videli a vtedy sme sa spolu rozprávali. A po predstavení pripomenúť, za akých okolností to bolo.
Spomínate si na nejakú úsmevnú spoločenskú príhodu z obdobia Vášho pôsobenia v prezidentskej kancelárii?
Plesu sa netýka žiadna, pretože prezident plesy nevyhľadával. Spomínam si, ako sme raz obedovali u nemeckého prezidenta, bol to okrúhly stôl, bolo nás tam asi osem. Prezidenti obedovali vedľa, a my, ich poradcovia, kancelári a ministri sme sedeli pri vedľajšom stole. A odrazu vidím, ako jeden z tých účastníkov obeda si vzal pohár ľavou rukou a odpil z neho. To znamenalo, že vzal pohár svojho suseda zľava. Pravdepodobne bol ľavák, alebo v zápale rozhovoru si to nevšimol. Ale v tom momente si to niektorí všimli a rýchlo sa chopili svojich pohárov, aby o ne neprišli, pretože vedeli, že niekto bude mať dva - ten pán, ktorý to začal, a niekto nebude mať žiaden. Začal sa nenápadný, ale trocha nervózny súboj o to, kto zachráni svoj pohár. Ja som tú trápnu situáciu ukončil: povedal som, páni, stala sa drobná nehoda, ale my ju okamžite vyriešime - vy si ten pohár presuňte na svoju pravú stranu, už ste sa z neho napili, bude váš, tento posunieme doľava... a o chvíľu to bolo v poriadku. Bolo to veselé, pretože sme to celé otočili na žart, a potom sme sa veľmi dobre pobavili. Možno lepšie, než keby sa to nebolo stalo.
