ROZHOVOR PRE SME.SK

Miroslav Bartoš: Dnešná škola zabíja záujem o poéziu

Na správaní ľudí vidím, že nám uniká niečo podstatné, tvrdí v rozhovore pre SME.sk básnik a maliar Miroslav Bartoš.

Narodil sa v roku 1949 v Ružomberku. Vyštudoval FF UPJŠ v Prešove (výtvarná výchova a slovenský jazyk). Po absolvovaní štúdia pracoval ako redaktor vo Východoslovenskom vydavateľstve v Košiciach (obrazové publikácie), od roku 1979 pôsobil v Literárno - mú(Zdroj: Samo Trnka)

Vyrastali ste na Liptove. Čo vás formovalo smerom k umeniu?

Nemôžem povedať, že by to boli vonkajšie podnety od rodiny, dokonca ani od učiteľov. Rád som chodil po prírode a jednoducho som vnímal všetko, čo bolo okolo mňa. Okolie Ružomberka, Vlkolínca... samá krása. Fascinovali ma úkazy ako sneh, dážď, búrka, vlastne všetky živly. Ako dieťa som večer vybiehal do búrky, postavil som sa na pažiť medzi riekou a potokom, a v úžase som pozeral, čo sa okolo mňa deje. Neskôr som začal liezť na stromy, bralá, jednoducho odmalička som mal vzťah k prírode a to sa postupne pretavilo do toho, že som ju začal maľovať i o nej písať.

Dôvod?

Vnútorne som cítil, že svoje zážitky potrebujem zobraziť, vyjadriť. Ako dieťa som si vždy niečo kreslil, vyfarboval, ale odbornú prípravu som získal až na strednej škole. Tam som mal šťastie na akademického architekta, ktorý bol ľudský, dával nám veľa kresliť a vedel vytušiť, či v človeku niečo je. Pritom šlo viac menej o odbor „tvorba nábytku a interiéru".

Vyjadriť pocity sa dá rôznymi formami. Ktorá u vás pôvodne prevažovala? Maľovanie či písanie?

Kreslenie. Pre moju uzavretejšiu, introvertnejšiu povahu to bolo vtedy lepšie ako písanie. Na druhej strane, slovenčinárka si všimla, že pri odpovediach som začínal vždy z iného konca, nie podľa toho, ako „nariaďovali" učebnice. Videla teda, že nad tým aj premýšľam.

Tvorba človeka očisťuje

Uľaví sa človeku, keď píše alebo maľuje?

Áno. Proces tvorby, atmosféra okolo toho všetkého, je relaxačným momentom. Pre mňa určite. Dokonca si myslím, že to človeka očisťuje.

Od čoho?

Trebárs od emócií, ťaživých pocitov. Človek je sám sebe akoby liečiteľom. Samozrejme, niekedy tvoríme pod vplyvom kladných emócií, kedy dávame zo seba niečo cenné, vzácne. Ak to okrem autora poteší aj niekoho iného, je to krásne.

Stáva sa, že človek cíti silné nutkanie čosi vyjadriť, nedarí sa mu to však ani obrazom, ani slovom?

Zápas o tvar a formu je tam zrejme vždy. Človek sa sám seba pýta, ako to urobiť. Časom však zväčša pochopí, ako na to. Veľa robia aj skúsenosti.

Dokáže škola naučiť dieťa tomu, aby rozumelo poézii?

bartos.jpgPri dnešnom klasickom školskom ponímaní sa nedá povedať, že by šlo o dobrý prístup. Každý je síce schopný nejako vnímať a poznávať, koniec koncov, je to podmienka na ceste k druhému človeku, ale najlepšia cesta k porozumeniu poézie je cez vlastné zážitky, sebapoznanie. Čo nemá človek „nažité", to je len prázdna konštrukcia. K pochopeniu diela vedie najmä životná skúsenosť konkrétneho človeka. Popri tom treba, samozrejme, rozumieť aj určitým výrazovým prostriedkom. A to sa naučiť dá.

Fascinovala vás poézia už v detskom veku? Mladí čítajú skôr dobrodružné príbehy.

Nemôžem povedať, že áno, pretože ja som čítal úplne, ale úplne všetko. Z dedinskej knižnice som si vyberal, čo tam bolo. Niekedy sa až mamka zhrozila, čo všetko čítam, lebo niektoré knihy neboli adekvátne môjmu veku. (smiech) K poézii som sa dostal cez vlastné písanie. Keď sa ma na vysokej škole asistent pýtal, ktorí básnici na mňa vplývali, povedal som, že prvé verše, ktoré som vôbec čítal, boli moje vlastné. Samozrejme, okrem tých, ktoré boli v škole povinné kvôli recitáciám a podobne. Pohnútky teda boli vnútorné a až neskôr som si prečítal a naštudoval svetových či našich autorov.

Ukážka z básnickej zbierky Anna:

Až príde tá chvíľa

a na moje unavené oči bude

padať už len prach vzdialených kostí

napíšem ti poslednú i prvú

ľúbostnú báseň

 

Veď vízum do večnosti

sa nedáva len tak

každý deň

 

Až príde tá chvíľa

a všetky moje slová mojich blízkych

sa zmenia na nečujný šepot

čo splynie so vzdialenou hudbou hviezd

napíšem ti poslednú i prvú

ľúbostnú báseň

Ktorých našich poetov považujete za skvelých?

Nechcem zovšeobecňovať, ale mne boli blízki najmä Milan Rúfus, z tých od neho mladších trnavská skupina básnikov, napríklad Ján Stacho a Ján Ondruš. Nerád by som však vynášal niekoho na vrchol, lebo dobrých poetov je mnoho.

Žiakov učíme holé fakty a uniká im jadro

Učíte na škole, možno to budete vedieť posúdiť - neberieme deťom chuť do poézie, keď ich nútime rozumieť trebárs komplikovaným textom Hviezdoslava? Na jednej strane je to kvalita, na strane druhej štýl a forma akoby človeka odrádzali.

7.jpgV tomto máte trochu pravdu. Už dávno sa malo zmeniť trebárs usporiadanie učiva. Nerešpektuje sa primeranosť veku. Použil by som vlastný príklad - bol som schopný absorbovať len to, čo som mal sám „nažité". Preto by deťom mali byť predkladané diela autorov, ktoré hovoria o ich zážitkoch, o ich živote. Aby sa v tej literatúre proste našli. Ak čítajú niečo, čomu nerozumejú, čo nezažili, len ťažko nájdu lásku k dielu. Učivo je dnes usporiadané akademicky - stará literatúra sa učí v prvom ročníku a smerom k prítomnosti sa posúva až do štvrtého ročníka. A na súčasnú poéziu, ktorá by mohla osloviť, nie je dostatok času.

Dá sa teda povedať, že škola istým spôsobom zabíja potenciálny záujem o poéziu?

Áno. Aj tým, že žiakov nútime učiť sa najmä holé fakty o dielach, pričom uniká to jadro.

Ako by ste sa teda vy osobne snažili vzbudiť u žiakov lásku k básniam?

Na to je ťažké odpovedať, treba to vyskúšať. Asi by som začal výberom samotných diel, dal by som nabok formálne stránky tvorby a venoval sa porozumeniu textu. Vyučovanie sa totiž často zvrháva len na pomenúvanie básnických figúr, prostriedkov, pričom úplne uniká emocionalita, zážitok, zmysel diela. Problém je, že celý náš život sa zrýchľuje, zároveň však akoby klesala hĺbka našich zážitkov. Tak u detí ako aj u dospelých.

Niečo podstatné nám v živote uniká

Máte na mysli to, že detstvo dnešných mladých je často plytké?

Áno, osobne si myslím práve toto. Už rodičia dnešných detí sú niekde úplne inde ako sme boli my a netuším, či sú dobre zorientovaní v hodnotách, v ktorých by mali mať jasno. Koľkí z nás vedia povedať, ktoré hodnoty sú dôležité, ktorým smerom by sme sa mali uberať my a naše deti?

To, že sa civilizácia hodnotovo splošťuje, je zákonitý, teda nevyhnutný proces alebo robíme chybu my, ľudia?

Zažívame rýchle zlomy. Lepšie by sa k tomu asi vyjadrili samotní mladí, ja to predsa len vnímam s odstupom desaťročí. Na správaní ľudí však vidím, že niečo podstatné nám v živote uniká. To, čo by malo byť v každej generácii jednotiace. Ľudský život sa nedá obrátiť technickými pomôckami a vynálezmi, to sa musí udiať v našom vnútri.

Ukážka z básnickej zbierky Anna:

Bála si sa moja láska

o mňa

ako budem vládať

s tvojou smrťou žiť

keď ostanem sám

 

O mňa viac si sa viac bála

ako bolesti z tých bolestí

ktoré si mala podstúpiť

 

Aj na svojom smutnom konci

si horela

a míňala rýchlo všetky dary

svojho srdca

Aj svojou smrťou chcela si nás

iba pohladiť

Hovorí sa, že písanie, maľovanie, tvorba sôch, spev, tanec a podobne, človeka skultúrňujú, poľudšťujú. Iní hovoria, že je to nezmysel, lebo potom by skultúrňoval aj hollywoodsky krvák. Ako to vnímate vy?

Umenie nás určite skultúrňuje, ale musí to byť naozaj umenie. Vedie nás totiž k hlbšiemu prežívaniu. A to, čo je zažité, predsa nemôže byť povrchné. Pre človeka ako indivíduum plní umelecké dielo významnú úlohu, ale má tiež spoločenskú funkciu. Je chybou, ak niekto dáva umenie bokom.

Praje kultúre povrchnosť dnešnej doby?

Praje najmä formám nižšej kultúry. Ale umelecké hodnoty vysokej kvality sa tvoria tiež. Možno sa časom prejavia, dnes len nie sú také viditeľné, lebo sa o nich menej hovorí. To ľahšie, lacnejšie a menej hodnotné vždy dočasne prekričí to, čo je trvanlivé a kvalitné. Hodnotnejšie je odjakživa skryté a treba ho hľadať.

Každému sa však páči čosi iné. Niekto má rad Uragán, iný komerčný muzikál, ďalší operu alebo balet. Na základe čoho môžeme povedať, čo je hodnotnejšie?

V tom sa ale máme nárok odlišovať. Isté formy kultúry vedú skôr k zábave a rozptýleniu, iné k sebapociťovaniu, sebaprežívaniu, orientujú nás k druhým ľuďom. Kultúrny pocit sa utvára najmä v spolupatričnosti.

spolocna.jpg

Spomínali ste, že ste skôr introvert. Neobmedzuje však práve táto črta vzťahy s inými ľuďmi? Keď dáte svoje vnútorné pocity na papier alebo plátno, cítite ešte potrebu komunikovať aj v reálnom svete?

Takýto človek sa od ostatných nevzďaľuje, skôr naopak. To, že sa introvertnejší človek prejavuje menej, je len zdanlivý a vonkajší pohľad. V skutočnosti možno oveľa hlbšie prijíma a registruje signály zo svojho okolia, ktoré pretavuje do svojich básní alebo malieb.

Dobrá báseň je taká, ktorá zasiahne aj iných okrem autora

Dá sa definovať dobrá báseň?

Dobrá báseň je to vtedy, keď zasiahne aj iného človeka okrem autora. Keď sa s ňou niekto stotožní a povie, že „áno, toto som prežil aj ja, je to pravda". A opäť sme pri tej skúsenosti. Nesmie ísť teda len o frázy a prázdne gestá. Musí zasiahnuť čosi v človeku samom.

Zasiahnuť citovo?

V tom existuje názorový rozpor. Podľa mňa by mala zasiahnuť intelektuálne aj emocionálne. V človeku by mala vytvárať akýsi súlad rozumu a citu. V dnešnej dobe sa pritom tieto dve stránky osobnosti výrazne rozdeľujú.

13.jpgKeď sa niekto snaží sprostredkovať cez poéziu svoje vlastné nešťastia, trápenia a podobne, nemôže to tomu „zasiahnutému" skôr ublížiť, pretože mu to pripomína jeho vlastné tragédie?

Ťažko povedať, môžem sa vyjadriť len z vlastnej skúsenosti. Keď som napísal zbierku Anna, ktorou som sa akoby liečil zo smrti svojej manželky, čitatelia mi hovorili, že ich veľmi zasiahla a mala na nich priaznivý účinok. Prinášala im akoby očistenie, vyrovnanie sa so stratou blízkych.

Poézia ako terapia?

Presne tak. Aj smutná poézia môže privodiť človeku upokojenie, stotožnenie sa a pochopenie reality. Tobôž vtedy, ak človek sám prežil niečo podobné, akurát to nevedel tak vypovedať. Mne písanie veľmi pomohlo prejsť ťažkým obdobím. A tak to prijali aj čitatelia.

U vás je maliarstvo v symbióze s poéziou, svoje zbierky si ilustrujete sám. Prišlo to podvedome, alebo to bol zámer, že iný maliar by nedokázal vyjadriť vaše pocity?

Už som to naznačil - to, čo je v človeku zažité, sa po čase pýta von. Napríklad teraz netuším, či budem v najbližšom období maľovať alebo písať. Vždy ide o spontánnu reakciu, že sa vo mne čosi nahromadí a musím to zo seba dostať. Programovo písať ani maľovať neviem. Pokúšal som sa o to, ale nič z toho nevzišlo. Musí to prísť samé a vy potom cítite, či máte niečo skôr napísať alebo namaľovať. U mňa je to v rovnováhe. Niekedy dokonca vznikajú kresba a báseň naraz, lebo cítim, že patria k sebe.

Ste ako autor schopný dostatočnej sebareflexie? Viete si povedať, že to, čo ste práve napísali, je zlé, gýčové, klišéovité, slabé?

Zväčša áno. Za chrbtom mám svoje druhé Ja, ktoré ma poklepe po pleci a povie, že konkrétna vec nie je nič moc. Niekedy na to človek príde až po čase, lebo je tak zahĺbený do tvorby, že to hneď nepostrehne. Vtedy treba nechať tú vec odležať a vrátiť sa k nej v inej nálade, s odstupom. A som rád, keď si moje básne prečíta aj niekto nezainteresovaný a povie mi, čo si o tom myslí.

Tí nezainteresovaní sú zrejme vaše najbližšie okolie. Nepoužívajú milosrdnú lož, aby vás neranili?

Obyčajne ich priamo požiadam, aby boli otvorení, lebo to mi pomôže viac ako nejaké falošné slová chvály.

Gýčom môže byť aj samotný človek

Kedy sa dielo stáva gýčom?

V rôznych prípadoch. Mnohí autori dokonca dokážu ísť krásne po hrebienku medzi gýčom a umením. Pre mňa je gýč spojený s predstieraním, falošnosťou. Môže ísť tiež o prehnane dokonalú formu diela, ktorá nekonvenuje obsahu.

Dobré dielo by teda malo byť tak trochu nedokonalé?

Príliš dokonalé dielo je nepresvedčivé, lebo mu chýba človečina. Je to však mnohostranný problém a ja sám ho neviem presne definovať. Veď len definícií gýča je strašne veľa. Mnohí autori sa nebáli priblížiť k nemu a napriek tomu stvorili úžasné diela.

Môže byť gýčová báseň dobrá?

(smiech) Môže. Najmä pre čitateľa, ktorý má sám blízko ku gýču. Gýčom môže byť dokonca aj sám človek, trebárs chápaním hodnôt. Stačí, že ich má pomýlené, obrátené. Takému sa v pohode môže páčiť gýčová báseň.

Ako vzniká báseň?

To chcete návod, ako ju napísať?

Nie, zaujíma ma váš myšlienkový pochod v hlave do chvíle, kým neskončí na papieri.

3.jpgObyčajne nevzniká za stolom. Niečo niekde robím... na dvore, v kuchyni, v prírode, v myšlienkach sa vraciam k nejakému zážitku, prípadne niekto vyslovil niečo zaujímavé a teraz mi to nedá pokoja, kým s tým niečo nespravím. Dostane sa to do štádia, že sa to pýta von. Potom sa snažím popísať emóciu, náladu, zážitok. Netvorím však priamo pri písaní, predstavu, ako to bude vyzerať, mám v hlave už vopred. Samozrejme, že sa od nej niekedy odkloním, stačí totiž jeden obraz, jeden verš a už sa to posúva inde. Nikdy vopred neviem, aký bude výsledok.

Jedna vec je mať v hlave istú predstavu, iná pretaviť to do veršov na papieri.

Výraz konečnej podoby si často nesie myšlienka sama. To nie je oddelené, ako keď niečo prekladáte z jazyka do jazyka. Myšlienka má svoj tvar, blízky samotnému veršu.

Prvú básnickú zbierku ste vydali v roku 1976, volala sa V letokruhu. Kedy má autor nárok povedať si, že už sa patrí mať vlastnú zbierku?

17.jpgPrvú zbierku som písal ako vysokoškolák. Mnoho básní vzniklo doma pri návratoch do rodiska. Tým, že som študoval v Prešove a doma som bol na Liptove, mal som istý odstup od domova. To mi dávalo možnosť inak sa pozrieť na to, odkiaľ pochádzam a motivovalo ma to k akejsi prírodnej poézii. K tomu sa pridružila láska, vzťahy k žene, dievčaťu, ktoré som prežíval ako študent. Pre mňa to boli stále hodnoty. Zbierka vyšla dva až tri roky po skončení školy. Pred jej vydaním som sa obrátil na svojich učiteľov, aby posúdili, či už je možné zostaviť nejaký výber a ísť s ním von.

Keď na to pozeráte dnes, boli to dobré básne?

Nedávno som si ich po mnohých rokoch prečítal a majú inú poetiku ako tie dnešné. Ale nehanbím sa za ne, sú v nich veľmi úprimne formulované moje pocity a postoje. V podstate všetky moje knihy sú mojou citovou históriou a dávajú obraz o tom, ako som sa vyvíjal. V básniach som nikdy nefantazíroval, nefabuloval, vždy šlo o autentické pocity.

Človek sa však podvedome štylizuje do romantickejšej podoby.

Môže byť, ale aj to je pozitívna hodnota písania. Ak sa človek štylizuje do lepšej podoby, než aký je v skutočnosti, je to dôkaz, že si možno uvedomuje, v čom sa má zmeniť. Ja som však vo svojej tvorbe falošné tóny nezacítil, opisoval som to, čo som vnútorne cítil a prežíval. Na to sa mám si príliš rád, aby som neklamal sám seba. (smiech)

V roku 1984 vám vyšla zbierka S vami. V čom je iná?

Vznikla takmer s odstupom desaťročia a mal som už za sebou aj nejaké pracovné a spoločenské skúsenosti. A je to v tom cítiť.

Sú tie básne remeselnejšie spracované?

Nemyslím. Sú iné skôr tematicky. V kvalite veľký posun nenastal, cítiť tam len iné prežívanie. Okrem toho - rovina lásky k ženám sa u mňa zmenila na normálnu rodinu a to si tiež našlo v tvorbe svoje miesto. Cítiť z toho, ako sa teším, že mám manželku i deti.

Video: O tom, prečo niektorými básňami vyjadroval svoj vzťah k politike:

Kamera: Dana Salajová

Za verš sme mali päť korún

Dve zbierky ste vydali za socializmu. Režim na vás netlačil, aby ste napísali aj niečo angažované?

Tlačil. Pri prvej zbierke šéfredaktor vyslovene žiadal, aby v nej bolo aj niečo také, ale podarilo sa mi to eliminovať. Je tam jedna báseň, ktorá čerpá z obdobia vojny, a tou sa mi podarilo obrániť, že práve tá je angažovaná. Ostatné boli lyrické, takže som do nich žiadnu politiku netlačil. Vyšlo to viac menej tak, ako som chcel. Druhá zbierka vyšla v polovici osemdesiatych rokov a vtedy už taký tlak neexistoval, dalo sa písať pokojnejšie. Skôr sa dlho čakalo na vydanie knihy.

Fungovalo niečo ako schvaľovacie komisie básní?

Samozrejme. Redaktor sa musel vo svojom rozhodnutí opierať o minimálne dva lektorské posudky, z toho aspoň jeden musel byť pozitívny. Lektori boli ľudia, preverení komunistickou stranou.

Rozumeli vôbec poézii?

Áno, lebo šlo o básnikov, ktorí síce poslúžili vtedajšiemu systému, ale aj autorom. Napríklad mne posudzoval zbierku Ľubomír Feldek. A keď on povedal, že to odporúča, redaktor už nemal žiadne námietky.

Dalo sa na takých zbierkach zarobiť?

Boli určené taxy, koľko korún dostane autor za verš.

To ste potom schválne písali dlhé básne, nie?

(smiech) Nie, kdeže. Začiatočníci mali inak okolo päť korún za verš, národní umelci okolo dvadsať. Keď som dostal za zbierku päťtisíc korún, tak som bol šťastný, lebo plat som mal okolo tisíctristo korún.

Tvoríte básne do jednej knihy dlhšie obdobie?

Nie, pretože zachytávajú moje rozpoloženie v kratšom čase. Potom sú aj príbuznejšie, viac k sebe pasujú. Nikdy som dokopy nespájal básne z rôznych období, vždy šlo o rozpätie možno jedného roka.

Ukážka z básnickej zbierky Anna:

Vďaka ti za svetlo

čo vyšleš každé ráno

vďaka

hovorím spolu s Annou

 

Vďaka ti za svetlo

že vidím kým žijem

vďaka

hovorím spolu s Annou

 

Vďaka ti za svetlo

že náš dom stal sa nám

vďaka

hovorím spolu s Annou

 

spoločným CHRÁMOM

Tretia zbierka vyšla až v roku 2003, volala sa Kto ťa pohladí. V čom bola iná?

Bola najmä zrelšia. Päťdesiatnik rozmýšľa predsa len inak ako dvadsaťpäťročný mladík. Človek má iné myšlienky aj formulácie. Pribudli už aj myšlienky o zmysle života, niektoré sa dotýkajú smrti... Vtedy ľudia okolo vás nielen prichádzajú ale už aj odchádzajú, umierajú. Človeka sa to dotýka.

Písanie po smrti manželky bolo pre mňa katarziou

Naplno ste to prežili v roku 2005, keď vám zomrela manželka Anna. Rok na to ste vydali zbierku s rovnakým názvom. Písala sa najťažšie zo všetkých dovtedajších?

Tie básne zo mňa vychádzali spontánne tak, ako som prežíval stratu a bolesť. Nebolo treba premýšľať nad tým, či niečo vytvorím alebo nie, len som zapisoval, čo zo mňa išlo. To bola očista, katarzia. Básne mi pomohli prejsť najťažšie obdobie v mojom živote, prvé týždne po smrti a pohrebe.

Nezväčšovalo to skôr vaše utrpenie, keďže ste sa k tomu vracali nielen v myšlienkach ale aj na papieri?

Bolo treba cez to prejsť. A čím intenzívnejšie som to robil, tým rýchlejšie som sa z toho všetkého dostával. Je to moja najautentickejšia zbierka, lebo sa v nej vyplavilo veľa vecí z môjho vnútra. Tam niet žiadnej štylizácie.

Vraciate sa k nej?

Raz alebo dvakrát som si ju prečítal, ale inak to nerobím. Opäť by som prežíval tú smrť. Pomohla mi prekročiť istý prah, znovu si nájsť miesto v živote, ale čítať ju stále dokola by nebolo dobré. Mnohých blízkych tá kniha zarazila, ani nevedeli, ako na ňu reagovať. Možno pre tú otvorenosť.

A silu výrazu.

To asi tiež. Mne osobne tie básne otvorili cestu k ďalšiemu životu.

16.jpgČo je rozhodujúcim momentom, že sa človek so svojimi najintímnejšími pocitmi a spoveďami rozhodne vyjsť na verejnosť? Vnútorné tragédie človek obvykle prežíva sám vo svojom vnútri.

Básnik vždy ide so svojou kožou na trh. Neviem, či je to spôsob akéhosi vystavovania sa, ale pri tejto zbierke takýto pocit nie je namieste. Mal som pocit, že to, čo som prežil, má spája s inými ľuďmi. Každému niekto odchádza. Mohol som pomenovať aj ich stavy, myšlienky, smútky, straty. Je v tom čosi univerzálne, čo hodno zverejniť a ponúknuť aj iným. Dokonca si dovolím tvrdiť, že mnohí, čo tú zbierku čítali, si uvedomili, aký je partnerský vzťah hodnotný a ako mu treba vždy venovať primeranú pozornosť.

Upozornila ľudí na pominuteľnosť života?

Áno. Ale najmä na to, aby sme nemárnili čas a tešili sa, že máme nejakého blízkeho človeka, partnera. Z tejto strany života si viem lepšie ako predtým uvedomovať, čo je hodnotné, čo má zmysel, čomu mám venovať čas.

Čiže vlastné nešťastie človeka naučí vážiť si veci, ktoré predtým prehliada?

Áno. Naučí sa inak posudzovať veci v živote, ktoré nás oberajú o čas, našu celistvosť... zrazu začnete hľadať to, čo je podstatné a venujete tomu viac síl.

Pozitívne veci berieme ako samozrejmosť, sme ľahostajní

Odchody ľudí z tohto sveta vidíme všade naokolo. Prečo nás to zasiahne a mení až vo chvíli, keď to pocítime na vlastnej koži? Prečo nemáme takú empatiu, aby sme to vedeli precítiť aj pri tragédii iného človeka?

9.jpgNeviem, asi nami musí niečo zatriasť priamo, osobne. Aj umenie často používa doslova drastické formy, aby nás okríklo, aby sme precitli. Navyše, v minulých desaťročiach bola smrť človeka akoby skrývaná. Umieralo sa v nemocniciach, smrť sme odpratali zo svojich životov. Aj preto nám dnes spôsobuje stavy, že sa jej bojíme. Básne môžu pripomenúť niektorým ľuďom, že nás to čaká, nech sa tešia, kým majú to šťastie a žijú.

Prečo rovnako autenticky a silno nedokážeme zo seba „vypľuť" aj pozitívne zážitky? Prečo ľudí zasahujú najmä tragédie?

Možno aj preto, lebo to pozitívne berieme ako samozrejmosť. Vyhýbame sa tomu, čo nás môže bolieť. A svoju rolu zohráva aj ľahostajnosť. Predstierame aj to, čo v skutočnosti nie je. Tragédia je vždy pravdivá, pri nej sa dá len ťažko predstierať.

Pripravujete ďalšiu zbierku básní?

Áno, jednu mám pripravenú, je písaná už v období vyrovnanosti s minulosťou. Rád by som do nej vložil viac kresieb, aby boli básne s ilustráciami v úplnej rovnováhe. Je to však len zámer, uvidím, či sa mi to aj podarí. Snažím sa, aby to vyšlo tento rok.

Veľa maľujete, najviac vám vyhovujú techniky akvarel a pastel. Tie sa vyvinuli praxou, alebo...?

Človek sám príde na to, čím sa mu robí najlepšie. Keď som chcel v načrtnutej krajine domaľovať aj priestor, pridal som farby. Napríklad akvarel dokáže vyjadriť nielen stavbu krajiny, ale aj jej atmosferické zmeny... Tak ako fotografi behajú po prírode a čakajú na optimálne svetlo, ja robím čosi podobné s farbami.

Ukážka z básnickej zbierky Anna:

Ešte sa môžem dotýkať

tvojich dotykov

Nevdojak opakujem

i tvoje pohyby

 

Ešte ťa môžem počúvať

čo vravíš vedľa za stenou

Nevdojak beriem späť

čo som spochybnil

 

Ešte ťa môžem láskať

moje prsty sú plné

tvojich

Nevdojak ich mám

medzi svojimi

Platí, že keď je maliar citovo v pohode, bez vnútorných trápení, používa skôr veselšie a svetlejšie farby?

Na sebe som si to neoveroval, takže to neviem potvrdiť ani vyvrátiť. Keďže však maľujem najmä realitu, nemalo by to tak byť. Aspoň u mňa nie.

V umení je často prítomné pozérstvo

Výtvarné umenie sa mnohým páči pocitovo bez toho, aby to vedeli zdôvodniť. Niekto obdivuje van Goghove Slnečnice, niekto Monu Lisu, iní nechápu, čo už len na tom môže niekto vidieť. Dá sa vôbec takéto umenie vnímať racionálne?

Dá, veď existujú celé smery a prúdy, postavené na raciu, dokonca na matematike. Napríklad ruskí konštruktivisti. To sú racionálne tvorené diela, kde rozum môže prevažovať nad emóciami.

Myslel som skôr návštevníka niekde na vernisáži.

U neho je spravidla prvá fáza pocitová. Ak ho to zaujalo, začne uvažovať, ako je to vybudované, namaľované, hľadá myšlienku, tému... to už je skôr racionálna záležitosť. Často sa však ostáva len pri pocitoch, lebo nie každé dielo sa dá pochopiť. Niekedy to ani nie je treba. To hovorím aj svojím žiakom - to, čo nie sme schopní pochopiť v tejto fáze života, možno pochopíme neskôr na základe životnej skúsenosti.

1.jpgNie je to skôr alibizmus výtvarníkov? Mnohí maliari tvrdia, nech si v obraze nájde každý tú svoju tému, myšlienku. Akoby sami nevedeli, čo namaľovali. Smerujem k niektorým avantgardným dielam, kde sú na plátne rôzne fŕkance, tváriace sa ako náročné umenie. Ľudia híkajú a často ani nevedia, prečo.

Môže byť. V tom našom spoločenskom a umeleckom priestore sme mali také zlomy a prerušenia prirodzeného vývoja, že vždy po uvoľnení z ideologického zovretia akoby sme niečo dobiehali. Maliari sa potom snažia predstavovať najmä abstraktnú tvorbu. Táto vlna pritom vo svete prebehla už pred desaťročiami.

Nie sú abstraktné obrazy často len nedostatkom talentu a invencie niečo poriadne namaľovať?

Iste, môže tam byť takáto póza, ale nie je pravidlom. Pozérstvo je v umení prítomné často. Výtvarné dielo má svoje zákonitosti, svoju sústavu, jazyk, formu, a vidno na ňom, či umelec ovláda to, čo robí, alebo to len predstiera.

Zákonitosti a koncepty sa však narúšajú.

Samozrejme, veď tým sa posúva dopredu celý vývoj. Dobrý odborník však odhalí, čo je len kamufláž a čo skutočne dobré dielo.

Ako hodnotíte obrazy Ľudovíta Fullu?

Sú krásne a majú v slovenskej avantgarde svoje miesto, lebo priniesli zmenu, posun dopredu. Cenené sú už dlho.

Andy Warhol? O ňom mnohí hovoria, že jeho tvorba nie je nič moc, že sa len geniálne marketingovo trafil do „poptávky" trhu.

Netreba zabúdať na to, čo chcel autor svojím dielom povedať, na čo chcel poukázať, a čo z toho potom vyrobili samotní ľudia a obchodníci. Aj kritické dielo sa môže stať komerčne úspešné. Mne sa jeho obrazy príliš nepáčia, ale vo vývoji mali jednoznačne svoje miesto. Warhol zobrazoval veci konzumnej spoločnosti, ktoré dovtedy v umení absentovali.

Albín Brunovský?

To je osobnosť, ktorú raz oceníme ešte viac ako dnes. V súčasnom virvare akoby sa zabúdalo na veľké osobnosti. Výborný a veľký grafik, ktorý vytvoril trvalé hodnoty.

Vystavujete niekde v tejto chvíli?

Práve prebieha jedna výstava v Martine, na ktorej mám cyklus štylizovaných záhrad, prírodných priestorov s umelo vytvorenými figúrami, torzami, s náznakom sôch. Aktuálne sa však chcem zamerať skôr na novú zbierku básní so svojimi ilustráciami.

Ukážky z malieb a koláží Miroslava Bartoša:

a.jpg
b.jpg
c.jpg
d.jpg
e.jpg
f.jpg
g.jpg
i.jpg
j.jpg

Poznámka: Rozhovor bol autorizovaný, Miroslav Bartoš v prepise nič nezmenil. Medzititulky redakcia.

Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Nenaleťte pochybným predajcom jazdeniek
  2. K-Classic – značka, ktorá pomáha!
  3. Recept na príjemné ráno od „majstra rozkoší“ Daniela Nekonečného
  4. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty
  5. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  6. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  7. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  8. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  9. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  10. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  1. Modesta Real Estate sprostredkovala pre Emil Frey halu v P3
  2. Recept na príjemné ráno od „majstra rozkoší“ Daniela Nekonečného
  3. K-Classic – značka, ktorá pomáha!
  4. Pred 25 rokmi musela byť jazdenka zo západu
  5. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty
  6. Nenaleťte pochybným predajcom jazdeniek
  7. Cíťte sa v priestore príjemne
  8. Ktorý odšťavovač má najvyššiu výťažnosť?
  9. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  10. Ako si vybrať wc a umývadlo?
  1. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty 9 530
  2. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky 4 479
  3. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade 4 451
  4. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 4 279
  5. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami 3 836
  6. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou 3 687
  7. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku 2 881
  8. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou 2 797
  9. I cez prázdniny testujte elektrobicykle 1 909
  10. Nenaleťte pochybným predajcom jazdeniek 830