Bratislava 4. februára (TASR) - Autor prvého slovenského románu Jozef Ignác Bajza v roku 1795 zaznačil výpoveď istého tureckého posla, ktorý po návrate z našich krajov rozprával o obyčajach tunajších ľudí.
"Najčudnejšie je, že v isté zimné tri dni, ktoré oni poslednými fašiangovými volajú, väčšina ľudí tratí rozum, lebo po domoch i po uliciach rozličné bláznivosti vyvádzajú - spievajú, tancujú, preobliekajú sa za maškary. Na štvrtý deň idú do kostola, kde im kňaz akýmsi práškom čelá posype a hneď sa im rozum navracia." Vďaka udržiavaniu a návratu k tradíciám v mnohých obciach a oblastiach Slovenska by sa možno mnohí zahraniční turisti čudovali aj dnes. Pri príležitosti fašiangov pripravila TASR rozhovor o zvykoch a tradíciách s etnologičkou Katarínou Nádašskou.
Odkedy poznáme fašiangové oslavy na našom území?
Fašiangy poznáme z územia stredoeurópskeho priestoru a najmä z toho nášho ešte aj v predkresťanskom kontexte, keď to boli obchôdzky slúžiace na to, aby sa určitými aj magickými spôsobmi privolala jar. Po dlhom zimnom období bolo pre všetkých pozitívne, aby zima postupne ustupovala a prišla jar. Poznali ich aj východní Slovania v podobe tzv. maslenice. Už názov hovorí o tom, že to bolo obdobie veľmi bohaté na kalorické jedlá. Pred pôstom sa bolo totiž treba poriadne najesť. Po prijatí kresťanstva získalo toto obdobie iný nádych. To, čo zostalo z predkresťanského obdobia, boli pochôdzky v maskách. Dnes ich berieme ako súčasť zábavy, ale v minulosti mali výrazný rituálny význam. Masky boli najmä zvieracie a boli dosť strašidelné. Napríklad maska Turoňa, medveďa, prípadne tam boli koza, vlk, cap... Čím bola maska strašidelnejšia, tým to bolo lepšie, pretože sa verilo, že masky vyplašia démonov a zlých duchov a nebudú obťažovať ľudí. V dnešných sprievodoch pribudli aj masky z civilného života. Ľudia sa prezliekajú za komické postavy, muži za ženy a naopak, a vždy sa hyperbolizujú komické alebo pranierovania hodné atribúty ich správania alebo povahy.
Čo všetko sa skrýva v slove fašiang?
Z etymologickej stránky pochádza koreň slova z nemeckého slova, ktoré znamená v preklade niečo ako posledný nápoj alebo výčap a symbolizovalo príchod štyridsaťdňového pôstu pred Veľkou nocou, ktorý sa v minulosti rešpektoval s oveľa väčšou vážnosťou a prísnosťou. Práve preto ten fašiang, najmä jeho posledné dni prezývané aj "ostatky" boli veľmi bujaré. Fašiangy sa začínajú na Troch kráľov a končia sa Škaredou, teda Popolcovou stredou. A keďže Veľká noc je pohyblivým sviatkom, každý rok ju máme v inom termíne. Podľa toho na aký dátum pripadne, sa hovorí o dlhých a krátkych fašiangoch. Žartovná ľudová múdrosť hovorila o tom, že keď je dlhý fašiang, vydávajú sa len pekné dievčatá, a keď sú, naopak, krátke fašiangy - tak ako tento rok vtedy sa vydajú všetky, aj tie škaredé, pretože mládenci nemajú veľa času preberať a berú dievčatá skraja.
V minulosti boli svadby neodmysliteľnou súčasťou fašiangového obdobia.
Áno, najviac sa ich konalo v januári a vo februári. V našom slovenskom prostredí to bolo podmienené roľníckou kultúrou. V tomto období predsa len ešte nebolo toľko roboty, hoci gazdovia sa už pripravovali na jarné práce. Svadby boli veľmi obľúbené. Trvali oveľa dlhšie ako dnes a bola to slávnosť nielen rodiny, ale aj širšej komunity - celej dediny. Všetci sa na nej aj podieľali, nielen materiálne, ale pomáhali ju aj pripravovať. Okrem svadieb sa ľudia stretávali na priadkach, páračkách, zábavách.
S fašiangami sa spája veľké hodovanie.
Hovorievalo sa, že fašiangy sú až takým šialeným obdobím, kedy bolo dovolené najesť sa do prasknutia, doslova sa "prežrať". Hodovanie vyvrcholilo vždy spomínanými "ostatkami". Posledné tri dni - teda posledný víkend a záverečný utorok do polnoci po polnoci nastáva už Popolcová streda, kedy sa začína pôst teda tu vyvrcholili všetky obchôdzky, zábavy a hodovanie. Treba však zdôrazniť, že naši predkovia žili veľmi striedmo a inak jedli s rozumom, ale v tomto období radi vybočili zo skromnosti a gastronomického stereotypu. Malo to ale aj prozaický dôvod. Jedlo sa do zásoby, aby malo telo energiu na obdobie pôstu. Tradičné jedlá vo fašiangovom období boli fánky, šišky, pampúchy, makové alebo orechové záviny, vo väčšom množstve sa konzumovali vajíčka, no a samozrejme, nesmeli chýbať zabíjačkové špeciality. Tak ako svadby patrilo toto obdobie roka aj zabíjačkám. Boli to tiež spoločné podujatia, kde sa dedinská komunita aj združovala. Susedia si chodili pomáhať, dávali si výslužky, ale vždy sa to vracalo recipročne. A hoci malo mäso zo zabíjačky vydržať po celý rok, mohli si ho na fašiangy dožičiť viac. Najväčšie hodovanie bolo počas fašiangových "ostatkov".
Na vidieku boli dvere vždy otvorené, ale boli na fašiangy otvorené dvere domov a gazdovstiev viac?
Podstatou fašiangovej obchôdzky, ktorá mala rituálny charakter, bolo dobrorečenie a dobrožičenie pre navštívený dom. Želalo sa, aby sa darilo v zdraví, hospodárení a láske. Sprievod bol žartovný. V prvej polovici 20. storočia začína vystupovať do popredia postava vojaka, ktorý mal v ruke šabľu a práve na ňu sa napichovali podarúnky, ktoré dostal sprievod od gazdinej domu klobásky, kúsky slaniny... Mládenci v sprievode dávali tieto dobroty do košíkov a v utorok večer, keď sa robila v obecnom dome alebo krčme spoločná zábava, sa z vyzbieraných naturálií pripravila hostina. Na zábave bola bujará tancovačka, na ktorej sa zúčastňovala celá dedina. Každá obec na Slovensku, kde sa ešte udržali tradície, má svoje tradičné a zaužívané masky, ktoré pri pochôdzke tancovali s obyvateľmi navštíveného domu a priali vinše, zväčša ale na priedomí alebo vo dvore, pretože to bolo skôr divadlo a zábava pre celú ulicu.
Gazdovia domu sa museli za dobrožičenie odvďačiť darmi, a samozrejme, nechýbala ani obligátna fľaška, ktorou sa hostilo. Fašiangové obchôdzky boli v minulosti skôr výsadou mladých a slobodných, či už dievčat alebo chlapcov, niekedy ich organizovali práve ich spolky, samozrejme, len so súhlasom richtára a celého obecného predstavenstva. Vydaté a ženatí mali už status vážnosti a boli zväčša v úlohe hostiteľov.
Fašiangový sprievod dával ľuďom aj priestor ukázať svoju druhú tvár.
Presne tak. Najmä v druhej polovici 20. storočia získavali fašiangové sprievody zábavný ráz a tam sa aj menia úlohy, ktoré boli v skoršom období dosť hierarchizované. Súčasťou sprievodu sú staršie ženy, ženatí muži. Nezáležalo už na spoločenskom statuse, ale na tom kto mal chuť, náladu, na tom, kto vedel pobaviť a v každej obci sa našli ľudoví zabávači, ktorí vedeli spraviť vtipne a nenápadne ozajstnú zábavu a bolo im všetko dovolené.
Slovensko je tradičná vidiecka krajina. Kedy prišla na naše územie móda plesov, bálov a karnevalov?
To je tretia rovina v období fašiangov. Plesy a bály sa tradujú od stredoveku, keď sa v mestách konali mestské plesy. Organizovala ich väčšinou šľachta, ale aj cechy mali svoj status, ktorý ich oprávňoval k usporiadaniu zábav v tomto duchu. Napríklad plesy cechu obuvníkov alebo mäsiarov v Pressburgu boli vychýrené. Na vidieku hovoríme skôr o zábavách, pretože oslavy nemali taký pompézny ráz. Musíme si ale uvedomiť, že napríklad hasiči boli ľudia, ktorí aj keď boli dobrovoľníci, boli veľmi hrdí na túto profesiu a ich bály a plesy boli vždy veľkou slávou a bolo poctou sa na nich zúčastniť.
Na Slovensku sa hovorí čo dolina, to iný zvyk, kroj, iná pieseň. Majú aj fašiangové oslavy regionálne špecifiká?
Určite a najmä v oblasti prezliekania sa za maškary. Máme oblasti, kde si doteraz držia tradičné zvieracie masky, ale v súčasnosti skôr prevládajú komické postavy. Rozdiel bol, samozrejme, aj v spôsobe vinšovania, spevnej kultúre a tancoch. Maskované sprievody však majú základ ten istý. V predkresťanskom období boli maškary aj súčasťou svadobných alebo pohrebných sprievodov práve preto, aby zlé sily napríklad nevstúpili do nebožtíka alebo na svadbe preto, aby nejaký démon ešte pred svadobnou nocou neobťažoval nevestu. Maškary boli v symbolickom význame ochrancovia, no a dnes ich máme už len počas fašiangov.
Po veľkej zábave býva veľký plač. Aj keď sa na konci fašiangov neplače, predsa mnohé veršíky plač a nariekanie spomínajú.
Fašiangy sa končia v utorok. Vždy okolo polnoci prišlo pochovávanie basy. Tento akt symbolizoval, že už hudobné nástroje zmĺknu a štyridsať dní nebudú žiadne zábavy. Pochovávanie basy malo a má krásny obrad. Basu položenú na márach pochováva človek prezlečený za kňaza s trúchlivým a plačlivým tónom basu vyprevádza na druhý svet. Basa naša , basa milovaná , po celý rok si nám tak pekne vyhrávala do tanca, do kroku , do spevu a teraz prišla tvoja čierna hodina. Tak ako sa robilo vykladanie a lamentácia nad mŕtvym, basa bola akoby mŕtvy, s ktorým sa lúčili a potom ju slávnostne pochovali. Zmĺkli spevy, hudba a zábava a nastalo tiché obdobie, kedy sa čakalo na sviatok Veľkej noci. Ľudia sa ponorili viacej do seba a nastalo obdobie pôstu.
Čo by sme si mohli z fašiangových tradícií preniesť do súčasnosti ?
Fašiangové obchôdzky mali význam v tom, že sa domu prialo dobroprianie. "Daj že Bože dobrý deň, aby vás nestihla povodeň." "Bodaj by vám zdravie slúžilo a nie sucho, ale dážď pole rosilo." "Láska a zmierlivosť, nech je váš stály hosť." Ak sú už fašiangové sprievody a záverečné oslavy fašiangov v mnohých regiónoch len spomienkou, mohli by sme si aspoň medzi sebou popriať dobro, dobrú úrodu a svornosť nielen v rodine, ale v celej spoločnosti.
