Mladí ľudia vedia príliš málo o holokauste, upozorňuje Otto Wagner, ktorý prežil koncentračný tábor. Od ministra školstva Jána Mikolaja žiada, aby sa doplnili učebné osnovy, pretože v školách by sa malo oveľa viac hovoriť o holokauste a koncentračných táboroch.
Wagner pôsobí ako predseda Združenia väzňov nacistických koncentračných táborov pri Ústrednej rade Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a Slovensko zastupuje vo viacerých svetových organizáciách väzňov koncentračných táborov a veteránov vojny. Zväz protifašistických bojovníkov podľa Wagnera už požiadal rezort o rozšírenie osnov.
Wagner dodnes chodieva prednášať na školy. Častokrát ho zaskočia otázky maturantov, ktorí netušia, ako sa žilo v koncentračných táboroch. Raz sa ho jeden maturant opýtal, čo tam celý deň robil. "Keď hovorím o holokauste, tak niektorí sa pýtajú, prosím vás, čo to je holokaust," povedal v rozhovore pre agentúru SITA Wagner.
Prekáža mu, že neexistujú zákony, ktoré by jednoznačne postihovali fašistické prejavy. "(Mladí ľudia) sa grupujú do skupín, do Slovenskej pospolitosti a podobne, hajlujú a naše zákony, bohužiaľ, nie sú také dokonalé, aby týchto ľudí brali na zodpovednosť. Policajti síce stoja, dívajú sa na nich, ako hajlujú, ako majú uniformy skoro tie isté ako mali gardisti, ale nevyvodia z toho patričné dôsledky," apeluje Wagner.
Nesúhlasí ani s tými, ktorí obhajujú Andreja Hlinku a Jozefa Tisa. Nepozdáva sa mu, že parlament schválil zákon o zásluhách Andreja Hlinku. Na druhej strane je ale rád, že neprešla požiadavka Slovenskej národnej strany (SNS), aby sa Andrej Hlinka stal Otcom národa. "On si to nezaslúži. Hlinka bol človek, ktorý mal v sebe fašistické prvky. Je jasne vidieť, že nebol náš človek," dodal Wagner. SNS na čele s Jánom Slotom kritizuje aj za obhajobu Slovenského štátu z roku 1939. Tvrdenia, že Slovenský štát nebol fašistický, považuje za bluf. "Slovenský štát bol najvernejším satelitom Hitlera a Nemecka. Protižidovské zákony, ktoré vyšli na Slovensku po vzniku Slovenského štátu, boli dokonalejšie a prísnejšie ako v Nemecku," podotkol Wagner.
Do rakúskeho koncentračného tábora Mauthausen ho deportovali v novembri 1944, z tábora neľudskosti sa dostal v máji 1945. "Ostal som taký necitlivý," hovorí o zajatí. Podľa jeho slov medzi mŕtvolami v tábore úplne otupel. "Pre mňa smrť nič neznamená," uviedol.
Pred deportáciou nevedel podrobnosti o pracovných táboroch, krutú pravdu odhalil až po príchode. Prežiť mu pomohlo aj to, že ovláda päť cudzích jazykov. Jednému esesákovi prekladal, za čo dostával viac chleba a polievky, delil sa o to so svojimi spoluväzňami. "Tam bol taký hlad, že keď som chlieb rozdelil a omrvinky padli na zem, väzni sa hodili na zem a ústami hltali omrvinky," povedal Wagner.
Jedna z jeho krutých spomienok je na prácu v kameňolome, ktorý bol pod Mauthausenom. Väzni museli po 186 schodoch nosiť ťažké balvany z kameňolomu do tábora, odkiaľ kamene vyvážali do Rakúska a stavali z nich cesty a ulice. "Pokiaľ (väzeň) nevládol tie kamene nosiť a odpadol, tak po celej ceste boli esesáci, ktorí ho nemilosrdne zastrelili do zátylku. Tí, čo prišli hore, pokiaľ stačili odniesť tie 30-kilové balvany, tak na celej ceste ležali mŕtvi," spomína Wagner.
Keď sa blížil front, väzňov premiestnili do stanových táborov, kde v zime ležali na zemi. "Stlačili sme sa ako sardinky, aby bolo teplejšie," povedal Wagner s tým, že v jedno ráno sa zobudil medzi dvoma mŕtvolami svojich priateľov, ktorí boli k nemu pritlačení. "Človek nevedel, či sa ráno zobudí, či bude žiť."
V Mauthausene väzňov vešali, strieľali alebo ich posielali do plynovej komory. Podľa Wagnera jedine v Mauthausene sa zachovala plynová komora. Práve do priestorov koncentračného tábora každoročne organizuje zájazd, návštevníkov okrem priestorov oboznamuje aj s vlastnými zážitkami z tábora.
