S hokejom ste začínali v Bratislave. Prečo ste už v mladosti odišli do Prahy?
Chcel som ísť na bratislavskú Fakultu telesnej výchovy, kde bol rektorom bývalý partizán. Ten však razil teóriu, že na škole nepotrebuje žiadnych výkonných športovcov, len pedagógov. Povedal som si teda, že kašlem naňho a šiel som narukovať do Dukly Praha.
To bol jediný dôvod?
Druhý dôvod bol ten, že som mal na tréningu konflikt so spoluhráčom. Podkopol mi nohy, ja som mu to vrátil, vyhodili ma z tréningu, napálili ma aj novinári, a tak nebolo o čom. Zavolal som trénerovi Koberovi, v bielom baloňáku sadol na vlak a odcestoval do Prahy. Zazvonil som na Strahove, službu mal práve slávny boxer Torma, ktorého som poznal z olympijských hier, a hovorím mu: „Prosím vás pekne, prišiel som za pánom Koberom." A on mi práskol cez to okno do rypáku so slovami: „Za akým pánom, tu sú len súdruhovia." (smiech)
Neskôr vás ale z Prahy prevelili do Jihlavy.
Áno, celú Duklu, lebo v hlavnom meste bolo priveľa ligových družstiev - Tankista, Dukla, Motorlet aj Sparta. Tam sme rok bývali v hoteli, boli sme najväčší kingovia, ale časom nás hodili do kasární. Nakoniec som sa vrátil do Bratislavy. Chcela ma aj Sparta, doniesla neuveriteľný balík peňazí, za ne som mohol postaviť dom. Ale frajerku som mal v Bratislave, navyše za mnou došiel vtedajší viceprimátor Čeman, ktorý mi tvrdil, že mi vystroja parádnu svadbu, hoci som o žiadnej neuvažoval, a tak som si zvolil Bratislavu. Aj tak bolo - plné námestie ľudí, klasická socialistická trojsvadba - Čapla, Barta, Golonka. Ani som sa nenazdal a bol som ženatý, pritom sme nemali byt. Ten som dostal až po roku na Februárke, kde bol mojím susedom - kto iný, než Meky Žbirka.
Po revolúcii sa čakalo, že sa objavím medzi spolupracovníkmi ŠtB
Na Februárke ste mali aj nepríjemnejších susedov, nie?
U tých druhých susedov (ŠtB, pozn. autora) som si posedel dvakrát. Raz, keď ma vyšetrovali po olympiáde v Grenobli, druhýkrát, keď sem došli Rusi. Mal som u nich domovské práva. (smiech)
Čo ste vyviedli v Grenobli?
Nič, len sme porazili Sovietov a klepali sme hokejkami o ľad. Tým sme údajne pobúrili národ.
To bola tá situácia, o ktorej sa traduje, že ste akoby počúvali, či ešte zo ZSSR tečie ropa?
Presne tak. Okrem toho šlo ešte o jednu blbosť. V Bratislave v roku 1969 robila so mnou francúzska televízia rozhovor. V ňom sme šli popri plote, na ktorom boli nápisy „Smrť ruským fašistom" a podobne. Ani som si to neuvedomil. Nejaký veľvyslanec v Paríži to videl v tamojšej televízii a poslal to našim vládcom. Údajne sme to tam nakrúcali naschvál.
Aký ste mali vzťah ku komunistom?
Nie dobrý, ale verím, že mnohí po revolúcii čakali, ako sa v novinách objaví, že aj ja som bol v ŠtB. Všetci si mysleli, že hrám s nimi, hoci som bol pomaly jediný, ktorý s nimi nič nemal.
Ťahali vás do strany?
Ťahali, v Dukle Jihlava som bol predsedom SZM (Socialistický zväz mládeže, pozn. autora), ale najlepšie boli schôdze - ani raz sme sa nezišli. Všetky referáty som napísal dopredu, nahlásil som stopercentnú účasť a bolo. Ak sme sa niekde stretli, tak jedine vo vinárni. Ako šéf som si však vypýtal rádio, magnetofón, aby sme mali v kabíne veselo. SZM takéto veci svojim najlepším organizáciám naozaj dával, a my sme boli najlepší, veď na papieri to tak vyzeralo. (smiech)
Boli ste v tej strane?
Nie. Ani čakateľ, ani nič.
Pracoval som, lebo bolo treba živiť rodinu
Po návrate do Bratislavy ste vyštudovali Vysokú školu ekonomickú. Prečo?
Bola rovno oproti zimnému štadiónu. (smiech) Ale nie, už som spomínal, že na Fakulte telesnej výchovy boli proti výkonným športovcom, tak som si našiel inú školu. Posledné tri ročníky som však vzhľadom na nedostatok financií robil externe. Ale skončil som s výborným výsledkom, dokonca mi tam ponúkli miesto odborného asistenta. Lenže keď mi povedali plat, ktorý činil 700 korún, hneď bolo po celom asistentovi a radšej som hral hokej.
Nastúpili ste však do Matadorky a neskôr aj do Dimitrovky.
Iste, veď bolo treba živiť rodinu.
Prvotriedny športovec vtedy nevyžil z hokeja?
To bolo obdobie prechodu z amatérskeho ponímania hokeja na profesionálny, takže vtedy nie. Robil som teda aj inžiniera, dostal som tam 1800 korún, na šiestu som musel byť normálne v robote.
Poviem vám takú príhodu - Na Februárke som býval rovno pri zastávke električiek. Keď som počul, ako električka brzdí, vždy som na seba hodil kabát, zbehol dve poschodia a preskočil cez chýbajúce okno na bráne tak, aby som stihol vyskočiť na stúpadlo električky. Lenže raz niekto tú bránu zasklil, rozospatý som sa rozbehol a drb ho cez to sklo. Celá električka sa zabávala, ani som nešiel do roboty a povedal som si, že kašlem na nich. A viac som do roboty nešiel.
Mohli ste ísť autom.
Kdeže, vtedy sa kupovali autá na to, aby sa šetrili. Len sa „pucovali" a držali v garáži, jazdilo sa len v sobotu, nie ako dnes. Leštili sa, dávali na ne poriadne výfuky, aby robili hrmot, ale nejazdilo sa.
S Jožom Adamcom mám nádhernú príhodu - raz som šiel v teplákoch odviezť svokru a narazil som práve naňho. Pýta sa ma, či ho nehodím do Devína. Jasné, že som ho vzal. Tam ma donútil ísť s ním do baru. V teplákoch! Od vrchného doniesol sako a skončili sme v lóži. Domov sme šli ráno o štvrtej, v Octavii sme boli natlačení siedmi, jeden mal hlavu vonku, čo celú cestu vracal. Adamca som viezol na Mladú Gardu, kde býval, a tam mi vraví - že s tým autom nevyjdeš po schodoch? Ja, že čoby nie. Rozbehol som sa a tresk - ostali sme tam zakliesnení, nešlo to dopredu ani dozadu. Celý internát v oknách, výfuk odtrhnutý, chladič tiež... katastrofa.
Kedysi sa vyberali talentovaní, dnes bohatí
Ako sa dá vysvetliť, že Československo ako malá krajina bola v hokeji vždy medzi najúspešnejšími?
Je to jednoduché - bola tu mimoriadne kvalitná práca s dorastencami. Nemali sme síce toľko zimných štadiónov, ale chodili sme hrávať na prírodný ľad, my napríklad na Kuchajdu. A talenty, ktoré sa tam objavili, nachádzali manažéri klubov. Od športovej školy sme dostali výstroj, nemuseli sme platiť za trénovanie, za trénera, za nič, všetko sme mali zadarmo.
Kvalitní chlapci z ulice proste dostali šancu. Nájdite mi dnes kvalitného chlapca z chudobnej rodiny, ktorý má šancu niečo dosiahnuť. Môže si taký kúpiť hokejku za 4 tisíc, korčule za 10 tisíc? Keď matka v Tescu zarobí 8 tisíc? A kde sú rukavice a ostatný výstroj, kde sú peniaze za tréningy? Vtedy sa vyberali talentovaní, dnes bohatí.
Po revolúcii sa táto éra skončila, na špici sa však držíme aj dnes. Po osemnástich rokoch to už asi nebude len pozostatkami štátnej podpory mladých talentov.
Áno, ale dlho hrala prím obetavosť samotných rodičov, ktorí do toho vrážali peniaze. Posledné výkriky nadaných chalanov vo veľkom hokeji boli možno Hossovci a ich generácia. Ukážte mi dnes jediného špičkového hráča, ktorý odtiaľto vzišiel. Možno ešte v malých mestách ako Trenčín, kde ľudia nemajú ďaleko na štadión, a teda sa znižujú náklady na dopravu, tam to ako-tak funguje. Mesto platí žiakom ľadovú plochu. Ale inde...
Ťažíme teda len z minulosti?
Samozrejme. Veď mi ukážte nejaký talent. Trenčín má pozbieraných hráčov z celej republiky, lebo za čias Dukly mali vojaci financie a rodičom i mladým chlapcom vedeli ponúknuť športovú školu dorastu. Tak sa objavili Handzuš, Demitra, Šatan a ďalší. Slovan na to nemal peniaze, vtedy to bol predsa štátny podnik.
Dole vodou ideme už dávno
To ale znamená, že s naším hokejom to skôr či neskôr pôjde dole vodou. Minimálne od chvíle, keď doslúžia súčasní našinci v NHL.
Akože to pôjde dole vodou? Veď už to dávno ide. Tri roky sme nič nedosiahli. A najväčšia katastrofa nastala vďaka víťazstvu na majstrovstvách sveta. Síce sme sa zapísali do dejín, ale nikto už neskúmal, koho sme to vlastne porazili. Proti komu sme to vyhrali?
Proti Rusom.
Áno, ale tí tam mali len ligový výber. Nebol medzi nimi žiadny profík z NHL. Vlastne bol, jeden, ale ten nehral. V Göteborgu sme teda vyhrali šampionát proti ligovým hráčom z Ruska. Švédi tam mali štyroch profíkov, Fíni piatich, my sme mali také celé mužstvo. Aj Kodeš vyhral tenisový Wimbledon len preto, že štrajkovali najväčší svetoví hráči. To si treba zapamätať.
Smerujete k tomu, že sa ten úspech preceňuje?
Bol nadnesený, zaspali sme, prestalo sa čokoľvek robiť, stále sa len oslavovalo, lebo sme si mysleli, že sme špička. Pritom rok predtým sme sa ani nedostali cez kvalifikáciu na olympiádu. A nie raz, dvakrát sa nám to nepodarilo. A o tom sa nehovorí, tu každý vraví len o úspechoch. Pritom USA ani Kanada po olympiáde do Göteborgu neposlali takmer žiadne celky, šli tam len tí hráči, ktorí chceli. Povedali im - prihláste sa, kto chcete, a bežte si zahrať. Ja som už vtedy v televízii povedal - dávajte pozor, aby tento náš úspech nebol aj koncom našich úspechov.
Veď potom sme mali bronz.
No a za tým? Nič, koniec.
Chýba súdržnosť hráčov a disciplína
Čo by sa teda malo robiť?
Niečo so súdržnosťou hráčov. Mali by si povedať, že „poďme na to", ako v minulosti. To zaniklo.
Dôvod?
Každý náš hráč v NHL má svoje individuálne názory, niektorí aj nadácie, aktivity, akcie, čokoľvek. Zíde sa jedna partia, druhá je vynechaná, proste to už nie je ten jednoliaty kolektív ako kedysi. Vtedy sa všetci stretávali, mali spoločné akcie, ťahali za jeden povraz. Dnes sú roztrieštení.
Vy vidíte len chyby hráčov?
Veď ak sa nevedia dať dokopy, logicky ide o chybu ich myslenia. Jeden má svoju nadáciu, druhý inú, tretí štadión a tak ďalej... každý zarobil už toľko peňazí, že jeden od druhého nie sú závislí, nepotrebujú sa. To je prvý krôčik k tomu, aby sa mužstvo nedalo dokopy. Vidieť to aj v Rusku - tam tiež nevedia postaviť poriadne mužstvo, lebo každý má svoje individuálne záujmy. Ovečkin nechce reprezentovať, lebo je tam funkcionárom XY, iní nechcú, lebo je tam Fetisov, proste sa rozbili. A deje sa to aj vo Švédsku, tí majú tiež profíkov, ktorí odmietajú chodiť na svetový šampionát.
Chýba teda motivácia?
Presne. Dostali sa do skupiny tak vysoko motivovaných hráčov, že nevidia dôvod, aby hrali za národné mužstvo a riskovali nejaké zranenie alebo prehry. A svoje tiež hrá to, že po majstrovstvách príde Slovák do kabíny v NHL a vedľa neho sedí Američan, ktorý ho porazil, a povie mu „no ako ste to hrali, čo chcete". Veď si všimnite, koľko sme mali v poslednej dobe hráčov, ktorí odmietli prísť a vyhovárali sa na zranenia, pričom zranení vôbec neboli.
Niektorým sa tiež absolútne nepáči disciplína v národnom mužstve, ktorú takí Kanaďania berú ako samozrejmú vec. Keď tréner niečo povie, tam to platí. U nás nie. Tu nechýba ekonomická motivácia, ale tá, že niekto môže byť majstrom sveta alebo víťazom olympiády. To je pritom prvoradé. Pozrite sa na Čechov - za majstra sveta mali vypísanú odmenu 300 tisíc, my až milión. Tam tiež kedysi Jágr ochotne prišiel pomôcť a už sa mu nechce. Začínajú mať podobný problém ako my. Lenže majú širší výber a dvakrát toľko hráčov v NHL.
Nemá na tej situácii podiel aj náš zväz? Ten ste v pomenovaní príčin úplne vynechali.
V tomto nemôže nič robiť. Je rád, že hráči sú ochotní za Slovensko nastúpiť a robí všetko pre to, aby hráčov motivoval a vytváral im podmienky. Veď o tom, že sa zväz snaží, svedčia aj výšky odmien, ktoré hráči poznajú už vopred.
Podľa vás je povinnosťou hráča, aby prišiel reprezentovať, ak ho tréner nominuje?
Nie je. Ale je to o morálke.
Veď o nej hovorím.
To je ťažko, nemôžem odsúdiť niekoho, kto sa vyhovorí, že sa necíti dobre a nechce reprezentovať. Keď som trénoval reprezentáciu, hráčom som sa neprosil. Majú mať v sebe morálny záväzok ku krajine za to, že ich tu niekto naučil hrať hokej, lebo v NHL si svoj talent už len vylepšili. Za odmenu by mali pomôcť národnému mužstvu, aby motivovali aj divákov, aj deti, ktoré tak môžu začať s hokejom. Je to otázka morálneho cítenia, ale nestačí to brať len ako výlet, ale sa aj na tých štrnásť dní podriadiť trénerovi, hoci ten zarába menej ako hráč v NHL. Hráč nemôže brať trénera ako menejcennú osobu, ako je to občas u nás zvykom. To je veľmi vážna vec - treba akceptovať všetko okolo mužstva.
Takú blbosť som v živote nepočul
Nemôže byť problém aj v tom, že niektorí necítia potrebu reprezentovať krajinu, kde hokejovému zväzu šéfuje bývalý eštebák?
Takúto blbosť som v živote nepočul. A to má hrať nebodaj Široký alebo kto? Povedzte mi, kto by asi z týchto hráčov podľa vás kvôli Širokému nenastúpil? Snáď Šťastný?
Pýtam sa.
Však ten tu ani nikdy nehral. Koľko tu odohral zápasov? Prosím vás pekne, táto generácia hráčov niečo ako ŠtB ani nevníma. Pozrite si, koľko majú tí hráči rokov. Ani nevedia, čo to tá ŠtB bola. Tomuto sa teda divím, rozprávame o ŠtB v hokeji, ale nevidíte, koľko spolupracovalo politikov, sú tam dodnes a riadne zazobaní. A tí, čo tu naozaj bojovali, nemajú v podstate nič a sú chudobní ako kostolné myši.
Z morálneho hľadiska je správne, ak zväzu šéfuje človek, ktorý udal vlastnú matku?
To nie je môj problém. Pre mňa je dôležité, čo človek robí pre hokej. A keď sa na to tak pozerám, morálka sa dnes príliš nenosí.
Do športu morálka nepatrí?
Patrí, ale za predsedu zväzu ho zvolili ľudia z celého Slovenska.
Pýtam sa, či je v poriadku, keď zväzu šéfuje človek, ktorý je podozrivý morálnych pokleskov. Ak niekto udá vlastnú matku ŠtB, je podozrivý zo špekulácií s Harvardskými fondami, tak...
Ja sa pýtam, kto dnes rozhodne, čo je to morálny poklesok. Čo kto o tom rozhoduje? Nie je morálnym pokleskom, ak niektorí ľudia sedia v parlamente alebo vo vysokých funkciách? To nie je morálny poklesok? A nedajú pritom do športu ani korunu? To mám dnes moralizovať o Širokom preto, že je tam, kde je? Ja som ho určite nevolil, lebo nemám hlasovacie právo, ale rozlišujem ŠtB a politiku od toho, čo ten človek pre šport urobil. Faktom je, že po príchode Širokého nastal na hokejovom zväze poriadok, v tej byrokracii je systém a všetko funguje.
Široký je dobrý manažér
Považujete ho teda za dobrého šéfa?
Považujem ho za dobrého manažéra, lebo hokejový zväz teraz pracuje na profesionálnej úrovni. Predtým pracoval na amatérskej, vtedy ľudia neboli zaplatení a robili to dobrovoľne. Šport sa pritom musí robiť profesionálne. Ja Širokého neobhajujem, aby som bol úprimný, osobné kontakty nemáme príliš dobré. Maximálne sa pozdravíme, príliš spolu nediskutujeme.
Aký je váš súkromný názor na prácu zväzu?
Stále si myslím - a poviem to aj verejne, že my všetci, ktorí sme hrali za Československo, sme v hokejovom dianí Slovenska odpílení. Ukážte mi jedného, ktorý tam je. Je tam Igor Liba, ktorý bol jedným z najlepších svetových hráčov a o ktorom Gretzky povedal, že s lepším krídlom v živote nehral? Je niekde majster sveta Vinco Lukáč, ktorý bol najlepším strelcom? Trénuje niekde?
Platí ale heslo, že výborný hráč musí byť aj dobrým funkcionárom alebo trénerom? Pravidlom to nebýva.
A platí heslo, že ten, kto nemá žiadne medzinárodné skúsenosti, môže robiť trénera národného mužstva? Keď nevie, čo ten súper hrá? To platí? Platí, že keď mám ihlu prvýkrát v ruke, tak už môžem šiť oblek? Môžem to vedieť teoreticky, a nie prakticky. To je o tom istom a polemizovali by sme veľmi dlho. Veď niektorí bývalí superhráči ani nemajú lístok na štadión. Je tu manko, cítime sa ukrivdení v tom, že nás nikto neberie vážne. Pritom ide o ľudí, ktorí budovali slovenský hokej a dnes sú neakceptovateľní.
Napriek tomu obhajujete zväz, ktorí tých ľudí v podstate „odpílil".
Ja ho neobhajujem, to je omyl.
Šéfa zväzu áno.
Ani toho. Len hovorím svoj subjektívny názor. K tomu, či tam Široký bude alebo nebude, sa nemôžem vyjadrovať, to je problém niekoho iného.
Širokému spoluprácu s ŠtB nikto nedokázal
Na jednej strane sa však hovorí, že v športe platí fair-play, na strane druhej hokejovému športu šéfuje človek, ktorý spolupracoval s ŠtB a udával vlastnú mamu.
Ale kto to dokázal? Uverím tomu, keď to niekto dokáže a odsúdia ho na súde. Ja som nikdy v ŠtB nebol, ani ma to po toľkých rokoch nezaujíma, na to sú iní, aby to riešili.
On to ani nepoprel.
Zatiaľ mu nikto nič nedokázal, tak o čom tu stále rozprávame? Má niekto tie spisy?
Časť sa záhadne stratila, niektoré zverejnilo aj Sme.
Ja som ich nevidel a ani ma to nezaujíma. Mňa zaujíma to, aby šiel slovenský šport dopredu. Mne v najlepších časoch urobili najväčšiu krivdu, medzi inými aj vaše noviny, keď ste ma absolútne zlikvidovali a dali ste priestor Šťastnému, teda tomu, ktorý z tejto republiky odišiel. Vykašľal sa na nás a zrazu ide hodnotiť prínos Golonku do československého hokeja? Veď ja keď som už dával góly, on ešte len stál na ulici s hokeječkou.
Ešte som ani nebol vo funkcii reprezentačného trénera a už ste uverejnili článok, že tam nemám čo robiť. Pritom som sa tam netlačil, museli ma prehovoriť, aby som to vzal. Mal som vtedy zmluvu v zahraničí. U profesora Fischera v bazéne ma prehovárali Starší, Pašek, Fischer a Macko. A teraz sa pýtam - bolo to férové, keď sa zverejnil taký článok a ja som sa vôbec nemohol brániť? Len preto, lebo na nás povedal názor pán Šťastný?
Komu Mečiar rozprestieral červený koberec? Mne či Šťastnému?
Šťastný svojho času na otázku: „V roku 1996 vás výkonný výbor Slovenského zväzu ľadového hokeja odsúhlasil ako trénera reprezentácie. Čo sa vtedy stalo, že trénerom sa napriek tomu stal Jozef Golonka?", odpovedal: "To je veľké mystérium. Ja som vtedy komunikoval s vtedajším generálnym manažérom Dušanom Pašekom... Hovoril mi vtedy o obrovských tlakoch, ktoré sú naňho vyvíjané... Tie tlaky museli byť z najvyšších politických sfér - od Gašparoviča, od Mečiara." Ako to teda bolo?
To je zaujímavé.
To sú slová Šťastného.
Jeho slová bývajú rôzne. Veľmi rôzne. Žiadne tlaky do športu od Mečiara neboli, lebo tomu vôbec nerozumie. A pána Gašparoviča som dotiahol kedysi ja ako slávny hráč, chodil ma ako odborník na právo obhajovať do Prahy za rôzne športové disciplinárne priestupky, ktoré som mal za sebou. Nech sa totiž urobilo čokoľvek, vždy sa šlo naložiť Golonkovi, lebo bol najlepším hokejistom v Európe, a tak ho bolo treba zlikvidovať, aby Slovan nebol prvý.
Ešte raz - vtedajšie médiá zhodne uvádzali, že trénerom reprezentácie mal byť Šťastný, a zrazu ste ním boli vy.
Zaujímavé - a komu Mečiar na hraniciach rozprestieral červený koberec? Golonkovi alebo Šťastnému? Veď on sem prišiel s veľkou slávou a čakali ho s kobercom. Kdeže Golonku. Golonka tu pritom ostal za najhorších komunistických čias a zabával jedenásťtisíc divákov. A nielen ja, ale všetci moji spoluhráči. Vlado Dzurilla, Dušan Pašek, Vinco Lukáč, Igor Liba... všetci sme tu zostali.
Tí, čo emigrovali z ekonomických dôvodov, zlyhali
Smerujete k tomu, že tí, čo emigrovali, morálne zlyhali?
Tí, ktorí neodišli z politických, ale z ekonomických dôvodov, áno. Aj my sme mohli odísť, tiež som mal prvú zmluvu, keď ma ako dvadsaťročného draftovalo Toronto.
Ja sa len pýtam na okolnosti, lebo Šťastný tvrdí, že Pašek mu ten post sľuboval.
Či mu niečo sľuboval, ma nezaujíma. Ja som s ním nekomunikoval, Šťastný ako osoba ma tiež nezaujímal. Pritom som ho v novinách dokonca chválil, ešte v denníku Práca, kde šéfoval Laco Gross.
Čím sa tie vzťahy naštrbili?
V rozhovore pre časopis Victoria v deviatom čísle v roku 1996 Šťastný povedal: „Keby to zobrali ľudia, ktorí si to zaslúžia. Keby sa tam dostali poctivou prácou, výsledkami, rešpektom a úctou hokejovej verejnosti, povedal by som, nech sa páči. Sú tam všetko ľudia, ktorí si nezaslúžia trénovať ani žiakov. Vidím to ako obrovskú krivdu, vo vedení sú traja ľudia, ktorí sú všeličím, len nie príkladom. Svoje deti by som im nikdy nedal do rúk. Časom to objasním bližšie. S niektorými som hrával, dobre ich poznám. Táto trénerská kombinácia bola zrejme nadiktovaná zhora. Rozhodol o tom ten, ktorý o hokeji nemá ani šajnu."
Takže týmto a tým, čo ste citovali vy. Ja som pritom neviedol žiadny spor. Za mnou vtedy došli a ja som im najskôr povedal, že „máte Šťastného, tak si ho teda berte".
A okrem toho - keď už Šťastný niečo hovorí, tak vám poviem jednu vec - keď bratia Šťastní urobili revolúciu proti trénerovi Horskému, ktorý ich doviedol k titulu, prišli za mnou a povedali mi, aby som sa stal trénerom Slovana. Boli u mňa doma v baráku - on, Bukovinský a Marián Šťastný. Povedal som, že kým tam je oficiálne Laco Horský a kým mu nepovedia, že nemá zmluvu, nemám záujem na žiadnom podrývaní morálky v Slovane. Vyslovene som to odmietol, môžete si to overiť.
Oni už vtedy robili intrigy. Keď sa im to nepodarilo, odišli cez Innsbruck do zahraničia. A ešte moji priatelia dopomohli Mariánovi, aby sa dostal za Petrom do Kanady. O tom som nikdy nehovoril, ale dnes to pokojne poviem, lebo mám na to svedkov. Prečítajte si Mariánovu knihu o Petrovi. Kto je tu potom morálny víťaz? Ja som intrigy nerobil, nikdy som žiadneho trénera počas svojej aktívnej činnosti nevyhodil, hoci som bol najlepší hráč Európy. Najlepší! Každý rok ma draftovali k profíkom, ale nikdy som nebol v žiadnom komplote proti vedeniu alebo trénerovi mužstva. Šťastní boli v troch komplotoch, dokonca aj v Kanade, preto ich predali. Aj tam chceli vládnuť ako tu, ale nedovolili im to a bol pokoj. A taký človek tu chce niečo hovoriť? Že som bol trénerom Slovenska pre politické tlaky? Vezmite si, aké musel mať Šťastný politické tlaky vtedy, keď chcel odstaviť Horského, pričom Slovan v tom čase patril fabrike!
Takže Šťastný zavádzal?
Veď čo mu mohol sľubovať Pašek, ten bol len manažérom zväzu, šéfom bol predsa Mitošinka. Zavolajte mu a spýtajte sa, ako to bolo. Pašek vôbec nemal právo rozhodovať o tom, kto bude reprezentačným trénerom. A inak - tento rozhovor, ktorý vyjde, mi dáte najskôr pozrieť a zverejníte ho, až keď pod ním bude môj podpis. Inak von nepôjde.
S takými hráčmi odmietam komunikovať
Prečo ste vzali tú reprezentáciu, keď hovoríte, že ste to nechceli a mali ste vonku kontrakt?
Prehovorili ma a ja som uveril. Pre mňa ako športovca to bola česť. Manželka ma pritom odhovárala, že sa nedožijem ani druhého roku. Urobila sa teda zmluva na dva roky, mojou úlohou bolo vymeniť starších hráčov za mladších, aby sme v Nagane mali schopné mužstvo, bojujúce o medailu. Vytiahli sme tam plno hráčov, ktorí sú dnes úspešní v zahraničí - Hossu som už ako sedemnásťročného nasadzoval na oslabenia, pritom mi to vyčítali, vytiahli sme Rybára, Droppu, Handzuša, Sekeráša, Daňa a ďalších mladých...
Realitou ale bolo aj to, že niektorí hráči povedali, že kým budete trénerom vy, odmietajú kvôli vašim metódam reprezentovať. Napríklad brankár Dragan.
Áno, hovorili to hráči, ktorí boli na odpise a vedeli o tom. Povedali sme, že s Draganom nepočítame, s Haščákom sa treba slušne rozlúčiť... lebo to bol dobrý hráč, ale ja nebudem trpieť nejaké nedisciplinovanosti v lietadle, na tie nie som zvedavý.
Alkoholické nedisciplinovanosti?
Povedal som jednoznačne - títo hráči nemajú v národnom mužstve čo robiť a budem ho tvoriť z tých, ktorí sú ochotní sa podriadiť a budú dodržiavať disciplínu.
Oni tvrdili, že sa s vami ako s trénerom nedá komunikovať.
Nedalo, lebo s takými ja komunikovať odmietam. V živote som nebol opitý a takých ľudí neznášam.
Tvrdíte teda, že naši hráči sa v reprezentácii opíjali?
Niektorí áno. A nie jeden. Ale nebudem ich menovať.
Boli to tí, ktorí vás neskôr v médiách napádali?
Už som vám povedal, že o tom nebudem hovoriť. Prečo ma vtedy nenapádali aj hráči ako Zedník, Demitra a ďalší? 
Lebo tí vedia, čo je morálka, a dá sa na nich spoľahnúť. A čo urobili redaktori v STV? Povystrihovali veci, ktoré sa im hodili, ale tie pozitívne odcvikli. Dodnes mám s tými ľuďmi veľký spor, vtedy nás vyslovene pochovali.
Ale ja som nebol robiť medailóny Šťastného v Kanade, kde si niektorí redaktori žili štrnásť dní ako lordi. Tam zbierali rozumy a potom urobili taký zostrih. Povedal som im to rovno do očí. S Vincom Lukáčom to môžeme zdokumentovať, nikto ma nemôže opinkať alebo mi dávať do úst to, čo som nepovedal. Ja som žiadnu vojnu nezačal. Čo si mám myslieť o tom, že prídeme hrať do Kanady a na svetelnej tabuli sa zobrazí „head coach Peter Stastny". Kto to zariadil? Kto to zmanipuloval? Nebodaj ja?
Prečo sa neopýtate trenčianskych hráčov, ako chceli odísť z New Yorku zo stretnutia so Slovákmi? Povedali, že tam nebudú, ak tam príde Šťastný. Prečo sa ich na to neopýtate? Príde doba, keď Šťastný dostane za toto všetko po frňáku. A už je to tu.
Ja vzťahy v našom hokeji nerozbíjam
Prečo sú vzťahy v našom hokeji také rozbité?
Ja ich nerozbíjam. Prečo Šťastný neútočil na Širokého, kým ho ten platil? A prečo si nevypýtate od zväzu podklady, koľko ho ten Šťastný stál, letenky a to všetko? Prečo sa nespýtate na Šatana, o ktorom povedal, že ho bol pozorovať, keď v skutočnosti tam ani nebol - veď práve Sme zverejnilo Šatanove slová, že s ním ani nehovoril, ani netelefonoval. A tu sa publikovalo, aké kontakty má Šťastný s našimi hráčmi. Ale to sú ich spory, nie moje, takže to nechajme.
Čiže tvrdenie, že mnohí chodili reprezentovať práve kvôli Šťastného kontaktom a podobne, je nepravdivé?
Veď to je absolútna blbosť. Myslíte, že Hossovci by šli reprezentovať kvôli nemu? Ak šli, tak kvôli otcovi, nie kvôli nemu.
Vráťme sa k tým rozbitým vzťahom.
Sú také zlé, lebo niekto sa cíti byť poškodený. Ale ja sa pýtam - kto urobil pre slovenský hokej viac - tí, čo utiekli do Kanady, alebo tí, ktorí tu zabávali tisícky divákov za 180 korún? A kto má väčšie právo hovoriť o vývoji hokeja - my či ten, ktorý odišiel, nepozná tunajšie pomery, ale ohovára ľudí? Mimochodom - je europoslancom za Slovensko. Prečo žije v Amerike, a nie tu? Koho má za asistentku - Američanku alebo Slovenku? Prečo sa mu preplácajú letenky do Ameriky? Ale to ma nezajíma, skončime s tým.
Na to, aby niekto reprezentoval záujmy nejakého štátu, v ňom nemusí trvale žiť.
To kto povedal? Ja mám iný názor ako vy.
Ja tu nie som na to, aby som hovoril vlastné názory, ale aby som vám oponoval.
Tak vám tvrdím, že niekto nemôže hájiť naše záujmy, keď ani nepozná Slovensko. Ja nie som človek, ktorého môžu oblbovať, mám dve vysoké školy a bol som v iných ekonomických funkciách, nebol som ten, ktorý chodí po ulici a, žiaľbohu, musí žobrať. Robil som generálneho riaditeľa veľkej firmy a dodnes pracujem, aby som uživil rodinu. Mám pritom 70 rokov. Kto urobil viac - ten, kto tu žije, pozná týchto ľudí, zabával ich, alebo ten, ktorý tu vôbec nebol a politickými trikmi sa dostane do europarlamentu? Koho záujmy tam obhajuje, ak nepozná tunajších ľudí?
Ľudia si ho sami zvolili. Majú, čo chceli.
Ale ako si ho zvolili? Veď vieme, ako to bolo, na týchto voľbách sa zúčastnilo len 25 percent voličov. Ostatné strany tam dávali ľudí z politiky, nie z iných oblastí. Ja by som tam tiež šiel, keby som mal takú pozíciu, že nejaká moja strana sedí vo vláde a tú pozíciu mám istú. Šťastný nešiel do žiadneho rizika.
Keď sa Šťastnému nepáči, nech si ide
Ako hodnotíte Šťastného vyhrážku, že ak neodíde Široký, vystúpi zo Siene slávy?
Nech ide, kam chce, keď sa mu nepáči, aj do prdele. Do Siene slávy by mali byť zvolení len tí hráči, ktorí hrali hokej tu, ktorí tu odovzdali svoje zdravie, zabávali ľudí za ťažkého komunizmu za 180-korunovú výplatu, a nie brali ťažké doláre. Teraz prídu sem a my ich vyvesíme do Siene slávy? Nemám však nič proti takému Grossovi, ktorý odišiel z politických dôvodov, inak by ho zlikvidovali, to však bol najväčší odborník a do tej siene patrí, každý si ho váži aj v Kanade. A nech je tam pre mňa za mňa aj Šťastný. Ale či odíde, je jeho problém, nie môj. Ja som hrdý, že na tom štadióne visím. Uctili si ma tak na troch miestach - IIHF, Nemci, ktorí tam cudzincov púšťajú len ťažko, aj Toronto. A ctím si ľudí, ktorí pre hokej niečo urobili, pričom dnes ich pomaly nikto nepozná.
Zase sme mimo tých rozbitých vzťahov.
Ukážte mi noviny, kde som ja niekedy niekoho napadol. Také nenájdete. A koľkých už napadol Šťastný? Aj mňa vo svojej knihe.
Vy vraj tiež píšete knihu.
Áno, a dúfam, že na ňu zoženiem dostatok sponzorov, aby mohla vyjsť. Píšem v tej knihe o všeličom, budete sa čudovať. Aj o hráčoch, ako bol Mega.
Roman?
Kto ho vytiahol? My. Kto vytiahol Demitru, Sekeráša, Daňa, Zedníka? A čo mi urobili? Po roku ma vyliali na základe 
príspevku redaktorov STV. A čo mi vyviedli v Tampere vo Fínsku? Na striedačke zapli mikrofón, kázal som ho vypnúť. Predo mnou to Okoličányi spravil. Niekto ďalší ho tajne zapol vo chvíli, keď sme boli v kabíne. Intriga takého rangu, že väčšia už ani nemohla byť.
Golonka vraj vulgárne nadával mančaftu. Lenže to bolo inak - na talianskej striedačke bol kanadský tréner. A predtým v prípravnom zápase v Prievidzi nám Taliani tak zranili hráča, že nemohol ísť na majstrovstvá. Na toho Kanaďana sa vtedy všetci oborili, že má hrdlorezov, ja som sa ho zastal, lebo som ho poznal. A on nám dal zrazu zmerať hokejky, čo sa proste nerobí. Vtedy som mu vynadal do všetkého možného a novinári to prevrátili, že som nadával vlastnému mužstvu, čo vôbec nebola pravda.
O intrigách Dragana ani nehovorím. Okrem toho môžem povedať, že sa vtedy v niektorých bulvároch zjavili nepravdivé články o ožratom Golonkovi a opitom Haščákovi, čo malo tiež vplyv na atmosféru v mužstve.
Proti nám boli samé intrigy
Nerozumiem ale jednej veci - na jednej strane hovoríte, že vás zväz musel na funkciu prehovárať, na strane druhej vás hneď potopil? A pre nejaký príspevok v STV?
Potopili ma ľudia, ktorým prekážalo, že sme populárnejší ako oni. To bola hlavná príčina. Došli sme do Kanady, čakalo nás tam 40 novinárov, 5 televíznych štábov, lebo mňa aj Lukáča poznali, a niektorí sa cítili byť urazení. Do toho zapadli tí redaktori z televízie, vaše Sme... samé intrigy proti nám. Nikde som niečo také nezažil, len tu a trénoval som naozaj všelikde.
Urobíme hodnotenie hráčov po šampionáte a výkonný výbor ma tam posadí, ako keby súdili nejakého zločinca. Tí, ktorí ma tam dali, boli zrazu proti mne a nevedeli mi prísť na meno. Zrazu boli kamaráti so Šťastným. Vám sa to zdá normálne?
Sú tam podobné intrigy aj dnes?
Áno. To platí stále. Na odborných miestach sú neodborníci, keď som založil trénerskú radu, začali ju ignorovať...
Za to zodpovedá aj zväz.
Nie, ten zodpovedá za reprezentáciu, ale za ligovú súťaž zodpovedajú majitelia klubov. Vedie ich Paštinský a jemu podobní. Tí rozhodujú o všetkom, odtiaľ vychádzajú tie vzťahy.
Bolo dobré vyčleniť hokejovú dvadsiatku ako samostatné ligové mužstvo?
Bol som jediný, ktorý povedal, že to nič neprinesie. Všetci sa na mňa vrhli ako osy. Buďme úprimní - keď budem mať na pretekoch stále rovnakú značku motorky a niekto tam príde s takou, ktorá má o 20 koní viac, musím zmeniť a vylepšiť motorku aj ja, nie? Inak to nemôže fungovať. Od koho sa tí hráči majú učiť? Od tých, ktorí sú na tom výkonnostne rovnako ako on? Naučí sa niečo tým, že bude stále len prehrávať? Veď jediné, čomu ich učíme, sú prehry.
Aj v novinách, keď budete niečo štyri mesiace opakovať, stane sa to pravdou. A v hokeji platí to isté. Radšej mali spraviť úzus, že v mužstve vždy musia byť aspoň štyria mladí popri tých skúsenejších. Keby sa kedysi Hossa nemohol učiť vedľa veľkých hokejistov ako Haščák a podobne, kam by došiel? Tie peniaze sa mali radšej vraziť do výstroja, mládežníckeho hokeja, do hrania na zájazdoch a podobne. Veď keď sem prídu rakúske deti, naložia našim, koľko chcú. A čo myslíte, kto ich trénuje? Bývalý hráč Slovana, o ktorého tu nikto nestojí.
Poznámka: Rozhovor bol autorizovaný, Jozef Golonka zmiernil niektoré svoje vyjadrenia bez toho, aby prišlo k zmene významu pôvodnej odpovede.
Medzititulky: Redakcia
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.
Beata
Balogová
