Hrá sa s nami na mačku a myš, zrejme sa obrátime na prokurátora, tvrdí v rozhovore o praktikách v Rači aktivista Aliancie Fair-play Peter Kunder.
Prečo ste odišli od klasickej žurnalistiky?
Bol to dôsledok akéhosi syndrómu vyhorenia. V médiách panuje príliš veľké tempo a ja nie som schopný príliš efektívneho multitaskingu, pričom v tejto brandži treba pracovať na viacerých témach z rôznych oblastí súčasne. V denníkoch v tom čase - v rokoch 1999 až 2003 - nebol dostatočný priestor na to, aby si redaktor dokázal naštudovať tému, ako by sa patrilo.
Vo Fair-play sa však tiež venujete iks témam, tam už taký problém nemáte?
No, tu je na to jednak viac času, jednak máme iný zámer ako denníky. Pre ne, ak sa objavilo čosi pochybné, trebárs nejaký kšeft politika, bolo relevantnou vecou zverejniť to okamžite a vytvárať tak určitý tlak. V Aliancii Fair-play je trochu iná méta - chceme dosahovať systémové zmeny v spoločnosti. Záleží nám na tom, aby bola politika postupne slušnejšia.
Čiže beh na dlhé trate?
Áno. Snažíme sa, aby politici komunikovali s voličmi, aby predvolebné sľuby boli skutočným záväzkom, z ktorého skladajú odpočet, aby informovanosť voličov bola podstatne vyššia, najmä v rámci samospráv, pretože o parlamentnej politike sú informovaní zrejme dostatočne. Komunálna politika by mala byť ľuďom podstatne bližšia, realitou je, že len málokto tuší, čo sa v nej skutočne deje.
Iste, ale na naplnenie vašich cieľov je potrebný jednak záujem samotných voličov, jednak aby vás politici brali vážne. Berú?
Neviem, nechávame to na nich, ale podľa toho, ako nelichotivo sa na našu adresu obvykle vyjadrujú, to asi nerobíme zle. To je pre nás povzbudzujúci signál. Keď objavíme nejaký problém, snažíme sa ho rozpitvať natoľko, aby sme vedeli navrhnúť aj nejaké riešenia.
Problémov v tomto štáte sú tisícky. Podľa čoho si vyberáte, do čoho sa „opriete"?
Oblasť, v ktorej začneme hľadať nejaký „prúser", vyberáme účelovo, lebo chceme presadiť isté systémové veci.
Konkrétne?
Napríklad problém s fiktívnymi darcami SDKÚ. Celé to bolo o tom, že sme si vytvorili model, v rámci ktorého sme overovali, či ľudia, vykazovaní papierovo ako stranícki sponzori, naozaj stranám darovali peniaze. Preverovali sme to nielen pri SDKÚ, každopádne práve pri nej sme narazili na osoby, ktoré tie dary popreli.
Cieľom toho všetkého bola snaha o zmenu financovania politických strán, aby sa do neho vniesla väčšia transparentnosť. Všetci sa totiž tvárili, ako to funguje a zmeny nie sú nutné, takže sme potrebovali nájsť konkrétny dôkaz, že to nie je pravda.
Nie je však paradoxné, že problémy s financovaním sa našli iba v jednej strane, pričom niet pochýb, že podozrivé financovanie majú za sebou viaceré a možno v oveľa väčšom meradle?
Bola to akcia, v rámci ktorej sa narazilo práve na SDKÚ, ale nespomínam si v podstate na žiadnu väčšiu stranu, pri ktorej by sme nepoukazovali na niečo podozrivé. Navyše, korektnosť a slušnosť v politike nie sú len o tom, či niekto „kradne" alebo nie.
Iste, ale kto si môže dovoliť ilúzie o financovaní HZDS za mečiarizmu, či majetku samotného Mečiara, ktorý dodnes hodnoverne nezdokladoval peniaze na Elektru? Ján Slota podľa oficiálneho majetkového priznania pôsobí ako chudák.
Pointa je v tom, že o tom oficiálne nevieme. Vykazujú nejaké majetky, pričom napríklad to, čo sa pripisuje Slotovi, vlastnia v skutočnosti iní ľudia. A že sa ten majetok spája s ním, to je práve záležitosť tých ľudí, ktorí žijú v jeho blízkom okolí. Vidia, aké auto v skutočnosti používa, poznajú zákulisie, a na základe ich indícií sa pripisuje jemu.
A práve o to ide - najlepšou kontrolou je verejná kontrola. Ľudia z okolia dotyčného vedia najlepšie vyhodnotiť, či sú nejaké údaje pravdivé alebo nie. Tak je to aj s majetkovými priznaniami - príslušný výbor ich nemá ako preveriť. Ale tým, že sa zverejnia, potenciálne sa môže nájsť niekto, kto zakričí, že všetko je inak.
To sa predsa nedeje.
Určite sa deje. Veď aj Slota je toho príkladom.
Nie je. Nikto to oficiálne nepovie na diktafón, každý to šepká len off record, pretože nechce skončiť so žalobou na krku. Mečiarove aj Slotove majetkové pomery sú právne čisté.
Nemám pocit, že zlyhania spoločnosti sú v tomto až také fatálne. Je to proste beh na dlhé trate. Niečo sa tu vyvíja, veď sa pozrite na to, čo sa stalo - Slota prehral v Žiline, hoci nikto neveril, že by sa to mohlo stať.
Nepokladám za náhodu, že sa dostal do parlamentu a štrnásť percent ľudí ho považuje za najdôveryhodnejšieho politika. Pritom vo vlastnom meste, teda tam, kde ho ľudia poznajú najlepšie, prehral. To je podľa mňa krásny signál toho, že v spoločnosti sa niečo mení.
Mečiar detto - pozrite, kde je HZDS. Kto by dnes ešte stavil nejaký majetok na to, že Mečiar bude v parlamente aj po ďalších voľbách? Ak sa tu dá na niečo spoľahnúť, tak na to, že preferencie jeho strany sa roky vytrvalo sypú úplne dole.
To predsa nerieši princíp celého problému. Takíto ľudia už nie sú odkázaní na účasť v politike, pokojne môžu odísť na dôchodok s tým, že nezodpovedané otázky ostanú.
Iste, to je prúser, súhlasím. V tom sú dve roviny - prvá je „vyhnať vlkov zo salaša", druhou „zahnať vlkov do nejakej ohrady". Teraz sme v tej prvej fáze. Táto spoločnosť má zatiaľ len takú silu, že politiku dokáže čistiť len pomaly. Aj vďaka príšernej legislatíve, napríklad v oblasti konfliktu záujmov. Neexistuje tu žiadny funkčný kontrolný orgán, často ani pravidlá, mnohé veci neprešli celospoločenskou diskusiou.
Lenže tlak by mali vytvárať voliči a tí takú potrebu nemajú.
Aj to sa mení. Ľudia sú však z politiky unavení, sú radi, keď sa jej nemusia venovať. Veľká časť tých najakčnejších a najodhodlanejších mladých ľudí je preč, odcestovali za robotou. Pritom práve tí zväčša dokážu aktívne vziať niečo do rúk. Verím, že väčšina z nich sa časom vráti a prispeje k zmene pomerov.
Podľa výskumov ľudia politikom nedôverujú a nadávajú na nich. Kde je potom príčina ich pasivity? Koľkí trebárs prídu na zasadnutie svojho miestneho zastupiteľstva skontrolovať, čo vystrájajú ich poslanci?
Ja sa im veľmi nečudujem, ale pravdou je, že na Slovensku sa stalo akoby smutným fenoménom, že ľudia začali akceptovať ako čosi prirodzené to, že ak sa niekto dostane do funkcie, využíva ju aj vo svoj prospech.
Čiže rezignovali?
Akceptujú to, nedvíha im to tlak, hoci sa im to nepáči. Na strane druhej sú neuveriteľne citliví na pokrytectvo. Mám totiž pocit, že dnes je síce do istej miery spoločensky únosné byť zlodejom, ale ak zlodej začne kričať „chyťte zlodeja", to už ľudí zdvíha zo stoličiek.
Ja by som občiansku pasivitu nebral tragicky, veď v priebehu pol roka tu boli zrazu dve významné akcie, na ktorých občania vehementne vyjadrili svoj názor. Mám na mysli protest proti pezinskej skládke a protestný pochod za materské centrum v Rači. Je dokonca možné, že podobných akcií bolo na celom Slovensku viac.
Proti skládke síce prišlo protestovať veľa ľudí, ale na pochod za materské centrum ich prišlo iba okolo sto. Nepreceňujete to?
Podľa vás je to „iba" sto? Veď to je úžasné.
Z vyše dvadsaťtisíc obyvateľov Rače?
Opakujem, je to úžasné. Otvorene poviem, že som počítal tak s dvadsiatimi účastníkmi. Keď som sa v USA bavil so senátorom Grassleym, pýtal som sa ho, kde je hranica toho, že sa začne zaoberať nejakým problémom. Odpovedal, že existuje nepísané, ale ctené pravidlo, že ak senátor dostane od svojich voličov tri podnety na tú istú tému, berie sa to ako vec, o ktorej sa medzi ľuďmi hovorí. Ak je tých podnetov päť, už sa v tom treba osobne angažovať.
Ľudia u nás sú zvyknutí podpísať sa v prospech nejakej dobrej veci, ale vstať a niekam ísť, to pre nich nie je obvyklé. Slováci chodia do ulíc len vtedy, ak sú ohrozené základné princípy, prípadne sa stane niečo mimoriadne poburujúce ako napríklad vražda Daniela Tupého. Pre mňa je však úžasné, že sto ľudí v Rači dokáže ísť, demonštrovať podporu mimovládnej organizácii a zachovaniu jej fungovania v súčasných priestoroch. A keď už sme pri tom, veď petíciu podpísalo 1300 Račanov! Porovnajte si to s počtom hlasov, s ktorými tamojší starosta Ján Zvonár vyhral voľby. Ten dostal len čosi vyše 1700 hlasov! V Rači už pritom prebehli aj petície, ktoré podpísalo až vyše 2400 občanov, napríklad proti zrušeniu základnej školy na Plickovej ulici. To už nie je o rezignovaných občanoch.
Veď tá petícia bola kompetentnými odignorovaná.
To je druhá vec.
Potom ale vyvstáva otázka, čím je daná arogancia komunálnej moci, ktorá v pohode ignoruje vôľu občanov?
Nehodlám skúmať zákutia povahy daných ľudí, ale prirodzená slušnosť buď v niekom je, alebo nie je. Nevzniká, ani nestráca sa tým, že niekto vstúpi do politiky. Navyše, chýba spätná väzba - samosprávy v tomto štáte absolútne obsadili trh s lokálnymi médiami. Pomaly každý obecný úrad vydáva vlastné noviny. Vyzerá to ako strašne fajn myšlienka, pretože poskytuje istý informačný servis a základný prehľad o tom, čo sa v obci deje. Na strane druhej v tých novinách úplne chýba kritika alebo polemika s tým, čo samospráva robí. Proste sa stráca názorová pluralita.
Ako však vyriešiť totálnu servilitu lokálnych médií voči moci, keď tá ich priamo platí? Nie všade sa dajú vydávať aj opozičné noviny, ako to robíte vy v Rači. Komunálni politici sú logicky vo výhode, pretože servilné plátky dotujú de facto z cudzích peňazí.
Áno, v tomto chýba aj určitá legislatívna podpora. Na strane druhej sa dá využívať internet, na ktorom si dotyční môžu vytvoriť stránku a na nej publikovať svoje postoje. Práve občianske aktivity neraz donútili samosprávu otvoriť sa, viď príklad Považskej Bystrice. Tam boli obrovské spory medzi politikmi a aktivistami, až to dospelo tak ďaleko, že dnes tam funguje pluralitné informovanie občanov. Miestni páni k tomu boli doslova prinútení. Takých miest je viacero.
Internet sa síce bežne využíva, stále je však v nevýhode oproti miestnym periodikám, hádzaným priamo do schránok.
Samozrejme, ale ako sa v praxi ukazuje, ani strkanie plátkov do schránok nezaručuje, že ľudia sa inými spôsobmi nedostanú k informáciám, ktoré vyhodnotia tak, že daného starostu už nebudú voliť.
Chodíte na zasadnutia zastupiteľstva v Rači, nakrúcate ho na kameru, zverejňujete to na internete, píšete o tamojších pomeroch. Prečo?
Lebo platím dane. Je to o tom, že nejakých 120 miliárd korún v tomto štáte ide obecným aj krajským samosprávam, čo sú ohromné peniaze. Po prepočítaní je to 24 tisíc na hlavu. Štvorčlennú rodinu to vychádza 100 tisíc ročne, pričom tie peniaze absolútne nie sú kontrolované.
Vôbec?
Kontrolné mechanizmy na tejto úrovni sú vyslovene smiešne. Majú tam kontrolórov, ktorých volí aj platí zastupiteľstvo, čiže často majú zviazané ruky. Pritom sa vôbec nedajú vylúčiť ani prípady, že kontrolórov mnohí volia účelovo, najmä vtedy, ak je starosta so zastupiteľstvom jednej farby.
Ďalším problémom je prokuratúra - tá sa zaoberá iba vecami, o ktorých sa dozvie. Okrem toho, jej právomoci sú pomerne malé. Skúma len zákonnosť postupov, nemôže ale vstupovať do vecí ako efektivita. Čiže ak zastupiteľstvo koná zákonne, ale nevýhodne pre občanov, nemá šancu. Štát môže kontrolovať len malý diel peňazí, určený na matriky, školstvo a podobne, čiže nič moc, ostáva už len Najvyšší kontrolný úrad. Ten však nemá dostatočné kapacity na to, aby kontroloval všetko a všade. Pred pár rokmi mu pribudla právomoc kontrolovať ďalších sedemtisíc subjektov, pričom žiadny zásadný prísun väčšieho počtu kontrolórov sa nekonal.
Čiže v každej samospráve je určitý balík peňazí absolútne bez kontroly?
Teoreticky nie, prakticky áno. Ďalším problémom sú rozpočty - tie sa často prijímajú príliš všeobecné, následne v nich starosta môže vyvádzať, čo len chce. Dokonca ani poslanci nemajú šancu to ustriehnuť. Vezmime si ako príklad Raču - starosta so svojimi poslancami ako tak komunikuje, tí napriek tomu niekedy netušia, čo vlastne schvaľujú.
Keď sme sa ich po jednom hlasovaní, týkajúcom sa istých presunov peňazí v rozpočte, pýtali, či vedia, čo práve odhlasovali, niektorí to ani netušili. Pritom šlo o milión korún, čo je v tamojšom rozpočte nemalá suma. Proste sa tá suma pridala k nákladom na vybudovanie jediného ihriska za 2,5 milióna, ktoré ani nebude slúžiť verejnosti po celý čas zdarma. Väčšia časť otváracích hodín bude totiž spoplatnená.
A ak o tom, čo schvaľujú, nevedia samotní poslanci, občania o tom nemôžu vedieť ani náhodou, nie? Ako môže byť niekde efektívna kontrola, keď ľudia nemajú informácie?
Majú, ale asi ťažko úplne pluralitné, keď račiansku televíziu aj miestne noviny Račiansky výber riadia tí, ktorí vládnu. V redakčnej rade novín je šéfom trebárs vicestarosta Rafael Rafaj, sedí tam aj manžel prednostky úradu Ľubomír Krampl a ďalší.
Viete, kto je konateľom tej televízie? Hovorca úradu Martin Bartišek.
Dotyčná televízia má pokrývať dôležité udalosti v Rači, protestný pochod za materské centrum takou udalosťou bol. Videli ste ju tam?
Neviem, či tam bola. Podstatné ale je, aby sa Račania dozvedeli, čo ich tá televízia stojí a čo ide na jej úkor. Stojí ich, myslím, okolo 800 tisíc ročne, pričom sa rušia ihriská, lebo na ne nie sú peniaze. Zrušila sa tam škola, lebo na ňu nie sú peniaze. Z priestorov sa vyhadzuje materské centrum... proste peniaze sú tu kľúčom ku všetkému.
Manžel prednostky Kramplovej podľa istých zdrojov, ešte za starostovania Pavla Bielika z KDH, údajne kupoval pozemky na základe neplatnej zmluvy po 150 korún za meter štvorcový. Je to pravda?
Tú zmluvu sme si vyžiadali, podľa nás nespĺňa isté náležitosti, ktoré by mala mať. Tomuto problému sa venujeme a v relatívne blízkom čase o tom budeme informovať. Každopádne, bez ohľadu na to, či zmluva je alebo nie je platná, myslíme si, že pre Raču a mesto Bratislava bola dosť nevýhodná.
Tam však nejde len o zmluvy, v Rači padlo viacero rozhodnutí, ktoré možno spochybniť. Bližšie však o nich zatiaľ nebudem hovoriť, má to svoj čas.
Tak sa spýtam konkrétne - isté podozrenia boli aj pri snahe odpredať tamojšie kino Nádej.
O ňom poslanci hlasovali na základe analýzy, ktorá bola absolútne nereálna. Variant využitia kina prenájmom počítal s tým, že cena by bola iba okolo 1200 korún za meter štvorcový. Údajne to bol cenovo najvyššie realizovateľný nájom. Nedá mi pritom nepovedať, že vicestarosta Rafaj si prenajíma poslaneckú kanceláriu v priestoroch miestneho poslanca Krampla, ktorý je manželom už spomínanej prednostky, za vyše trojnásobnú cenu. A bez toho, aby som sa niekoho chcel dotknúť, tie priestory mi pripomínajú klasické socialistické sídliskové plechové búdy. Predaj kina bol teda podľa mňa veľmi spochybniteľným rozhodnutím, evidentne na základe zlých podkladov.
O tom, že to asi nebolo celkom v poriadku, svedčí zrejme aj fakt, že primátor Bratislavy na predaj kina odmietol udeliť súhlas. Mestská časť s ním v tomto smere totiž musí kooperovať. Výsledkom je stav, že v kine bola plánovaná rekonštrukcia, ale nič sa nerobí. A od júna sa ani nepredáva, ani sa nerekonštruuje, ani nekonzervuje, proste nič.
Shooty vo svojom článku napísal, že na zastupiteľstve padol argument o zrušení pieskovísk, lebo ich údržba stojí 200 tisíc ročne, pričom v rámci ďalšieho bodu programu poslanec za Stranu zelených Jóna navrhol starostovi Zvonárovi kvartálnu odmenu vyše 130 tisíc korún.
Áno, odmeny starosta dostáva každý štvrťrok.
Nie je to čudné? Jeho polročné odmeny by tú údržbu v pohode vykryli.
Práca má byť zaplatená. Pre mňa by nebolo nič pohoršujúce na tom, keby dostal odmenu za predpokladu, že človek vidí, ako si ide roztrhať telo i dušu, aby pre Raču niečo urobil a skutočne sa mu darí.
Ide si ju roztrhať a darí sa mu?
Pán Zvonár popri pozícii starostu stíha byť aj poslancom Národnej rady, pričom poslanci parlamentu sa vo veľkom dušujú, že to je práca na plný úväzok. A on stíha robiť aj starostu, dokonca robiť nadprácu v prospech Rače? Veď čo si mám o tom myslieť? Rača rozpredáva majetok, lebo ho nedokáže spravovať, nedokáže urobiť základné veci ako územné plány zóny, aby mohla kontrolovať tú živelnú výstavbu, ktorá tam prebieha... Logicky sa potom neriešia problémy, s ktorými sa potýka pomaly každý druhý Račan - že večer po príchode z práce nemá kde zaparkovať.
Ohľadne parkovania bola v Rači tiež petícia.
Bola odignorovaná. Formálne nie, reálne áno. Ja skutočne nevidím, že by v týchto veciach, ktoré som menoval, starosta niečo výrazne podnikal. Ja ako poslanec v Rači by som za jeho odmeny určite nehlasoval. Podotýkam, že prvýkrát boli tie jeho odmeny aspoň zdôvodnené, predtým sa nerobilo ani to.
Nebolo konfliktom záujmov to, že za odmeny Zvonárovi hlasovala aj jeho manželka, ktorá je tiež poslankyňou?
Podľa mňa to bolo z jej strany neetické.
Na príhovor poslanca Bratinu k hlasovaniu o petícii s 2400 občanmi, žiadajúcimi zachovať základnú školu na Plickovej, starosta údajne reagoval slovami, že ide o hru, respektíve neodbornosť. Na otázky, ktoré Bratina vzniesol, pritom vôbec neodpovedal.
Áno, z toho máme aj videozáznam, má to však ešte väčšiu pointu. Ľudia tú petíciu odovzdali deň pred rokovaním zastupiteľstva. Na rokovaní sa však záhadne neobjavila, dostala sa tam až o nejaký mesiac. Síce v predpísanej zákonnej dobe, ale de facto po funuse, lebo starosta oznámil, že petícia je bezpredmetná, nakoľko o jej predmete už rozhodli. Proste v zastupiteľstve sa prerokovávala, keď už bola pasé a nemala žiadny význam. Dokonca starosta sa tváril, že o nej na tom prvom zasadnutí ani nevedel. Keď sa ozval poslanec Bratina, že by sa nad tým bolo treba zamyslieť, lebo rozhodnutie bolo prijaté možno unáhlene, Zvonár ho dosť nevyberavým a nediplomatickým spôsobom „odpílil".
Šéfka Aliancie Fair-play Zuzana Wienk napísala, že úrad v Rači sa rozhodol systematicky a už v zárodku odstrihnúť občiansku kontrolu a zvolil rozsiahlu blokádu citlivých informácií. Zaradil sa tak medzi najflagrantnejších porušovateľov infozákona. Platí to stále?
Cítim, že zo strany úradu záujem komunikovať s občanmi naozaj nie je. Keď s nimi komunikujeme my, sme v trochu lepšom postavení. Starosta mi raz na diktafón povedal, že informácie, ktoré chceme, nie je problém nám poskytovať, ale problémom sme vraj my.
Prosím?
Úrad sa s nami hrá na mačku a myš. Mnohé informácie dostaneme až na tretí či štvrtýkrát s tým, že úrad nám to zamietne, my sa odvoláme, starosta to dá znovu prerokovať, potom nám dajú len čiastočnú informáciu, následne sa znovu odvoláme a tak stále dokola.
Čiže možno explicitne povedať, že úrad mestskej časti Rača vedome porušuje zákon?
Áno. Z nášho pohľadu určite, z ich pohľadu tiež, veď starosta ako odvolací orgán už našu infožiadosť niekoľkokrát vrátil na prerokovanie, čiže sám uznáva, že jeho úrad má v tomto nedostatky. Niektoré veci nás už prestali baviť a preto použijeme aj razantnejšie prostriedky.
Pôjdete s ním na súd?
To je jedna možnosť, druhá je prokurátor.
Nezískali ste ani oficiálnu odpoveď na otázku, koľko peňazí Rača platí starostovi Zvonárovi za to, že súkromné auto používa na služobné účely.
Dopátrať sa takých informácií sa ani nedá. Veď poslanci sami nevedeli, koľko mu odhlasovali, len to, že ide o nejaký paušál. V podkladoch však nič konkrétne nemali. Keď som starostu osobne odchytil, dosť nervózne mi odvrkol nejakú sumu, ale oficiálne to nemáme.
Paušál? Veď tým sa súkromné vozidlo na služobné účely účtovne vysporiadať oficiálne nedá. Legislatíva stanovuje iný postup.
K tomu sa nevyjadrím.
Pre noviny Fair-play v Rači ste robili rozhovor s vicestarostom Rafajom a vytkli ste mu, že na úradnej tabuli ani na webe nezverejňujú informácie, ktoré zverejňovať musia. Zmenila sa situácia?
Nie. Problém je totiž aj v tom, že nie sú mestom, len mestskou časťou a tak sa z toho môžu vyzuť. Mesto je totiž tie informácie povinné zverejňovať na webe, o mestských častiach zákon explicitne nehovorí. Je to chyba, ale bohužiaľ... smola. Pritom sa nájdu samosprávy, ktoré majú na webe fakt úplne všetko, aj to, čo nemusia. Lebo chcú ľudí informovať. Rača k nim nepatrí.
V svetle týchto poznatkov bol vlastne spôsob (ne)komunikácie račianskych úradníkov s novinármi i zástupcami materského centra viac menej normou, nie výnimkou. V tomto štáte je to bežné?
Určite nebol žiadnou tvrdou výnimkou. Samosprávy s vlastnými občanmi často vedú spory, ktoré končia aj na Ústavnom súde. Sú obce, kde je to čistý hardcore, na starostu je podaných niekoľko trestných oznámení, padajú pokuty, pričom prokuratúra s tým nevie pohnúť. Sú aj prípady, kedy si starosta pokojne odvoláva a menuje poslancov, dejú sa teda aj ešte scestnejšie veci.
Štát pri svojvôli takýchto ľudí nedokáže zasiahnuť?
Samospráva je samospráva a štát má na ňu len malý dosah. Mnohokrát nenaplní ani to, čo mu súčasné zákony umožňujú. Treba dodať, že legislatíva je v tomto smere naozaj zlá.
Ako je možné, že voliči v Rači sa na webe vôbec nedozvedia telefónne čísla, ale dokonca ani maily svojich poslancov?
Je to veľká sranda. My sme sa snažili počas zastupiteľstiev osloviť pár poslancov, či nám dajú kontakt s tým, že ho zverejníme. Niektorí súhlasili, niektorí nie. Keď sme to skúšali riešiť cez miestny úrad a žiadali sme mailové adresy poslancov, odpovedal nám, že nám ich neposkytne, lebo ich nemajú ani tam.
Vyše roka po komunálnych voľbách?
Presne tak. Tvrdia, že ich zháňajú a potom ich zverejnia.
Kedy?
Tá ich odpoveď je už mesiac stará. A neviem si predstaviť, že by som za mesiac nedal dokopy tridsaťtri mailov. Toľko tam je totiž poslancov.
Potrebuje vôbec Rača hovorcu? Lebo spôsob, akým Martin Bartišek komunikuje, nenasvedčuje, že by bol jeho post opodstatnený. Informácie takmer neposkytuje, zato v súkromných rozhovoroch uráža tých, ktorí si dovolia klásť úradu otázky, dokonca aj občanov Rače, ktorí ho de facto platia. Za čo?
V zásade uznávam, ak má mestský úrad vyčleneného človeka, ktorý má na starosti komunikáciu s občanmi. V tomto zmysle si viem predstaviť efektívne využitie aj dvoch ľudí. Keby naozaj komunikovali, mali v poriadku web, pričom teraz tam bežne nemajú ani základné materiály, tak áno. Ale hovorca v zmysle človeka, ktorý sa za starostu vyjadruje k nejakým témam, je podľa mňa prílišný luxus. Navyše, označiť jeho správanie za neprofesionálne, je slabé slovo. Zrejme však odzrkadľuje celkový postoj vedenia Rače ku komunikácii s občanmi a novinármi.
Gabriel Šípoš zo Slovak Press Watch sa pýtal, ako mohol taký človek predtým robiť novinára. Na predmetnej nahrávke sú totiž aj iné veci, ktoré zrejme nebudú úplne v poriadku - hovorca sa napríklad vulgárne vyjadruje o novinárovi z nejakej televízie, ktorý chcel nakrúcať o stavbe nového kostola v Rači.
Bývalými novinármi sú aj Silvia Glendová a Katarína Kližanová Rýsová. Nemyslím si, že novinárska minulosť automaticky zakladá schopnosť komunikovať s bývalými kolegami. Na Slovensku ma už neprekvapuje, ak je niekto platený za to, čo nerobí. To je zrejme aj prípad hovorcu Rače. A inak, ak by bola pravda, že starosta chce naozaj korektne komunikovať s občanmi a s médiami, ako to deklaruje, po takej udalosti, pri akej hovorcu prichytilo Sme.sk, by nemohol vydržať na svojej pozícii. Po takých skúsenostiach by totiž s jeho výmenou podľa mňa nemal váhať ani sekundu.
Súťažte o tričká Aliancie Fair - play - jedno dámske a jedno pánske.
Tričká zašleme výhercom, ktorých vylosujeme spomedzi správnych odpovedí, zaslaných na adresu karol.sudor(at)smeonline.sk do piatku 11. apríla 2008 do 16.00 hod.
V maili uveďte celé svoje meno, priezvisko, adresu, príp. telefónne číslo.
Súťažná otázka znie:Koľko hlasov Račanov získal súčasný starosta Ján Zvonár (Smer) vo voľbách?
Výherkyňou minulej súťaže o Biokuchárku Hanky Zemanovej sa stala Kvetoslava Biljnjová z Bratislavy.
Poznámka: Rozhovor bol autorizovaný, Peter Kunder v prepise nič nezmenil.
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
