PREŠOV 19. marca (SITA) – Pomocné technické prápory (PTP), ktoré slúžili v rokoch 1948 – 54 ako vojenské tábory nútených prác, sú mementom, aby sa podobná situácia už nikdy nezopakovala. Týmito slovami dnes prešovský gréckokatolícky arcibiskup Ján Babjak na slávnostnom akte odhalenia a posvätenia pamätnej tabule pripomenul temné obdobie táborov.
Pamätnú tabuľu umiestnili členovia prešovského klubu Slovenského zväzu Vojenských táborov nútených prác – PTP na budove gréckokatolíckeho biskupstva na Hlavnej ulici v Prešove. Gréckokatolícka cirkev mala medzi exekvovanými občanmi veľa svojich kňazov, na ktorých sa komunistický režim dopustil mnohých krívd. Babjak zdôraznil, že tak ako je na tabuli napísané „odpúšťať, ale nezabúdať,“ tak sa máme k tejto smutnej historickej udalosti postaviť aj my. Pripomenul, že nevinní občania boli v táboroch izolovaní od svojich rodín, museli vykonávať najťažšie práce „na budovaní socializmu,“ účasť v PTP znamenala na ich mene biľag na celý život. Mnohé rodiny tu stratili svojich príbuzných. Vyjadril presvedčenie, že pri tejto tabuli sa ľudia občas zastavia a nikdy pri nej nebudú chýbať živé kvety. Osobne prispel kyticou kvetou a pridal sa aj primátor Prešova Pavel Hagyari.
Ako uviedol pre agentúru SITA člen prešovského klubu Slovenského zväzu Vojenských táborov nútených prác – PTP Andrej Rusinkovič, z okresu Prešov nasadil režim na nútené práce bez súdu ľudí na druhý koniec republiky. Eskortovali ich hlavne do českých útvarov – Praha – Gbely, Libava, Ostrava, kde pracovali ako robotníci na stavbách, na poliach a v baniach. Rusinkovič strávil 40 mesiacov v útvare Rajrad u Brna v prápore číslo 53. Do táborov v Československu zaraďovali synov živnostníkov, príbuzných emigrantov, nádejných umelcov, budúcich kňazov, perspektívnych študentov, začínajúcich gazdov a všetkých tých, ktorí sa k režimu stavali negatívne. Cieľom bolo izolovať ich, spoločensky degradovať, morálne zlomiť a popritom využiť ich pracovnú silu. Z celej ČSR to bolo približne 40 000 osôb. Nálepka politickej nespoľahlivosti visela nad nimi a ich rodinami ako existenčná hrozba až do pádu režimu v roku 1989.
