Začnime nejakým logopedickým vtipom.
Logopéd hovorí päťročnému dieťaťu: „Ako je možné, že si až dnes, v takom neskorom veku, povedal prvé slovo?" Dieťa odpovedá: „Doteraz nebolo o čom".
Kto je to logopéd?
Je to človek, pracujúci so slovom, ktorý učí ľudí správne vyslovovať, rozprávať. A nielen to - aj zdôrazňovať komunikáciu a jazyk ako celok. Poznám takých, ktorým to slovo evokuje čosi s nohami, ale tí sa mýlia. (smiech) Celý odbor sa dnes berie širšie ako kedysi, keď sa mnohí domnievali, že logopéd len učí deti povedať hlásku „r". Pravdou však je, že sa venuje nielen deťom, ale aj dospelým.
Mnohí si myslia, že logopédi sú vlastne lekári. Aká je skutočnosť?
Taká, že logopédi nemajú titul MUDr. ale Mgr. Doktormi môžu byť len absolventi lekárskej fakulty, čo logopédi nie sú. Logopédia je tak trochu hybrid - má styčné body s psychológiou, neurológiou, psychiatriou, lingvistikou, stomatológiou aj ortodonciou, teda disciplínou, zaoberajúcou sa nepravidelnosťou chrupu a postavením zuboradia. Tvorí akýsi priesečník.
Aj dospelý sa môže odnaučiť ráčkovať alebo šušlať
To, ako rozprávame, ovplyvňuje aj skutočnosť, ako nám narástli zuby?
Áno, zuby majú pomerne podstatný vplyv na akustické charakteristiky reči, napríklad sigmatizmus, po slovensky šušlanie, rotacizmus, čiže ráčkovanie a ďalšie. Každá hláska je zvuk, ktorý má človek osvojený, a stáva sa, že istí ľudia ho jednoducho nevedia v rámci slova vytvoriť, teda realizovať správny artikulačný pohyb. Z hľadiska jazykového vývinu to nemajú naučené, a tak rozprávajú s chybami.
Panuje predstava, že ak sa niekto nenaučil správne rozprávať v detstve, v dospelosti už na to nie je šanca. Aká je realita?
Taká, že to nie je pravda. V dospelosti je to akurát ťažšie, pretože s vekom sa človeku všetko fixuje. V tom spočíva isté riziko, ale je prekonateľné. Má to aj logiku - ak niekto dlhé roky rozpráva chybne, odúča sa od toho ťažšie ako malé dieťa. Ale na úspešnosti to nič nemení, akurát náprava reči trvá dlhšie.
Dá sa povedať, že logopéd lieči?
Čo to je liečiť?
To sa pýtam ja vás.
To, že niekto šušle alebo ráčkuje, nijakým spôsobom neohrozuje život, takže tam by som to ako liečbu nebral. Na strane druhej, ak učíme rozprávať ľudí po mozgovej príhode, tam už to tak trochu liečba je, pretože bez reči má človek zásadne zníženú kvalitu života. Taký človek sa začne izolovať, trpieť, zrazu si uvedomí, že je zbytočný, pretože stratil niečo, čo dovtedy považoval za samozrejmé - reč.
Stráca prakticky všetko, pretože čo je reč? Reč je všetko, čo máme. Od komunikácie sa zásadne odvíja náš život. Ak takým ľuďom nepomôžeme, prichádzajú depresie, strach, opustenosť, rodiny na nich nemajú čas, lebo musia chodiť do práce... Tak sú odsunutí na vedľajšiu koľaj, majú pocity menejcennosti, v extrémnom prípade môže vzniknúť aj logofóbia, teda strach z rozprávania. Veľa však záleží priamo na človeku samotnom, na tom, čo má v sebe, a ako sa k vzniknutej situácii postaví.
S chorobou sa treba biť
Smerujete k tomu, že pacient po mozgovej príhode dokáže sám ovplyvniť výsledky toho, ako bude rozprávať?
Presne tak, moje skúsenosti tomu nasvedčujú. Všetko závisí od toho, ako sa k tomu postavia. Pacient, ktorý je negativistický, rezignovaný a nechce sa mu cvičiť, môže skončiť horšie, aj keď je jeho zdravotný stav lepší v porovnaní s inými, ktorí však v sebe majú to takzvané zdravé „nasratie sa". Chorobe sa človek nesmie psychicky poddať, to robí strašne veľa. Treba sa s ňou biť.
Ku komu patria ľudia, ktorí v zásade nerobia pri rozprávaní chyby, ale hovoria rýchlo ako guľomet?
V tomto prípade ide o tempo reči, ktoré patrí medzi takzvané prozodické faktory, tiež sa dajú riešiť logopédom. Patria tam melódia, tempo a rytmus reči. Sú to faktory, ktoré samotnú reč priamo neovplyvňujú, ale ju svojím spôsobom dokresľujú, dávajú jej isté charakteristiky. Tempo reči môže byť pokojne zvýšené aj znížené, veľa závisí od komunikačného partnera, do akej miery tomu vie rozumieť. Len čo tempo pôsobí na recipienta rušivo, je to patologické.
Je patologický aj jav, keď niekto rozpráva ako „uspávač hadov"?
(smiech) Nie, to je skôr na škodu samotného rečníka, pokiaľ sa mu spoľahlivo darí uspať poslucháčov. O patológiu z odborného hľadiska však nejde. Extrémami sú skôr zajakavosť a brblavosť. Pri brblavosti človek rýchlo rozpráva, ale nestíha prepínať artikulačné pohyby, takže mu nikto nerozumie. Ale pozor - sú aj ľudia, ktorí dokážu rozprávať veľmi rýchlo, ale rozumieť im všetko, čo povedia.
Príčina ráčkovania nie je známa
Čo všetko ovplyvňuje, ako raz bude dieťa rozprávať?
Reč dieťaťa formujú najmä rodičia a okolie, ktoré mu poskytujú stimuly. Anatomické predispozície veľkú rolu nehrajú, i keď sú prítomné, skôr je dôležité to, ako sa vyvíjali mozgové štruktúry, ktoré majú na starosti reč a jazyk.
Šušlanie alebo ráčkovanie môžu byť teda podmienené vývinom ešte pred narodením?
Skôr nie, tam je primárne dôležitý vzor, teda ten, od koho dieťa reč „odpočúva" a „odpozeráva". Potom môže byť problém v samotnom zuboradí, čo je práca pre stomatológa alebo ortodonta. Napríklad pri ráčkovaní existuje viac teórií jeho vzniku, jednou z nich je takzvaná teória vrodenej rečovej slabosti, teda, že dieťa je už vopred predisponované na nejaké ťažkosti. Skutočnú odpoveď však nikto nepozná, žiadna jediná pravdivá teória zatiaľ neexistuje.
Je ráčkovanie liečiteľné?
Samozrejme.
U každého a bez ohľadu na vek?
Áno, pokiaľ je ochotný spolupracovať a doma poctivo cvičiť. Musí však byť zvolená adekvátna forma nápravy. Problém je, že je to ťažšie ako u detí, pretože ráčkujúci tridsiatnik je na zlé vyslovovanie „r" vyslovene fixovaný, ani si neuvedomuje, že robí nejakú chybu, nekontroluje to.
Hláska "r" je najťažšia
Nemôže však odúčanie sa šušlaniu alebo ráčkovaniu človeka neurotizovať rovnako ako prerábanie ľaváka na praváka?
Nie, v tomto hrá rolu najmä to, ako sa s tým človek sám vyrovná. Samotné cvičenie správnej výslovnosti človeka nemá prečo neurotizovať, a okrem toho - niekedy ráčkovanie má svoje čaro a škoda sa ho zbavovať. Na ženách je to niekedy neskutočne sexi. (smiech)
Trochu to odľahčím - nie je humorné, že u nás je ráčkovanie patológiou, kým vo Francúzsku ide o normu?
Francúzske „r" nie je klasickým ráčkovaným „r", v ich prípade ide o hrdelné vyslovovanie tej hlásky. Má iný spôsob tvorenia zvuku. Inak, možno to neviete, ale hláska „r" je v slovenčine najťažšou hláskou, rovnako ako majú Česi „ř".
Čo je na „r" ťažké?
Je najkomplikovanejšie z hľadiska artikulácie, tvorí sa až nakoniec. Na jeho správne vyslovenie musí mať človek veľmi dobre vyvinutú oromotoriku, teda spôsob, akým sú zosúladené jednotlivé svaly jazyka medzi sebou. A tých svalov, ktoré sa zapájajú do vyslovovania hlásky, je pomerne veľa. Zapájajú sa predná, stredná aj zadná skupina svalov. Najzákladnejší je musculus orbicularis oris, teda okružný sval ústny. Je to ten sval, ktorým pracujete, keď špúlite ústa alebo sa usmievate, a zásadným spôsobom ovplyvňuje artikuláciu.
Všimnite si, že pacienti po mozgovej príhode majú ovisnutý ústny kútik. Je logické, že potom je zlá aj ich artikulácia. Veľa tiež pri následkoch cievnych mozgových príhod zohráva lateralizácia hemisfér, teda to, ktorá hemisféra za čo zodpovedá. Každá má na starosti niečo iné, pravá aj ľavá, aj keď sú prepojené.
Teda akési prerozdelenie sfér vplyvu v rámci mozgu?
V podstate áno. (smiech)
V akom veku by malo dieťa začať rozprávať?
To je individuálne, približne v období jedného roka, vtedy by malo prísť prvé slovo, ale nič sa nedeje, ak príde aj trochu neskôr. Stáva sa totiž, že deti, ktoré začnú hovoriť neskôr, potom rýchlo napredujú a predbehnú aj tie, ktoré začali skôr.
Aj dnes existujú logopédi, ktorí deti len "drilujú"
Kedy by nerozprávanie dieťaťa malo byť rodičom podozrivé?
Ak „bezrečovosť" dieťaťa napriek všetkým stimulom, ktoré mu rodičia poskytujú, neprechádza ani vo veku dvoch rokov a viac, treba navštíviť logopéda. V tom veku by už malo mať istú slovnú zásobu, i keď slabú, ale v zásade netreba robiť paniku. Chybou však je, ak dieťa v takom veku úplne mlčí.
Čo s ním ten logopéd robí? Je tu zažitá predstava, že dieťa posadí pred zrkadlo a „driluje" ho výslovnosť.
To je mýtus, ale nedám ruku do ohňa, že niektorí logopédi takto nepracujú aj dnes. Najskôr treba dieťa vyšetriť. Môže ísť totiž o prípad, keď má skrátenú jazykovú uzdičku, čo mu bráni hýbať jazykom, a preto mlčí. Ak proste špičkou jazyka nedosiahne hore, tak sa to koriguje chirurgicky. V zásade sa s deťmi pracuje hravou formou, i keď sú aj logopédi, ktorí naozaj len „drilujú", čo decká, pochopiteľne, nemajú rady. Na ne treba ísť hrami, pexesom a podobne s tým, že sa nácvik hlásky zapojí do celkového kontextu.
Video: Martin Malík názorne ukazuje, ako sa dá naučiť správne vyslovovať hláska "r"
Video: Karol Sudor
Vyvodiť, fixovať, automatizovať
Čo sa tým sleduje?
Postupnosť troch krokov - najskôr ide o snahu vyvodiť hlásku, potom ju zafixovať a následne automatizovať. Prvý krok je teda vyvodenie hlásky, jej definovanie, dieťa sa ju musí naučiť postupne povedať. Čiže ak nevie povedať „r", precvičuje sa rozkmitanie jazyka alebo sa vyslovuje niečo podobné „r" - napríklad „td". Slová ako trpaslík alebo trnka dieťa cvičí a vyslovuje ako „tdpaslík", „tdnka" a podobne. Cieľom je rozvibrovať špičku jazyka. To sa dá docieliť aj špachtľou, ktorú dáte dieťaťu pod jazyk a vibrujete. Používal sa aj vibrátor, čo znie síce zaujímavo, ale šlo o prístroj, ktorý rozvibroval tie štruktúry v ústach, ktoré „vyvolali" práve hlásku „r".
Po vyvodení hlásky ju fixujeme v slovách - na ich začiatku, v strede a na konci, následne prichádza automatizácia, keď sa to snažíme dostať do normálnej reči. Rodič potom musí s dieťaťom cvičiť aj doma, inak sa to celé deje zbytočne.
Stáva sa, že dieťa treba iba „rozrozprávať", teda že vie hovoriť, ale odmieta to robiť, trebárs pre zakríknutosť?
Stáva sa, ale to už patrí skôr do rúk psychológov a psychiatrov.
Nedávno som kdesi videl informácie o istej logopedickej akcii pre deti predškolského veku pod názvom "vyplaz jazyk". Akým spôsobom deťom pomáha vyplazovanie jazyka?
Neviem, o tom som nepočul. Samozrejme, existujú artikulačné cvičenia, možno je to ich súčasť. Jazyk je len sval a ako taký sa dá tiež rozcvičiť. Takéto cvičenia potrebujú aj pacienti po cievnych príhodách, lebo ho majú akoby zablokovaný, jeho pohyblivosť je obmedzená.
Video: Martin Malík názorne ukazuje, ako si rozcvičiť jazyk:
Video: Karol Sudor
Po jazyku sa rozcvičuje čo?
U pacientov po cievnych príhodách sa rieši aj perno-perný uzáver, lebo ten je dôležitý pri artikulácii hlások ako „p", „b", „m". Musí sa vytvoriť dostatočná tenzia, teda napätie tých pier, musia byť schopné vytvoriť tie hlásky. Existuje aj takzvaná orofaciálna stimulácia, teda akási masáž tvárových svalov, ktorá stimuluje zakončenia istých hlavových nervov, dôležitých pre artikuláciu.
U starších to ide pomalšie
Ako rýchlo sa dospelý odnaučí ráčkovať, ak poctivo cvičí?
Ťažko povedať, je to prísne individuálne, a veľa závisí aj od kvality logopéda. Môžu to byť mesiace, ale i týždne, v niektorých prípadoch aj roky. U starších ľudí to totiž ide pomalšie, predsa len sú zvyknutí na isté vyslovovanie a nie je možné ho zmeniť v priebehu pár týždňov.
Dá sa to zvládnuť aj bez logopéda?
Dá, ja som toho príkladom. (smiech) Keď som mal šesť rokov, nevedel som povedať „r". V rámci školy sme mali logopédku, ku ktorej sme museli všetci ísť a ona si vyberala tých, s ktorými bolo treba niečo robiť. Bola už taká staršia, mala dlhé šedivé vlasy zapletené v hrubom vrkoči, mne proste evokovala ježibabu. Zľakol som sa jej, tobôž, keď mi povedala, že k nej musím chodiť každý deň. Vtedy sa vo mne niečo zlomilo, prišiel som domov a zrazu som hovoril krásne „r". (smiech) To je terapia šokom.
Ako majú cvičiť tí, ktorí šušlú?
Tiež na to existuje viac spôsobov, ale v zásade sa to vyvodzuje cez písmeno „t", pri ktorom postupne uberáte hlas a prechádzate do „ts" s tým, že na tvári musíte mať úsmev a špičku jazyka nesmiete vkladať medzi zuby. Musí ostať za nimi. Tak sa cvičia „c", „s" a „z".
Ľudia po mozgových príhodách úplne prestanú rozprávať?
Nie vždy, ale môže sa stať aj to. A len málokedy sa schopnosť rozprávať vráti do pôvodného stavu. Väčšinou už ostane nejaký, aj keď nepatrný hendikep.
Prečo sa to vlastne deje?
Príčin je viac. Môže ísť o náhlu cievnu mozgovú príhodu alebo aj o tumor, ktorý v mozgu postupne rastie a svojím rastom zasahuje alebo tlačí na štruktúry mozgu, dôležité pre reč. Ľavá hemisféra je rečová, teda zodpovedá za 
hlásku, slabiku, slovo a vetu, pravá zodpovedá skôr za nerečové prejavy ako vizuálna pamäť, nerečové tóny a zvuky, hudba, orientačný zmysel, priestorová predstavivosť a podobne. Dôležitá je teda lokalizácia, kde sa príhoda alebo tumor vyskytnú.
Samozrejme, logopéd neobnovuje tie narušené veci v hlave, používa len behaviorálne techniky. Jazyk je systém a narúša sa práve pri cievnych príhodách. Zlyhávajú teda takzvané fatické funkcie, teda spontánna reč, pomenovanie, porozumenie a opakovanie, ktoré treba obnoviť.
Ak má pacient lokalizovanú cievnu príhodu v ľavej hemisfére, artikulačne je na tom dobre - povie vám všetko, reč je správna. Problém je v tom, že nerozumie, lebo má narušené porozumenie. Nevie teda dekódovať informácie, ktoré k nemu prichádzajú. Produkuje neologizmy, teda slová, ktoré neexistujú, alebo cirkumlokúcie, čo sú opisy vecí.
Napríklad?
Príkladom neologizmu je trebárs slovo „sebendík" miesto popolník. Príklad cirkumlokúcie - máte v rukách kľúče, viete, na čo slúžia, ale neviete, ako sa volajú - inými slovami, nenapadne vám, že sú to kľúče, tak ich opisujete, že je to niečo, čo používate, keď idete domov a otvárate dvere. Dôležitá je teda sémantika, význam.
Každé slovo má svoj význam, ale pacientovi to slovo proste nenapadne. Vie, že z pohára sa pije, vie, ako vyzerá, vie ho používať, ale zabudne, že sa to volá pohár. Povie, že je to nádobka, z ktorej sa pije pivo, voda, čokoľvek, ale nespojí si písmená „p", „o", „h", „á", „r". Je to teda léma, takzvaná abstraktná lingvistická reprezentácia, ktorá nemá fonologickú reprezentáciu. Tou je až samotné slovo „pohár".
Sčítanejší sa zotavujú rýchlejšie
Čiže taký pacient sa učí rozprávať ako malé dieťa?
On to má v sebe, v princípe na to nezabudol, len treba rehabilitovať jeho schopnosti, tie fatické funkcie. O tom je práca logopéda. Určite sa aj vám stalo, že ste vedeli, čo myslíte, ale nevedeli ste to zrazu pomenovať. Teraz si predstavte, že sa vám to nedarí takmer pri ničom.
Platí, že človek s väčšou slovnou zásobou, sčítanejší a podobne, sa po cievnej mozgovej príhode zotavuje z hľadiska reči rýchlejšie?
Presne tak, všeobecné vedomosti hrajú kľúčovú rolu. Je to aj istá prevencia pred afáziami (poruchy reči, pozn. autora) - ten, kto má širšiu sémantickú pamäť a väčšiu mentálnu encyklopédiu, má aj lepšiu prognózu. Ale to je len predpoklad, nemusí to tak byť vždy. Čím viac človek vie, tým viac dokáže po takejto diagnóze napredovať.
Sú ľudia, ktorí prehadzujú slovesá, napríklad miesto vety „sadnem si k televízoru a budem pozerať tenis", povedia „pozriem si televízor a budem sedieť tenis". Do rúk akého odborníka patria?
Slovesá sú podľa výskumov doménou frontálnych, teda predných častí mozgu, podstatné mená sú uložené skôr temporálne, teda v spánkovej časti. V takýchto prípadoch zrejme stojí za pokus navštíviť logopéda, mal by vedieť pomôcť.
Pomáhajú v niečom aj jazykolamy?
Samozrejme, z hľadiska artikulácie jednoznačne. Napríklad „rozprostovlasatila si sa alebo nerozprostovlasatila si sa", alebo „šla Prokopa po Prokopa, poď Prokope po priekope, poď Prokope poď domov", „podkopeme my ten popocatepetl alebo nepodkopeme my ten popocatepetl". Plní to svoj účel, najmä u ľudí, ktorí musia s hlasom pracovať profesionálne.
Video: Martin Malík názorne ukazuje, čo by mal človek zvládnuť povedať na jeden výdych:
Video: Karol Sudor
Do akej miery zohráva rolu pri rozprávaní správne dýchanie?
Vplýva na tvorbu hlasu, je to jeden z dôležitých subsystémov, ktoré sa podieľajú na tvorbe reči. Tie základné sú respirácia, teda dýchanie, fonácia, teda tvorba hlasu, artikulácia a prozódia - to sú faktory, ktoré dokresľujú verbálny prejav, teda melódia, tempo a rytmus.
Existujú rôzne dychové cvičenia, je ich veľmi veľa, obľúbené u hlasových pedagógov je, že na jeden výdych by mal človek vedieť povedať takéto niečo: „Nesie vtáčik slamku, slamku dáme kravičke, kravička nám dá mliečko, mliečko dáme mačičke, mačička nám chytí myš, myš dáme kušnierovi, kušnier nám dá peniaze, peniaze dáme mlynárovi, mlynár nám dá múčku, múčku dáme pekárovi, pekár nám dá chlieb, chlieb si nadrobím do polievky a polievku zjem."
To asi nebude cvičenie pre fajčiarov.
(smiech) No, to teda nie. Možno pre tých, ktorí fajčia len jednu denne.
Pomáhajú nám obrázky
Ako konkrétne pracujete s ľuďmi po mozgových príhodách?
To záleží na tom, aký typ afázie prevláda, pretože ten sa dá pomerne spoľahlivo diagnostikovať. Vopred teda poznáme stupeň narušenia funkcií, ktoré sú potrebné pre rozprávanie. Od toho sa odvíja terapia, respektíve rehabilitácia. Používajú sa napríklad obrázky, na ktorých sú zobrazené veci a dotyčný ich musí pomenúvať.
Ak to nedokáže?
Začnem mu dávať sémantické nápovede - ak je na obrázku kniha, ale nevie to slovo povedať, napoviem mu, že ide o predmet, ktorý sa číta, dá sa otvoriť, kúpiť v obchode, spomeniem známych autorov a podobne. Môžem tiež povedať prvú hlásku, slabiku... a niekedy sa pacient chytí.
Toto sa dá ale robiť len vtedy, ak má pacient aspoň relatívne zachovanú spontánnu reč. Pri globálnej afázii to nejde.
Nezabudne ale pacient na druhý deň slová, na ktoré už prišiel?
Treba to opakovať, ale väčšinou ich nezabudne, ak sa mu už raz vybavili. Iné, samozrejme, je, ak príde k recidíve samotného ochorenia. Ťažká je napríklad práca s pacientmi, ktorí sú imobilní, nedokážu prísť sami, za takými treba chodiť na izbu a motivovať ich, pretože sú často rezignovaní.
Pacienti si často ako na prvé spomenú na vulgarizmy
Odmietajú pomoc?
Veľmi často. Sú negatívne naladení, a tak ich treba verbálne bombardovať, kým ich človek nepresvedčí, že to má 
zmysel. Logopéd teda musí byť tak trochu aj psychológ. Takíto pacienti sú často depresívni, najmä vo chvíľach, v ktorých im dochádza, čo sa vlastne stalo. Zrazu sú smutní, plačliví, nemajú zmysel života. Vtedy sa to láme - buď sa naštvú a idú ďalej, alebo to vzdajú a končia zle, lebo nevedia existovať v bežnom živote. Nemôžu ísť na poštu, do banky, kúpiť si noviny, telefonovať... nič.
Poznal som pacienta, ktorý bol zvyknutý na to, že si každý deň kupoval noviny. Zrazu to slovo nevedel vysloviť, ale ostal mobilný, a tak si tie noviny šiel kúpiť. Za ním stálo množstvo ľudí, ale on nevedel vysloviť, čo chce. Prišiel stres, tenzia, ľudia aj predavačka začali frflať, až dospel do štádia, že sa vyslovene naštval a povedal: „Do p..., noviny XY!!!". Potreboval sa len naštvať, musel prísť nejaký spúšťač. Tým bol práve vulgarizmus.
Čo je však horšie, aj tí, ktorí sa snažia cvičiť, po hospitalizácii odídu domov a prestanú s tým. Majú 60 až 70 rokov a za logopédom sa im nechce cestovať.
Čo je pravdy na tom, že človek si často ako na prvé spomenie práve na vulgarizmy?
Stáva sa to veľmi často, lebo to dosť súvisí s prefrontálnou oblasťou mozgovej kôry, ktorá je zodpovedná za 
myšlienky. Často sa hovorí, že práve tam vzniká to, čo chcete povedať, je tam aj centrum, ktoré koriguje, či je to adekvátne, či to vôbec môžete nahlas vysloviť a podobne.
Expresíva sú spontánne a človeka dokážu nakopnúť, nabudiť, jednoducho je „odbrzdený", akoby mal vypité. Mali sme pacientov, ktorí dokázali jedným slovom vyjadriť vzťah k manželke, matke aj svokre. Vulgarizmus bol odstupňovaný, najjemnejší bol pre manželku, najtvrdší pre svokru, tam to už bolo sprevádzané aj istým posunkom. Nazýva sa to koprolália.
Jeden pacient ma pravidelne tituloval oslovením „no ako, ty môj kok..ko, ako sa máš?" Hovoril to s úsmevom na tvári, bol spontánny a fluentný, teda reč bola plynulá, len bol „odbrzdený", a tak som mu to akceptoval. (smiech) Z jeho strany to nebol zámer, po mozgovej príhode môžu prísť aj takéto prejavy.
O tej prefrontálnej oblasti sa hovorí, že tam možno sídli duša.
Áno, napríklad kedysi sa robievali pacientom s ťažkými depresiami takzvané prefrontálne lobotómie, čo bolo až nehumánne. Ten, kto to vymyslel - portugalský neurológ profesor Egas Moniz - dokonca dostal Nobelovu cenu. V praxi to znamenalo, že sa prerušili isté nervové spojenia a pacienti vlastne stratili svoju osobnosť, nevedeli plánovať. Inteligencia síce ostala zachovaná, ale tí ľudia boli bez života, nemali emócie, strachy, očakávania, túžby, plány, sny... proste boli prázdni. To by mohlo evokovať, že duša sídli naozaj niekde vpredu. Ale ako to je v skutočnosti, nevie nik.
Keď sa chce zdravý človek zbaviť nejakých rečových chýb, hradí mu to poisťovňa?
Áno, myslím, že je to hradené, ale je to viazané len na istý počet sedení. Ten problém je aj s ľuďmi po cievnych mozgových príhodách - poisťovňa sedenia neprepláca neobmedzene, limituje to istým počtom sedení, čo je obrovská škoda. Mnohým ten počet jednoducho nestačí a mali by dochádzať dlhšie. Intenzívna starostlivosť je u týchto pacientov dôležitá. Ideálom je každodenná práca s pacientom. Ak príde raz za mesiac alebo raz za týždeň, nemá to veľký význam. Jedno sedenie pritom trvá 45 minút až hodinu.
Milo Urban bol rezervovaný, ale bohém
Vaším dedom bol známy spisovateľ Milo Urban, autor Živého biča. Pamätáte si ho?
Pamätám, hoci keď zomrel, mal som len šesť rokov. Mám naňho jednu intenzívnu spomienku, nie veľmi príjemnú - keď už bol na tom dosť zle, stará mama používala aj staré osvedčené liečebné postupy - vzala kocku cukru, namočila ju do alkoholu a poslala ma, aby som mu ju zaniesol. Nechtiac som sa o neho oprel a on strašne od bolesti vykríkol. Na celý život som si zapamätal, aké to bolo, keď som niekomu nechtiac ublížil. Ešte dlhé roky som si to vyčítal.
Aký bol?
Z rozprávania rodičov viem, že to bol človek, ktorý sa stránil ľudí, nebol príliš spoločenský, i keď v samotnej spoločnosti bol veľmi obľúbený. Mal v sebe akúsi rezervovanosť, ale bol to aj bohém - s kamarátmi navštevoval viechy, stará mama spomínala, ako mu podnapité slečny vyznávali lásku pri víne a podobne. Raz stretol osamelého Jána Smreka, o ktorom je známe, že mal rád Müller Thurgau. Sedel pri fľaške bieleho, a tak sa ho spýtal: „Janko, a čo ty tu tak sám?" A Smrek mu odpovedal: „Akože sám, veď som tu s Müllerom". (smiech)
Do akej miery sa dá cez knihu spoznávať vlastný predok?
Spomienky, ktoré spísal, sú z historického aj z literárneho hľadiska dôležité, lebo spoľahlivo odzrkadľujú dobu, v ktorej žil. Jeho romány sú stará škola, a i keď je považovaný skôr za modernistu, ja ho stále radím medzi Kukučína, Hviezdoslava, Timravu a ďalších. Patril k tej takmer už poslednej generácii autorov, ktorí mali čo povedať, neskôr už bolo výborných autorov pomerne málo. K dnešnej slovenskej literatúre som vyslovene kritický.
Ako hodnotíte Živý bič?
Z hľadiska psychológie je to podľa mňa fantastická kniha. Má v sebe čosi podobné ako Dostojevskij - akúsi sondu do duše jednoduchého človeka na dedine. Inak, bola to jedna z maturitných otázok a ja som musel počas celej strednej školy neustále robiť nejaké seminárne práce, keďže sa vedelo, kto bol môj dedo. Dieťa to vníma ako povinnosť, až v dospelosti tomu človek príde na chuť. Dnes sú pre mňa knihy príjemnou úchylkou.
Poznámka: Rozhovor bol autorizovaný, Martin Malík v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: Redakcia
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
