SME

Peter Bu: Divadlo nám umožňuje chápať, kto sme

Ja byť ministrom zdravotníctva, budúci lekári povinne študujú divadlo, tvrdí v rozhovore pre SME.sk divadelný teoretik, kritik a organizátor divadelných festivalov Peter Bu.

Narodil sa v roku 1940 v Bratislave. Vyštudoval dramaturgiu na VŠMU (1957 – 1962), neskôr si robil doktorát na parížskej Sorbone (1968 – 1972, témou boli dejiny sovietskej politiky, nedokončil ho však). V rokoch 1963 až 1968 pracoval v Slovenskej akadémiiNarodil sa v roku 1940 v Bratislave. Vyštudoval dramaturgiu na VŠMU (1957 – 1962), neskôr si robil doktorát na parížskej Sorbone (1968 – 1972, témou boli dejiny sovietskej politiky, nedokončil ho však). V rokoch 1963 až 1968 pracoval v Slovenskej akadémii (Zdroj: Samo Trnka)

Hneď na začiatku ma upozornil, že pri autorizácii zrejme doplní väčšinu svojich pôvodných vyjadrení, pretože vo formulovaní myšlienok pri nedostatku času nie je príliš dobrý a záleží mu na tom, aby bolo všetko napísané tak, ako to myslel. Dohodli sme sa, že to môže urobiť, ale s tým, že nevyhodí žiadnu otázku ani pôvodné vyjadrenia, nepoprie žiadnu svoju odpoveď ani nezmení zmysel toho, čo bolo na diktafóne. Slovo dodržal.

Ja byť ministrom zdravotníctva, budúci lekári povinne študujú divadlo, tvrdí v rozhovore pre SME.sk divadelný teoretik, kritik a organizátor divadelných festivalov Peter Bu.

Čo vás tak ovplyvnilo, že ste si pre štúdium vybrali VŠMU?

Chcel som písať. Nevedel som, či ako novinár, spisovateľ, alebo dramatik, ale veľmi ma priťahovalo slovo. Ako osemročný som videl v opere jedno predstavenie, ktoré na mňa veľmi zapôsobilo a zrejme nebolo úplne bez vplyvu na výber školy, do ktorej som neskôr išiel.

O aké predstavenie išlo?

Rok na dedine od pána Zachara. V prvom rade som teda hľadal školu, v ktorej by som sa naučil písať. Boli len tri možnosti: Novinárska fakulta, lenže tá bola v päťdesiatych rokoch pobočkou komunistickej strany, takže sa od nej nedalo čakať, že vás naučí slobodne rozmýšľať. Filozofická fakulta, na ktorej sa narába tak so slovami ako aj s myšlienkami, ale aj na ňu bol v tej dobe vyvíjaný silný ideologický tlak. Tretia cesta, ako sa priblížiť k písaniu, bola Vysoká škola múzických umení.

VŠMU komunisti ignorovali?

Zdalo sa mi, že bola najmenej zaťažená. Išlo mi o to, aby som sa dostal do prostredia, kde sa tvorivo premýšľa. Divadelná fakulta nebola orientovaná len na úzky okruh vedomostí, ako to býva na technických školách, bola priestorom, v ktorom sa dalo veľa naučiť.

Na herectvo nemám žiadny talent

Najskôr ste sa však prihlásili na herectvo. To s písaním nemá veľa spoločného.

1.jpgÁno, lebo som o tej škole temer nič nevedel, myslel som si, že tam majú len túto fakultu. Pritom ako divadelný ochotník som bol naozaj hrôzostrašný... Po maturite sme na gymnáziu hrali jedno predstavenie, v rámci ktorého som behal po javisku ako besný, búchal palicou do podlahy v rytme toho, čo som kričal a myslel som si, že takto sa má hrať absurdné divadlo podľa Morgensterna. Po výstupení mi prišla zablahoželať učiteľka matematiky, do ktorej som bol zamilovaný, ale v jej pohľade som videl, že mi v skutočnosti klamala - zo súcitu. Veľmi zlý zážitok pre dospievajúceho chlapca. Bolo mi jasné, že na herectvo nemám vôbec nijaký talent.

Napriek tomu ste naň išli.

Vo VŠMU som videl priaznivé prostredie na dosiahnutie cieľa, ktorý som už spomenul. Na prijímacej skúške som povedal Cyranov Monológ o nose. Pán Záborský ma vyzval, aby som rozprával hlasnejšie, chcel, aby ma počuli až v opere, teda na druhej strane námestia - a nakoniec zistil, že nemám dosť silné hlasivky. Môj prístup k divadlu sa však prijímacej komisii pozdával, a tak mi poradila, aby som sa prihlásil na dramaturgiu. Tak som aj urobil, hoci som netušil, o čo ide. A prijali ma.

Aj vás tam naučili to, čo ste chceli, čiže písať?

Vo vzťahu k písaniu to bol vhodnejší odbor ako herectvo, lebo išlo o dejiny divadla, jeho estetiku, o kritiku, učili nás, ako zostavovať program divadiel... Pri štúdiu teórie sme nevyhnutne narábali so slovom. Týždenne sme mali iba deväť hodín povinných kurzov, a tak som chodil aj na Filozofickú fakultu na prednášky o literárnej estetike, na Vysokú školu výtvarných umení počúvať o antickom umení a o tvorbe 20. storočia, veľa som čítal, chodil som do kina... V čase, keď cenzúra púšťala do kín len málo dobrých filmov, mala VŠMU nepredstaviteľnú výsadu - mohli sme si premietať temer všetko, čo sa z medzivojnového obdobia nachádzalo v štátnej filmotéke a často aj nové západné filmy.

Divadlo nám umožňuje pochopiť, kto sme

Čo vám tá škola priniesla?

Divadlo poskytuje výnimočnú príležitosť naučiť sa chápať, kto sme my, ľudské bytosti. Keby som bol ministrom zdravotníctva, do programu budúcich lekárov by som jednoznačne vložil povinné štúdium divadla.

Prečo?

Pretože divadlo je modelové zobrazenie človeka a ľudskej spoločnosti.

Divadlo predsa zveličuje, prifarbuje, skracuje... nejde o verné zobrazenie života.

Iste, nie je to kópia, je to model a ako taký je „zhustenejší", ale aj prehľadnejší ako naša každodenná skutočnosť. Model sa dá študovať a pochopiť ľahšie, ako to, čo predstavuje. Keď mu porozumiete, budete lepšie chápať to, čo zažívate okolo seba.

Foto: Ruský avantgardný súbor Akhe, ktorý Peter Bu pozval do Périgeux a do Turína:

p1.jpg

Kto je to potom herec?

Podľa mojej osobnej definície - herec je človek, ktorého po hodine na javisku možno spoznať lepšie, ako po roku spoločného života.

To nesedí, veď herec nestvárňuje seba.

To vôbec nie je dôležité. Sociológovia a jazykovedci tvrdia, že v medziľudskom styku slovo obsahuje iba 7 až 10 percent toho, čo chceme povedať. Text, ktorý herec prednáša na javisku, mu teda nebráni vyjadriť svoju osobnosť. 90% jeho prejavu tvoria hlas - jeho farba, sila, intonácia, pohľad, pohyb, postoj, „feromóny", ktorú súvisia s telesným zápachom... skratka ide o to, čo z herca vyžaruje. Divadlo poskytuje model človeka, ktorý je nesmierne obohacujúci. Štúdium divadla by podľa mňa mohlo lekárom ohromne pomôcť k lepšiemu chápaniu pacientov.

Mnohí herci nedokážu byť dobrí, ani im na tom nezáleží

Kedy je herec dobrý?

Jestvujú rôzne možnosti ako posudzovať hodnotu hereckého prejavu. Na základe divadelných dejín - „kritika je 11.jpgporovnávanie" -, v pomere k autorovmu a režisérovmu zámeru, v súvislosti s vnútornou logikou predstavenia, ale je to zložité a ostáva v tom veľmi veľa subjektivity. Pre každého totiž môže byť herec dobrý niečím iným. Nedávno som počul nahrávku Sarah Bernhardtovej, ktorá kedysi očarila polovicu Francúzska, a pritom pre mňa je nepočúvateľná. Farba hlasu, výslovnosť, kričanie... všetko mi prekáža. Jej prejav zodpovedal krajine a dobe, v ktorej hrala.

Pre mňa je dobrý herec ten, ktorý vyjadruje divadelnú postavu v duchu hry a predstavenia, ale osobitým, svojským spôsobom. Hru si môžem prečítať, herec však môže obohatiť moje chápanie textu tým, že ho osvetlí cez prizmu jeho vlastnej ľudskej podstaty. Žiaľ, väčšina hercov to nedokáže a mnohým na tom ani nezáleží, môžu sa napríklad viac usilovať o peknú deklamáciu. Alebo hrajú pre zrkadlo, ktoré ich samoľúbosť postaví medzi nich a divákov, obdivujú sa...

Ak však herec nedokáže verne vyjadriť to, čo by mal, nie je to skôr zlyhanie toho, kto ho vedie, teda režiséra?

(smiech) Zbabrať predstavenie môžu aj spoločným úsilím. Ale ja teraz hovorím o ideálnom hercovi.

Po prvých desiatich sekunách tuším, či je predstavenie dobré

Výborný herec nezlyhá ani pri zlom režisérovi?

Stáva sa to pomerne často. Jestvujú takí dokonalí herci, že na vyslovene zlom predstavení vydržíte len preto, že sú tam oni. Jedna hlboká ľudská bytosť, ktorá sa vám ako divákovi osobne zveruje, stačí. V divadle ide o „človečinu". 4.jpgTým chcem povedať, že v divadle vždy počkám, kým sa na javisku objaví posledný herec. Práve on môže byť zázrakom, ktorý pre mňa predstavenie zachráni. Keď cítim, že s hercom rezonujem, keď môžem mať spolu s ostatnými divákmi dojem, že nás má rád, keď ma niečo naučí... to všetko je nesmierne vzácne. Ľudia ma obohacujú. Ak teda posledný herec spôsobí „zázrak", som na predstavení až do konca. Inak sa potichu vytratím.

Lenže cieľom herca nemôže byť, aby vynikol na úkor súboru. Bol by ako futbalisti, ktorí chcú za každú cenu dať gól a nehrajú s mužstvom. Takto sa prehrávajú zápasy.

Usporadúval som divadelné festivaly a aby som to mohol robiť, tak som celé desaťročia chodil prakticky každý večer na nejaké predstavenie. Ročne som teda videl 300 až 350 hier. Po istom čase som sa dostal do štádia, kedy som už po desiatich sekundách tušil, či bude divadlo dobré alebo zlé.

Prvých desať sekúnd predstavenia predsa nemôže stačiť na posúdenie niečoho, čo trvá trebárs dve hodiny.

Sám som tomu neveril, ale je to tak. Do divadla so mnou často chodievala manželka, ktorej som v takom prípade zašepkal, že by sme hádam už aj mohli ísť. Ona mi roky odpovedala, že som namyslený a bezočivý, predsa nemôžem tak rýchlo vedieť, že predstavenie bude zlé... a tak sme svedomito ostávali. Ale väčšinou sa môj pôvodný odhad potvrdil. Na festivaly som hľadal dobré inscenácie, záchrana v poslednej chvíli výnimočným hercom nestačila.

Foto: Chiendent, francúzsky avantgardný súbor, ktorý výnimočne dobre mieša tanec a počítačové grafiky (vie medzi nimi nájsť rovnováhu, čo je zriedkavé), hral v Turíne:

p2.jpg

Smerujete k tomu, že režisér nesmie podceniť ani tých prvých desať sekúnd?

Predstavenie nemôže začať vrcholným bodom, má sa rozvíjať postupne, ale napriek tomu už prvý výjav ukáže, či je režisér schopný, alebo nie. Existujú predsa veci, ktoré sa v dobrom predstavení jednoducho nerobia.

Skúste konkrétne.

Stačí, že predstavenie naštartuje obrazom, ktorý som už videl tisíckrát. A ak je navyše hraný falošne, na „rozladenom hereckom nástroji"... Dobrý režisér sa predsa nemôže vyjadrovať prostredníctvom klišé. Inscenácia má vychádzať z neho a z hercov, z ktorých vie schopný režisér vydolovať celé ľudské bohatstvo. Predstavenie, ktoré zlyhá na začiatku, sa väčšinou nijako nezvráti.

Režisér Radok dokázal aj z dreva vytesať kvalitu

Ktorý režisér zodpovedá vašim predstavám?

Najlepší, akého som kedy videl, je Alfréd Radok, ktorého, hoci po ňom priamo nestrieľali, de facto zavraždili 5.jpgkomunisti. Radok vynikal v činohre, v opere, operete, v dokumentárnom aj v umeleckom filme, písal hry, skladal hudbu, vynašiel nove polyfonické divadlo Laterna Magika, a bol schopný vytesať aj z toho najväčšieho hereckého „dreva" to, čo bolo skryté hlboko v jeho vnútri. Nevýrazného Krejču pretvoril na výnimočného herca. A nielen jeho.

Pracovať s ním vraj bolo utrpenie. Bol nesmierne náročný, občas to temer hraničilo s krutosťou. Nepoznal čas, bol ako Stanislavský. Jeho skúšky trvali do piatej, šiestej, siedmej ráno, nebolo možné ho zastaviť. Herci tvrdili, že po skúšobnom období s ním schudli niekoľko kíl. Avšak vážili si ho. Žiaľ, práve tí, ktorým najviac pomohol, ho neskôr potopili.

Aký máte pomer medzi tými dobrými a zlými predstaveniami?

Deväť je zlých a jedno také, ktoré som prípadne mohol pozvať na festival. Deväťdesiat, „s ktorými sa dá niečo urobiť" a jedno také výnimočné, že naň nikdy nezabudnem.

Pamätáte si také predstavenia aj u nás?

Určite. V rámci festivalov, ktoré som robil vo Francúzsku, v Nemecku, v Anglicku a podobne, som mal príležitosť pozvať aj slovenských umelcov. Napríklad divadlo Stoka.

Na Blaha Uhlára a Stoku chceli volať políciu

Čiže Blaho Uhlár a spol.

Presne tak. Stoku už ale „udusili", lebo divadelné a politické hierarchie Uhlára nemali rady. Treba pripustiť, že robil všetko, čo vládal, aby ho mocipáni neznášali. Je to však umelecká osobnosť.

6.jpgNa mojom festivale Mimos v meste Périgueux vyhrala Stoka Cenu kritiky, hoci tam urobila neuveriteľný škandál. Moje spolupracovníčky chceli na Uhlára zavolať políciu a dlho mi zazlievali, že som ho pozval. Pritom v skutočnosti herci Stoky žartovali, mali však smolu, že Francúzi nemajú žiadny zmysel pre humor.

Predstavenie Stoky tam hodnotilo dvanásť novinárov z viacerých krajín, ktorí potom napísali do takých významných časopisov ako sú Le Monde, Le Figaro, The Times, Die Welt. To znamenalo viac, ako 20 tisíc frankov, ktoré Stoka dostala spolu s diplomom, hoci súbor takúto sumu dovtedy ani nevidel... Vďaka týmto priaznivým kritikám Stoka potom našla ďalšie možnosti, ako hrať mimo Slovenska. Pritom Uhlár bol ako „obchodník" taký neschopný, že tie kritiky ani nevyvesil vo svojom divadle. Musel som prísť, dať ich preložiť a nalepiť na stenu pri pokladni. (Smiech)

V čom bola Stoka iná?

Stoka bola výnimočná, lebo si našla vlastný jazyk, svojský pohľad na svet. Išlo o skupinovú tvorbu, každý prinášal, čo v ňom bolo a herci si dokonca občas mysleli, že Uhlár bol zbytočný, lebo všetko vytvorili oni. To však nebola pravda, Uhlár vedel pripraviť priaznivé ovzdušie, oslobodiť hercov od zábran a zladiť do harmonického celku to, čo mu ponúkli. Mohol byť brutálny k byrokratom, dokonca aj vulgárny k hercom, ale týchto posledných v skutočnosti miloval.

Emília Vášáryová je jedna z najlepších európskych herečiek

Máme aj iné skvosty?

Máme. V Nitre je výborné Teatro tatro. V SND máme jednu z najlepších európskych herečiek, ktorú, žiaľ, na západe temer nikto nepozná - Emíliu Vášáryovú. Tá je viac ako nadaná, je geniálna. Bol som na jej Stoličkách, dokonca trikrát a je to úžasný zážitok. Hrať o samovražde s takou radosťou je prinajmenšom nečakané, a pritom sa ukázalo, že to neprotirečí zmyslu Ionescovej hry. Moja manželka ju videla v jednej švédskej hre, a hoci nevie po slovensky, mala pocit, že všetkému rozumela. Podobný dojem mala z Maťa Hubu v Kontrabase.

Video: Peter Bu o pohybovom divadle:

Video: Samo Trnka

V čom je Vášáryová iná, lepšia, ako trebárs Turzonovová, Studenková a ďalšie?

No, to ste mi dali ťažkú hádanku, lebo Turzonovová je pre mňa tiež výnimočná. (Smiech) Studenkovú som, žiaľ, videl iba raz.

Porovnajte ich teda s tými, ktoré vám nesedia.

Tieto herečky majú v sebe čosi, čo možno nazvať ľudskou krásou. Priznám sa, že počas mojich štúdii vo VŠMU som bol do mojich spolužiačok Vášáryovej a Turzonovovej platonicky zaľúbený. Prirodzene, že to vedia. (smiech) Obe sú nádherné, nežné a zároveň silné osobnosti. Ich pohľad na hry, v ktorých účinkujú, je originálny, vedeli si vytvoriť svoje vlastné výrazové prostriedky a ovládajú ich dokonale. Okrem toho majú silný kontakt s divákom, čo je v divadle zvlášť hodnotné.

Dá sa to naučiť, alebo to treba mať v sebe?

Väčšinou to pochádza od mamičky a otecka, ale musí sa to vybrúsiť štúdiom, cvičením a skúsenosťou. Ochotníci môžu byť úžasní, lebo sú úprimní a je veľmi príjemné pozerať sa na niekoho, kto hrá pre vlastné potešenie, ale chýba mu to, čomu sa hovorí technika.

spol.jpg

Emigroval som, lebo som chcel cestovať

V roku 1968 ste emigrovali do Francúzska, v ktorom žijete dodnes. Čo bolo poslednou kvapkou, ktorá rozhodla v prospech odchodu?

To bol celý potok, nie kvapka. Počas mojich štúdií nebolo možné vyjsť za hranice, a ja som veľmi chcel objaviť svet. Môj otec prešiel pred druhou svetovou vojnou - nie vždy zo svojej vôle - polovicu zemegule, a tak mi odovzdal chuť cestovať. Okrem toho som veľmi rád čítal, starší priatelia mi rozprávali o iných civilizáciách, ktoré mohli spoznať pred rokom 1948...

Pochopíte, nakoľko mohlo byť cestovanie za hranice nedostupný sen, keď vám poviem, že som od roku 1957 študoval Stanislavského, ktorý bol oficiálnym bardom Sovietskeho zväzu, a napriek tomu ma do tejto krajiny pustili až v roku 1966. Bola to moja prvá povolená cesta za hranice. Predtým som bol len „načierno" v Poľsku - prvý pokus skončil na polícii v Zakopanom, druhý bol úspešnejší a zaviedol ma cez Krakov až do Varšavy.

Ale aj v Sovietskom zväze ste mali nakoniec problémy. Prečo?

Najskôr som do Ruska nemohol, pritom som bol na VŠMU dlho jediný, kto sa o Stanislavského zaujímal. Nikto 7.jpgz mojich kolegov ho nechcel čítať, lebo ho poznali len v skomolenej podobe, ktorú mu dala sovietska propaganda. V skutočnosti bol Stanislavský otec celej ruskej, dokonca aj americkej divadelnej avantgardy. Prečítajte si jeho autobiografiu Môj život v umení, ešte aj dnes je to obohacujúca kniha. Nakoniec som celú VŠMU premenil na Stanislavského nadšencov.

V roku 1967 mi SAV znovu vybavila vycestovanie do ZSSR. Keď som prišiel v Moskve do Stanislavského múzea, dozvedel som sa, že pre ZSSR som sa medzičasom stal persona non grata. Na vine bola záporná kritika, ktorú som napísal o istom sovietskom predstavení v Bratislave. Aj tak som ostal v Rusku celý naplánovaný mesiac, ale za dosť znepokojujúcich podmienok.

Rok na to ste emigrovali.

Túžil som cestovať a poznávať. Počas Pražskej jari som požiadal o štipendium a Ministerstvo kultúry mi sľúbilo, že ho vybaví. Dostal som pas a povolenie na dlhodobý pobyt v zahraničí, čakal som na odpoveď o peniazoch, medzitým však prišli súdruhovia na tankoch. Týždeň som s nimi diskutoval, keďže viem po rusky - milujem ruštinu, ktorá doslova vonia, je to krásny jazyk - ale keď som videl, že už nemôžem urobiť nič užitočné, odišiel som. Z Viedne som napísal asi do sto univerzít a nadácií žiadosť o štipendium, ozvali sa mi zo švajčiarskeho Bernu, z kanadského Toronta a z francúzskeho Štrasburgu. Vybral som si Francúzsko a štipendium sa mi podarilo presunúť do Paríža.

Video: Peter Bu o kráse ruského jazyka:

Video: Karol Sudor

Doktorát na Sorbone som nedokončil, lebo pri divadle som užitočnejší

Doktorát ste si robili na Sorbone.

Najskôr som chcel študovať futurológiu, ale keď som sa bližšie zoznámil s vtedy ešte nie veľmi rozvinutou metodológiou tejto náuky, už mi to nepripadalo také zaujímavé. Tak som chcel študovať politiku, najmä kvôli jednému vynikajúcemu profesorovi, ktorého knihy a články na mňa veľmi zapôsobili, ale francúzska byrokracia mi nedodala načas „papiere". Polícia ma chcela vyhostiť z krajiny, rýchlo som teda zašiel do Slovenského inštitútu na Sorbone, kde mi profesor Portal doslova na kolene podpísal, že so mnou bude robiť doktorandskú prácu o sovietskej politike. Postaral sa o všetky potrebné razítka. Námet mojej práce bol Od mnohých politických strán k jedinej strane.

Vydržali ste tam štyri roky, ale doktorát ste nedokončili. Prečo?

Naučil som sa, čo som chcel. Po prvých tridsiatich stranách doktorandskej práce, ktoré som napísal, za mnou prišiel 10.jpgmím Sládek a nariekal, že sa v Nemecku neuživí, nemá divadlo ani divákov, a teda prestane hrať a bude len „učiť hopsať detičky". Povedal som mu, že pre neho zorganizujem zájazd po Francúzsku, zarobí si a hádam vydrží. Urobil som to tak dobre, že si kúpil malé divadlo v Kolíne nad Rýnom.

Keďže však divadlo bolo väčšinou prázdne, začal pomýšľať na divadelný festival, ktorým by sa stal známejší. Našiel bankára, ktorý mu sľúbil päťtisíc mariek. Prizval ma na spoluprácu a mne sa po dvoch hodinách podarilo bankára presvedčiť, aby nám dal deväťdesiattisíc mariek. (Smiech) Dovtedy žiadny taký festival v západnej Európe neexistoval. Tým som sa vykoľajil z doktorandskej práce a vrátil som sa k divadlu. Neľutoval som to, lebo v tejto oblasti, ktorú som poznal lepšie ako politiku, som mohol byť užitočnejší.

Ako došlo k postupnému organizovaniu dalších festivalov pohybového divadla?

Presvedčil som riaditeľa veľkého medzinárodného divadelného festivalu v Avignone, aby mi zveril sálu Benoît XII a pridelil menší rozpočet s tým, že môžem pozvať desať súborov a sólistov pohybového divadla, ktorých považujem za mimoriadne dobrých. Malo to taký úspech, že tých päťsto miest bol každý večer plných. V časopise Le Monde vyšiel dlhý, dobre napísaný článok od baletnej kritičky Marcel Michel, ktorý čitateľom objasňoval, ako a prečo pantomíma vstúpila do novej vývinovej etapy.

Divadlo je založené na rozhovore

Čím to zaujalo?

Tým, že šlo o intenzívne a originálne predstavenia. Hral tam napríklad Bolek Polívka.

Foto: Ruský avantgardný súbor Akhe:

p3.jpg

Francúzi dokážu pochopiť poetiku našich divadiel?

Prirodzene. Divadlo je stretnutie ľudí a nie je dôvod, aby nám Francúzi nerozumeli. Je založené na rozhovore, nielen medzi hercami, ale aj medzi javiskom a obecenstvom. To vám povie každý herec. Divadelné predstavenie závisí od toho, čo súbor dostáva zo sály. Preto je každé predstavenie jedinečné.

Herci hovoria, že cítia, ak je medzi tisíc divákmi čo len jeden, ktorý je nepriateľský. Mňa samého tak mnohí herci vnímali, preto som sa začal v hľadisku maskovať. Priznám sa, že keď som začínal písať, často som si dovolil iróniu a vôbec som si neuvedomoval, že to hercov môže raniť. Neskôr som už vyjadroval aj záporný názor ohľaduplnejšie.

Stalo sa, že ste pouličnými divadelnými predstaveniami nezaujali?

Ak sa niekomu niečo nepáčilo, odišiel, na ulici je to ľahké. Ja som však každé predstavenie, ktoré som pozval na festival, vopred videl. A keď tak veľa vidíte, naučíte sa rozlišovať, viete vybrať kvalitu. Iste, vždy je riziko, že 8.jpgpozvem súbor, ku ktorému si diváci nepretesajú cestu, ale snažil som sa nájsť predstavenia, z ktorých vyžarovala sila.

V juhozápadnom meste Périgueux som celých pätnásť rokov viedol festival pohybového divadla Mimos. Je to veľmi konzervatívna obec a ja som tam usporadúval avantgardnú prehliadku. Miestni občania na ňu spočiatku veľmi nechodili, ale keď na ulici videli, že ide o síce nezvyčajné, ale silné, často zábavné a koniec koncov prístupné diela, začali chodiť aj na programy v divadelných sálach. Bariéry boli prelomené. Diváci, ktorí mali dovtedy možnosť vidieť iba povrchné bulvárne predstavenia objavili, že divadlo im môže priniesť oveľa viac.

Treba dodať, že som tento výsledok dosiahol aj každodennými debatami na krásnom renesančnom námestí v strede Périgueux, kde si ktokoľvek mohol vymieňať názory o predstaveniach s režisérmi, hercami, s kritikmi, s inými divákmi a so mnou. Ľudia sa takto rýchlejšie naučili, ako sa pozerať na divadelnú formu, ktorú dovtedy nepoznali.

Vo Francúzsku kritika neexistuje, zmenila sa na reklamu

Pristavme sa pri kritikoch. Kedy má človek nárok povedať si, že je dobrým kritikom?

Keď má potrebné vedomosti o dejinách divadla, o vývine jeho štýlov, o spôsobe, akým sa predstavenie buduje, o hereckých technikách, keď je citlivý a má nadanie. Kritika je porovnávanie a kritik teda potrebuje veľkú skúsenosť. Ide o porovnávanie s predchádzajúcimi predstaveniami tej istej hry, s inými dielami toho istého súboru, so stavom a smerovaním súčasného divadla, ale aj o porovnávanie všetkých zložiek predstavenia s umeleckým úmyslom jeho tvorcov. Autor, režisér a herci môžu naznačiť úžasné dielo, ale čo s ním, keď ho nevedia uskutočniť?

Panuje zažitá predstava, že kritik je ten, ktorý rozpráva, ako by to robil, keby to vedel robiť.

Tí, čo to tak robia, sú hlupáci, nie kritici. Medzi kritikmi sú hlupáci iste rovnako početní, ako v iných povolaniach. Možno som bol hlupák aj ja, najmä keď som začínal. Veľmi rád som šibenične žartoval a raz som napísal kritiku o predstavení na Novej scéne, ktorá začínala takto: „Predstavenie zodpovedalo tomu, čo som od neho očakával. Bolo pod psa."

V takom duchu som aj pokračoval. Keď sme sa potom stretli s jedným z hercov na námestí SNP, chcel ma zbiť. (smiech) Našťastie s ním bol môj „tútor" Emil Lehuta a ten mu v tom zabránil múdrou poznámkou: „Čo už sa na neho hneváš, veď on si ani neuvedomuje, čo robí." Vtedy som pochopil...

Video: Peter Bu o tom, aký má dopad kritika na predstavenia v USA:

Video: Samo Trnka

Ako funguje kritika vo Francúzsku?

Tam skutočná divadelná kritika už ani veľmi nejestvuje, stala sa z nej reklama. Divadelné súbory pracujú väčšinou v ťažkých hmotných podmienkach, peniaze, ktoré dostávajú, závisia do značnej miery na ohlase ich predstavení v médiách a „kritici" im nechcú ublížiť.

Čo je teda divadelná kritika vo vašom ponímaní?

Prvou úlohou kritiky je informácia. Druhou opis, ktorý má svoj význam pre dejiny divadla.

Nie je ten opis zbytočný? Dnes sa predstavenia natočia na kameru a ostávajú tak zachované.

Pre historika fotografia ani videozáznam kritikov postoj k predstaveniu nikdy nenahradia.

Treťou úlohou kritiky je preklad z jedného jazyka do iného jazyka. Kritik je totiž citlivý na mnohostrannú divadelnú reč a vie ju „preložiť" do podoby logickej, alebo básnickej slovesnej formy. Taký „preklad" divákovi pomáha lepšie pochopiť originál. Kritikov pohľad z odstupu môže tiež pomôcť režisérovi domyslieť a dopracovať svoje dielo. Hlúpy kritik bude písať, ako by to mal režisér urobiť. Múdry vie, že nemôže nahradiť umelcov, ale jeho pohľad im umožní pozerať sa na predstavenie z iného uhla, a teda ho znova vidieť sviežim pohľadom ako počas skúšok. To je účinnejšie.

Posledná, veľmi dôležitá funkcia kritiky - je to škola slobody myslenia. To však neznamená slobodu urážať, alebo sa vyťahovať nad iných.

Foto: Habbe a Meik z Nemecka, dvakrát vystupoval na festivale Mimos a na viacerých iných festivaloch, ktoré usporiadal Peter Bu. Boli aj na kremnických Gagoch 2007. Meik sa tam možno vráti so svojím novým sólovým predstavením "Boris Bronski" koncom augusta 2008.

p4.jpg

Používanie cudzích slov kritikmi je dané snobizmom a lenivosťou

Mnohí majú pocit, že „kritika" je od slova „kritizovať" a kritici túto rolu aj napĺňajú.

Vyjadriť osobný, hoci aj záporný názor, patrí medzi kritikove úlohy. Má však dbať na to, aby objasnil, prečo zastáva myšlienky, ktoré vyjadruje. Jeho príklad učí divákov, že aj oni majú právo na svoj názor. Ľudia sa o umení vyjadrujú oveľa bezstarostnejšie ako o hospodárstve, o vede, o politike. Tušia, že aj keď sa pomýlia, nespôsobia rovnako veľkú škodu, ako keby bez dostatočných vedomostí zasahovali trebárs do chodu elektrárne.

Umenie teda poskytuje, okrem mnohých iných vecí, priestor, v ktorom sa možno cvičiť v nezávislom, slobodnom, hoci nie svojvoľnom myslení. Všimnite si, že každý rád povie, prečo sa mu páčili alebo nepáčili film, kniha, predstavenie, a nielen, že sa mu pozdávali alebo nepozdávali.

Kritici občas používajú množstvo cudzích slov a také vetné skladby, že im nikto nerozumie. Akoby sa zámerne štylizovali do polohy elitárov.

To môže byť dané snobizmom, ale zväčša je to len následok lenivosti. Ľudia si zvykli používať cudzie slová, s ktorými sa stretávajú častejšie ako so slovenskými. Počujú ich v kine, v televízii, čítajú na internete.

9.jpgSlovenčina je veľmi zasvinená. Ak máme slovenskú obdobu, mali by sme sa vyhýbať cudzím slovám. Vysvetlím na príklade - každý pozná slovo tolerancia a vie, čo znamená. Po slovensky sa to povie znášanlivosť. Medzi tými dvomi slovami nie je ani vlások rozdielu. Byť tolerantný a byť znášanlivý je ťažko dosiahnuteľný ideál. Keď poviem znášanlivý, premýšľajte, čo v tom slove je - znášať, vydržať, vytrpieť si, niesť niekoho... to je nesmierne bohaté slovo. Keď poviete tolerantný, neodkazuje to na nič.

Rovnaké je to so slovom imaginárny - každý mu rozumie. Je odvodené od francúzskeho slova image. Keď poviete jeho slovenskú obdobu obrazný, hneď cítite rozdiel. Ide o niečo názorné, o obraz, ktorý vám je predstavený, zároveň je to plod vašej predstavivosti.

Ste teda všeobecne proti preberaniu cudzích slov do nášho jazyka?

Nie, vôbec nechcem, aby sme sa uzavreli pred cudzími vplyvmi, práve naopak. Ťažkosť je v tom, že po tisícročia slová prichádzali s ľuďmi a mali čas sa udomácniť, zakoreniť.

Dnes sme vďaka cestovaniu, internetu, knihám, novinám, dokumentácii v iných jazykoch zavalení cudzími slovami a miesto toho, aby sme hľadali presné obdobné domáce výrazy, alebo vytvárali nové slová, vyplývajúce zo slovenčiny, majúce šťavu, chuť a vôňu, prevezmeme ich radšej také, aké sú, alebo v skomolenej podobe. Tí, ktorí používajú cudzie slová, si možno myslia, že sú vzdelanejší alebo dokonca múdrejší ako iní, ale skôr ide o pohodlnosť.

Ktovie, akí by sme boli bez umenia?

Má umenie aj náučnú funkciu?

Umenie nás učí vždy. Nie iba o veciach, ktoré sa dajú vyjadriť číslami alebo pojmami. Hudba nás otvára súladnému spolunažívaniu s inými ľuďmi. Prečo je pre ženy taký dôležitý tanec? Lebo zvieratá sa zvádzajú tancom a keď ide o rozmnožovanie sa, tak sme im podobní. Tanečné divadlo je často idealizovaná forma dvorenia.

Nedávno som si od priateľky kúpil jeden obraz, visí mi v jedálni a vďaka nemu som sa naučil pozerať na oblaky. Pritom nie je o oblakoch, je abstraktný. Tento obraz mi však preložil skutočnosť oblakov do reči, ktorá mi je zrozumiteľnejšia ako príroda. Keď už hovorím o „prekladaní", moja žena, ktorá vníma a vyjadruje svet úplne inak ako ja, mi otvorila pohľad na veci, ktoré som predtým vôbec nevidel.

Ako sa dá ale vysvetliť to, že na jednej strane sa hovorí, ako umenie skultúrňuje, na strane druhej sme po vyjdení z divadla opäť tými pôvodnými a nekultúrnymi ľuďmi?

Rozumiem, čo chcete povedať. Francúzi majú výraz „hudba poľudšťuje mravy". Ja som dospel skôr k záveru, že hudba nepoľudšťuje nič. (smiech) Ale ktovie, akí by sme boli bez umenia?

Poznámka: Rozhovor bol autorizovaný, Peter Bu na viacerých miestach doplnil svoje myšlienky bez toho, aby zmenil pôvodný zmysel vypovedaného.

Medzititulky: Redakcia

Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Domov

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  6. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  7. Do ZWIRN OFFICE sa sťahuje špičková zubná klinika 3SDent
  8. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  1. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  2. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  3. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  6. Dobrovoľníci z MetLife vysadili nové stromy a kríky
  7. MISSia splnená. Projekt Kesselbauer ožíva spokojnými majiteľmi
  8. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 30 700
  2. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 528
  3. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 15 555
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 706
  5. McDonald's reštaurácia Košice Jazero ukončuje svoju prevádzku 10 032
  6. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 9 991
  7. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 9 704
  8. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 441
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Sklamaní voliči Matovičovej vlády sa nevzdali a vybrali si (najmä) Ivana Korčoka.

Fico je silný len vtedy, keď ostatní mlčia.


Premiéra Roberta Fica (Smer) vítajú v Galante na výjazdovom rokovaní vlády v čase volebnej kampane k voľbe prezidenta

Pellegrini cez šéfa Aliancie láka Maďarov. Ten podrazil vlastnú stranu.


a 1 ďalší
Reálna tvar muža a jeho deformovaná tvár, tak ako ju videl pacient so vzácnou poruchou zrakového systému.

Viktor Sharrah si myslel, že sa zbláznil.


Štefan Harabin.

Za vyjadrením je Jureňa, Harabin ho okamžite zbavil funkcie.


Neprehliadnite tiež

Ilustračné foto.

Krajskí policajti avizujú počas sviatkov zvýšenú aktivitu.


Štefan Harabin.

Za vyjadrením je Jureňa, Harabin ho okamžite zbavil funkcie.


Daniel Pastirčák

Korčok nie je pre veriacich ľudí žiadnym strašiakom, zdôrazňujú vo výzve.


SITA
Andrej Danko

V záväzkoch podľa národniarov chýba presná špecifikácia dlhov.


SITA

Sportnet

Juraj Slafkovský.

Slafkovský by bol už ako 20-ročný najväčšou hviezdou reprezentácie.


Na snímke je slovenská tenistka Renáta Jamrichová.

Renáta Jamrichová postúpila v Egypte do štvrťfinále turnaja ITF.


Momentka zo zápasu Třinec - České Budejovice.

Pozrite si prehľad športových udalostí vo štvrtok 28. marca. Aký je program dňa?


Daniela Ledecká a Viktória Forster na mítingu v Johannesburgu.

Dievčatá si vyskúšali preteky na južnej pologuli vonku v pre nás netradičnom období, priblížila trénerka.


TASR
SkryťZatvoriť reklamu