Stovky Slovákov dobrovoľne pomáhajú ľuďom v núdzi po celom svete. Svoje misionárske poslanie sa vybrali do sveta plniť prostredníctvom cirkevných, humanitárnych či zdravotníckych inštitúcií. Ľuďom v núdzi prinášajú výchovné, vzdelávacie, evanjelizačné a mnohé ďalšie programy, ale poskytujú im aj materiálnu a zdravotnícku pomoc.
Od 50. rokov minulého storočia bol prvým slovenským jezuitom, ktorý dlhodobo pôsobil v zahraničnej misii. Deväťdesiate roky prežil v krajine gulagov, dôverne známej z kníh Alexandra Solženicyna - v Kazachstane. Začínal v hlavnom meste Astana (bývalý Celinograd), potom pôsobil v Pavlodare a v meste Ekibastuz, ktoré je povestné svojou teplárňou s najvyšším komínom na svete. Dym z neho tiahne až do Mongolska. Krajina, v ktorej prežil časť svojho života, je deviatou najväčšou na svete. Mnohí jej policajti slúžili ako vojaci v Československu a dodnes si na nás s láskou spomínajú. Pomoc druhým vníma ako zmysel i náplň svojho života. Hovoríme s jezuitom, rodákom od Bardejova, pátrom Františkom Kovaľom.
Prečo sa človek rozhodne nechať za sebou všetko, čo pozná a čo má rád a odísť do krajiny, ktorá je pre cudzinca rizikovou?
Keď sa pozerám na život, na ľudí, na budúcnosť mladých i starších, vidím, že život beží veľmi rýchlo. Chcem ho preto skutočne naplno využiť. Chcel som byť prospešný, ešte pokiaľ mám dosť síl, pokiaľ vládzem a pokiaľ mi to okolnosti umožňovali. Bolo to aj pre mňa tajomstvom, či dokážem správne zhodnotiť sám seba....
A zhodnotili ste sa správne?
To dodnes presne neviem, ale cítim, že je to povolanie, ku ktorému ma volá Boh.
Začnime ale od začiatku. Po štúdiu v Bratislave ste sa stali jezuitom. Kto sú jezuiti?
Zakladateľom našej rehole bol svätý Ignác z Loyoly. Bol to vojak, bol to stratég a keď sa obrátil, chcel slúžiť Bohu, chcel byť nie na slávu kráľa, ale na slávu Božiu. Keďže žil veľmi príťažlivým životom, za krátky čas okolo seba zhromaždil skupinu ľudí, nadšencov pre Božiu vec, ktorí ho chceli nasledovať a ktorí chceli žiť takým istým životom ako on. Keď táto skupina uvažovala o svojej budúcnosti, tak sa rozhodli, že založia spoločnosť, ktorá sa menovala Spoločnosť Ježišova. Bolo to v roku 1540. Po založení mnohí ľudia odchádzali do misií, taký známy misionár bol sv. František Xaverský, ktorý bol až v Číne a v Japonsku.
Jezuiti sú známi svojou skromnosťou, askézou i tým, že nevlastnia nič, čo sa nedá zbaliť do jednej tašky...
Svätý Ignác tvrdil, že človek je stvorený preto, aby Boha miloval, aby ho chválil, aby mu slúžil, aby si spasil dušu. Všetko ostatné je stvorené preto, aby nám pomáhalo dosiahnuť tento cieľ chváliť Boha. Teda Ignác si vyberal všetko, čo našiel, čo stretol, len preto, aby mu to pomohlo dosiahnuť Božiu slávu. A zase to, čo mu prekážalo dosiahnuť Božiu slávu, toho sa dokázal zrieknuť. A touto praxou sa riadi celá naša rehoľa Spoločnosť Ježišova.
Aké meno majú slovenskí jezuiti vo svete? Kde pôsobili a pôsobia?
Slovenskí misionári pôsobili najmä v Afrike, v Zambii a boli to napríklad mená fráter Perdík, páter Smržík a páter Švec. Páter Švec pôsobil ako riaditeľ gymnázia, bol aj inšpektorom niekoľkých škôl. Fráter Perdík pôsobil v misii, kde staval cesty s domorodcami, robil projekt na jednu cestu, ktorá viedla cez priesmyk. Táto cesta až dodnes nesie jeho meno - Perdik pass. Po týchto troch misionároch sa naša jezuitská éra v Afrike zakončila, keďže po vojne sme už nemohli vycestovať. Obnovilo sa to až po roku 1990, kedy ja som vycestoval von ako prvý. Do Kazachstanu.
Kde všade ste pracovali a čo bolo hlavnou náplňou Vašej práce?
Najprv som pôsobil v Kazachstane v meste Astana. Je to bývalý Celinograd a dnes je hlavným mestom. Keď som tam prišiel, kostol bol pred dokončením. Stihol som tam ešte posledné úpravy, spoločne s ďalšími jezuitami sme upevňovali miestne spoločenstvo a potom sme odovzdali chrám diecéznym kňazom. Po čase tam prišiel otec biskup, vzniklo biskupstvo.
Čo nasledovalo potom?
Odišiel som do Pavlodaru, kde sme takisto vytvárali cirkevné spoločenstvo a to nielen v meste, ale aj v okolitých menších mestečkách. Napríklad v Barnaule či v Ekibastuze.
Po troch rokoch misie ste sa definitívne usadili v Ekibastuze...
Áno, je to mesto známe svojím teplárenským komínom i väzením, v ktorom prežil a zaznamenal časť života i Alexander Solženicyn. Cieľom pôsobenia jezuitov v tomto meste bola registrácia farnosti, získanie pozemkov a realizácia projektu pre výstavbu kostola. Mesto, ktoré dnes obývajú potomkovia bývalých väzňov, nám vyšlo maximálne v ústrety. Pozemok sme dostali zdarma a hlavný architekt mi poskytol auto, ktorým sme spoločne prechádzali mesto a ukazoval mi miesta, na ktorých by chrám mohol stáť. Jedno som vybral a po mne prišiel kňaz, ktorý začal so samotnou realizáciou stavby.
Aký je život misionára v Kazachstane? Aká je to krajina?
Od 91. roku je Kazachstan nezávislou krajinou. Uberá sa cestou demokracie, ale je to demokracia, ktorá je v Ázii. Nie je to demokracia, ktorá je u nás, v Európe. A tak sa prakticky všetko kontroluje. Kontroluje sa príchod do mesta a takisto aj vychádzanie z mesta. Na týchto cestách stoja policajti a môžu skontrolovať každé auto. Mal som možnosť sa s týmito policajtmi stretnúť, pretože niektorí pracovali na Slovensku alebo v Čechách a boli veľmi milo prekvapení, ak stretli v takejto diaľke človeka z malého Slovenska. Veľmi radi sa zapojili so mnou do rozhovoru a rozprávali mi svoje zážitky, keď boli vojakmi. Pre mňa stretnutie s nimi bolo aj nepríjemné, pretože niekedy šlo aj o kontrolu mojich dokumentov. Môjho pasu, registrácie a obsahu, čo nesiem v aute. Niekedy som musel otvoriť kufre a ukázať batožinu. Poviem perličku, ktorá nie je známa na Slovensku auto môže riadiť iba ten človek, na ktorého je to auto napísané. Teda iba majiteľ auta. Ak chce riadiť auto manželka majiteľa, musia mať splnomocnenie, ktoré musí byť od notára. A potom s ním treba ísť na políciu urobiť registráciu. Takéto povolenie platí iba jeden rok a je treba si ho obnoviť. Má to zas tú výhodu, že je zmenšená šanca ukradnúť auto.
Inak samotný pobyt v Kazachstane je skutočným utrpením, pretože sú tam veľmi horúce a suché letá - asi 40 stupňov. Zimy sú studené tiež do 40 stupňov. Možno, že tá zima sa ľahšie znáša, pretože vzduch je tam omnoho suchší ako v Európe.
Kazachstan je známy aj ako krajina kremeňov, pretože má prírodné nerastné bohatstvo. Tieto bohatstvá dostávali zo zeme väzni a vyhnanci. Hovorí sa, že kto bol v Kazachstane vo väzení päť rokov, akoby bol 10 rokov, pretože dvojnásobným utrpením bola práca za týchto podmienok.
V akom náboženskom prostredí ste realizovali svoje poslanie?
Treba spomenúť starosť prezidenta v krajine o pokoj, o pokoj politický, o pokoj náboženský, keďže v krajine žijú sunniti, žijú tam aj pravoslávni a takisto iné vyznania. A náboženský nepokoj presahuje aj do politiky. Prezident sa usiluje o to, aby sa náboženstvá rešpektovali. Hovorí sa to už deťom v škôlkach. Aj my, predstavitelia cirkví, sme sa stretávali na podnet starostu mesta a veľmi sa dbalo, aby o tom vedel každý občan v meste, aby sa o tom písalo vo všetkých novinách. Ľudia videli, že my sa stretávame a potom aj oni si začali viac vážiť druhú cirkev, ktorá je v ich štáte.
Ako sa pripravujete na misie?
Začiatok mojej práce v misiách je veľmi ťažký, tak ako každý začiatok. Po príchode sa treba oboznámiť s prostredím, v ktorom sa nachádzam, s ľuďmi. Je dobré navštíviť čím viac ľudí, veľa sa treba vypytovať a zvážiť všetko, čo rozprávajú. Prejaviť záujem o ich kultúru, o ich prostredie. Nie je dobré, ak by som niečo kritizoval, ak by som niečo považoval za nie dobré, možno zastarané. Ľudia vycítia, ako ich prijímam, či ich ponižujem, či ich kultúrou pohŕdam, alebo pohŕdam ich životom. Tiež nie je dobré rozprávať u nás je to dobré, u nás je to krajšie. Ľudia citlivo vnímajú porovnávanie. Snažím sa ľudí milovať, prijať ich takých, akí sú, je potrebné aj niečo vytrpieť, niečo prejsť, treba kus trpezlivosti, ale potom sa ukazuje aj výsledok tejto lásky a nášho vzťahu k ľuďom a takisto vzťah ľudí ku mne. Ľudia bývajú potom prijateľnejší, otvorenejší a sú schopní spolupracovať. Ak vedia o tom, že ich má človek rád, že im rozumie, že sa snaží im prispôsobiť, dokážu mu veľa pomôcť. Tým aj pomáhajú sami sebe. A vlastne to, čo od nich žiadam, je, aby som ja nebol sám, kto chce pomáhať, ale aby sa aj oni naučili pomáhať sami sebe, aby zobrali situáciu do vlastných rúk, svoj život. Aby som ich mohol nadchnúť k práci nad samým sebou, k práci nad svojím prostredím, v ktorom žijú. Aby aj oni potom, keď ja tam nebudem, mohli prevziať zodpovednosť za cirkevné spoločenstvo, ktoré spolu vybudujeme.
Človek však nie je živý iba slovom, ale aj chlebom...
Čo sa týka finančného zabezpečenia, snažíme sa nájsť si sponzorov, navštevujem preto rôzne inštitúcie, organizácie. Tak to bolo aj v Kazachstane, prípadne navštívim niektoré centrá, ktoré mi môžu pomôcť. Napríklad tým, že nám poskytnú bezplatne elektrinu alebo teplo.
A sú ochotní?
Zatiaľ mi vždy vyšli v ústrety.
Koľko je v krajine rímskokatolíkov?
Rímskokatolíci sú tam v menšine. Sú ich 23 percentá.
(Pozn. redakcie sme.sk: Podľa publikácie Islam a spoločnosť v modernom Kazachstane od Z. G. Dzhalilova vyznávalo rímskokatolícke náboženstvo v tejto krajine v roku 2003 len 2,9 percenta populácie. Podľa americkej CIA je percento také nízke, že percentuálne zastúpenie tohto náboženstva je v kategórii "iné=7 percent".)
Po roku 1991, keď Kazachstan získal nezávislosť, sa v krajine zásadne mení národnostné a tým aj náboženské zloženie. Z krajiny odišlo späť do krajiny predkov vyše milióna Nemcov. Odchádzajú Poliaci, Litovčania, Ukrajinci... Stretol som mnoho potomkov českých osadníkov a väčšina z nich je tiež na odchode. My sa pre nich usilujeme urobiť všetko, o čo žiadajú, čo potrebujú a čo je v našich silách.
Už štyri mesiace pôsobíte na Ukrajine...
Som v Užhorode, v gréckokatolíckom seminári. Pôsobím tam ako spirituál...
Čo to znamená?
Znamená to, že duchovne sa starám o študentov, o seminaristov, ktorí sa chcú stať kňazmi. Mojou hlavnou náplňou je poskytovať seminaristom duchovné zázemie, vypĺňať im program, riešiť napätie a starať sa o všetko, čo potrebujú pre zdravý duchovný rozvoj.
Vrátim sa poslednou otázkou k prvej. Prečo?
Chcel by som ľuďom pomôcť nájsť odpoveď na základné otázky prečo sme sa narodili, aký je cieľ človeka, prečo žijeme a kam odchádzame.
Agentúra TASR v originálnej verzii rozhovoru uviedla niekoľko nesprávnych geografických názvov. Chyby boli opravené 20. januára 2008 o 22:06. Za chyby sa ospravedlňujeme.
