Čo a kedy vás nasmerovalo k spevu?
Nasmerovalo ma k nemu už detstvo - najmä to, že som sa rada predvádzala. Ale to sa týka asi každého hudobníka či herca. Chodila som na základnú umeleckú školu na klavír, spievala som však výhradne doma, sama som si aj zatlieskala. (smiech)
Na strednej škole som si uvedomila, že mi to celkom ide, začala som teda chodiť na hodiny spevu, a to mi dosť pomohlo. Na jednej strane to bola drina, na strane druhej som dostala od učiteľky dobré rady, ako na to.
Viete definovať, prečo vás spev priťahuje?
Viem. Človek by mal robiť iba veci, ktoré ho napĺňajú. A mňa spev úžasne napĺňa.
Zrejme ste však nezačínali v štýle, ktorý spievate dnes v skupine Hrdza.
Nie, ja som vždy inklinovala skôr k muzikálom. Dokonca som pôvodne v žiadnej kapele nechcela spievať. Kamarát ma však do toho dotlačil slovami „choď do tej Hrdze, veď robia konkurz na speváčku". Ja som totiž chcela spievať len sólovo. Nakoniec som tam išla a veľmi ma to zaujalo, tá hudba sa mi zrazu strašne zapáčila. Ľudovú hudbu som predtým nepočúvala, zaujímal ma už spomínaný muzikál, k nemu ma viedla aj učiteľka spevu. Chcela som ísť tiež študovať operu, ale možno je dobre, že som sa tam nedostala, aspoň som skončila v Hrdzi. (smiech)
Hrdza vznikla v roku 1999, vy ste do nej prišli v roku 2002. Poznali ste ju vôbec?
Áno, ale len čistou náhodou, pretože som s ich perkusionistom chodila do rovnakého divadla a raz ma vzal na skúšku. Nikdy nezabudnem na pesničku Hrajže mi muzička z prvého albumu, ktorú vtedy hrali. Hovorila som si, ako to super znie, akú majú skvelú speváčku. Keď som šla na ten konkurz, presne tú skladbu som si nacvičila. Vlastne tú skladbu urobili pre mňa, len vtedy to ešte netušili. (smiech)
Prečo odišla pôvodná speváčka Jarka Sisáková?
Zrejme toho bolo veľa, mala rodinu, hrala v divadle... veľmi som po príčinách nepátrala, takže ani neviem.
Ako vzniká finálna spevová linka vo vašich skladbách?
Ťažko povedať. Spievam tak, ako viem. Samozrejme, vždy hľadám, kam presne by som danú pesničku posadila, trochu ma tiež opravuje Slavo Gibarti (kapelník Hrdze, pozn. autora), ale vždy ide o môj autentický prejav. To sa nedá presne definovať.
Na jednej strane učitelia spevu dokážu vylepšiť techniku tých, ktorých učia, na strane druhej vždy hrozí, že potlačia spontánnosť, živelnosť prejavu. Nehrozilo vám to?
Na tom je určite kus pravdy, ale mne chodenie na spev pomohlo najmä v tom, že som si našla vlastnú techniku, ktorá ma v ničom neobmedzuje. Technika je predsa dôležitá, pokiaľ si spevák nechce ublížiť. Ak to preženie a nezvláda techniku, odspieva jednu sezónu a skončí. Dnes už spev s učiteľkou nekonzultujem, „hľadám" sa sama, ale v začiatkoch mi to výrazne pomohlo.
Názov Hrdza vznikol na základe farby vlasov vtedajšej speváčky. Vy hrdzavá nie ste... neuvažovalo sa aj o zmene názvu?
Toto som neriešila, v podstate je jedno, čo bolo príčinou názvu kapely. Mne na ňom prekážalo skôr čosi iné - že pôsobí strašne negatívne. Ohľadne názvu som sa však stretla s mnohými kritickými názormi. Je to však rýdzo slovenské a ostatné veci okolo toho neriešim. Nehovorím, že nie som ješitná, lebo taký je každý umelec, ale názov mi kvôli svojmu pôvodu naozaj neprekáža. (smiech) Navyše už som si zvykla.
Je ťažké nastupovať do kapely po speváčke, ktorá s ňou už nahrala prvý album a publikum si ju stotožňuje ako neoddeliteľnú súčasť?
Určite áno, vždy je riziko, že ľudia novú speváčku neprijmú. Ale mňa veľmi dobre viedol Slavo, bol mi dobrým učiteľom a keď tak nad tým premýšľam, ani som sa nestretla s tým, že by ma niekto porovnával. Jasné, že Jarka bola úplne iná, tak na pódiu, ako aj v speve, mala iný výraz, ale... Každá z nás mala, logicky, svoje plusy aj mínusy. Samozrejme, na začiatku som sa snažila pripodobniť svoj výraz k pôvodnému, aby to nebolo úplne rozdielne. Bolo to aj prirodzené, pretože mnohé pesničky som prevzala práve po Jarke. Pri nových veciach som už šla podľa seba.
Dá sa vysvetliť, prečo Čechomor v Čechách prerazil do prvej ligy a na Slovensku sa to podobným kapelám nedarí?
To je dané národom, inými ľuďmi. A Čechov je aj viac ako Slovákov, to znamená viac ľudí, viac chutí. Mnoho Slovákov dosť prijíma výhradne to, čo im ponúkne rádio. Alebo inak - keby nás hrali rádiá, prerazili by sme viac a jednoduchšie.
Rádiá vás a priori odmietajú?
Záleží na tom, o aké rádio ide. Viem o takých, ktoré nás hrajú v jednom kuse, a existujú aj také, ktoré nás nezahrajú nikdy. Z našich dvoch albumov nepustia nikdy nič. Možno keby sa urobila pieseň, ktorá by pre ne bola prijateľnejšia, mali by sme šancu.
Hrdza to takého kompromisu odmieta ísť?
Remix skladby Na horách býva sme urobili hlavne kvôli rádiám. Viem dokonca, že v rádiách, v ktorých nás nechcú púšťať, sa tá pesnička páči. Ale nehrajú to. Celé je to také zvláštne.
Poznáte dôvod?
Poznám, ale nebudem o ňom hovoriť. Ľudia z rádií ten dôvod sami pomenovali. Mne to ale neprekáža, náš čas ešte príde. (smiech) Trpezlivosť ruže prináša.
Neprichádza potom demotivácia, že deväť rokov sa kapela snaží a prerazenie na vrchol neprichádza? Mnohé kapely sa práve kvôli z tohto dôvodu rozpadnú.
Áno, také veci sa dejú stále, ale my sa vzájomne ťaháme. Mne sa už dvakrát stalo, že som premýšľala o tom, ako s tým skončím, chlapcom tiež, ale vždy sa nejako povzbudíme a ideme ďalej.
Ako vznikajú pesničky Hrdze? Ste len interpretka a čakáte, čo prinesie kapela, alebo k výslednej podobe prispievate aj sama?
Zväčša som interpretka, no... prakticky vždy. (smiech) Ale na ďalšom albume by som to už chcela zmeniť a prispieť aj niečím vlastným. Predchádzajúci album vznikal tak, že Slavo vždy doniesol nejaký nápad, pomohli sme mu s textom a aranžérsky to opäť dotiahol hlavne Slavo. Pomáhali mu bubeník Marek (Szarvaš, pozn. autora) a basgitarista Paľo Boleš.
Nebude to aj v tom, že Slavo odmieta zásahy iných členov kapely? Niektorí muzikanti neradi púšťajú k rozhodovaniu aj ďalších.
Ale tak to musí byť, podľa mňa to rovnako funguje v každej kapele. Väčšie hudobné osobnosti sa presadia viac, má to svoju logiku. Predtým som sedela a počúvala, kým chalani riešili výslednú podobu pesničky. Vždy sa nakoniec dohodli, nikto neostal nespokojný. Ale áno, Slavo presadzoval najviac. Musím však povedať, že práca na novom albume je iná. Celé je to založené na neustálych rozhovoroch o pesničkách a skúšaní rôznych variantov, ktoré ponúkne ktorýkoľvek člen kapely.
Je váš druhý album kvalitnejší ako prvý? Zaujíma ma to z toho dôvodu, či skúsenosti a „vyhratosť" členov kapely vždy vedú ku kvalitnejšiemu výsledku.
Mne sa to ťažko porovnáva, asi by sa aj tak prejavila moja ješitnosť, keďže spievam len na tom druhom. (smiech) Každopádne, pripadá mi vyhratejší, aranžmány sú prepracovanejšie. Okrem toho oproti debutovému albumu sa vymenilo viac členov kapely, takže výsledok musel byť iný. Teraz pripravujeme tretí album a o ňom už viem povedať viac, lebo ho pripravuje rovnaké osadenstvo kapely ako ten druhý - texty budú iné, oslovili sme viacerých textárov, opäť tam pôjde o ľudovky, ktorým výraznejšie upravíme šat. Už je tam však aj pár našich pôvodných vecí.
Kritici občas útočia, že kapely ako vy, Arzén, Čechomor a ďalšie sa len priživujú na cudzích melódiách a textoch, pretože vykrádate folklór.
Nesúhlasím s tým. Možno si veľa ľudí myslí, že v našom prípade ide o ľudovky, ale v tom výslednom produkte ich ostáva len veľmi málo. Vezme sa len hudobný motív alebo myšlienka textu a potom sa to celé prerobí. Aranžérsky aj rytmicky.
Motívy meníte, lebo vám tie pôvodné nevyhovujú alebo sa jednoducho chcete odlíšiť od originálu?
Tie ľudové pesničky proste cítime inak, ako vyzerajú v origináli. My tomu hovoríme, že sú nahlodané hrdzou, a je to aj dosť počuteľné. Napríklad ja sa ani nesnažím spievať „ľudovkársky", to by asi v našom podaní ani nikoho nezaujímalo, pretože tie skladby v danom duchu naspievali už iní speváci a speváčky. Dávam tomu iný výraz, inú podobu.
Najznámejšou skladbou Hrdze je Na horách býva. Ako vznikla?
To je presne ten prípad, keď prišiel Slavo do skúšobne, zahral motív a my ostatní sme ironicky skonštatovali „no, to bude super pieseň". Vôbec sa nám nepáčila. Človek to totiž počuje inak, keď je to zahrané len tak, na gitare. Potom sme sa všetci zapojili do tvorby a vznikla jedna z najkrajších piesní, akú máme v repertoári.
Bola dokonca v prvej tridsiatke hraných skladieb v slovenských rádiách. Je vôbec budúci hit odhadnuteľný?
Podľa mňa áno, kapela to vie rozlíšiť, ale nie vždy to vyjde. Bežne si na skúškach pri tvorbe hovoríme - toto nie, hitom sa to nestane, ale toto... to už by mohla byť riadna pecka. (smiech) Každá kapela musí cítiť, čo ľudí môže zaujať.
Viete vysvetliť, prečo sa hitmi často stávajú úplné nezmysly? S hlúpymi textami, bež živých hudobníkov, bez melódie...
Ľudia počúvajú najmä to, čo im hrajú rádiá. Vkus ľudí je proste z väčšej miery ovplyvňovaný najmä médiami. Čo im pustia, to budú akceptovať. Má to svoju logiku - keď vám niečo púšťajú šesťkrát denne z každého rádia, tak si na to zvyknete.
Hrdza získala obrovské množstvo ocenení (Strunobranie, Trampská Porta, Country Sedlo, Vandermúza, Country Lodenica, Moravský Vrabec, Slovenská Porta, Talent Night, Zahrada, Mohelnický dostavník, Coca-Cola Internet Star, pozn. autora), na Aurelovi 2006 ste získali nomináciu na objav roka. Čo vám teda chýba, aby ste sa stali populárnymi na celom Slovensku?
Nosný hit. Na horách býva sa ním pokúšal byť a myslím si, že sa to čiastočne aj podarilo. Opäť je to o hranosti. Na horách býva je krásna pieseň, ale vidíte, úplne klasickým hitom sa nestala. Možno by nám pomohlo, keby sme mali ešte viac koncertov. Lenže to je začarovaný kruh - niekto povie, že keď budeme viac koncertovať, budeme viac hraní v rádiách, ďalší zase, že ak nás budú hrať častejšie v médiách, budeme aj viac koncertovať.
Video: Klip ku skladbe Na horách býva:
Čo vás potom živí?
Mňa zatiaľ živí manžel. (smiech) Študujem herectvo v Banskej Bystrici, tento rok končím a potom by som sa chcela dostať k muzikálom. Paľo a Marek pracujú v Košiciach ako počítačoví „maníci", Slavo má prekladateľskú agentúru, Mišo a Miro študujú, Tóno je profesionálnym muzikantom, Lukáš sa venuje divadlu. Keď som ich takto všetkých vymenovala, vyzerá to, že je nás príliš veľa. Máme však jednu zvláštnosť, používanú najmä v divadle - muzikanti v kapele Hrdza „alternujú". (smiech)
Prechod k bratislavským muzikálom by mohol znamenať váš odchod z Hrdze.
Práve to by som nechcela, bola by som nerada, keby som s Hrdzou musela skončiť. Verím, že budeme hrať naďalej a že nás to bude stále baviť.
Hrávate na súkromných večierkoch?
Áno. A mohli by sme aj viac, sme celkom vhodná kapela na rôzne VIP akcie a podobne. Keby nás volali, určite by sme sa tomu nebránili, koniec koncov, na súkromných večierkoch je ochotná hrať väčšina kapiel.
Neprekáža vám, ak hráte a ľudia pritom jedia?
Nie, veď tam chodia vystupovať aj oveľa známejšie tváre. Treba to brať tak, že keď dohráme, najeme sa aj my. (smiech)
Hrdza nehrá klasickú komerciu, muzikály ňou často sú, mnohí ich označujú za gýč. Čo vás na nich láka?
Mám ich rada. Mne neprekáža, že ide o komerčný produkt, veď inak by sa nepredával. A keď sa niečo nemá predať, tak by sa to neuživilo a nevznikalo by nič ďalšie. Iste, bola by som radšej, keby nás uživila aj samotná Hrdza, ale tak to nie je.
Navyše muzikál je spojenie hudby, tanca a herectva. Táto kombinácia ma neskutočne láka. V zásade mi je jedno, kto si čo o tom myslí. A na to, aby som tam bola, je najlepším východiskom Bratislava, kde tých muzikálov vzniká najviac. Na východe nevznikajú skoro žiadne, len občas.
Na Slovensku hrajú muziku s folklórnymi motívmi aj kapely ako Družina, Karpatské Horké, Arzén a ďalšie. Funguje medzi vami priateľstvo či skôr žiarlivosť?
Ani nie, aj keď je pravda, že mi trochu stislo srdce, keď som si prečítala, že Družina robila predkapelu Čechomoru. To muselo byť fantastické. Takže šlo o takú malú zdravú žiarlivosť. (smiech) S tými kapelami sme skôr kamaráti, s Karpatským Horkým dokonca výborní.
Čo vám chýba, aby ste tou predkapelou boli?
Dobrý manažér, ktorý v tom vie chodiť. My na manažovanie nemáme príliš veľa času. Musí tam byť človek, ktorý má dobré kontakty a vedel by to rozbehnúť.
Koľko vystúpení odohráte za mesiac?
Od septembra do apríla tak dve až tri do mesiaca. Počas leta je toho oveľa viac. No na uživenie sa muzikou to určite nestačí.
Nepomáha menej známym kapelám najmä sťahovanie a kopírovanie hudby cez internet?
Ja osobne proti kopírovaniu hudby nie som, ale možno preto, že nejde o moje peniaze. Keby som bola investorom nejakej kapely, asi by ma hnevalo, že si ľudia tie pesničky „kradnú" miesto toho, aby za ne zaplatili. Ale tomu sa neubránime, v dobe mp3 sa to nedá. Napríklad na youtube máme náš klip, ďalší tam pridáme, keď vznikne po nahraní tretieho albumu.
Neuvažovali ste, že by ste na svojej stránke sprístupnili všetky vaše pesničky? Teraz tam máte najmä ukážky.
Nie, nerozoberali sme to. Netuším totiž, ako sú v tomto smere robené zmluvy s Universal Music, nevidím do toho.
Keby ste mali definovať, čo hráte, pre tých, ktorí vás nikdy nepočuli, čo by ste povedali?
Že hráme „world music". Nie je to ani folk, ani country, aj keď sa nám stalo, že nás tam mnohokrát zaradili. Pre mňa je world music hudbou, ktorá obsahuje netradičné nástroje, melódie. Hudba, ktorá vychádza z rôznych národov.
Zaujímavé je, že ľudia hojne navštevujú festivaly ako Country Lodenica, ale mimo nich hudba mnohých tamojších interpretov príliš nerezonuje. Prečo?
To je dané atmosférou a tým, že festivaly sa konajú v lete. Raz sme sa stretli s jedným známym zo zahraničia a ten doslova žasol, ako je možné, že sa na Slovensku uživí toľko festivalov, že na ne chodí toľko ľudí a podobne. Tvrdil, že ani väčšie krajiny nemajú toľko festivalov ako my, pričom tie naše sú prakticky nabité. Asi je to taká naša tradícia.
Ľudia tam chodia kvôli atmosfére, ale interpret na festivale ich musí mimoriadne zaujať, aby si kúpili jeho CD. Pravdou je, že nám sa ich darí predať najviac asi priamo počas festivalu.
Aký je celkový predaj vašich CD?
Pokiaľ viem, naše vydavateľstvo je spokojné. (smiech) Myslím, že sme splnili to, čo od nás očakávali. Album Pod božími oknami sa ešte stále dobre predáva na koncertoch. Dodnes je tiež žiadané aj prvé CD Hrdze.
Druhý album vám krstil Miro Tásler z I.M.T. Smile. Prečo práve on?
Miro je jeden z tých, ktorí sa za nás prihovorili, dosť nám pomohol. Aj nedávno nám volal, že nás chce na jeden festival, s Táslerovcami spolupracujeme aj na albume Pocta Jarovi Filipovi, na ktorom má Hrdza pesničku. Prvého apríla bude k tomuto albumu koncert.
Dvakrát ste vystupovali vo väznici. Ako sa hrá pre odsúdených?
Oslovil nás známy, či by sme tam neboli ochotní zahrať v rámci benefície. Súhlasili sme, bolo to v prešovskej väznici, a bolo to vcelku zábavné. Najskôr som sa veľmi bála, vystupovala som pre istotu v hrubom svetri a v roláku, aby som nikoho nepohoršila... (smiech) Ale tí odsúdení boli zlatí, akurát som ich nevedela roztlieskať. Neustále pozerali na dozorcov, robili len to, čo mali povolené, chýbala spontánnosť. V Košiciach to bolo úplne iné - tam tlieskali ako diví. Mimo rytmu, ale s radosťou. Teraz máme tretiu ponuku, neviem však, či v tom „basatour" budeme pokračovať. Ale možno raz tí ľudia vyjdú z väzenia a kúpia si naše CD. (smiech)
Akú hudbu počúvate?
Každú. Manžel je zvukár, a tak sa stretnem so všetkým možným. Počúvam všetko nové, aby som mala prehľad, najviac sa mi však páčia muzikály, zo slovenských kapiel asi No Name, I.M.T. Smile, zo speváčok Katka Knechtová. Veľa vecí z worldmusic mi dáva počúvať kapelník Slavo. Neustále sleduje rôzne scény a potom pre nás vyberá. Chce totiž, aby som sa naučila nové veci, niektorú sú však pre mňa prisilné „kafe".
O vás sa hovorí, že ste netuctová speváčka. Kedy sa ňou človek stáva?
Niekto raz povedal, že vtedy, ak si človek vypočuje pesničku, ktorú nepozná, a hneď vie, kto ju spieva. Podľa farby hlasu, výrazu a „feelingu" musí byť hneď zaraditeľná.
Stáva sa, že Hrdza „odflákla" nejaké vystúpenie?
Nie. Stalo sa už, že som vôbec nevládala a aj tak som išla na pódium. Nikdy sa však nestalo, že by som svoje vystúpenie odflákla. Hudba ma totiž vždy tak nabudí, že dokážem spievať v akýchkoľvek stavoch - absolvovala som to vo vysokých horúčkach, totálne dehydrovaná, skoro som odpadla... Odfláknuť svoju prácu? To predsa nejde, do každého vystúpenia dávam všetko.
Kedy vyjde tretí album a čo pripravujete v tomto roku?
Chceli sme ho už na jar, ale asi sa to nepodarí. K nemu chystáme aj videoklip, už je dohodnutý človek, ktorý ho bude realizovať. A chceme veľa hrať... Rysuje sa nám Poľsko, kde sme minulé leto vystupovali dosť často. Tento hudobný štýl je tam totiž pomerne rozšírený a obľúbený. V apríli bude ten koncert k albumu Pocta Jarovi Filipovi, v lete budeme hrať na festivaloch. Ale všetky aktuálne veci sú vždy na našej stránke.
Keď si vás chcem objednať na vystúpenie, čo musím splniť?
Zaplatiť. (smiech) Ale nie sme nezaplatiteľní. Dôležitý je veľký priestor, pretože sme viacpočetná kapela, a dobrá aparatúra. Máme aj vlastnú, ale tá zvláda iba akcie v interiéroch, vonku asi nie. Dobrý zvuk je totiž dôležitý.
foto: M. Čerťaský, David Suchar, archív HRDZA
Poznámka: Rozhovor bol autorizovaný, Veronika Rabadová doplnila niektoré vyjadrenia bez zmeny zmyslu pôvodných odpovedí.
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.
Beata
Balogová
