Bratislava 16. marca (TASR) Čo sa týka osamostatnenia slovenského štátu v marci 1939, slovenská, ale aj česká historiografia konštatuje, že reprezentácia Slovenska nemala inú voľbu. Iná vec je vývoj, ktorý nastal potom. Na margo ultimáta Adolfa Hitlera, ktorý ponúkol Slovensku buď "samostatnosť" pod jeho ochranou, alebo rozdelenie medzi Poľsko a Maďarsko, to povedal politológ Juraj Marušiak.
"Myslím, že problémom nebola slovenská štátnosť ako taká, problémom bol režim, ktorý sa na Slovensku v roku 1939 etabloval," povedal s dodatkom, že režim sa zúčastnil vo vojne po boku Hitlera a deportáciami židov sa diskvalifikoval úplne.
"Je ťažké spätne dedukovať, nakoľko bol kto stotožnený s režimom," dodáva Marušiak. Po bitke pri Stalingrade sa podľa neho na Slovensku postupne vytvorilo podhubie na povstanie. "V národnom povstaní zohrávali dôležitú úlohu práve elity slovenského štátu, najmä armáda a žandárstvo, alebo aj ekonómovia bolo to vidieť dokonca na niektorých členoch vlády, napríklad u Imricha Karvaša a Petra Zaťku, ale aj iniciatívach generála Čatloša, ministra obrany." Verejná mienka na Slovensku sa podľa neho začala otáčať s nárastom nielen autoritatívnych, ale aj fašistických tendencií. Lojalitu voči Tisovmu režimu podkopávali aj neúspechy nemeckých vojsk na východnom fronte a čoraz väčšia podpora exilovej československej vlády.
Sebareflexiu ohľadom genocídy slovenských židov, ktorých Slovensko poslalo na smrť viac ako 60 tisíc, vrátane žien a detí, podľa neho naša krajina prekonala.
"Už prvá slovenská Národná rada po roku 1993 prijala vyhlásenie, ktorým sa odsúdia akty deportácií a konštatovala, že sa diali 'slovenskými rukami'," komentuje rozsah slovenskej sebareflexie. Už za bývalého režimu bolo neoficiálne, proti vôli vtedajšej moci prijaté vyhlásenie, ktoré podpísal Ján Čarnogurský, Milan Rúfus a ďalšie osobnosti. "V roku 2004 Ústav politických vied realizoval prieskumy, ktoré sa týkali historického povedomia obyvateľstva a z týchto prieskumov vyplýva, že pozitívne vnímajú Slovenské národné povstanie," poznamenal Marušiak.
Na otázku TASR, ako prebehli podobné vysporiadania sa so zločinmi minulosti v Maďarsku a v Poľsku, odpovedal, že napríklad Maďarsko sa snažilo v minulosti realizovať svoje územné nároky, nebolo však automatickým vazalom Hitlera.
"Ale aj Maďarsko do okupácie podporovalo poľský exil, dokonca túto pomoc poľskému exilu koordinoval otec neskoršieho premiéra Józsefa Antala," reaguje Marušiak na otázku, prečo nevypuklo protinacistické povstanie aj v Maďarsku. "Cez Maďarsko utekali do zahraničia napríklad príslušníci poľskej armády," uzavrel s dodatkom, že niektoré štruktúry poľského odboja existovali priamo v Maďarsku. "Priamo na brehoch Balatonu existovalo poľské gymnázium," povedal Marušiak. "Horthy si uvedomoval riziká, ktoré vyplývali z dlhodobej závislosti na Nemecku," napokon, odporúčam si naštudovať prípad maďarského premiéra Pála Telekyho, ktorý spáchal samovraždu na protest voči politike Tretej ríše.
