Bratislava 15. marca (TASR) - Environmentálny aktivista, fotograf a hovorca slovenskej pobočky medzinárodnej organizácie Greenpeace Juraj Rizman sa problematike ochrany životného prostredia venuje už 15 rokov. Záujem o túto oblasť sa preniesol aj do jeho fotografií, ktoré boli publikované už v 11 krajinách a získali aj rôzne ocenenia. O tom, aký posun nastal v environmentálnom povedomí Slovákov a ako vníma zaradenie znečisťovania životného prostredia a klimatických zmien medzi novodobé hriechy, porozprával v rozhovore pre TASR.
- Organizácia Greenpeace sa do povedomia ľudí dostala počas prevratu v roku 1989, keď zelení aktivisti rozdávali medzi demonštrantmi letáky upozorňujúce na potrebu ochrany životného prostredia. Ako vtedy ľudia vnímali problematiku ochrany životného prostredia?
Komunistický režim sa životnému prostrediu nevenoval, bola to zaznávaná téma. Po zmene režimu sa teda zdvihla taká zelená vlna. Životné prostredie sa dostalo pomerne vysoko v rebríčkoch pre verejnosť dôležitých vecí. Výsledkom bolo, že hneď v prvých rokoch po revolúcii sa pripravilo pomerne veľa nových environmentálnych zákonov, Strana zelených dosiahla historicky najlepšie výsledky a ľudia všeobecne prejavovali záujem o ekologické témy. Prišli ale problémy v ekonomike a v rebríčkoch záujmu sa životné prostredie začalo prepadať. Na popredné priečky sa logicky dostala ekonomická situácia, nezamestnanosť a iné.
- Éra zníženého záujmu stále trvá, alebo nastala v tejto oblasti nejaká zmena?
Keď si pozrieme prieskumy verejnej mienky posledných rokov, tak zistíme, že životné prostredie za top prioritu považuje približne tri až šesť percent Slovákov. Kde však vidím posun, to je vnímanie životného prostredia a vidím posun aj v tom, že sa viac ľudí začína zaujímať o to, čo sa deje okolo nich. Prvých desať rokov sme mali pomerne stabilnú členskú základňu, okolo 1000 ľudí a potom zrazu začal boom a dnes máme okolo 10.000 podporovateľov. Asi sa niečo zlomilo po tých rokoch environmentálnej osvety. Zdá sa, že ľudia pomaly začínajú chápať, že životné prostredie je dôležité. Zároveň je to aj taký trend, ktorý je badať v západoeurópskych krajinách, keď sú zabezpečené základné potreby, tak je čas aj na veci, ktoré ľudí normálne zaujímajú.
- Často zaznieva z rôznych radov argument, že ochrana prírody je módna záležitosť. Čím by ste vyvrátili tieto tvrdenia?
Je to do istej miery módna záležitosť, zvyšuje sa záujem o biokozmetiku, biopotraviny a aj slovenskí poľnohospodári sa začali viac venovať produkcii biopotravín. Keby to však bola iba módna vlna, asi by sa to nechytilo.
- Organizácia Greenpeace pôsobila na Slovensku počas všetkých doterajších vlád. Zmenil sa počas pôsobenia jednotlivých premiérov aj prístup štátu k environmentálnym organizáciám?
Pomerne ťažké bolo obdobie rokov 1993 až 1998, keď bola politická situácia všeobecne proti mimovládnym organizáciám, či dobrovoľníckej práci. Bola to pomerne vážna situácia, keď napríklad bývalý minister životného prostredia Zlocha vydal zákaz spolupráce a komunikácie s mimovládnymi organizáciami. Práve tento prístup nás vytesňoval k tomu, aby sme robili tvrdšie akcie na verejnosti. V roku 1998 prišla zmena a treba povedať, že sa vtedy urobil veľký kus práce. Prijali sa zákony, ktoré otvorili štát smerom k občanom a občianskym organizáciám. Bolo to obdobie zmeny, kedy sme vyliezli zo zákopov a začali spolupracovať. Za tejto vlády je to trochu komplikovanejšie, ale nie je to ten stav, ktorý tu bol do roku 1998. Je tu trochu iný prístup k aktivitám mimovládnych organizácií, aj k ochrane životného prostredia. Čo my z nášho pohľadu hodnotíme kriticky, je odbúravanie legislatívy, ktorá umožňovala napríklad účastníctvo mimovládok v rôznych konaniach.
- Vaša organizácia pri poukazovaní na rôzne environmentálne problémy alebo nedostatky volí aj do istej miery kontroverzné formy protestov. Prečo ste si vybrali práve túto cestu?
To je taký mýtus, že Greenpeace to sú tí, ktorí sa priväzujú. Keď sa však ľudia pozrú na to, ako pracujeme, tak zistia, že priame akcie predstavujú päť až desať percent našej práce. Väčšina našej práce je príprava materiálov, environmentálna osveta či práca s ministerstvami a úradmi. Z času na čas sa ale dostávame do situácií, keď bol napríklad porušený zákon alebo nie je vôľa diskutovať o iných, alternatívnych názoroch. Keď sa minú iné možnosti riešenia a treba poukázať na prešľapy, tak sa nebojíme ísť napríklad aj do demonštrácií či iných protestov. Je to súčasť stratégie, my pracujeme v rámci rôznych kampaní s politikmi, s verejnosťou i s médiami a týmto spôsobom sa snažíme šíriť informácie a upozorňovať na stav vecí, ktoré sa nám nepáčia.
- Čo hovoríte na zaradenie znečisťovania životného prostredia a klimatických zmien medzi novodobé hriechy kresťanstva? Myslíte si, že vyhlásenie Vatikánu môže pomôcť v zmene ekologického myslenia ľudí?
Je to skôr symbolický krok, ale z nášho pohľadu je dôležité, aby si veriaci uvedomili aj túto súvislosť, kiež by to padlo na úrodnú pôdu. Je dobré, že cirkev reflektuje aj tieto témy a že dokázala takýmto spôsobom reagovať na modernú agendu.
- Ako by ste na záver zhrnuli situáciu na Slovensku v oblasti ekológie a prístupu k nej?
Prežívame začiatok ekologického boomu, ale to nie je stále taký rozmer ako v Nemecku alebo v USA. Čaká nás v tomto smere ešte dlhá cesta. Ekologické správanie sa ešte stále to nie je bežná vec. Je vidno, že ľudia majú väčší záujem, ale nie je to taký boom ako bol napr. v Nemecku v 80. rokoch.
- Ale ľudia sa už aspoň viac zapájajú do ochrany životného prostredia, čo možno vidieť napríklad pri kauzách skládky v Pezinku alebo elektrárni v Trebišove?
Aj ľudia, ktorí sa nevenujú ochrane životného prostredia, sa do nej začínajú zapájať, keď sa ich to priamo dotýka. V tomto smere je vidieť obrovský nárast záujmu. V minulosti sme väčšinou takéto problémy riešili my, ale my máme relatívne obmedzené možnosti. Je lepšie, keď vznikne nejaká lokálna iniciatíva, ktorej pomáha etablovaná mimovládna organizácia. To sa odrazilo aj na úspešnosti takýchto akcií. Je to pozitívny trend, keď niektorým ľuďom už isté veci lezú na nervy a dokážu sa nielen ticho pozerať, ale aj reagovať. To je dôležité nielen z pohľadu životného prostredia, ale aj z pohľadu vytvárania občianskeho povedomia a budovania demokratického systému.
