Švec: Nositelia Nobelových cien čerpajú aj z poznatkov slovenských vedcov

Bratislava 16. januára (TASR) Narodil sa v rodine zakladateľa Farmaceutickej fakulty Univerzity Komenského (UK) v Bratislave, dnes je prorektorom Slovenskej ...

Narodil sa v rodine zakladateľa Farmaceutickej fakulty Univerzity Komenského (UK) v Bratislave, dnes je prorektorom Slovenskej zdravotníckej univerzity (SZU), prednostom Onkologickej kliniky SZU v Bratislave a predsedom Spoločnej odborovej komisie pre obhajoby doktorandských dizertačných prác v odbore onkológia.

Profesor Juraj Švec v rozhovore pre TASR odhalil svoju dušu a prezradil svoje plány. V dnešný deň sa dožíva významného životného jubilea - 70 narodenín a hovorí: Som veľmi rád, že sa dožívam tohto jubilea v plnom zdraví a v plnej energii. Pretože zdravie je to najcennejšie, čo človek môže od pána Boha dostať."

Ste všestranný človek, pedagóg, v minulosti ste pôsobili ako politik, ale predpokladám, že predovšetkým ste lekár. Boli niekedy vo vašom živote chvíle, kedy ste zapochybovali o svojom povolaní?

Pravdupovediac nikdy, ja som vyrastal v rodine lekára, univerzitného profesora a vedca, takže my, aj moji dvaja bratia sme boli celý život vedení k humanitným ideám, vrátane povolaní, ktoré vykonávame. Myslím, že voľba študovať medicínu bola tá najsprávnejšia, ktorú som mohol urobiť.

Teda je asi zbytočné sa pýtať, čo vás viedlo k štúdiu medicíny.

Jednak táto skutočnosť, ale potom aj to, že človek musí mať nejaký prirodzený talent, alebo prirodzený vzťah k tomu povolaniu. Takže už v najmladších rokoch sa človek nejako prejavuje. Napríklad láskou k zvieratám je pripravený robiť nejaké drobné zákroky. Možno že to bolo aj tým, že sme vyrastali v tomto prostredí. Ale aj vzťah k povolaniu musí byť určite vrodený. Už na strednú školu som odchádzal zo základnej školy s tým, že určite po skončení strednej školy sa pokúsim dostať na medicínu, aj keď to nebolo veľmi jednoduché.

Ako lekár sa často stretávate so smrťou, bojíte sa jej? Čo vám v živote pomáha prekonávať strach?

Keď mi zomieral otec na nádor mozgu, tak on sa vtedy vyjadril asi tak, že pokiaľ človek verí v Boha, tak sa mu veľmi ľahko zomiera. A ja sa tohto kréda, tak trochu držím. Myslím si, že by to pomohlo každému. Ja strach nemám. Úprimne sa priznám, že nežijem myšlienkou na odchod z tohto sveta, zdá sa mi ešte stále, že pri kondícii a pohode, v ktorej žijem, by som mohol ešte chvíľu vydržať.

Hovoríte, že ste veriaci. Dalo by sa povedať, že ťažké chvíle v živote vám pomáha prekonávať práve viera? Je dôležitou súčasťou vášho života?

Je to, samozrejme, podstatná časť toho, čo pomáha človeku prekonávať zlé a ťažké chvíle, ale je to aj blízke okolie, v ktorom žijete. To znamená rodina, deti, vnúčatá, priatelia, šport. Všetko toto komplexne vytvára prostredie, ktoré človek využíva preto, aby žil spokojným životom.

Medzi vašimi vyznamenaniami je aj Pamätná medaila pápeža Jána Pavla II. pri príležitosti audiencie vo Vatikáne. Aké dojmy vo vás zanechalo stretnutie so Svätým Otcom?

Ja som sa so Svätým Otcom stretol dvakrát. Prvýkrát na samostatnej audiencii, ktorú mi poskytol ako rektorovi UK pri príležitosti návštevy Pápežskej gregoriánskej univerzity v Ríme a zlatú medailu Sv. Otca som dostal pri jeho prvej návšteve Slovenska v Spišskej Kapitule, kde sme sa stretli po druhý raz a išlo o ocenenie mojej snahy prispieť k rozvoju štúdia teológie na Slovensku po 89. roku. Na UK sme sa snažili dostať späť do univerzitného košiara obidve pôvodné fakulty, teda rímskokatolícku a evanjelickú bohosloveckú, čo sa nám nakoniec aj podarilo. Získali sme späť tieto fakulty vo veľmi zlom stave - personálnom, priestorom aj finančnom. V priebehu rokov sa nám ale podarilo, že obe rástli paralelne s ostatnými fakultami. I keď dnes nie je situácia najružovejšia, pretože počiatočný boom, teda záujem o štúdium teológie bol obrovský, v súčasnosti už trochu klesá. Ale stále je to ešte na primeranej úrovni.

Čo si myslíte, čím to môže byť spôsobené?

Moderný spôsob života viac láka ľudí do iných povolaní a možno je to aj trošku spôsobené tým, že politika zo strany kléru aj na jednej aj na druhej strane nie celkom podporuje túto snahu o zveľadenie obidvoch fakúlt a štúdium. Mám na mysli napríklad skutočnosti, že niektorí absolventi teologických fakúlt odchádzajú na doktorandské štúdiá do zahraničia a keď sa vrátia ako kvalifikovaní ľudia s príslušným akademickým titulom, tak sa dostávajú mimo fakúlt. To nepovažujem za dobré.

Veľa ľudí zastáva názor, že viera robí život ťažším. Myslíte si, že viera robí vaše rozhodnutia aj vo vašom povolaní ťažšími?

Myslím si, že tieto dve veci treba oddeliť. Človek musí robiť rozhodnutia podľa vlastného uváženia, podľa okolností, potreby, požiadaviek. Takže tam, myslím, nejaká otázka viery neprichádza ani veľmi do úvahy. Jedine ak by išlo o kroky, ktoré nie sú v súlade so svedomím človeka.

Načrtli ste svoj vzťah k viere, čo si ako človek najviac vážite?

Predovšetkým zdravie, pretože to je snáď trochu otrepaná fráza, ale každý, kto sa stretáva aj s chorobami, aj so smrťou, si uvedomí, že zdravie je naozaj ten najväčší dar, ktorý máme a ten si treba vážiť. Veľmi súhlasím so stanoviskom súčasnej vlády, aj súčasného ministra zdravotníctva, že za zdravie si je zodpovedný vlastne každý sám a myslím si, že toto je vec, ktorá by sa mala viac proklamovať v médiách.

Ste lekár a každodenne sa stretávate s chorobami a smrťou. Vnímate zdravotné problémy svojich blízkych s ťažkým srdcom alebo naopak, ste viac vyrovnaný, keď ich vidíte aj z odborného hľadiska.

Určite nie, pretože človek je iste subjektívny a citovo viac znáša ochorenia svojich najbližších, ale na druhej strane, ten prístup k problému musí byť racionálny aj zo strany mojej. Ale v tomto smere nie je žiadny väčší problém, pretože ja sa vždy obraciam na odborníkov, sám to neriešim.

Absolvovali ste niekoľko medzinárodných štipendií a študijných pobytov nielen v Európe, ale aj v Amerike. Čo bolo dôvodom, že ste ostali na Slovensku a nie v zahraničí, kde sú možnože niekedy podmienky na kariérny rast o niečo lepšie.

Ja som si život v zahraničí jednoducho nevedel predstaviť. Medicínu som končil v najťažších obdobiach komunizmu a nemal som to ľahké. Mal som veľké problémy dostať sa na vysokú školu napriek tomu, že som stredoškolské štúdium skončil s vyznamenaním a prijímacie pohovory som spravil výborne. Nebol som prijatý na medicínu, potom sa to postupom času podarilo. Takže to boli veľmi zlé časy a dostávali sme to cítiť takmer každý deň zo strany vedenia školy, zo strany študentských komunistických organizácií a podobne. Po ukončení vysokoškolského štúdia som musel podpísať umiestenku na východ Slovenska, inak by som nebol spromoval. Odišiel som robiť sekundárneho lekára do Sobraniec a potom do Vyšných Hágov. Vzhľadom nato, že som vtedy hrával pretekársky volejbal a bol som reprezentantom Slovenska v lyžovaní, tak postupom času sa mi podarilo dostať do Bratislavy. Tam jediným smerovaním bola onkológia.

Mali ste nejaký zvláštny motív, ktorý vás nasmeroval na onkológiu alebo to bol jednoducho výber?

Môj otec bol do roku 1948 dekanom Lekárskej fakulty UK. V štyridsiatom ôsmom roku stratil miesto a bol takmer dva roky bez zamestnania. Potom nastúpil do novozriadeného onkologického ústavu v budove bývalého Kláštora sv. Alžbety v Bratislave, ktorý bol pôvodne útočiskom pre dlhodobo chorých. Môj otec tam nastúpil do laboratória biológie nádorov, no ja som bol vtedy ešte malé dieťa, takže som to nevnímal veľmi intenzívne. Ale čo je zaujímavé, u nás sa prakticky každý deň hovorilo o nádoroch. Hovorilo sa o experimentoch, ktoré sa v ústave robia. Otca sme nakoniec navštevovali aj na jeho pracovisku v laboratóriách a sledovali sme už ako deti, ako sa robia pokusy v tom čase ešte hodne na zvieratkách. Takže opäť to bolo prostredie, v ktorom človek vyrastal ako dieťa. No a keď som skončil medicínu, tak som mal len dve veľké vízie pred sebou, a to gynekológiu a onkológiu. No a zakotvil som na onkológii a som spokojný.

Čo považujete za váš najväčší úspech v oblasti slovenskej onkológie?

V prvom rade sú to študenti. Výučba onkológie bola zahájená ako samostatný študijný odbor niekedy začiatkom šesťdesiatych rokov, kedy bola zriadená aj prvá katedra onkológie na LF UK. Ja som na túto katedru prišiel neskôr, kedy sa už výučba realizovala. Odvtedy prešli touto katedrou tisícky študentov. Snažili sme sa im sprostredkovať vedomosti, ktoré sme my získavali jednak zahraničnými študijnými pobytmi, ale aj štúdiom literatúry a vlastnou experimentálnou klinickou prácou. Takže to považujem za najväčší prínos. Ten druhý sú, samozrejme, ďalší pedagogickí a vedeckí pracovníci, ktorí vyrástli pod mojím vedením. Je ich tiež veľmi veľa. Človek si musí vždy na vysokej škole vybudovať vedeckú školu, ktorá je reprezentovaná nielen počtom publikácií, citácií, oceneniami a monografiami, ale aj ľuďmi, ktorí za vami vyrástli. Tých je pár, a všetci sa hlásia k tejto vedeckej škole, takže som tomu len rád.

Byť lekárom neznamená len vyštudovať, ale je to aj celoživotné vzdelávanie. Vaše vedecké práce sú známe nielen doma, ale aj v zahraničí. Čo je v oblasti štúdia vašou najväčšou motiváciou? Čo vás poháňa vpred?

Ja som vždy hovoril žartom, že musím ešte urobiť tento experiment a tento, lebo Nobel sa trasie, že ma bude musieť vyplatiť. Samozrejme, že sa to nestalo, ale mám napríklad dve publikácie, ktoré cituje jeden nositeľ Nobelovej ceny. Takže mám dobrý pocit, že aj dve moje práce aspoň niekde v pozadí viedli k tomuto oceneniu pána profesora Harolda Varmusa z USA. Samozrejme, nie som to len ja, koho tento pán profesor citoval zo Slovákov, sú to ešte dvaja ďalší. Takže to sú motivácie, získať výsledok, overiť si či mám pravdu, alebo nie. A moderná technika, ktorú som sa naučil v zahraničí a ktorú som potom priniesol na svoje pracovisko spolu s chemikáliami a prístrojmi, čo sa mi podarilo získať, nám pomohli pokračovať v práci a byť progresívnymi vo vede, ktorú sme robili. A tam to je detektívka, kniha sa nedá zavrieť. Jeden výsledok sprevádza desať neúspechov, ale vždy na konci je nádej, že raz to musí prísť a musím prísť na to, čo je za tým. A to sa nám niekedy naozaj podarilo.

Potrebuje človek na medicínu aj talent?

Myslím, že áno. Potrebuje talent a potrebuje cit pre pochopenie človeka v utrpení. Tieto veci sa nedajú oddeliť. Nemôžete pristupovať k pacientovi len ako odborník. Pokiaľ z vás nevyžaruje ľudský element, tak výsledok je vždy otázny. Pacient je veľmi citlivý vo svojom ochorení, vo svojej niekedy aj beznádeji alebo depresii, psychosociálny rozmer starostlivosti o pacienta je nesmierne dôležitý.

Počas vášho funkčného obdobia sa podarilo UK opäť zapojiť do siete najvýznamnejších európskych vysokoškolských inštitúcií. Čo zohráva podľa vás väčšiu úlohu, kvalitný vzdelávací systém alebo nasadenie a cieľavedomosť študenta?

Sú to spojené nádoby. Študent musí mať čo najlepšie podmienky na štúdium, pretože spočíva v teoretickej a v praktickej príprave. Musí mať možnosť overovať si svoje vedomosti v laboratóriách, pri lôžku pacienta, v inštitúciách vedeckého výskumu a podobne. Bez medzinárodnej spolupráce by toto nešlo ani v minulosti, ani dnes. Pokiaľ nemá byť vysoká škola izolovaná, pokiaľ nemá spočívať na vavrínoch svojej fiktívnej slávy, tak musí prechádzať procesom internacionalizácie. Za týmto slovom je úzka spolupráca s kvalitnými vysokými školami a vedeckými inštitúciami globálne. A k tomu, aby to fungovalo, je potrebná aj výmena študentov, učiteľov, vedeckých kolektívov. Takže mojou snahou aj dnes vo funkcii prorektora pre zahraničie Slovenskej zdravotníckej univerzity je aby sa čo najviac aj táto vysoká škola, tak ako UK, zapojila do toho medzinárodného akademického a vedeckého prostredia.

Aké sú podľa vás najväčšie nedostatky slovenských univerzít v porovnaní s konkurenčnými univerzitami v zahraničí?

Nedostatkov je viac, vychádzajú z tradičných ponímaní vzdelania najmä v strednej Európe. U nás ešte stále pretrváva myšlienka, že investície do vzdelávania sú niečím, čo sa nám nikdy nevráti. Samozrejme, že každý vám povie, že to nie je pravda. Pretože dnes v postindustriálnej spoločnosti, ktorá by mala vybudovať znalostnú ekonomiku 21. storočia, je práve vzdelanie najdôležitejším faktorom. Bez vzdelania sa nedá dosiahnuť pokrok. Slovenské univerzity by mali mať viac flexibility, voľnosti. My sme ešte stále zošnurovaní veľmi striktnými zákonmi, ktoré nám mnohokrát nedovoľujú realizovať sa v procese vzdelávania a rozvoja vedy. Je veľa problémov, s ktorými sa stretávame prakticky každý deň. Hovorí sa aj o tom, že vysoké školy by mali byť autonómne, mali by samé rozhodovať o všetkom, pretože je to koncentrát najväčšieho intelektuálneho potenciálu krajiny. Napriek tomu administratíva sa snaží zasahovať do tohto procesu zo všetkých strán a to nepovažujem za správne.

Istý čas ste boli aj politicky aktívny, čo bolo hlavnou pohnútkou pre váš vstup do politiky?

Bolo to jednak presviedčanie okolia, že by som to mal urobiť vzhľadom na potrebu dostať do parlamentu ľudí, ktorí by mohli pomôcť najmä v oblastiach, v ktorých sú takpovediac doma. No a potom to bolo moje vnútorné presvedčenie, že naozaj by to bolo potrebné. Ja som do politiky nevstupoval so žiadnou víziou nejakého prospechu. Bolo to pre mňa veľmi neočakávané, keď som túto ponuku dostal. Veľmi dlho som váhal a po druhé, nebolo to ani veľmi príjemné. Najmä preto, že som bol viac akademicky a vedecky zameraný človek ako politicky, a ak sa mám priznať, tak moje skúsenosti s politikou boli vždy negatívne. Nebol som nadšený myšlienkou vstupu do politiky a ani moja rodina nie. Ale potom sa celá situácia vyvinula tak, že jednoducho som do tej politiky vstúpil, dostal som sa do parlamentu. Boli to veľmi ťažké chvíle, ktoré som tam prežíval.

Máte pocit, že ste dosiahli v politike to, čo ste dosiahnuť chceli?

Jednu vec som dosiahol v politike, neviem či sa to ešte traduje, ale možno je to úsmevné. Keď som prišiel do parlamentu, tak nechcem použiť silný výraz, ale ľudia na seba štekali. To bolo čosi, čo som nevedel pochopiť, že ľudia, ktorí sú každý deň spolu, ktorí trávia hodiny a hodiny v tej istej miestnosti a majú rokovať o veciach, ktoré sú vážne a ktoré by mali byť na prospech ľudí, sa riešia cez neskutočné hádky. Viem, že je to na celom svete, že všetky parlamenty sú rovnaké, ale človek, ktorý príde z takého sterilného akademického prostredia, kde sú ľudia k sebe zdvorilí, a aj keď sa, trebárs, nemajú radi, tak to nemusia dávať každý deň najavo. Tak to v parlamente nefungovalo. Druhá vec, čo mi v politike prekáža všeobecne, je, že tam neplatí argument. V politike platí politická dohoda. A to je opäť niečo, čo som nevedel jednoducho stráviť, pretože som bol zvyknutý na to, že moje argumenty sú podložené realitou, pravdou a overenými faktami. Keď som s niečím vyšiel v parlamente, s nejakým návrhom, tak som zistil, že je to úplne irelevantné, pretože poslanci nehlasujú podľa toho, čo sa im povie v debate, ale podľa toho, ako za nich rozhodne stranícke vedenie alebo politický klub. Takže prínos ľudia sa začali aspoň slušne oslovovať, bolo to čosi, čo zlepšilo atmosféru v parlamente, a či to bola moja zásluha alebo nie, to už bolo jedno. Ale v skutočnosti už len to, že sme v parlamente vystupovali ako slušní ľudia, to mohlo mať svoj prínos.

Kandidovali ste aj na post prezidenta SR. Vnímate s odstupom času, váš neúspech v prezidentských voľbách ako prehru alebo vás to naopak posunulo v niečom vpred?

Určite nie ako prehru, pretože som vedel, že postup je vopred prehraný. Jediným momentom tej doby, ktorá mohla byť taká stimulujúca, prečo som vlastne do tých volieb išiel, bolo to, že ma nominovala moja politická strana - Demokratická únia. Ja som v inej politickej strane nebol. Žiaľ, ale v tom čase sa kreovala súčasná SDKÚ a bolo potrebné v rámci prípravy na voľby počítať aj politické strany, ktoré by mohli ísť do koalície a aj hlasy voličov. Práve tento proces rozhodol, že nominácia išla iným smerom. Najpozitívnejšie z celých volieb bolo to, že som sa tým prezidentom nestal.

Dali by ste sa nahovoriť na vstup do politiky ešte raz alebo by ste už odolali?

Už by som sa tam nechcel vrátiť. Ja som dnes taký vyťažený a som rád, že som opäť na akademickej pôde, táto práca ma absolútne uspokojuje. Navyše dorástli mi synovia a rastú mi vnuci, takže ich musím naučiť lyžovať, musím sa trošku starať o to, aby rástli v takom prostredí, ako sme vyrastali my.

Dnes sa dožívate okrúhleho životného jubilea. Keby ste si mohli splniť tri priania, aké by to boli?

Som veľmi rád, že sa dožívam tohto jubilea v plnom zdraví a v plnej energii. To je čosi, čo je tým najcennejším, čo človek môže od pána Boha dostať. Ak by to vydržalo ešte niekoľko rokov, bol by som rád. Teda, aby som sa ja a celá moja rodina tešili dobrému zdraviu aj v takom jubileu, akého sa ja dožívam dnes. Druhým želaním je, aby som sa čím skôr dostal na lyže, pretože od Ježiška som dostal nové zjazdové lyže, čiže už sa neviem dočkať, kedy sa na ne postavím. Teda byť fyzicky dobre na tom a byť schopný venovať sa aj športu. No a to tretie je, aby v celej mojej rodine, ale aj v rodine mojich priateľov sa neobjavovala nenávisť, aby boli tie vzťahy čo najlepšie.

Spomínali ste, že ste lyžiarom, čo vás udržiava vo forme, čo vás udržiava fit?

Tak predovšetkým ja veľmi rád fyzicky pracujem. Mám na to veľmi málo času. Na strednom Slovensku mám chalupu, ktorú som si za 25 rokov vlastnými rukami a za pomoci synov a priateľov vybudoval. V okolí je niekoľko veľmi dobrých lyžiarskych centier, takže väčšinu času v zime v čase voľna trávime na horách na lyžiach. V lete je to turistika, veľa plávame. Do športu ma tlačia moji synovia. V minulom roku som absolvoval potápačský kurz s medzinárodnou licenciou, takže sa chodíme potápať. Toto všetko sú aktivity, ktoré ma držia v kondícii.

Keby ste mali možnosť vrátiť sa do určitého životného obdobia, ktoré by to bolo? A naopak, do ktorého by ste sa určite vrátiť nechceli?

Nechcel by som sa vrátiť do svojich študijných rokov. Napriek tomu, že som nikdy nemal problémy so štúdiom, toto obdobie bolo pre mňa obdobie temna. Ťažká politická diskriminácia, ktorá sa týkala prakticky väčšiny ľudí, v tom čase bola hrozná, pretože ste to cítili každý deň na každom kroku. Keď ľudia hovoria, že najkrajšie obdobie sú školské roky, tak pre mňa určite nie. Pre mňa boli veľmi dobrým obdobím osemdesiate roky, kedy došlo k liberalizácii politickej situácii na Slovensku. Kedy sa začal človek cítiť, že je človekom. No a potom obdobie po osemdesiatom deviatom roku, kedy sme mohli naozaj pre naše akademické prostredie urobiť najviac. To bolo pre mňa to najkrajšie obdobie. Určite obdobie rektorátu na UK až po dnešný deň.

Aké najväčšie plány máte do budúcnosti?

Mám ešte niekoľko povinností. Rád by som napísal ešte jednu veľmi dobrú modernú učebnicu onkologickej propedeutiky, ktorá by zhŕňala všetko to, čo o nádorovej chorobe vieme. No a potom by som ešte veľmi rád dokončil spoluprácu so všetkými mojimi študentmi tak, aby mohli získať svoje akademické hodnosti, prípadne, aby habilitovali. Ešte mám jednu srdcovú záležitosť - aby konečne vysoké školy nemali problémy s akreditáciou svojich študijných odborov, pretože to, čo sa u nás robí, je príliš administratívne. Napriek tomu, že som si vedomý toho, že akreditácia by malo byť niečo, čo by malo zaručiť kvalitu, tak mnohokrát je brzdou pre rozvoj príslušného odboru.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Najvyššie ocenenie štvrtýkrát pre Martinus
  2. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky
  3. Katarína (28): Z bývania na Nobelovej mám dobrý pocit
  4. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  5. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  6. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  7. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  8. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  9. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji
  10. Inteligencia vo všetkom
  1. Podľa M. Borguľu je práca mestskej polície slabá a nedôsledná
  2. Znížená sadzba pri pôžičke v mBank už len štyri dni
  3. Odborníci poradia, komu sa oplatí využívať obnoviteľné zdroje
  4. Katarína (28): Z bývania na Nobelovej mám dobrý pocit
  5. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky
  6. Poslanci dnes dali jasne najavo, že plot na námestí nechcú
  7. HB Reavis so silnými výsledkami za rok 2016
  8. 3 šťavnaté spôsoby, ako povzbudiť výkon mozgu
  9. Najvyššie ocenenie štvrtýkrát pre Martinus
  10. Budúcnosť EÚ a inteligentných miest
  1. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 8 934
  2. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 7 546
  3. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie 7 038
  4. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 6 240
  5. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne 5 192
  6. 5 krokov k vlastnému bývaniu 5 186
  7. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy? 4 243
  8. Nové auto alebo radšej jazdenka? 9 rád pre správne rozhodnutie 3 733
  9. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky 3 457
  10. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo 2 503

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Fica to ťahá k diktátorským režimom, teraz utužuje vzťahy s Bieloruskom

Bielorusko neakceptujem, videl som tam kolosálny volebný podvod, hovorí poslanec Peter Osuský. Verejne protestoval aj proti čínskemu prezidentovi.

KOMENTÁRE

RTVS nie je vaša televízia (píše Michal Havran)

Krajinu neurobíte prosperujúcejšou tak, že budete určovať, kto a kde s vami môže diskutovať.

KOMENTÁRE

Čistými rukami proti stúpencom čistej rasy

Akákoľvek akcia proti extrémizmu vyznie dôveryhodne, keď ju vykonávajú inštitúcie zastupujúce spravodlivý štát.

DOMOV

Polícia obvinila poslanca ĽSNS, opozícia ju kritizuje

Stanislava Mizíka polícia odviedla počas rokovania v parlamente.

Neprehliadnite tiež

Majú noviny, možno budúcu stranu i lukratívny areál. Volajú sa Eset

Nadácia Zastavme korupciu, za ktorou stojí zakladateľ Esetu, odhalila predražené nákupy nemocnice, ktorej bývalý areál teraz firma získala.

Fica to ťahá k diktátorským režimom, teraz utužuje vzťahy s Bieloruskom

Bielorusko neakceptujem, videl som tam kolosálny volebný podvod, hovorí poslanec Peter Osuský. Verejne protestoval aj proti čínskemu prezidentovi.

Ministri obrany Únie rokovali o migrácii i rozvoji obranných štruktúr

Migrácia je pre Úniu stále aktuálnym problémom.

Hygienici majú podozrenie na výskyt osýpok v okrese Levice

V niektorých krajoch klesla proti ochoreniu kolektívna imunita.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop