Prievidza 21. januára (TASR) - Stovky Slovákov dobrovoľne pomáhajú ľuďom v núdzi po celom svete. Svoje misionárske poslanie sa vybrali do sveta plniť prostredníctvom cirkevných, humanitárnych či zdravotníckych inštitúcií. Ľuďom v núdzi prinášajú výchovné, vzdelávacie, evanjelizačné a mnohé ďalšie programy, ale poskytujú im aj materiálnu a zdravotnícku pomoc. TASR v tohtotýždňovej téme vyhľadala niekoľkých z nich.
František Zlocha z Prievidze pôsobil v rokoch 1977 až 1984 ako československý expert na elektrochémiu v africkej Angole, spolu s ďalšími československými odborníkmi pri obnove a rozbiehaní priemyselnej výroby v celulózo-papierenskom kombináte v meste Alto Catumbela. V závere celú skupinu, aj s rodinnými príslušníkmi, dovedna 67 ľudí, zajali ako rukojemníkov povstalci proti vtedajšej vláde z organizácie UNITA, ktorá mala svoje základne v horách. Pod ozbrojeným sprievodom prekonali ťažký, asi 1400-kilometrový pochod, okľukou cez celú Angolu, až sa dostali na juh, kde ich potom zadržiavali v zajateckom tábore. Tento čin v tom čase rezonoval v celom svete. Proti zajatiu československých expertov protestovali mnohé krajiny, organizácie i osobnosti. Aj vďaka aktivitám medzinárodného Červeného kríža sa napokon podarilo, že UNITA najskôr prepustila všetky ženy a deti a potom aj ostatných mužov. TASR prináša rozhovor s Františkom Zlochom.
Čo predchádzalo Vášmu pôsobeniu v Angolskej republike?
V novembri 1975 získala táto bývalá portugalská kolónia samostatnosť. Krátko potom sa stala členským štátom OSN. A práve OSN požiadala ostatné krajiny sveta, aby pomohli tejto rozvojovej krajine pri obnove priemyslu a jeho ďalšom rozvoji.
Pretože vtedajšie Československo malo vyspelý celulózový, papierenský, ale aj chemický, textilný a pivovarnícky priemysel, ponúklo pomoc práve v tejto oblasti. Keď u nás hľadali skúsených odborníkov, prišli aj za mnou. Vtedy som pracoval ako vedúci úseku spracovania plynov vo vtedajšom chemickom kombináte CHZWP Nováky, ktorého súčasťou bola aj elektrolýza. Mal som 39 rokov a bohatú výrobnú prax, pretože som v podstate prešiel všetkými funkciami od laboranta až po vedúceho výroby. Zavážilo aj to, že sme v tom čase pracovali s modernými kompresormi talianskej výroby, plánovanými používať aj v Angole. Keď som súhlasil, že pôjdem, nasledoval intenzívny kurz portugalčiny. Pretože to bol jediný jazyk, s ktorým sa v Angole dalo dohovoriť. Dodnes ho ovládam. V roku 1977 som so skupinou, v ktorej boli aj ďalší kolegovia z CHZWP Miško Szente, Jožko Pöcs a ďalší českí a slovenskí experti, odcestoval do Angoly.
Kde ste pracovali a aká bola vaša úloha?
Pôvodne sme mali dokončiť a rozbehnúť výrobu Portugalcami na 80-85 percent rozostavanom chemickom závode pri hlavnom meste Luanda. Namontované zariadenie i budovy však boli poškodené počas bojov a preto ekonomickí poradcovia rozhodli, že v prvej etape bude lepšie pomôcť obnoviť výrobu v papierensko-celulóznom závode v meste Alto Catumbela, kde už výroba bežala, ale po odchode portugalských technikov nemohla pokračovať. Závod zamestnával vyše 14.000 pracovníkov. Väčšina z nich však pracovala na 85.000-hektárovej plantáži drevín, čo bola vlastne surovinová základňa. Pestovali tam najmä eukalyptus, sisal, piňa a podobne. Cesty v Angole prakticky neboli vybudované, železničné trate boli síce tri, ale navzájom neprepojené, takže dovážať suroviny z iných častí krajiny prakticky nebolo možné. Preto sa aj ostatné chemické suroviny museli vyrábať na mieste a súčasťou bola aj elektrochemická výroba, vrátane produkcie chlóru. A práve túto časť sme s kolegami z CHZWP dostali na starosť. Ďalší československí odborníci zasa obnovovali výrobu celulózy a najmä papiera. Boli sme veľmi dlho odlúčení od rodín, a tak nám neskôr umožnili, aby naši blízki prišli za nami.
Podarilo sa vám splniť svoje poslanie?
Bola to tak trochu vec prestíže, dokonca pred celým svetom, či dokážeme výrobu obnoviť. Napokon sme zožali úspech, ktorý ocenila aj vláda aj samotný angolský prezident, pretože už o dva mesiace sme rozbehli prvý papierenský stroj. Všetky dokumenty na prvom zjazde vtedy vládnucej Strany práce (MPLA) boli už vytlačené na papieri, ktorý vyrobil závod v Alto Catumbele. Na každom liste bolo drobným písmom vytlačené, že sa na obnove podieľali československí experti...
Určite to však nebolo jednoduché. S akými prekážkami ste sa stretli?
Od našej i angolskej vlády sme si síce vyslúžili pochvalu, ale náš úspech sa vôbec nepáčil členom protivládnej organizácie UNITA na čele s Jonasom Savimbim. Kým vládu Josého Dos Santosa podporoval celý socialistický tábor, Savimbiho financovali USA cez Juhoafrickú republiku (JAR). Savimbi, s ktorým som sa v zajatí niekoľkokrát stretol, sa s tým nijako netajil. Vravieval, že ak my podporíme Santosa napríklad 500 dolármi, on vraj dostane od svojich priateľov desaťkrát toľko.
Savimbi bol posadnutý mocou, chcel byť prezidentom, no napokon sa mu to nikdy nepodarilo, nezvíťazil. Ale rozhodol sa čo najviac škodiť. Aj proti nášmu závodu podnikali jeho prívrženci čoraz častejšie rôzne diverzné akcie. Poškodzovali nám zariadenia, neraz aj primitívnym spôsobom. Raz, bolo to v marci 1980, keď sme boli na oslavách ich Dňa nezávislosti, nám urobila UNITA najväčší problém. Zapálili trafostanicu, srdce fabriky. Bolo zaujímavé, ako to urobili. Na medené privádzače, ktoré boli pod napätím, nahádzali papier a naň položili veľké konzervy s jedlým olejom. Papier podpálili a kovové dvere na trafostanici zamkli a ušli. Keď papier prehorel, kovové konzervy urobili skrat a ešte sa aj roztrhli, olej tiež začal horieť a spôsobil veľký požiar. Dôsledky sme odstraňovali niekoľko týždňov. Potom dokonca vyhodili do vzduchu aj vodnú elektráreň, ale podarilo sa nám siete prepojiť a pre mesto, kde sme takisto dodávali elektrickú energiu, sme mali k dispozícii naftový agregát.
Takže, keď sa UNIT-e nepodarilo ohroziť alebo zlikvidovať výrobu, rozhodol sa Savimbi pre radikálnejšie riešenie?
Áno, tak sa to dá povedať. Mal asi dobrých poradcov, pretože najskôr južné časti Angoly napadli vojská JAR. Bola to mohutná ofenzíva a tak z celého územia stiahli vojenské jednotky, vrátane kubánskych, ktoré tam pôsobili, a aj tie, čo nás chránili. V Alto Catumbele zostali iba príslušníci nie dobre vyzbrojených a vycvičených ľudových milícií. V noci z 12. na 13. marca 1983 zaútočila UNITA na Alto Catumbela. Obrancov porazili, pričom ich asi 30, vrátane civilných osôb, padlo. Mesto aj závod obsadili. Keď sme počuli streľbu, ukryli sme sa v našich vilkách, kde sme bývali a nikomu sa nič nestalo. Hoci do jednej vystrelili z granátometu. Potom vedenie aj všetkých expertov zajali, i keď hneď nenašli všetkých, a odviedli nás za mesto. Pretože som bol vo vedení závodu a aj som pomerne dobre ovládal portugalčinu, šiel som za veliteľom skupiny a žiadal som, aby mi dovolili ísť pohľadať ostatných. Ten to jednoznačne odmietol, vraj si ich oni nájdu, živých alebo mŕtvych.
Vtedy sme začuli výbuch. Pochopili sme, že sa povstalci rozhodli demolovať fabriku. Prvý zareagoval Miško Szente: Ferko...boha, chlór!!!"
Pochopil som. Veď tam boli zásobníky s tekutým chlórom... Opäť som sa obrátil na veliteľa. Našťastie to bol pomerne inteligentný človek, rýchlo pochopil, že chlór je bojový plyn a zabíja bez rozdielu každého. Hneď dal vysielačkou rozkaz a výbuchy prestali. Miško vtedy zachránil životy nielen nám, ale aj tisícom Angolčanov. Napokon sa mi podarilo dostať aj k našim obydliam, ale až potom, keď som spolu s našou lekárkou veliteľovi povedal, že tam máme v troch chladničkách lieky. Skutočne som tam našiel niektorých našich ľudí. Podarilo sa mi priniesť aj rôzne potrebné veci, vrátane hygienických potrieb, spodnej bielizne pre ženy aj fotoaparáty a jednu deku. Keď som ale prišiel na miesto, kde som sa rozlúčil s mojou manželkou Vierkou, už tam nebolo nikoho. Vraj sa všetci vydali v ozbrojenom sprievode na pochod do hôr. Do večera som ich dobehol, lebo inej cesty tam ani nebolo...
Určite to bola veľmi zlá situácia, do ktorej ste sa dostali. Tušili ste, čo s vami zamýšľajú?
Veliteľ nám všetkým povedal, že nás považujú za ekonomických diverzantov a preto musíme z Angoly odísť. Oni nás pešo odvedú na juh, kde majú svoje základne a potom nás vyhostia. Pochopil som, že sme rukojemníkmi, ktorých budú používať pri rôznych rokovaniach. Ak by nás totiž chceli zlikvidovať, boli by tak urobili už hneď po prepade. To bola naša nádej, hoci sme ani len netušili, čo nás čaká. Takto som to vysvetľoval aj ostatným. Dovedna nás bolo 67, z toho 40 žien a detí. Nie všetci to chápali a obávali sa najhoršieho. Pohybovali sme sa v malých skupinkách, medzi ktorými boli ozbrojenci. Ja som bol s manželkou a spoločne sme šli ešte s Miškom a jeho manželkou Kristínkou. Pochod sme začali na konci obdobia dažďov. Mnohokrát sme premokli na kožu. V noci bola zima. Spávali sme tak, že v strede spala moja a Miškova žena a my sme ich zohrievali skraja. S Miškom sme boli od mladosti nielen priatelia a spolužiaci, ale spolu sme lietali aj na športových bezmotorových i motorových lietadlách a potom sme boli aj spolupracovníci v CHZWP. Navzájom sme sa podporovali a aj sme si počas tej strastiplnej cesty pomáhali...
Pokiaľ viem, Vy ste si písali aj denník a dokonca sa zachoval. Môžete povedať čo obsahuje?
Našťastie v taške, ktorú som si zobral, bol aj hrubý zápisník a písacie potreby. Tak som do neho začal tajne písať všetko, čo sme prežili, čo sa udialo, urobil som si v ňom aj kalendár a zapisoval som, koľko sme prešli. Začali sme totiž rátať aj kroky, sledovať čas, koľko kráčame a striedali sme sa pri nesení bandasky s vodou. Pri oddychu sme si vždy sadli tak, aby ma zakryli a ja som stihol niečo do denníka napísať. Stále som svojich kolegov presviedčal, že to vydržíme, ale raz som aj ja zapochyboval. Všetci sme totiž prekonali niekoľko tropických chorôb, pretože lieky nám nenechali. Liečil nás len ich šaman, nejakými prírodnými prípravkami. Dostal som maláriu, vysoké teploty, až som strácal vedomie. Keď sa mi uľavilo, napísal som na prvú stranu denníka, že ak by som neprežil a niekto denník nájde, nech ho doručí na moju adresu do Prievidze. Našťastie, podarilo sa nám prežiť.
Čo ste počas pochodu jedli, ako sa k vám správali?
Najskôr nám dávali zo zásob, ktoré ukradli zo závodnej jedálne kombinátu. Vzali so sebou aj dobytok, to boli živé chladničky. Z času na čas zabili kravu, dali nám zo dve kilá surového mäsa a to sme si v škatuliach od konzerv varili. Bez soli. Keď bolo najhoršie, dali nám každému šúľok kukurice. Zrná sme si vylúpali a len tak rozžuli a jedli. Občas nám uvarili kukuričnú kašu. Ale treba povedať, že sa k nám správali pomerne slušne. Dokonca ozbrojenci mali príkaz odniesť tých, ktorí už nevládzu. Prechádzali sme cez močariny, po pás v bahne. Už som nevládal a naozaj som jedného požiadal, aby moju ženu Vierku odniesol. Bol to taký mladý sopliak a vysmial sa mi, že vraj s ňou spávam ja, tak nech si ju odnesiem. Z posledných síl som ho chytil pod krk a potom aj sotil do bahna. Už som si myslel, že ma zastrelí. Ale pribehol veliteľ a ten zasiahol. Toho drzého mladíka som potom už viac nevidel. Spolu s nami išlo niekoľko tisíc tiež zajatých domorodcov, ktorých využívali ako nosičov. Inak by sme sotva došli...
Ale aj tak ste do základného tábora UNITA nedošli všetci...
To je pravda. Po ceste zomrel Jarko Navrátil. Bývalý futbalista, hráč Slovana Bratislava a potom aj tréner dorastu a rozhodca. Mal nejaké zdravotné problémy, niesli ho na primitívnych nosidlách a údajne im spadol a udrel sa na hlavu. Zomrel. Podarilo sa im niekde zohnať úzku skriňu, do ktorej sme uložili jeho telo a rozlúčili sa. Smútočný prejav som musel povedať ja, zaspievali sme pieseň Zahučali hory a hymnu a potom ho odniesli. Veliteľ nám povedal, že navŕšia nad ním mohylu z kamenia, zapíšu si súradnice, aby ho neskôr mohli nájsť a pochovať doma. Žiaľ, to sa nikdy nestalo, Jarko spí svoj večný sen v Afrike.
Prešli ste asi 1400 kilometrov a trvalo vám to 84 dní. Prečo to bola taká dlhá trasa?
Museli sme ísť územím, ktoré kontrolovala UNITA a to bolo väčšinou v horách. Takže sme do tábora na juhu Angoly prišli veľkou okľukou. Bol to síce zajatecký tábor, ale podľa mňa priliehavejší názov je koncentračný tábor. Bývali sme v chatrčiach z dreva, pokrytých trávou, bez dverí, spávali sme na jednoduchých pričniach. Len strava sa zmenila k lepšiemu. Našu anabázu vtedy sledoval celý svet, niekoľkokrát k nám prišli novinári, televízne štáby, robili s nami rozhovory. Všetko bolo pod dohľadom Červeného kríža. Po útrapách sme boli kosť a koža, tak nás začali vykrmovať. Išlo to však veľmi pomaly. Vrátili nám všetky osobné veci, aj fotoaparáty, lenže sme nemali filmy. Raz som požiadal jedného francúzskeho novinára, aby mi dal aspoň jeden film. Podstrčil mi tajne dokonca tri diapozitívy. Potom som jednoduchým Zenitom, ktorý mám odložený na pamiatku, urobil asi sto fotografií. Zachoval sa aj jeden film priamo z pochodu.
A ako sa to všetko skončilo?
Pod tlakom verejnej mienky a za pomoci Červeného kríža po 111 dňoch prepustili domov deti a sedem mužov. Mňa a ďalších 19 chlapov, ktorí boli podľa lekárov v ešte pomerne v dobrej kondícii, si nechali, aby mohli zasa vyjednávať. Domov sme odišli až po roku a jednom dni, dovedna po 470 dňoch zajatia.
Ale ani doma sme ešte nemali všetci vyhraté. Liečili nás z rôznych chorôb - v Prahe a potom na ďalších klinikách. Jožko Pöcs však napriek tomu zomrel. Na maláriu, ktorej vírusy v ňom stále kolovali. Zomrela aj moja manželka Vierka, i keď nie priamo v súvislosti s nejakou tropickou chorobou. Ale útrapy, ktoré prežila, k tomu dopomohli...
Pred dvoma rokmi ste na pozvanie angolských priateľov navštívili Angolu. Aká je táto krajina v súčasnosti?
Musím konštatovať, že vodcovi UNITA Savimbimu sa nikdy nepodarilo zvíťaziť a byť prezidentom. Je ním aj teraz Santos. Aj pre jeho priateľov už časom prestal byť zaujímavý. Napokon vládne vojská jeho základňu v horách zlikvidovali, pričom Savimbi zahynul. Skončilo sa obdobie bojov trvajúce približne 40 rokov. Medzinárodná pomoc Angole potom pokračovala. Veľmi rád som prijal pozvanie, aby som Angolu po rokoch opäť navštívil. Hoci som bol iba v hlavnom meste Luande a v okolí, môžem porovnávať, pretože som do Luandy počas môjho pôsobenia v Angole často cestoval. Dnes tam prebieha veľká výstavba, obchody sú plné tovaru, čo vtedy nebolo. Ľudia sú spokojnejší vidia pred sebou peknú budúcnosť. Mrzí ma však, že náš celulózo-papierenský kombinát v Alto Catumbele od útoku UNITA nefunguje. Povstalci zničili mnohé zariadenia a nebolo už odborníkov, ktorí by obnovili výrobu.
Aký je teraz Váš názor na podobné misie v rozvojových krajinách, na akej ste sa aj Vy zúčastnili?
Veľmi si vážim ľudí, ktorí by v podstate mohli pohodlne žiť doma, ale dobrovoľne, často nezištne, sa rozhodnú ísť pomôcť chudobnejším, menej vyspelým, hoci pri tom neraz riskujú aj svoje zdravie, ba dokonca život. Platí to nielen o odborníkoch, ktorí tak ako my pomáhajú rozvíjať hospodárstvo. Veľký kus práce dokážu misionári, ktorí sa starajú o duchovné hodnoty, ale vlastne tých ľudí aj vzdelávajú, pomáhajú zvyšovať ich sebavedomie a presadzujú ľudské hodnoty. Alebo lekári, ktorí nielen liečia, ale učia aj hygiene, prevencii, to je nanajvýš žiaduca činnosť. Aj preto, čo som v Angole prežil, týchto ľudí obdivujem.
pr ed
