Bratislava 15. marca (TASR) - Hovorca Ústredného zväzu Židovských náboženských obcí na Slovensku Jaroslav Franek (1946) sa venuje problematike antisemitizmu a židovskej histórii. Vyučuje elektrotechniku na Fakulte elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity v Bratislave.
Ako hodnotíte vznik a samotné fungovanie, respektíve politické usporiadanie slovenského štátu?
Vznik slovenského štátu hodnotíme predovšetkým ako vedľajší produkt nacistického rozbitia 1. ČSR. Slovenská republika nevznikla 14. marca 1939 z iniciatívy a vôle občanov žijúcich na území Slovenska, ale na želanie nacistického vodcu Adolfa Hitlera, ktorý nebol ochotný akceptovať existenciu Československa ani v oklieštenej pomníchovskej podobe. Slovenský štát (správnejšie Slovenská republika) v rokoch 193945 fungoval ako satelitný štát Tretej ríše. Režim, ktorý v tomto štáte vládol, niesol všetky typické znaky fašizmu: vodcovský princíp, vládu jednej štátostrany, potlačenie demokratických tradícií (1. Československej republiky), demontovanie pluralitného politického systému, extrémny nacionalizmus, odmietnutie rovnosti ľudí, ignorovanie medzinárodného práva, zavedenie (mimoriadne prísneho) rasového zákonodarstva, ako aj ďalšie prvky, ktoré dávajú spomenutému režimu punc fašizmu. Navyše slovenský štát sa morálne a do istej miery aj fakticky podieľal na vedení dobyvačnej vojny v spolupráci s hitlerovským Nemeckom.
Holokaust, ako by ste porovnali situáciu na Slovensku s ďalšími stredoeurópskymi štátmi, bola niečím špecifická?
Slovenský štát bol snáď jedinou krajinou, ktorá deportovala svojich židovských občanov na základe vlastnej legislatívy, vlastnými mocenskými, úradnými a dopravnými orgánmi a ktorá dokonca nacistom platila tzv. "osídľovací poplatok" za každého deportovaného občana židovského pôvodu. Ako protislužbu sa nacisti zaviazali, že deportovaný občan sa nebude domáhať svojich majetkových práv na Slovensku. Aj táto dohoda má značnú výpovednú hodnotu. Deportovaní Židia zo Slovenska patrili k prvým obetiam vražednej mašinérie koncentračných táborov umiestnených na území Poľska. Porovnávať situáciu je vždy problematické, ale dovolil by som si povedať, že Slovensko patrilo k štátom, kde bola situácia pre Židov mimoriadne nepriaznivá.
Dá sa určiť miera zodpovednosti za holokaust zo strany Slovákov, nakoľko išlo o dobrovoľnú aktivitu politických elít alebo tlak Nemecka?
Deportácie Židov sa robili napriek mnohým veľmi významným protestom vplyvných štátov a politikov, opakovane proti nim protestoval aj Vatikán. Slovenské orgány, obzvlášť minister vnútra Alexander Mach, verejne zdôrazňoval, že deportácie sa nerobia na nátlak zvonku, ale sú dôsledkom rozhodnutia slovenských orgánov. O morálnej a politickej zodpovednosti ľudáckeho režimu za rasové zákonodarstvo a deportácie Židov sa nedá pochybovať. Akú rolu pri tvorbe zákonov alebo aktivít režimu mal tlak z Nemecka je ťažko diskutovať. Dnes je totiž na Slovensku značný počet historikov, ktorí sa snažia o rehabilitáciu politikov a režimu slovenského štátu a hľadajú argumenty na relativizovanie alebo ospravedlňovanie ich zločinov. Častý a ošúchaný argument v tejto súvislosti hovorí o nátlaku nacistov. Nátlak sa vylúčiť nedá, na druhej strane je však isté, že mnohí predstavitelia režimu robili veľmi ochotne značnú nadprácu.
Bolo možné, že vedúci predstavitelia slovenského štátu nevedeli o tom, čo sa deje s deportovanými?
Vedúci predstavitelia slovenského štátu boli opakovane a dokázateľné upozorňovaní, že deportácie Židov prinesú podstatnej väčšine deportovaných smrť. Poznali aj vzťah nacistov k Židom, boli informovaní o masovom vraždení Židov na východnom fronte. Je pravdepodobné, že nevedeli podrobnosti o priemyselnom vyvražďovaní Židov vo vykynožovacích koncentračných táboroch. Ale je nepredstaviteľné, aby si mysleli, že na prácu idú napr. "vozičkári", ústav duševne chorých, slepecký ústav, maloleté siroty, invalidi a pod. Aj tieto kategórie židovských občanov boli deportované a následne vyvraždené. O cynizme vedenia slovenského štátu svedčí aj to, že svoj postoj voči deportácii nezmenili ani v období, keď už bol osud obetí verejným tajomstvom. Najvyšší predstaviteľ režimu, prezident Tiso, neprejavil svoju ľútosť voči desaťtisícom obetí ani v období, keď stál pred národným súdom, vyčítal mu to (v 90tych rokoch) aj jeho vlastný obhajca Dr. Žabkay.
Dá sa povedať, že sa antisemitizmus na Slovensku, resp. v ČSR šíril už pred 2. svetovou vojnou, respektíve ho podporovala katolícka cirkev už aj pred 2. svetovou vojnou?
Antisemitizmus je sprievodným znakom európskej spoločnosti už dlho, nepochybne sa jeho prejavy objavovali aj v uvedenom období. Aj katolícka cirkev od raných čias pestovala tradíciu náboženského antisemitizmu, avšak rozsah antisemitizmu v predvojnovom období je zanedbateľný v porovnaní s tým, čo sa objavilo v rokoch 1939 45, vtedy sa antisemitizmus stal oficiálnou politikou štátu.
Váš postoj k prezidentovi Jozefovi Tisovi, zlyhal ako kňaz? Dá sa hovoriť o kresťanstve v súvislosti s deportáciami? Akú rolu mala katolícka cirkev?
Toto je otázka pre niekoho iného. Ak niektorí predstavitelia katolíckej cirkvi považujú to, čo sa dialo v spomenutom období 1939-45 za kresťanské, tak môžeme len vysloviť svoje poľutovanie nad týmto postojom. Myslíme si, že v postojoch katolíckej cirkvi na Slovensku významne absentuje jasný a chceme dúfať, že aj negatívny postoj k fašizmu a jeho prejavom. Nielen k fašizmu, ktorý sa prejavoval mimo našej krajiny, v Nemecku a Taliansku, ale aj k tomu, ktorý tu vládol v rokoch 193945 a ktorý sa významne podieľal na brutálnom vyvraždení podstatnej väčšiny slovenských Židov.
Do akej miery zdecimoval slovenský štát židovskú komunitu, dá sa hovoriť takmer o jej vyhladení po vojne?
Počas 1. ČSR žilo na Slovensku 136 tisíc Židov, slovenský štát mal v porovnaní s predvojnovým Slovenskom oklieštené územie, zdedil cca 90 tisíc Židov. Dve tretiny z tohto počtu, asi 58 tisíc, bolo deportovaných v priebehu roku 1942, skoro všetci boli zavraždení. Neskoršie deportácie (v rokoch 1944, 1945) sú menej zdokumentované, odhaduje sa, že z pôvodných 90 tisíc Židov sa konca vojny dožilo približne 12 tisíc osôb. Približne rovnaký počet Židov sa dožil konca vojny na južných územiach, teda povojnový počet židovských obyvateľov sa dá odhadnúť na cca 20 až 25 tisíc. Aj tento počet sa znížil dôsledkom emigračných vĺn v rokoch 1945 - 48 a v roku 1968. Dnes je na Slovensku približne tri až šesť tisíc obyvateľov židovského pôvodu, je to však len odhad.
Akým spôsobom sa Židia zachraňovali, kto im pomáhal, dá sa povedať, že niektorá z komunít pri nich stála viac?
Sme vďační každému jednému záchrancovi, patrí im naša vďačnosť a úcta. Títo ľudia neraz ohrozovali životy vlastných rodín a seba, aby pomohli prenasledovaným a štvaným Židom. Záchrancovia pochádzali z celého spektra slovenskej spoločnosti, boli medzi nimi aj mnohí katolíci, ale podľa mojich informácií najväčší počet záchrancov pochádza z radov evanjelickej komunity. Treba dodať, že počet Slovákov ocenených titulom Spravodlivý medzi národmi je (vzhľadom na celkovú populáciu) mimoriadne vysoký.
Arizácia, kto z nej najviac ťažil, aké motívy k nej ľudí viedli?
Arizácie sa zúčastnilo široké spektrum ľudí. Bola tu vidina rýchleho a bezprácneho zisku, pokušenie bolo značné, podľahli mu mnohí. Bol to aj úmysel režimu, ktorý z arizátorov urobil spolupáchateľov svojich zločinov, zaviazal si ich a vytvoril vrstvu režimistov. Postoje arizátorov sa prenášajú aj generačne, aj keď v dnešnej slovenskej spoločnosti sa už asi nikto nehlási k tomu, že jeho predkovia arizovali. Sú prípady, keď arizovaný majetok dodnes pretrváva v rukách potomkov arizátorov, prípady, keď dedičia arizovaného majetku úspešne reštituovali a pod.
Vyrovnali sa Slováci s minulosťou holokaustu - elity, verejnosť, katolícka cirkev? Nakoľko na Slovensku dodnes pretrvávajú antisemitské tendencie, u koho a v čom sa prejavujú?
Žiaľ, značná časť slovenskej spoločnosti sa na obdobie slovenského štátu nedokáže pozerať objektívnym pohľadom. Dochádza k značnému posunu názorov v prospech slovenského štátu, objavujú sa nové inštitúcie aj jednotlivci, ktorí sa snažia rehabilitovať predstaviteľov a režim slovenského štátu. Dochádza k stále častejšiemu glorifikovaniu odsúdeného a popraveného "vodcu a prezidenta" Jozefa Tisa. Tento trend je silný a trvalý. Ľudí, ktorí sa v mene zdravého rozumu a objektívnej reflexie fašizmu stavajú proti tomuto prúdu, je veľmi málo, sú ostrakizovaní a marginalizovaní. Prebieha tu plazivá rehabilitácia slovenského fašizmu. Veľmi tú absentujú osobnosti a intelektuálna elita so všeobecne akceptovanou autoritou, pod situáciu sa podpisuje aj to, že v slovenskej politike sú rozhľadení intelektuáli veľmi zriedkaví (pokiaľ vôbec jestvujú).
Je odškodnenie židovskej komunity zo strany SR - finančné, respektíve formálne cez ospravedlnenia v porovnaní s inými stredoeurópskymi krajinami dostatočné?
V minulosti prebehlo niekoľko odškodňovacích aktivít, v podstatnej väčšine prípadov sa otvorene hovorilo o symbolickom odškodnení, aj odškodňovacie sumy boli symbolické. Porovnávať situáciu v jednotlivých krajinách si nedovolím, ale vo všeobecnosti platí, že odškodnenie obetí holokaustu žijúcich vo vyspelých krajinách Európy bolo vyššie ako odškodnenie Židov z východnej Európy.
Aká je miera informovanosti o období 1939-45, myslíte, že sa o slovenskom štáte dostatočne informuje, nakoľko objektívne, dostatok historikov sa venuje tomuto obdobiu v porovnaní s okolitými krajinami?
Informácie o slovenskom štáte sa podávajú stále častejšie formou, ktorá nereflektuje celú šírku problematiky, ale snaží sa o relativizovanie a spochybňovanie jeho negatívnych stránok a vyzdvihovanie pozitívnych stránok. Fakty o zločinnej podstate režimu sa bagatelizujú, zodpovednosť predstaviteľov štátu sa spochybňuje, proste "nikto za nič nemôže". Tento trend nemožno označiť za objektívnu reflexiu obdobia fašizmu, ktorý tu celkom určite jestvoval.
