Slovensko potrebuje Rusko viac, ako Rusko potrebuje Slovensko, tvrdí v rozhovore pre SME.sk podnikateľ a prekladateľ Oleg Kazankov.
Vyštudovali ste žurnalistiku v Leningrade (dnes St. Peterburg, pozn. autora). Čo vás na nej lákalo?
Pôvodne som šiel na Leningradskú univerzitu študovať ekonomiku, ale keďže šlo o ekonomiku „rozvinutého socializmu", nepáčilo sa mi to. Prihlásil som sa teda do Moskvy na Štátny inštitút divadelného umenia, ale na rozdiel od Ally Pugačevovej, ktorá sa tam hlásila tiež, ma nevzali. Dva roky som strávil na vojne v Kazachstane, kde nebolo okrem stepí vidno nič. Po návrate domov som chodil po meste s naširoko otvorenými očami, obdivoval som architektúru môjho Leningradu, najkrajšieho mesta sveta. Doslova som si ho vychutnával. Ale po pol roku života v civile som sa zase začal naháňať po uliciach ako ostatní a vidieť len vlastné problémy. Taký je život.
Prečo ste pred dvadsiatimi dvomi rokmi prišli na Slovensko?
Na žurnalistike som sa zoznámil s budúcou manželkou, Slovenkou, a tá v Rusku nechcela ostať. Často sa ma dnes Rusi pýtajú, či sa na Slovensku žije lepšie ako v Rusku. Odpovedám, že nie lepšie, ale ľahšie. Aj Slováci majú problémy, ale ani zďaleka nie také veľké a neriešiteľné.
Tu ste začínali s prácou v „Sovietskej knihe", čo boli časy, keď bol o tamojšiu literatúru, okrem prirodzeného záujmu aj „nútený". Ako si na to spomínate?
Pracoval som na riaditeľstve ako referent nákupu ruských kníh. Po tých tu bol obrovský dopyt a aj ruskí turisti, ktorí navštívili Československo, často ako prvé navštevovali práve naše predajne. V Bratislave boli dve, v ostatných mestách Slovenska ďalších dvanásť.
Z akého dôvodu? Mohli si ich kúpiť doma, nie?
Tu sme mali v ponuke aj knihy, ktoré sa v Sovietskom zväze nedali zohnať, pretože tie najlepšie smerovali na export. Taký bol proste zvyk. Po revolúcii v roku 1989 sa ten záujem, pochopiteľne, znižoval a na krku nám ostali štyri vagóny ruských kníh. Nikto nevedel, čo s nimi. Prvé, čo som spravil, bolo to, že som odcestoval do ZSSR s úmyslom predať knihy tam. Lenže začiatkom deväťdesiatych rokov mali tamojší ľudia úplne iné problémy, krajina sa rozpadala, o knihy nebol žiadny záujem. Založil som predajňu ruských kníh na Slovensku, ale záujem nebol ani tu. Chodil som teda do Paríža, do Viedne, a tam som našiel štátnu knižnicu pri rakúskej akadémii vied, kde tie knihy kúpili, i ďalších záujemcov, Rusov, ktorí pracovali vo Viedni. Chodili do Bratislavy a bežne si kupovali dvadsať kilogramov kníh naraz, ktoré boli v porovnaní s rakúskymi cenami skoro zadarmo.
Mladí dnes majú plné zuby amerikanizácie
U Slovákov podobne ako v celom „ostbloku" panovala do istej miery oprávnená averzia na všetko ruské.
Iste, v tomto smere sa nemýlite. Po revolúcii mizla ruština zo škôl, ľudia sa začali venovať angličtine a nemčine, ruský jazyk sa často vyučoval iba na školách, do ktorých chodili Rómovia. V dome československo-sovietskeho priateľstva bola veľká knižnica ruských kníh, v ktorej sa nachádzali obrovské zbierky a encyklopédie, ale väčšina skončila v zbere papiera.
Čoho to bol dôsledok?
Akejsi amerikanizácie Slovenska. Mimochodom dnes, najmä mladí, ktorí ruštinu neovládajú, pretože sa ju nikdy neučili, akoby objavovali sympatie voči Rusku. Majú totiž plné zuby práve tej amerikanizácie, takže sa prirodzene obracajú na druhú stranu. A nielen na Slovensku.
To sa mi nezdá.
Pozrite sa trebárs na minuloročnú hudobnú súťaž Eurovízia 2007. Slováci sa jej síce nezúčastňujú, čomu celkom nerozumiem, lebo tu máte vynikajúcich spevákov, ale ide mi o iné - Rusi, Ukrajinci, Bielorusi, Srbi končia zväčša na druhom, treťom či štvrtom mieste. Hlasuje tam pritom mládež z celej Európy. Minulý rok zvíťazila Srbka Marija Šerifovič s pesničkou Molitva. Nielen preto, že pekne spievala, bol to aj protest proti tomu, čo presadzuje staršia generácia, a proti tomu, že kedysi americké lietadlá bombardovali Srbsko. Na druhom mieste skončila Ukrajina, na treťom Rusko.
Mládež má plné zuby toho, aby robila všetko podľa vzoru Američanov. Predchádzajúce generácie videli najmä neslobodu, rok 1968, ruské tanky, tá dnešná už to tak nevníma. Poznám mladých Slovákov, ktorí vlakom cestujú z Bratislavy až do Vladivostoku, pretože je to pre nich zaujímavé.
Ako vnímal Rus na Slovensku zmenu vzťahov medzi našimi krajinami?
Slováci začiatkom deväťdesiatych rokov kričali, že budú mostom medzi Západom a Východom. Veľa a hlasno kričali, ale skutočnosť bola iná. Kým sa Slováci dostali na ruské trhy, už dávno tam boli Nemci, Japonci, Američania a ďalší. S mojím bratom, ktorý skončil právo na tej istej Leningradskej univerzite ako poslední dvaja ruskí prezidenti Putin a Medvedev, sme založili spoločný podnik a hľadali sme Slovákov, ktorí majú záujem podnikať na tamojšom trhu.
Slováci nevedeli, za koľko chcú predávať
Tých veľa nemohlo byť, pretože o ruskom trhu tu nepanovali práve najpríjemnejšie informácie.
Práve naopak, o podnikanie v Rusku bol veľký záujem, ale svoje zohrala najmä strašná bojazlivosť. Slovákov teda, vďaka ich váhavosti a strachu, vytlačili Česi a Maďari. Poviem jeden príklad - v roku 1993 šlo viacero firiem na jeden veľtrh v Kazachstane. V ten deň mal môj otec šesťdesiatku, bol riaditeľom veľkého dopravného podniku v istom meste. Vykašľal sa však na oslavu, lebo chcel pomôcť svojim synom a bol veľmi prekvapený práve zo Slovákov. Tí doviezli svoje produkty, transformátory, stroje, ale ani jeden z nich nevedel povedať cenu, za ktorú ich chce predať.
Nováčikovská daň po vstupe do raného kapitalizmu.
Skôr šlo o bojazlivosť. Nechceli vôbec riskovať.
Celkovo bola bojazlivosť namieste, nie? Ruské firmy často nesplácali svoje záväzky, viac ako zmluva tam platili vyhrážky, nejeden podnikateľ zmizol alebo ho našli zavraždeného... Proste divoký trh.
Súhlasím, ruské firmy neplatili, ale aj dnes sa stane, že neplatia. Vtedy to však bol bežný postup a začiatkom deväťdesiatych rokov tam bol naozaj veľký rozkvet kriminality. Stávalo sa, že slovenská firma uzavrela kontrakt, doviezla tovar a ruská firma radšej zmenila meno a adresu, aby nemusela zaplatiť. Spomínam si, ako brat niekedy v roku 1994 vo Figare nakúpil dva kamióny slovenských sladkostí, pretože vedel, že na sviatok MDŽ sa tam budú dobre predávať. Predávali sa naozaj dobre, akurát takmer nikto nechcel zaplatiť.
Ruskí podnikatelia nemali z čoho platiť
Čím to bolo dané?
Vtedy sa ešte len rozvíjali normálne obchodné vzťahy. Do príchodu Gorbačova fungoval Sovietsky zväz, cena všetkého bola v celej krajine rovnaká, nerozhodoval o nej trh. Potom prišla perestrojka, ľudia nemali peniaze, nevedeli, ako fungovať. Obyčajní strední podnikatelia viac-menej ani nemali čím platiť. Existuje jedno ruské slovo - „rozborka" - je to synonymum pre „vyjasnenie vzťahov". Ak niekto neplatil, mohli ho zabiť. Brat mal vo firme dvoch veľkých chlapov - bodygardov - a ja som sa ho s údivom pýtal, aký to má zmysel. Odpovedal, že „veď vidíš, že teraz som priviezol plno sladkostí a nikto nechce platiť". Pritom to bol človek, ktorý by ani muche neublížil, ale v tej dobe tak jednoducho musel fungovať. Nakoniec tie peniaze vymohol a vrátil ich slovenskej eseročke, ale trvalo do dlhé mesiace.
Video: Oleg Kazankov o zlých prekladoch do ruštiny:
Video: Dana Salajová
Od obchodovania vás to ale zjavne neodradilo, lebo ste tam chceli predávať elektrické paralyzátory. Ako to dopadlo?
Do zamestnania ma prijala jedna slovenská firma, aby som predával juhokórejské paralyzátory v krajinách bývalého ZSSR. V Rusku v tej dobe bola obrovská kriminalita a o tieto strojčeky sa predpokladal obrovský záujem, najmä zo strany žien.
Pripravil som letáky vo viacerých jazykoch a vymyslel som slogan "Viac ako zbraň - lebo nezabíja". Lenže akosi sme si neuvedomili, že s paralyzátormi môže byť v Rusku problém. Doviezol som tam dvadsať kusov vzoriek a na letisku v Leningrade ma chytili a zavreli. Tam to bolo posudzované ako normálna zbraň. Pár dní som sedel a brat behal po celom Peterburgu, zháňal kontakty, aby ma pustili, pretože som nič nespravil. V ruských zákonoch sa totiž paralyzátor ani nepovoľoval, ale ani priamo nezakazoval.
Za vodku bol pripravený na akýkoľvek experiment
Ako to skončilo?
Nakoniec ma pustili, ale prístroje nesmeli zostať na území Ruska. Keď sme niekoľko kusov darovali letiskovým milicionárom, vrátili mi ostatné s podmienkou, že okamžite odletím z ich územia. Tak som aj spravil a odletel som do Bieloruska, kde neboli zakázané. Brat tam prišiel autom aj so svojím bodyguardom, ktorý pochádzal z Minska.
Oslovili sme tamojšie Ministerstvo vnútra, ale to na také veci nemalo peniaze. Našli sme teda bieloruských podnikateľov, ktorí mali záujem, ale chceli si tie paralyzátory najskôr vyskúšať. Ponúkli sme im, že to môžeme spraviť na nich samých. Odmietli, šli sme teda na stanicu a hľadali nejakého alkoholika, ktorý by sa na to podujal. Tí podnikatelia kúpili fľašu vodky a jedného naozaj našli. Bol to bývalý dôstojník, ktorý bojoval v Afganistane, zažil všeličo v afganskej vojne a ničoho sa nebál. Za fľašu vodky bol pripravený na akýkoľvek experiment. Sľúbili mu, že keď otestuje paralyzátor, dostane plnú fľašu.
Súhlasil?
Áno. Ten podnikateľ sa mu tým prístrojom dotkol ramena a chlap padol ako podťatý. Človek, ktorý zažil vojnu v Afganistane, guľky okolo hlavy, bombardovanie, zamínované územia, zrazu padol a my sme sa zľakli, že ho to zabilo. Polievali ho minerálkou, o päť minút sa prebral. Nakoniec sme tie paralyzátory previezli na Ukrajinu, ale nepochodili sme, tamojší trh už bol týmito „zbraňami" obsadený. Z tohto všetkého si viete predstaviť, ako sa vtedy fungovalo.
Najviac mi prekážalo to, že moja firma na Slovensku sa na mňa vykašľala. Nikto mi nepomohol, keď sedel som v zajatí na letisku Pulkovo. Našťastie mi pomohol brat. Slovenský obchodný delegát musí mať pri ceste do Ruska spoľahlivú oporu za chrbtom - kolegov a šéfov, ktorí pomôžu, keď sa niečo stane. Po návrate som z tej „paralyzátorskej" firmy radšej odišiel.
Rusi dávajú prednosť kvalite pre lacným tovarom z Číny alebo zo Slovenska
S čím musí záujemca o podnikanie na ruskom trhu počítať dnes?
Súčasné podnikanie sa úplne líši od toho na začiatku deväťdesiatych rokov. Vtedy to bolo v istom smere ľahšie - rozhodovala len cena. Dnes rozhoduje kvalita, servis a povinná certifikácia. I keď tovar je vďaka tomu drahší, Rusi mu dávajú prednosť pred lacným tovarom čínskej či slovenskej výroby.
Nebude problém v presadzovaní sa na ruskom trhu aj v tom, že sme maličká krajina?
Problémy slovenských podnikateľov v Rusku nevyplývajú ani z politických, ani z ekonomických dôvodov. Napríklad na Kosovo máte podobný pohľad ako Rusi. Vo veľkosti krajiny to tiež nebude - aj maličké krajiny ako Fínsko, Maďarsko a Česko sú v Rusku úspešné. Slovensko-ruských podnikov je cca 60, vo väčšine prípadov však ide iba o obchodno-sprostredkovateľské spoločnosti. Zakladať treba najmä výrobné firmy.
Uvediem aj oficiálne čísla - skoro 90 percent ruského exportu na Slovensko tvoria ropa a plyn. Rusku patrí 78 percent vo vzájomnom obchode, Slovensku 22 percent. Negatívny schodok Slovenska rastie z roka na rok a bude rásť aj naďalej.
Čo z toho vyplýva?
Že Slovensko potrebuje Rusko viac, ako Rusko potrebuje Slovensko. Či je to dobre alebo zle, nech rozhodnú čitatelia.
Kde robí Slovensko chybu?
Slovenské firmy v Rusku potrebujú spoľahlivých, ale najmä solventných partnerov. Tunajší podnikatelia hľadajú možnosti uplatniť sa na ruskom trhu cez misie, štátne obchodné zastupiteľstvá a medzivládne aktivity. To je však bezvýsledná cesta. Je totiž nasmerovaná len na preukázanie "bratských" vzťahov, nie na výsledky. Cestu na ruský trh je potrebné hľadať cez rovnocenných ruských partnerov.
Ruskí podnikatelia rokujú so slovenskými len zo zdvorilosti
Čo to znamená?
V Rusku musia robiť Rusi. Všetky formality pre slovenskú firmu bude v Rusku vybavovať jej ruský partner, ale len keď bude mať o Slovákov naozaj záujem. Žiaľ, ruské firmy veľký záujem o Slovákov nemajú. Ruskí podnikatelia zvyčajne rokujú so slovenskými kolegami len zo zdvorilosti alebo na pokyn vlastných ministrov a gubernátorov, s ktorými potrebujú mať dobré vzťahy. Zavolá sa im, že prídu Slováci, treba sa s nimi najesť, popiť kávičku a podebatovať. Výsledky to však neprinesie žiadne, lebo na tie rokovania sú dotiahnutí ľudia len preto, aby sa zaplnila kancelária.
To vyzerá, ako keby Rusi Slovákov nebrali príliš vážne.
Veď ani neberú. Ale na vine sú si sami Slováci. Fínsko či Švajčiarsko, ale aj Česko či Maďarsko sú predsa také isté malé krajiny, v Rusku sa im však darí oveľa viac. Partneri musia byť rovnocenní ako v manželstve, musia si byť rovní, len vtedy si budú vzájomne vážiť jeden druhého.
Všimnite si tiež správanie sa našich podnikateľov. Voči Rusom treba byť pohostinný, ale v žiadnom prípade sa nesmie pochlebovať, lichotiť alebo dávať úplatky. Neradno ich ani topiť v borovičke a vodiť po zbytočných návštevách reštaurácií počas pobytu u nás, čo majú Slováci vo zvyku prakticky pri každom obchodnom rokovaní. Tu ich každý ťahá na poľovačky, do podnikov, ale oni sem prišli uzavrieť kontrakt, teda pracovať, nie sa zabávať. V tomto robia Slováci veľkú chybu a Rusi si ich potom nevážia. Veľmi dobre si uvedomujú svoju cenu, lebo majú oveľa hodnotnejší tovar ako Slováci.
Aký?
Trh. A to je veľmi drahý tovar.
Smerujete k tomu, že nepoznáme ruskú mentalitu?
Poznáte, ale len tú zo sovietskej doby. Terajšia mentalita je iná, pragmatickejšia. Platí, že „buď výhodný pre mňa, budem výhodný pre teba". Navyše Slováci reagujú na ruské ponuky veľmi pomaly a nepružne.
Vlády ani medzivládne stretnutia nepomôžu
Keď letí do Ruska premiér alebo prezident, v lietadle má so sebou množstvo podnikateľov. Podľa vašich slov to vyzerá ako zbytočnosť.
Žiadne vlády ani medzivládne stretnutia nepomôžu, tie majú len diplomatický význam. Je to niečo ako heslo "So Sovietskym zväzom na večné časy". Veľa zohráva aj neschopnosť slovenských finančných skupín a bánk nadviazať spoluprácu s tými ruskými, aby spoločne financovali slovensko-ruské projekty.
Chýba tiež reálna koordinácia spoločných ekonomických krokov, najmä na štátnej úrovni. Všetko sa robí pre výkazy práce, nie pre výsledky. Inými slovami - panuje alibizmus na všetkých úrovniach. Kričia: "Pozrite, ako pracujeme!", ale v skutočnosti robia akurát tak figu borovú.
Nemôžu pomôcť trebárs veľtrhy?
Účinkovanie na veľtrhoch je bezvýznamné, pokiaľ si slovenská firma nenájde partnerov už dopredu a nevzbudí tak záujem o svoje produkty. Až potom má zmysel ísť na veľtrh alebo podnikateľské fórum a zavolať naň potenciálnych partnerov. Prísť len tak na tri alebo štyri dni, zaplatiť milión za veľtrh a čakať, že Rusi prídu a budú od nich nakupovať, je nezmysel. Rusi majú takých ponúk habadej. Chybou tiež je, že Slováci podceňujú vývoj ruského výrobného priemyslu. Jeho výrobky totiž nie sú horšie ako na Západe.
Inak, viete, že vaše firmy veľmi doplácajú aj na svoju neschopnosť písať jasné a stručné kontrakty?
Slovenské konktrakty sú také dlhé, že ich v Rusku nikto nečíta
Myslíte neschopnosť napísať zmluvy?
Presne tak. Slovenská firma pokojne spíše kontrakt aj na 50 strán. Ruskí riaditelia taký materiál chytia a bez dočítania ho šmaria do koša. Oni chcú stručné a jasné pravidlá, nie litánie hrubé ako kniha. Kto to má čítať? Ja tie zmluvy často prekladám a zodpovedne vyhlasujem, že sú jednou z ciest k neúspechu.
Na svojej stránke ste písali, že prekážkou býva aj slabá znalosť ruského jazyka.
Keď si dá firma preložiť svoje materiály do nejakej prekladateľskej agentúry, výsledkom často bývajú prezentačné ponuky na drahom papieri, ale v krkolomnej ruštine. Logicky tak vzbudzujú kontraproduktívny efekt, tie materiály sú doslova na smiech. Rus si prečíta prvú stranu a ďalej nepokračuje.
To chcete povedať, že prekladatelia nevedia prekladať?
S ruštinou majú problém. Nestačí ísť do Ruska, stráviť tam nejaký čas a myslieť si, že ovládate jazyk. Veď problémy poriadne prekladať majú aj samotní Rusi, pokiaľ nevyštudovali priamo jazyk. Jedna vec je totiž hovorová ruština a iná situácia nastáva, keď treba prekladať technické alebo právnické texty. To nezvládne ani hociktorý Rus, žijúci na Slovensku. Nie preto, že by nechcel, ale preto, že to jednoducho nevie.
Na Slovensku sú maximálne traja až štyria výborní prekladatelia do ruštiny. Napríklad ja tu žijem 22 rokov, ale nikdy neberiem zákazky na preklady z ruského jazyka do slovenského, pretože som si vedomý, že slovenský jazyk neovládam do takej miery, aby som to mohol robiť dobre. Naopak to už nie je problém.
Video: Oleg Kazankov o tom, že ani na medzivládnych konferenciách sa občas netlmočí dobre:
Video: Dana Salajová
Nie je lepšie osloviť ruského partnera v angličtine? Veď tá je normálnym obchodným jazykom.
Nie, lepšie je osloviť ho v ruštine. Je to dokonca jedna z podmienok. Angličtinu tam ovláda asi také percento ľudí ako na Slovensku, to znamená, že mnohí jej nerozumejú. Keď tam pošlete fax po anglicky, skončí skôr v koši ako na stole riaditeľa.
Na Slovensku býva častým zvykom zamestnať vo firme manželku, deti a podobne. Ako je to v Rusku?
Tam je to rozvinuté menej. Do firmy na seriózny post berú ľudí predovšetkým kvôli odbornosti a šikovnosti, nie kvôli tomu, že je človek s niekým príbuzný.
Treba sa orientovať na sever, nie na Moskvu
Kde je najväčší priestor na podnikanie v Rusku? V Moskve?
Moskva má zahraničných obchodníkov a investorov viac ako dosť, treba ísť viac na sever, pretože stredné a južné Rusko je menej solventné. Vždy je väčšia šanca uchytiť sa tam, kde je menšia konkurencia. Inak, existujú dvojice až trojice úspešných Slovákov v Rusku, ale tí o tom zásadne nehovoria. O svojich aktivitách vykrikujú najmä tí neúspešní. Mnohé slovenské firmy v Moskve radšej taja svoju prítomnosť tak pred obchodným zastupiteľstvom, ako aj pred príslušným ministerstvom. Tí totiž aj tak nepomôžu, skôr poškodia, keď budú pchať svoje nosy do vnútorných záležitostí firmy. Ale keď sa, nedajbože, slovenskej firme podarí nejaký veľký obchod, budú si jej úspech pripisovať na svoj vlastný účet.
V akých oblastiach môžu Slováci preraziť?
Jednoznačne v stavebníctve pri budovaní ciest a infraštruktúry. Ale v žiadnom prípade sa neradno orientovať na Moskvu, tá je prepchatá investormi z celého sveta. Šanca je v regiónoch, kde platí slovo gubernátora. V Moskve by záujemca musel presvedčiť neskutočnú armádu úradníkov. Mimochodom, v Rusku stavajú tak Turci, ako aj Taliani.
Ruský kapitál nie je apriori špinavý
Rusi majú posledné desaťročie veľkú chuť expandovať na západe. Sú známe príklady bohatých, ktorí si kupujú futbalové kluby, české Karlovy Vary sú už takpovediac ruské a mnohí na to pozerajú negatívne.
Áno, takmer z 90 percent Karlovy Vary patria Rusom. Ale nikto si už nespomenie, v akom stave boli predtým, ako 
vyzerali a že ich Rusi vlastne zachránili. V živote to mesto nebolo také pekné a čisté ako dnes, nie je tam žiadna kriminalita. Ruský kapitál predsa nie je apriori špinavý. Pritom ja vôbec nechcem propagovať ruské záujmy na Slovensku, chcem pomáhať slovenským firmám preraziť na ruských trhoch. A je mi ľúto, že sa to nedarí.
Napriek všetkému by som v žiadnom prípade nezavrhoval ruské investície tu alebo v Česku. Ako sa líšia od tých západných? Pritom západní investori sú strašne pomalí, dlho zvažujú, či dajú investíciu do Poľska, Maďarska alebo na Slovensko, spomeňte si na automobilky.
Rusi v poslednej dobe investovali do Európy tri miliardy eúr, Európa v Rusku až 30 miliárd eúr. Tak z čoho tu kto chce viniť ruských podnikateľov? O žiadnych veľkých ruských investíciách na Slovensku - ak nepočítam nejaké lyžiarske strediská - ani neviem.
Je nejaký priestor, v ktorom by sa mali okamžite aktivizovať ruská aj slovenská strana?
Je ich viac, ale poviem len jeden príklad - do platnosti vstúpil nový európsky zákon, ktorý prikazuje podnikateľom za cenu pomerne drahých testov dokázať, že nimi vyrábaná chemická látka je bezpečná alebo že sa adekvátnou manipuláciou s ňou minimalizujú jej negatívne účinky na človeka. Kto to nedokáže, má smolu a príde o podnikanie s ňou, prípadne si musí nájsť jej náhradu. Ide o takzvaný REACH (Registration, Evaluation and Authorisation of Chemicals, pozn. autora).
Čo to bude znamenať v praxi?
Vyzerá to tak, že od 1. 1. 2009 bude železničný prechod medzi Ukrajinou a Slovenskom na stovky kilometrov totálne zablokovaný nákladnými vlakmi, prevážajúcimi suroviny z Ruska a ostatných krajín SNŠ. Slovenskí colníci a pohraničníci ich nebudú môcť pustiť na územie EÚ kvôli tomu, že nebudú mať certifikát bezpečnosti podľa REACH. Okamžitá registrácia jedného produktu pritom bude stáť od 40 tisíc do 325 tisíc eúr.
Vlády a firmy by teda mali konať už teraz. Keďže disponujem elektronickou databázou všetkých chemických firiem v Rusku, ktoré dodávajú suroviny na Slovensko, spolupracoval som pri osvete tohto systému so Zväzom chemického a farmaceutického priemyslu SR a s REACH Centrum Slovakia. Realitou je však totálna pasivita tak v Rusku, ako i na Slovensku. Toto je typická slovanská mentalita - čaká sa a potom sú všetci prekvapení.
Naši oligarchovia vznikli ako vaši mečiarovskí privatizéri
Dá sa v skratke vysvetliť, ako vznikla v Rusku vrstva oligarchov a neskutočne bohatých mladých ľudí?
Dá. Vznikli podobnou cestou ako slovenskí privatizéri a ich potomkovia za mečiarizmu. V tomto sa nelíšime, akurát u nás sa použili možno ešte kriminálnejšie spôsoby ako u vás. Doteraz v Rusku pomaly každý týždeň niekoho zabijú. Smotánka je ale v zásade rovnaká u vás i u nás. Treba však povedať, že Putin, ako i nový prezident Medvedev proti korupcii začali bojovať a oproti tomu, čo bolo u nás kedysi, je to oveľa lepšie.
Platí to, čo sa u nás často hovorí, že Rusi veľa pijú?
V niektorých oblastiach áno. Na severe bývajú mrazy aj mínus 50 stupňov Celzia. V Rusku je zvykom, že fľašu vodky pijú vždy traja ľudia. Hovorí sa tomu, že sa pije „na trojich". Na severe však v skutočnosti vodku pijú iba dvaja a jednému sa nalieva voda, pretože jedna fľaša je pre troch malá. Dôležité je, že ten, ktorý pije vodu, nesmie ani očkom naznačiť, že nepije vodku. Dvaja sú pripití, zabávajú sa, tancujú, bozkávajú, objímajú, ten tretí sa musí správať rovnako, aby sa nedalo zistiť, ktorý pije vodu. Keď to hrá falošne, jeden ho vyzve, aby na neho dýchol. A ak vydýchne čistý vzduch, dostáva pokutu - aj o druhej v noci musí ísť zohnať ďalšiu fľašu vodky, čo je takmer nemožné, keďže sú tam všetky obchody zavreté. Tomu sa hovorí „piť po sevérnomu". Keď pijú vodku, vyzerajú šťastní. Treba tiež povedať, že keď vypije dva poháre vodky niekto zo Západu, opije sa. Rus nie.
Prečo v ruských voľbách automaticky vyhrá ten, na koho ukáže Putin?
Pozrite, kto kandidoval - Medvedev, Žirinovský, komunista Zjuganov a podnikateľ Bogdanov. Kto z nich bol vopred jasný víťaz? Jasne, že Medvedev, štyridsaťdvaročný mladý chlap, veď nebolo z čoho vyberať. Rusi majú veľa múdrych a skúsených ľudí, ktorých si váži celá krajina, ale tu fakt nemali z čoho vyberať. Ale teraz už musia, ako pri pití vodky „po sevérnomu", ukazovať svetu, akí sú šťastní. Ak sa nebudú trošku pretvarovať a hrať, bude ešte horšie.
Putin zastavil bordel z deväťdesiatych rokov
Čím je daná Putinova popularita?
Po tom bordeli v deväťdesiatych rokoch, keď sa všetko rozpadalo, rozkradlo a nič poriadne nefungovalo, bol tým, ktorý to viac menej zastavil. Viete, kým bol predtým?
Vysokopostaveným človekom v KGB.
Presne. A krajinu dal do poriadku. Demokrati sa proti nemu nedokázali spojiť rovnako ako tí vaši na Slovensku, ak nepočítam jedno spojenie proti Mečiarovi v roku 1998 v rámci SDK. Existuje jeden ruský vtip - ako sa líši cárizmus od socializmu? V cárizme syn mení otca, v socializme dedko mení dedka. Spomeňte si na dedkov, ktorí vládli v ZSSR: Brežnev - Andropov - Černenko. Teraz je tá reťaz ale úplne iná: Jeľcin - Putin - Medvedev. V zásade totiž platí, že ďalšieho prezidenta vyberá vždy ten doterajší.
Ľudia si môžu myslieť, čo chcú, Rusi si z ponuky vybrali to najlepšie, ak beriem do úvahy to, čo ponúkali demokrati. Pamätám si, aký bordel v krajine panoval, keď bol premiérom demokrat Gajdar. Ľudia už chcú pokoj a istotu. Musia sa tváriť, že sú šťastní, aj keď nie sú. Jedno však dokážu - spojiť sa vždy, keď sú ohrození. Kedysi, v trinástom až pätnástom storočí, zastavili Mongolov a Tatárov. V rokoch 1611 až 1612, keď Rusko chceli obsadiť Poliaci, sa pod vedením Kuzmu Mimina a Dmitrija Požarského zase spojili a vyhnali ich. Presne o dva storočia neskôr sa to isté stalo s Napoleonom a nakoniec aj s Hitlerom. Nemali šancu, pretože keď je veľmi zle, Rusi sa vždy dokážu spojiť.
Nedoplatili Napoleon a Hitler aj na ruskú zimu?
Určite aj na ňu, ale to nič nemení na veci, že Rusi sa dokázali spojiť vždy, keď ich niekto ohrozoval.
Potrebujú Rusi vládu pevnej ruky?
Myslím, že áno. Netvrdím, že za Putina sa začalo nejako dramaticky lepšie žiť, môj otec je dôchodca a viem, ako to funguje, ale isté je, že prezident urobil poriadok v tom bordeli, ktorý tam panoval. Niekedy mám inak pocit, že pevnú ruku potrebujú všetky slovanské národy.
Foto: Moskva volí Putina:
Panuje v Rusku veľká korupcia na úradoch?
Panuje tu aj tam, ale nerád by som hovoril o tom, o čom neviem na sto percent. Putin však v boji proti nej urobil veľa a dúfam, že Medvedev bude mať v tomto rovnako tvrdú ruku. Vo svojom povolebnom prejave spomenul boj proti korupcii na prvom mieste.
Treba uplácať lekárov?
V súkromných a neštátnych nemocniciach netreba uplácať nikoho, pretože lekári v nich majú adekvátne platy a úplatky sú pre nich jednak nezaujímavé, jednak nechcú riskovať stratu miesta. Horšie je to v štátnych nemocniciach, kde sú lekári platení slabšie, tam sa úplatky berú.
Zdravotná starostlivosť je tam horšia alebo lepšia ako u nás?
Na Slovensku je lepšia. Sanitka príde k pacientovi rýchlejšie ako v Rusku, celkovo sme na vyššej úrovni.
Čo bezpečnosť práce vo firmách?
Rusko je obrovská krajina a v mnohých firmách pracujú tisíce ľudí v otrasných podmienkach. Pomaly každý druhý mesiac je v Rusku nejaká katastrofa v uhoľných baniach, kde prídu o život stovky baníkov. Horšie je, že ľudia si na takéto informácie zvykajú a už im to ani nepríde čudné. Predtým bolo slovo smrť strašiakom, dnes to už na ľudí tak nevplýva. Zvykli si a to je zlé. Povedia si akurát, že „zase?" a idú ďalej. Porovnajte to s tým, čo sa na Slovensku dialo po nešťastí v Novákoch.
Dôchodcovia si musia privyrábať
Ako sú na tom dôchodcovia?
Dôchodcovia zo západnej Európy na dôchodku cestujú, tí ruskí si musia privyrábať, aby prežili. Otec má 75 rokov, bol riaditeľom, ale dôchodok má taký slabý, že musí žiť v lese a privyrábať si strážením chatárskych domčekov. Našťastie má rád čerstvý vzduch a neláka ho žiadne veľkomesto.
Dá sa povedať, akí sú bežní Rusi?
Pohostinní a so širokou ruskou dušou. Opäť ale poviem príklad, ktorý sa skutočne stal. Nemci založili v Rusku podnik na výrobu chladničiek. Vedľa seba tam pracujú Rusi aj Nemci. Keď Nemec skladá chladničku a všimne si nejakú vystávajúcu skrutku alebo maticu, okamžite hľadá, kde chýba. Keď vystane niečo Rusovi, nenápadne tú skrutku podhodí Nemcom. Nemec teda hľadá chybu ďalej a Rus svoju chladničku pokojne pošle ďalej na zabalenie a export. To je o mentalite.
A aká je mentalita Rusa 21. storočia?
V podstate tá istá ako v 19. či 20. storočí. Tá, o ktorej ruský básnik Fjodor Ťutčev dávno-dávno napísal: "Umom Rossiju ne poňať", čo v preklade znamená, že Rusko sa nedá pochopiť rozumom. A je to pravda, cudzincovi sa Rusko pochopiť naozaj nedá. Ťutčev dodal: "V Rossiju možno toľka veriť". Asi to netreba prekladať.
Nikdy ste nemali chuť vrátiť sa k žurnalistike?
Občas ju mám aj dnes, vtedy píšem články na tému slovensko-ruských vzťahov pre Trend či iné noviny. Písanie príspevkov v cudzom jazyku je však ako trest. Novinár sa totiž musí cítiť v jazyku ako ryba vo vode a ja sa tak v slovenčine necítim. Raz sa vyskytla možnosť písať a vysielať po rusky, na niekoľko mesiacov som si teda odskočil od podnikania k žurnalistike. V roku 1993 bola na návrh vtedajšieho ministra zahraničných veci Milana Kňažka v Slovenskom rozhlase zriadená Hlavná redakcia vysielania do zahraničia. Mala vysielať v angličtine, nemčine, francúzštine a ruštine. Zvládol som konkurz a začal som pracovať na oddelení vysielania v ruskom jazyku. Príjemné na tom všetkom bolo, že ma cez éter počuli príbuzní a priatelia v Rusku. Dokonca mi písavali Japonky, ktoré študovali ruštinu.
Prečo ste teda odišli?
Od začiatku som mal nezhody so šéfkou redakcie. Do éteru sa povinne vysielali informácie z promečiarovského denníka Slovenská republika a to sa mi nepáčilo. Na Slovensku bolo dosť zaujímavých ľudí aj mimo prominentov HZDS. Jedným z nich bol napríklad Karol Ježík (zakladateľ a prvý šéfredaktor SME, pozn. autora). S ním som nahral rozhovor o slovensko-ruských vzťahoch, o vzniku SME aj o iných veciach. Pýtal som sa po rusky, Karol odpovedal po slovensky. Rozhovor však zakázali nielen vysielať, ale aj prekladať do ruštiny. To bola posledná kvapka, buchol som dverami a z rozhlasu som odišiel.
Audio: Oleg Kazankov s prvým šéfredaktorom SME Karolom Ježíkom v unikátnej nahrávke pre zahraničné vysielanie v ruštine, z 8. 9. 1993. Na príkaz vedenia nebola nikdy odvysielaná:
V tom rozhovore Ježík hovoril, že sa chce dožiť aspoň roku 2010, aby mohol vidieť, ako sa bude vtedy žiť v Rusku a na Slovensku. O päť rokov neskôr som bol na jeho pohrebe. Rozlúčkové slová povedal Ján Čarnogurský, človek, ktorého si nesmierne vážim. Hrala pesnička, ktorú mal Karol najradšej - Čuť pomedleneje koni od Vysockého. Hlboko ma zasiahla, v ušiach mi znie dodnes.
Poznámka: Rozhovor bol autorizovaný, Oleg Kazankov v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: Redakcia
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.
