Bratislava 25. januára (TASR) - V čase, keď v ktorejkoľvek krajine začnú hroziť politické nepokoje, prírodné katastrofy alebo epidémie, väčšina ľudí balí kufre a usiluje sa získať miesto v najbližšom lietadle, ktoré ich prepraví na bezpečnejšie a pokojnejšie miesto sveta. Vtedy, keď jedni z prirodzených dôvodov a človeku vlastnému pudu sebazáchovy odchádzajú, iní prichádzajú. Humanitárni pracovníci.
Pred pár dňami pricestovali z Kambodže na Slovensko Martin Bandžák a Denisa Augustínová, zakladatelia občianskeho združenia Magna Deti v núdzi, aby po krátkom čase strávenom doma opäť nasadli do lietadla, tentoraz smer Keňa. V tejto donedávna stabilnej africkej krajine pôsobia už dva roky v programe zastavenia prenosu vírusu HIV AIDS z matky na dieťa. Denisa a Martin, sociálna pracovníčka a fotograf, začali svoju "osobnú humanitárnu akciu" v roku 2001 založením kliniky pre HIV pozitívne deti v Kambodži a dnes vďaka ich občianskemu združeniu Magna Deti v núdzi pomáha v štyroch krajinách v Kambodži, Nikarague, Indii a v Keni miestnym obyvateľom v lekárskych a vzdelávacích programoch 300 lokálnych a 10 internacionálnych humanitárnych pracovníkov. V Keni Magna pôsobí práve v oblasti najvyhrotenejších nepokojov v meste Kisumu na západe krajiny. Od volieb 27. decembra hrozivá štatistika: 700 mŕtvych, 250 tisíc utečencov - medzi nimi podľa posledných štatistík Detského fondu OSN 100 000 detí - hlad, nedostatok pitnej vody a liekov, stále prítomná hrozba násilia.
TASR ich pred odletom požiadala o rozhovor.
Ako sa pracuje humanitárnym pracovníkom v krajine v čase nepokojov?
Denisa: V oblasti, kde pôsobíme - v Kisumu - nebol život jednoduchý ani predtým, pretože táto časť krajiny patrí medzi najchudobnejšie s najväčším výskytom HIV/AIDS v krajine a s najväčšou nezamestnanosťou. Ale ľudia mali mier, pokoj; mali aký-taký prísun stravy a pitnú vodu. Dnes majú strach, nemajú prístup k potravinám, k pitnej vode, boja sa, nechcú vojnu a nechcú nepokoje. Napriek tomu mnohí, aj tí veľmi jednoduchí bez vzdelania, si želajú demokraciu v podobe akceptovania korektných volebných výsledkov.
Martin: Do Kene sme sa dostali po troch rokoch pôsobenia v Ázii. V Kisumu pôsobíme vďaka podpore Slovak AID Slovenskej rozvojovej pomoci a v projekte sa venujeme zastaveniu prenosu vírusu HIV z tehotnej matky na dieťa v dvoch nemocniciach. V súčasnosti máme v programe zaregistrovaných viac ako 270 pacientov. V celej oblasti je až 24 percent tehotných žien HIV pozitívnych, to znamená, že každá štvrtá žena, ktorá ku nám príde, je pozitívna. Poskytujeme im liečbu a komplexnú starostlivosť, aby jej dieťa bolo negatívne.
Denisa: V prípade, že žena prejde všetkými fázami liečby, je až 98-percentná šanca, že bábätko bude negatívne. Naša práca nie je len o lekárskej pomoci, ale aj o vzťahu s ľuďmi v projektoch. Máme terénnych pracovníkov, ktorí ich navštevujú a pomáhajú im riešiť ich dennodenné problémy. Ak sa podarí vytvoriť vzťah dôvery, matky sú niekedy ochotné ísť aj niekoľko desiatok kilometrov do našej nemocnice.
V čom sa zhoršila práca humanitárnych pracovníkov v súčasných podmienkach krajiny?
Martin: Problém je v tom, že nikto z nás ani nikto z miestnych nevie, čo bude ďalej. Nevieme, čo bude za hodinu, nie ešte o týždeň. V oblasti Kisumu je problém sa pohybovať a zabezpečiť humanitárnu pomoc. Projekty, ktoré v Keni realizujeme, sú sústredené na vidieku a monitorujú ich lokálni pracovníci. Zastavené je len registrovanie nových pacientov. Nemôžeme sa však dostatočne voľne a bezpečne pohybovať, pretože všade pôsobia chuligáni a jediná možnosť, ako sa dostať do terénu, je cez logistiku kenského Červeného kríža. Keňa je ale aj hlavným mestom Afriky. Nairobi nie je len hlavným mestom Kene, ale odtiaľto prúdi humanitárna pomoc z celého sveta do celej Afriky. Všetky humanitárne organizácie majú svoje základne v Nairobi a problémy v Keni v súčasnosti ochromili humanitárnu pomoc do celej Afriky do Sudánu, Etiópie, Ugandy a ostatných krajín, ktoré pomoc potrebujú. Tento stav môže vyústiť do veľkej humanitárnej krízy.
Vy prichádzate na miesta konfliktov a kríz práve vtedy, keď ostatní prirodzene utekajú. Čo je krédom práce humanitárneho pracovníka?
Martin: Organizáciu sme zakladali práve preto, aby sme všetci vedeli vycestovať a pomáhať práve vtedy, keď to ľudia najviac potrebujú. Ľudia chudobní, chorí, ale aj najbezbrannejší. Aj v súčasnosti sa na pôde Európskeho parlamentu rozprávalo o zastavení humanitárnej pomoci do Kene, ale týmto sa postrašia len politici a ľudia, ktorí majú peniaze a najviac na to doplatia tí obyčajní a najslabší. Boli chudobní aj predtým, sú aj teraz a chudobní aj zostanú. Bez humanitárnych pracovníkov a bez ich pomoci si neviem v súčasnosti ich život predstaviť. Preto to robíme. Presne preto, aby sme im pomohli.
Denisa: Neviem si predstaviť, že by sme odišli práve teraz. V Kambodži pôsobíme už päť rokov, v Keni sme druhý rok a všade máme tím ľudí, s ktorými pracujeme. V Keni je to vyše 70 lokálnych zamestnancov. Viete si predstaviť, že práve teraz, v krízovej situácii, keď očakávajú najväčšiu pomoc nielen pre seba a svoje rodiny, ale aj pre ostatných ľudí, ktorí sú v programe, že práve teraz odídeme, otočíme sa im chrbtom a povieme, že sa vrátime, keď sa to celé upokojí? To nie je zmysel humanitárnej práce. Náš tím vznikol preto, aby sme sa združili a odišli pomáhať práve tam, kde to ľudia najviac potrebujú a vtedy, keď to najviac potrebujú. Samozrejme, treba vedieť rozlíšiť, kedy je situácia skutočne nebezpečná a urobiť potrebné opatrenia. Životy našich ľudí neriskujeme zbytočne, ale humanitárny pracovník je človek, ktorý má ísť práve do takejto krízy.
Občianske združenie Magna Deti v núdzi vzniklo pred siedmimi rokmi v roku 2001. Martin, vy ste mali 25 rokov, Denisa 23 rokov. Je pre vás 7 rokov nového smerovania vášho života dlhá doba?
Martin: Nie je to dlhá doba a prebehla nám tak, že sme sa ani nenazdali. Ale sme radi, kde sa v súčasnosti Magna nachádza. Sme hrdí na celý tím ľudí, ktorý sa na tejto práci podieľa. V súčasnosti máme v teréne v rôznych krajinách sveta permanentne 10 Slovákov, máme kanceláriu na Slovensku, oficce v Čechách a Rakúsku. Tie zabezpečujú nábor nových pracovníkov a získavanie finančných prostriedkov, bez ktorých nemôžeme našu činnosť vykonávať. Zamestnávame viac ako tristo lokálnych zamestnancov - od doktorov, sestričiek až po učiteľov v Kambodži, Nikraguie, Indii a v Keni a naše projekty sú zamerané najmä na lekársku pomoc. Spolupracujeme s rôznymi celosvetovými inštitúciami od nadácie bývalého prezidenta Spojených štátov Billa Clintona po Inštitút Pastuer, s miestnymi ministerstvami zdravotníctva v spomínaných krajinách. Projekty sú väčšinou zamerané na HIV/AIDS a nielenže pomáhajú ľuďom, ktorí to potrebujú, ale posúvajú nás aj osobne ďalej.
Určite si ešte spomínate na počiatočnú motiváciu vašej práce spred siedmich rokov, prečo ste sa dali na nie príliš ľahkú prácu humanitárnych pracovníkov.
Denisa: To, čo bolo predtým, zostalo asi stále. Po tejto práci som túžila už počas štúdia, ale nechcela som ísť pomáhať len tak do do nejakého projektu. Chcela som pomáhať v slovenskom projekte. Keď som skončila školu, žiadny projekt, ktorý by mal svojich slovenských pracovníkov v zahraničí, som neobjavila. Vtedy ma to nahnevalo a hanbila som sa, že naša krajina nevyvíja v tomto smere žiadnu aktivitu. Tak vznikla Magna. Veľkou motiváciou bol prirodzený odpor k názorom ľudí, ktorí nám hovorili: "Načo? Načo to máme robiť, keď sú iné veľké krajiny, ktoré si to môžu dovoliť? Čo môžu pomáhať Slováci ?" Negatívne reči nás hnali dopredu a pozitívne usmerňovali našu energiu. Od začiatku sme si však mysleli, že to má zmysel; že sme jeden svet a nemáme sa rozdeľovať podľa krajín, kontinentov, farby pleti alebo náboženstva. Všetci potrebujú pomoc. Aj my sme ju niekedy potrebovali a názory, že je to ďaleko alebo že oni sú ďaleko, sú nehumánne a nemiestne. Toto nás ženie ešte viac dopredu, pretože v tých krajinách žijeme a každý deň skúšame, že sa to dá a že to nie je až také ťažké, ako sa to zdá byť ťažké odtiaľto. Samozrejme, každý nie je schopný robiť tento typ, každý nedokáže žiť v miestnych podmienkach; lebo - priznajme si - v mnohých prípadoch to nie sú príliš ideálne podmienky. Práve preto, že existujú ľudia ako my, veľmi nás teší, že nás podporili v tejto myšlienke a stali sa súčasťou tímu Magna Deti v núdzi a že za pár rokov práce dokážeme pracovať na niekoľkých kontinentoch a pomáhať toľkým ľuďom.
Martin: Úprimne povedané, my sme si nikdy nepredstavovali, že to narastie do týchto rozmerov a na začiatku sme ani nemali veľké plány. Najskôr sme začali v Kambodži, tsunami nás posunulo aj do Indie; veci a udalosti sa pospájali a my sme zistili, že to nie je až také zložité. Aj vďaka tomu, že sme žili v krajine pôsobenia desať, jedenásť mesiacov z roka. Príprava nových projektov je oveľa ľahšia, pretože máme už značné skúsenosti, zabehaný systém, množstvo kontaktov, podporu iných humanitárnych organizácií, ale aj dobré meno. Bolo by síce nemiestne povedať, že už všetko vieme a zaváňalo by to namyslenosťou, ale na doterajšiu prácu sme hrdí. V súčasnosti sa nám to už nezdá vôbec zložité a dnes pracujeme na tom, aby naše projekty boli vo viacerých krajinách a pomáhali viacerým ľuďom, najviac ako sa dá.
Slovensko je v porovnaní s inými krajinami mladým štátom. Aké postavenie má v súčasnosti slovenská humanitná práca v zahraničí? Darí sa nám v tejto oblasti medzi dlhoročne skúsenými krajinami úspešne etablovať?
Martin: Celkovo je slovenská humanitárna a rozvojová pomoc povinná zo zákona. Na to vznikla agentúra, ktorá takéto projekty podporuje. Ak mám hodnotiť pôsobenie Magny, my sa stretávame s pracovníkmi ostatných celosvetových organizácií, predovšetkým s americkými a s francúzskymi. A tí sú vždy prekvapení, keď prídeme, predstavíme sa a povieme, že sme zo Slovenska. Všetci na nás pozerajú, že zatiaľ nikoho zo Slovenska v tejto profesii nestretli. Vzbudzujeme všeobecný údiv. A aj keď vedia, že sme už v Európskej únii, stále je to pre nich veľké prekvapenie, že aj malé Slovensko môže v niečom iným krajinám pomôcť. Keď sme sa priamo v Kambodži stretli s Billom Clintonom, ktorého nadácia podporuje aj náš program, a keď sme mu predstavovali našu prácu, bol v nemom úžase. Myslím si ale, že to je dobré, lebo si nás zapamätajú. Sme niečím zvláštnym a nám to v našej práci takýmto neštandardným spôsobom pomáha, že sme niečím medzi tými všetkými ohromnými medzinárodnými organizáciami výnimoční.
Čo je práci humanitárnych pracovníkov v zahraničí najťažšie?
Denisa: Problémy, ktoré vám zväzujú ruky - byrokracia, zdĺhavé riešenie úlohy, o ktorej sa vám zdalo, že to pôjde rýchlo a potom je to problém s otvorenou mysľou. Keď máte okolo seba ľudí bez otvorenej mysle, tak sa vám pracuje ťažko. Ak máte stále ľuďom okolo seba vysvetľovať, prečo by mali pomôcť, ako je to dôležité, prečo sa majú zaujímať o deti a ľudí na opačnom konci sveta. A nakoniec je to nedostatok ľudí v tíme. Ale to všetko vyvažuje radosť z práce a keď vidíte za sebou výsledky. Funkčnú nemocnicu a 11-ročné deti, ktoré prišli do programu ako sedem kilové a za pár mesiacov na terapeutickej strave na našom pediatrickom oddelení majú zrazu 18 kilogramov. Keď sú naše deti najlepší žiaci v škole, keď vidíme, ako naši lokálni pracovníci rastú a stávajú sa skúsenými pracovníkmi v krajine, v ktorej raz budú dokázať pomáhať aj bez našej pomoci. To je najväčšia odmena.
Martin: Hmatateľne sa môžete dotknúť výsledkov práce, čo je nezaplatiteľný pocit. Najmä, keď je to vidieť na šťastí, zdraví a bezpečnosti ľudí, ktorým pomáhame. A celý zmysel myšlienky Magna Deti v núdzi je aj o tom, že nielen financie zo Slovenska majú pomáhať chorým a chudobným v rozvojových krajinách, ale že tam pomáhajú samotní Slováci.
V porovnaní s generáciami svojich rodičov je mladá generácia oveľa otvorenejšia svetu a novým skúsenostiam. Darí sa vám vďaka tomuto faktu ľahšie získavať spolupracovníkov do vašich projektov a "nainfikovať ich myšlienkami humanity?"
Denisa: Chvíľu bolo obdobie, že sa nám zdalo, že je to jednoduchšie. Momentálne sme však v štádiu, že je to veľmi ťažké. Boli by sme veľmi radi, keby sa do našich aktivít chcelo zapojiť viac Slovákov. Máme problém s mladými lekármi a koordinátormi projektov. Píše nám veľa mladých ľudí, študentov, ale my nepotrebujeme pracovníkov na pol roka alebo na "letnú brigádu".
Martin: U nás neexistuje história humanitárnej pomoci. Ľudia, ktorí majú záujem alebo tí, ktorí odchádzajú, si nevedia predstaviť, do čoho pôjdu. Nakoniec pred siedmimi rokmi sme to nevedeli ani my. Veľa ľudí chce vycestovať na tri alebo šesť mesiacov, chcú pomôcť, chcú sa hrať s deťmi v nemocniciach, v sirotinci. To je síce milé a pekné, ale my potrebujeme ľudí, ktorí sa myšlienke humanity oddajú a pochopia ju ako svoju prácu. S vedomím, že nebude pre nich problém stráviť rok - dva v Kambodži, že na Slovensku o nič neprídu, že tam môžu odísť aj so svojim partnerom, s manželom aj deťmi, začať tam nový život naplnený zmysluplnou prácou a vidia v nej svoju budúcnosť. V súčasnosti takých pracovníkov máme, ale kvôli pribúdajúcim projektom ich potrebujeme stále viac a viac.
Denisa: Veľa ľudí si nevie predstaviť, že to je práca ako každá iná. Samozrejme, s iným poslaním, s inou myšlienkou a v inom prostredí. Európania sú už zvyknutí takto pracovať. Odídu na rok-dva, pracujú povedzme pre odmínovaciu organizáciu v Kambodži. Máme tam napríklad priateľov z Veľkej Británie, ktorí tam žijú, pracujú, vychovávajú malé dieťa, prenajali si dom a normálne fungujú. Pre našinca je to zatiaľ vzdialené a určite to chce trochu viac informácií, rokov a skúseností. Človeka môže takýto typ práce naplniť a keď má chuť odísť pomôcť, nemal by mať strach, že o niečo doma príde. Pochopiteľne, príde o luxus a blahobyt, ktorý u nás v porovnaní s krajinami, kde pôsobíme, určite je; na istú dobu príde o rodinné zázemie alebo priateľov. Ale o to lepšie sa mu bude vracať a o to viac ocení život, ktorý žije na Slovensku.
Myslíte si, že vy sa raz vrátite?
Martin: My sme nikdy neodišli. Ale nám sa tento spôsob života a najmä práce páči a nezdá sa mi, že by sme sa v blízkej dobe premiestnili na Slovensko, pretože si myslím, že viac nás potrebujú tam.
Pôsobíte v štyroch krajinách na troch kontinentoch. Prileteli ste z Kambodže a o pár dní odlietate do Kene. Dni, ktoré prežijete z roka doma na Slovensku, by sme mohli zrátať na prstoch vašich rúk. Zvykli ste si už na to, že váš domov je naozaj svet?
Martin: To sme si zvykli veľmi rýchlo a sme radi, že to tak je.
Denisa: Som veľmi rada, že mojim domovom je svet.
Projekty občianskeho združenia Magna Deti v núdzi sú prioritne zamerané na medicínsku a sociálnu oblasť. Združenie v súčasnosti pôsobí v 4 krajinách - Kambodža, Nikaragua, India, Keňa, pracuje preň viac ako 300 lokálnych a 10 internacionálnych pracovníkov. Viac na www.magma.sk
