Keď potrebujete otráviť suseda, viem povedať 150 miest, na ktorých nájdete nebezpečné látky, tvrdí v rozhovore pre SME.sk hovorca Greenpeace Juraj Rizman.
Je v Greenpeace veľká fluktuácia zamestnancov a aktivistov?
Ak to porovnám s bežnými komerčnými firmami, tak ani nie.
Nestáva sa, že sa k vám niekto s entuziazmom pridá, po čase však stratí ilúzie a odíde preč? U mladých je to bežné, najmä po nájdení si zamestnania a založení rodiny.
U nás to prechádza istým vývojom. Jasné, že gro dobrovoľných aktivistov pochádza zo stredných a vysokých škôl, počas práce u nás získajú nejaké informácie, po škole sa tomu však už nevenujú príliš aktívne. Je však bežné, že s nami spolupracujú aj naďalej, niektorí sa pridajú aj s rodinami.
Z aktivistov sa časom vyseparujú jednotlivci, ktorí majú potenciál stať sa našimi zamestnancami. Iní ostávajú aktívni v iných ekologických hnutiach, mnohí sa stanú trebárs podporovateľmi. Fyzicky sa teda do našej činnosti nezapájajú, ale posielajú nám napríklad finančné príspevky.
Koľko máte zamestnancov?
Platených je sedem, z toho jeden na polovičný úväzok. Aktívnych dobrovoľníkov je niečo medzi dvesto až dvestopäťdesiat, podporovateľov máme v databáze okolo dvadsaťpäťtisíc.
To sú tí, ktorí aspoň raz poslali peniaze?
Áno. Je to však nevýpovedné číslo, zaujímavejšie je to, koľkí nás podporili za posledných dvanásť mesiacov. Osciluje to od tritisícpäťsto do dvanásťtisíc ľudí podľa toho, o aký rok ide.
Sú ľudia na Slovensku zvyknutí podporovať tretí sektor?
V tomto narážame na problém. Neexistuje tu tradícia darovania peňazí mimovládkam, a ak, nejde o kontinuálnu vec. V zahraničí je bežné, že človek si zriadi trvalý príkaz a na činnosť organizácie prispieva každý mesiac. Tu to nefunguje.
Nebude potom chyba aj v samotných organizáciách, že nevedia presvedčiť o svojej užitočnosti? Mali na to dlhé roky.
Je tu málo organizácií, ktoré reálne žijú len z peňazí svojich podporovateľov, my sme do veľkej miery výnimka. Neberieme peniaze ani od štátu, ani od firiem, ani od politických strán, vyhýbame sa v podstate aj nadáciám. Chcem tým povedať, že iné organizácie neboli nútené do toho, aby si budovali podporovateľskú bázu. Prvých dvanásť rokov bol v tomto Greenpeace osamelý. Keď sme porovnávali iné krajiny, vyšlo nám, že v Maďarsku, Poľsku aj Česku je to inak, my sme v tomto špecifikum.
Zvláštne, keďže tie krajiny majú porovnateľný vývoj.
Presne tak. Treba si však uvedomiť, že už len samotná kultúra organizovania sa je v takom Česku úplne iná ako na Slovensku. Počet podporovateľov sa však zvyšuje aj u nás, takže očakávam, že budúcnosť v tomto povedie k stabilizácii.
Na réžiu ide okolo tridsaťpäť percent
S akým rozpočtom hospodárite?
Je to do osem miliónov korún.
Koľko pohltí réžia, teda platy, energie, nájom a podobne?
Okolo tridsaťpäť percent. Zvyšok ide priamo na kampane, informačnú časť ako tlač materiálov, štúdie a tak ďalej. Treba tiež povedať, že stále sme závislí aj na financiách zo zahraničia. Bohaté krajiny, v ktorých má Greenpeace väčšie príjmy, odvádzajú nejaké percentá pre Greenpeace International a ten ich prerozdeľuje do štátov, v ktorých nie sú sebestačné pobočky. Nám sa každý rok ten príspevok znižuje, ale stále ho dostávame.
Kto kontroluje, či peniaze využívate efektívne? Trebárs letáky sa dajú tlačiť za dve koruny, ale aj za dvadsať.
Najdôležitejšia je vnútorná kontrola, oficiálna aj neoficiálna. Boli u nás aj zamestnanci, ktorí k nám prišli z komerčnej sféry a boli zvyknutí na vyššie utrácanie financií. U nás to nie je možné. Keď sa plánoval rozpočet na isté akcie, samotný tím daných ľudí skorigoval a dal do laty, aby sa nemrhalo. Veľa prác si dávame robiť medzi našimi sympatizantmi za zvýhodnené ceny.
Oficiálne, samozrejme, máme človeka, ktorý sa stará o ekonomiku, zodpovedá za ňu, je tiež kontrolovaný cez Greenpeace Central Eastern Europe. Ďalšiu kontrolu robí Greenpeace International a tou poslednou je audit. Nie sme povinní ho robiť, ale vzhľadom na to, aby nás nikto nemohol napadnúť, ho realizujeme aj nad rámec zákona.
Aké sú u vás mzdy?
Je to taký bratislavský priemer. Máme skôr opačný problém - pred rokom sme hľadali človeka na energetiku a neboli sme schopní zaplatiť očakávania ľudí, ktorí sa k nám hlásili. Nie sme teda schopní konkurovať firmám, ledva môžeme konkurovať štátu. Spýtajte sa mojej manželky, či ide o lukratívny džob. (smiech)
Nie sme fanatici
Asi najčastejšou výčitkou voči Greenpeace je, že ide o bláznivých fanatikov. Aké sú protiargumenty?
Je to jeden z najväčších mýtov o nás, ale nie je to pravda.
Mnohí vás tak vnímajú, zrejme na základe vašich protestných akcií.
Deväťdesiatpäť percent práce našich ľudí nie sú žiadne akcie. Keď si niekto pozrie naše materiály, tlačové správy a webovú stránku, uvidí realitu. Poviem príklad - mali sme tú expertku z Fínska, ktorá hovorila o jadrovej energetike. Ide o zaujímavú tému, ale na tlačovku došlo len päť novinárov. Výsledkom bolo päť materiálov v médiách.
Keď však urobíme nejakú protestnú akciu, trebárs sme vyliezli na Ministerstvo životného prostredia kvôli stanovisku k trebišovskej elektrárni, mediálny ohlas sa ani nedal spočítať. Prečo je to tak? Neviem. Médiá viac zaujímajú takéto akcie, nie odborná práca, ktorá tak ostáva neviditeľná. A ľudí predsa informujú médiá.
Greenpeace ponúka aj štúdie, ktoré si dáva vypracovať u odborníkov. Protistrana, trebárs ministerstvo, detto. Výsledkom sú často materiály, ktoré sa nezhodujú. Ako je to možné?
Nebýva to v úplnej kontradikcii.
Býva, pomerne často.
Stáva sa to, ale... Poďme na príklad - vezmite si globálne klimatické zmeny. Keď si pozriete recenzované odborné časopisy, vôbec to nevyzerá tak, ako v slovenských médiách. V médiách sa protichodné názory na túto tému bijú v pomere 50:50, v odborných časopisoch je to 95:5 v prospech tých, ktorí tvrdia, že klimatické zmeny sú spôsobené aj dôsledkom zásahov človeka. Je to o tom, že na jednu vec sa môžete pozerať rôznymi spôsobmi.
Ešte raz - Greenpeace spracuje štúdiu, ním napadnutý znečisťovateľ tiež. Obaja použijú odborníkov, výsledky sa však líšia.
Potom tu musí byť trebárs ministerstvo, respektíve iný orgán, v rámci ktorého by si to mohli vydiskutovať. Veľmi často sa však stáva, že žiadny priestor na diskusiu v tomto smere neexistuje. Nie je tu nikto, kto by si tie štúdie vzal a povedal - tieto a tieto argumenty nie sú „vyzdrojované", preto nie sú relevantné a podobne.
Tým arbitrom by malo byť ministerstvo?
To záleží prípad od prípadu. Niekedy to môžu byť rôzne ministerstvá, niekedy lokálne VÚC a tak ďalej podľa toho, koho sa vec týka. Realitou je, že dnes je diskusia považovaná za stratu času. Pritom verím, že aj na názory Greenpeace sa dá spraviť kritická analýza.
Nikdy nepoužívame násilie
Nevenujete sa len životnému prostrediu, zastávate aj protivojnové postoje, trebárs pri Iraku. Podľa čoho si vyberáte, k čomu sa vyjadríte? Pri iných vojnových konfliktoch vás totiž nepočuť.
Vznikli sme ako mierová a ekologická organizácia. Celou našou filozofiou a históriou sa prelína názor, že riešiť konflikty násilím nie je správne.
Keď preniknete na cudzí pozemok v rámci nejakej akcie, to už nie je násilie?
V tom sa nezhodneme, v takom prípade predsa nejde o žiadne násilie. Nepoužívame ho nikdy. Môžem vymenovať iks akcií, pri ktorých sme cúvli len preto, aby sa neeskalovalo napätie.
Zabratie cudzieho majetku a priväzovanie sa naň nie je násilím? Tým predsa nemusí byť iba fyzický konflikt s inou osobou.
Je to otázka toho, ako násilie vnímate. Držíme sa toho, že proti živým tvorom, človeku, to neprichádza do úvahy. Proste neveríme, že násilie by bolo riešením. Sme proti každej vojne, ale v prípade takého Iraku sme sa ozvali, lebo sme mali pocit, že zbrane hromadného ničenia sú v podstate len zámienkou. Skôr sa nám zdalo, že celá tá vojna bola o prírodných zdrojoch.
Veď sa aj ukázalo, že celá argumentácia USA stála na vode. Pritom tú vojnu viedli práve krajiny, ktoré vlastnia najviac zbraní hromadného ničenia. Poukazovali sme aj na selektívny prístup. Potom sa pýtajme na ďalšie dôvody, pre ktoré bola vojna. Je iks ďalších krajín, v ktorých sa tiež nedodržiavajú ľudské práva, dokonca niektoré boli spojencami vo vojne proti Iraku. Voči nim sa však vojna nevedie. Prečo? Kontrakty v Iraku pritom podpisujú najmä krajiny koalície, ktorá zaútočila. Je snáď jasné, že pri každej vojne trpí civilné obyvateľstvo.
To nespochybňujem, pýtam sa len, podľa akých kritérií vyberáte, voči komu a čomu vydáte prehlásenie, prípadne zorganizujete protest.
Máme kampane, ktoré trvajú od roku 1971, napríklad ohľadne jadrového odzbrojenia, ochrany ohrozených druhov ako veľryby a podobne. Potom sú kampane, ktoré sú dôležité z medzinárodného hľadiska, napríklad globálne otepľovanie a globálne klimatické zmeny. Jedným z hlavných kritérií je teda medzinárodnosť.
Pracujeme v istom prostredí a tak sa, logicky, venujeme aj slovenským problémom. Vyberáme si tie, kde je reálna šanca niečo presadiť a kde problematika nie je pokrytá inými organizáciami. Takto sa už pätnásť rokov kontinuálne venujeme energetike, začali sme riešiť toxické látky a podobne. Niektorí si myslia, že robíme len to, čo nám niekto nadiktuje, ale nie je to tak.
Najviac nás vždy počúva opozícia
Pri svojich záujmoch lobujete aj medzi politikmi. Ktorí sú ochotní počúvať vás najviac?
Úplne na rovinu poviem, že vždy sú to tí opoziční. Veľká zmena v prístupe k nám nastala po roku 1998, kedy nastúpila Dzurindova SDK. Za Mečiara totiž platil na Ministerstve životného prostredia zákaz komunikácie s mimovládnymi organizáciami. Netvrdím, že s garnitúrami po Mečiarovi sme nemali žiadne konflikty, ale ten prístup bol úplne iný.
Pri presadzovaní zmien v legislatíve však v zásade stále platí, že najviac ochotná je opozícia. S tou súčasnou sa nám spolupracuje dobre, v minulom období sme veľa spolupracovali s dnešným štátnym tajomníkom Jadušom za HZDS, ktorý bol jedným z najaktívnejších poslancov v oblasti životného prostredia.
V zásade teda stále platí, že životné prostredie je spolu s kultúrou nejaké desiate koleso na voze?
Je to pravda, ale tí dnešní pri moci sú oveľa ochotnejší komunikovať ako Mečiarova garnitúra pred desiatimi rokmi. Súčasná vláda, bohužiaľ, spustila akúsi tichú vojnu voči mimovládkam všeobecne. Dokonca nielen proti nim, ale aj voči aktívnym občanom ako takým. Napríklad tým, ako obmedzujú prístup k informáciám, sa situácia len zhoršuje.
Ktorí poslanci sa k ekológii stavajú pozitívne?
Frešo, Tkáčová, Rosová z SDKÚ, Miklós a Köteles z SMK. Z vládnej koalície je to poslanec Slabý z SNS.
Odborníci sa nás pýtali, kde sme tie látky zohnali
Na internete uvádzate šesť hlavných kampaní, prejdime si štyri - z pohľadu Slovenska - najdôležitejšie. Prvou sú toxické látky. Čo je cieľom?
Týmto látkam sa v podstate dlho nikto nevenoval. Našim cieľom je eliminovať množstvo toxických chemikálií, ktoré negatívne pôsobia na životné prostredie a ľudské zdravie. V rámci Slovenska sú voľne rozhádzané takmer v každom regióne Slovenska.
Je tu obrovský problém s pesticídmi, starými environmentálnymi záťažami, ktorý ostal po mnohých JRD. V Banskobystrickom a Nitrianskom kraji sme vďaka prieskumu zistili až 150 voľne prístupných lokalít s týmito látkami. Keď potrebujete otráviť suseda, viem vám povedať 150 miest, na ktorých nájdete látky, ktoré sú proste nebezpečné a v lekárni vám ich len tak nedajú. Odborníci sa nás dokonca pýtali, kde sme vzali tú a tú látku, pretože oni ju už reálne vôbec nemajú k dispozícii. Karcinogény, jedy, žieraviny...
Čo ste v tomto smere dosiahli?
My sami sme zabezpečili tri lokality, z ktorých unikali tieto látky do životného prostredia, pričom boli voľne prístupné ľuďom. V dvoch prípadoch sa nám podarilo dotlačiť zodpovedných k tomu, aby dané látky reálne zlikvidovali. Tiež sme nastolili otázku starých environmentálnych záťaží a dotlačili sme ministerstvo k tomu, aby začalo pripravovať zákon, ktorý už existuje v paragrafovom znení. To bude systémová zmena.
Ďalšou kampaňou sú genetické manipulácie, venujete sa tomu od roku 2000. Čo je cieľom?
Upozorniť na to, že človek sa v istom bode začína hrať na Boha. Po dlhých rokoch šľachtenia a kultivovania prirodzených druhov niekomu napadlo, že sa to dá aj veľmi neprirodzenou cestou - krížením toho, čo by sa v prírode samo nikdy neskrížilo.
Napríklad?
Baktéria s rastlinou. Chceme ukázať, že ide o cestu, ktorej dopady sa do budúcnosti nedajú odhadnúť.
Problém nie je nedostatok potravín, ale ich zlé prerozdeľovanie
Vďaka hraniu sa na Boha dnes liečime nefunkčné srdcia, transplantujeme orgány, dávame do poriadku zlomeniny a podobne.
To sa nedá porovnávať. Aby bolo jasné - nemáme nič proti šľachteniu. Ak bude niekto krížiť jednotlivé druhy kukurice, aby dosiahol produkt, odolný proti škodcom a podobne, je to v pohode. Zlomeninu môžete napraviť celkom prirodzene.
Transplantácie, operovanie slepého čreva, bypassy... to prirodzený zásah do organizmu určite nie je.
To sú normálne veci. Tu sa však bavíme o tom, že budeme produkovať rastliny, živočíchov, či ľudí s určitými vlastnosťami.
K tomu smerujem - kde je tá čiara, pred ktorou je to v poriadku a za ňou už nie?
Je tam, kde ide o zásah do DNA. Aspoň pre mňa. V živote by sa predsa nestalo, že sa skríži baktéria s kukuricou alebo rastlina so živočíchom.
Pravdou tiež ale je, že zatiaľ žiadny relevantný výskum nepreukázal, že by geneticky modifikované potraviny škodili.
Jedna vec je, že naozaj chýbajú štúdie, ktoré by dokazovali, že takéto rastliny a potraviny škodia ľuďom. Na strane druhej, testujú sa na pokusných zvieratách. A potkany, kŕmené GMO kukuricou mali vývojové vady. Bola tam dokázaná priama súvislosť. Tú štúdiu si pritom dala robiť firma, ktorá tu kukuricu produkuje. Chcela ju utajiť, ale dostal sa k nej Greenpeace a zverejnil ju. Súhlasím však s tým, že negatívny vplyv na človeka priamo preukázaný zatiaľ nebol.
Naisto sa však dá povedať fakt, že niektoré druhy GMO majú negatívny vplyv na životné prostredie. Máme dôkazy, že napríklad geneticky modifikovaná kukurica zabíja okrem škodcov aj neškodné, takzvané necieľové druhy, teda tie, na ktoré nebola určená. Výskum robili maďarskí vedci. Problém je aj v tom, že množstvo toxínov z tej kukurice ostáva v pôde dlhšie, ako sa očakávalo, čo má vplyv na jej živiny.
Ako vám napadlo zaoberať sa touto témou?
Došli sem spoločnosti, ktoré začali tvrdiť, že takú kukuricu potrebujeme. Vtedy skratku GMO okrem pár vedcov nepoznal nikto. Americká firma sem proste začala tlačiť svoj komerčný produkt. Reálne tu iné geneticky modifikované potraviny v podstate ani nie sú. Na trhu sa zatiaľ objavili len rastlinné oleje z dovozu, ktoré obsahovali geneticky modifikované zložky, inak, myslím, nič.
Mnohí netušia, čo je to geneticky modifikovaná kukurica. Skúste to laicky vysvetliť.
Je to kukurica, ktorá bola umelo upravená - do jej pôvodnej genetickej informácie bola vložená iná informácia, v tomto prípade z baktérie. Upravená bola teda neprirodzene a to tak, aby sa sama dokázala brániť proti škodcom. GMO je geneticky manipulovaný, teda modifikovaný organizmus, ktorý nebol šľachtený alebo krížený klasickou cestou. Ľudia nám inak často volajú kvôli tomu, či môžu používať modifikovaný škrob. Ten však nie je modifikovaný geneticky, takže je v poriadku. (smiech)
Nemohli by geneticky modifikované potraviny vyriešiť hladovanie v niektorých krajinách?
Nie. Väčšina tých, ktorí používajú tieto argumenty, si neuvedomujú jeden základný fakt - že chybou nie je nedostatok potravín, ale ich prerozdeľovanie. Sú krajiny, v ktorých sa hladuje, pritom potraviny exportujú a spotrebúvajú sa na druhom konci sveta. Genetici už tento argument postupne prestávajú používať.
Bez pokusov podobného druhu by sme dnes asi nemali ani množstvo liekov, respektíve iných - pre ľudí prospešných - vecí. Nie je to problém?
Pozor - my sa nebránime vedeckému výskumu, nemáme žiadny záujem ho obmedzovať. Len upozorňujeme na uvoľňovanie GMO do životného prostredia. Keď sa to deje niekde v laboratóriu a nepúšťa do sveta, je to v poriadku.
Čiže vám neprekážalo ani klonovanie a ovca Dolly?
V zásade nie. Prekáža nám však geneticky modifikovaná repka, ktorá v prípade, že by sa dostala na Slovensko, má tu v čeľadi kapustovitých niekoľko desiatok príbuzných druhov, s ktorými by sa mohla krížiť. Nikto však netuší, ako by to dopadlo. Je rozdiel medzi prácou v kontrolovanom „labáku" a tým, čo sa robí v životnom prostredí. Vypustiť niečo geneticky zmanipulované bez toho, aby sme vedeli, čo to urobí, je hazard. Ak sú genetici aspoň trochu kritickí k svojej práci, tak vám to aj priznajú.
Nie je to pokrytectvo
Treťou kampaňou je ochrana lesov. Aký je konkrétny cieľ?
Zapájali sme sa v tomto smere do medzinárodných aktivít, ale potom sme boli konfrontovaní, že lesy sú v ohrození aj u nás. Deväťdesiatpäť percent však stále tvorí naša podpora medzinárodných kampaní. Následne došla konkrétna ponuka od združenia VLK, aby sme im pomohli v Tichej a Kôprovej doline.
Čo ste v ochrane lesov dosiahli?
Predovšetkým to, že sme informovali o existencii trvalo udržateľného certifikátu, ktorý spotrebiteľovi garantuje, že drevo, ktoré si kúpil napríklad v Ikei, bolo vypestované a vyťažené ekologicky vhodným spôsobom.
Načo je to dobré?
Časť spotrebiteľov sa správa environmentálne, čiže nehľadá mahagónové drevo odkiaľsi z Amazonu. Kúpi si podobný výrobok, ale z dreva, o ktorom vie, že nespôsobuje problém životnému prostrediu.
Nie je to ale tak trochu pokrytectvo? Ten istý človek trebárs jazdí na aute a doma perie s práškom, ktorý zamoruje podzemné vody.
Podľa mňa nie. Je dôležité začať malými krokmi. Ja sám som človek, ktorý zanecháva istú ekologickú stopu. Tú zanecháva aj ten, čo žije v jaskyni. Treba viac uvažovať o tom, čo reálne potrebujem a aká veľká bude tá stopa. Ak človek jazdí autom, ale namiesto normálnych potravín dá prednosť biopotravinám, už to je nejaký pokrok.
Pýtal som sa, či to nie je pokrytectvo. V niečom byť strašne eko a bio, v niečom vôbec.
Nie je. Lebo ľudia, ktorí si uvedomia jednu vec, postupne uvažujú aj nad ďalšími. Taká je moja osobná skúsenosť. Ja považujem konanie tých ľudí za pozitívne.
Okrem informovania o existencii trvalo udržateľného certifikátu ste dosiahli ešte niečo?
Zapojili sme sa do environmentálnych výchovných projektov, napríklad Deti lesom, pri Tichej a Kôprovej doline sme vyjadrili solidaritu zoskupeniu VLK, pričom treba povedať, že solidarita sa dnes všeobecne vytráca. Urobili sme maximum, vniesli sme do toho medzinárodný rozmer.
Zatiahli sme do toho ľudí v Česku, ktorí darovali peniaze na obnovu Tatier, ale takto si ju vôbec nepredstavovali. Tí prišli aj na našu akciu. A deň na to inšpekcia zastavila ťažbu. Nechali sme si tiež vypracovať právnu štúdiu, ktorá hodnotila všetky povoľovacie konania na ťažbu, pričom sme došli k záveru, že ťažba bola nezákonná. Tú štúdiu nikto dodnes nevyvrátil. Pre mňa je to dôkaz, že veci tam neboli v poriadku.
Príroda sa s problémom vysporiada sama
Čo vám vlastne prekáža na ťažbe ako takej?
Nič, pokiaľ sa týka len hospodárskych lesov. Národný park je už z filozofie miestom, kde sledujete prírodné procesy a človek by tam nemal nijako zasahovať. To je o filozofii. Buď je park to, čo vidíme v mestách, teda umelo vysadený priestor, alebo to, čo vytvorila sama príroda a kde môžete sledovať prirodzené procesy.
Môže sa nám nepáčiť, ak sú stromy napadnuté lykožrútom, ale reálne je to niečo, čo existuje už miliardy rokov a príroda sa s tým vždy dokázala vysporiadať sama.
Vaši kritici ale hovoria, že odvoz popadaných stromov prírode nemôže uškodiť.
Lesný zákon stanovuje, že kalamita sa musí zlikvidovať. Filozofická otázka znie, či má také niečo platiť aj v národnom parku, kde máme sledovať to, čo robí sama príroda.
Čo konkrétne by sa udialo, keby sa to drevo vyťažilo?
Stratila by sa biomasa, životný priestor, dôležitý materiál, ktorý v prírodnom cykle plní svoj význam. Na tých popadaných kmeňoch žije obrovské množstvo živočíchov, príroda tam vytvára iný typ zalesnenia... Toto je systém, ktorý by jednoducho mal platiť. Vyťažiť drevo a vysadiť nové stromy je legitímny postup v hospodárskom lese, nie v národnom parku. Inak sa ľahko môže stať, že sa tam zmení druhová štruktúra.
Uvedomujeme si, že je nereálne vypnúť jadrové elektrárne
Štvrtou veľkou kampaňou Greenpeace sú energie. Aký je cieľ?
Ťažko to definovať, lebo je to najväčšia kampaň, týka sa viacerých podčastí.
Treba to vysvetliť, lebo laici si myslia, že vám nejde o nič iné, len o zatvorenie jadrových elektrární.
V zásade ide o tri základné oblasti - prvou rozvoj obnoviteľných zdrojov, druhou upozorňovanie na problémy klasických a jadrovo-energetických zdrojov, treťou problematika úspor a energetickej efektívnosti. Cieľom je energetický mix krajiny, aby čo najväčšiu časť pokrývali zdroje, ktoré sú ohľaduplnejšie k životnému prostrediu, aby sa neprodukovalo toľko odpadov a emisií, a aby si ľudia uvedomili, že spotreba energie nemôže rásť donekonečna.
V praxi sa to minimálne v tretej oblasti deje - ľudia prechádzajú na úsporné žiarovky, dnes vyrábané spotrebiče žerú menej energie.
Áno, súhlasím, ale deje sa to najmä na individuálnej úrovni, pričom na úrovni priemyslu je to stále zlé.
Ako je to s tými jadrovými elektrárňami?
Každý v Greenpeace si uvedomuje, že je nereálne vypnúť zo dňa na deň alebo v priebehu najbližších pár rokov všetky jadrové elektrárne. To, čo pätnásť rokov hlásame je, že treba diskutovať, kam bude slovenská energetika smerovať. Súčasná vláda má v programovom vyhlásení to, že cieľom je energetická sebestačnosť Slovenska a čo najvyššia energetická nezávislosť.
To je legitímny cieľ.
Súhlasím, dokonca nielen legitímny, ale do istej miery aj ekologický. Problém vzniká, keď sa pozriete, čo tá vláda reálne robí. Výstavba atómových elektrární z tohto pohľadu prehlbuje našu závislosť na dovozoch energetických palív zo zahraničia. Táto vláda teda síce jedno rozpráva, ale iné koná - hlavný tlak totiž smeruje na výstavbu a dostavbu atómových elektrární. Osobne som presvedčený, že vláda v tomto prípade ide proti vlastnému programovému vyhláseniu.
Viete, my sa pýtame - prečo sa dodnes na Slovensku neprijal zákon, ktorý by hovoril o obnoviteľných zdrojoch? Všetky bežné európske krajiny ho majú a funguje to. Všade okolo nás sa stanovili jasné mantinely a pomohlo to tomu, že sa začali rozvíjať obnoviteľné zdroje. Nehovorím o štátnych dotáciách, ale o podmienkach, vytvorených pre podnikateľov. Prečo im nedáme možnosť, aby v tomto smere sami podnikali?
Sú výhľadovo atómové elektrárne v plnej miery nahraditeľné alternatívnymi zdrojmi?
Na Slovensku môžeme uvažovať nad tým, že ďalšie elektrárne, ktoré sa tú budú budovať, nebudú atómové. To je reálne a nevidím v tom žiadny problém. Zatiaľ sme totiž plne závislí od toho, čo dovážame z Ruska a netýka sa to len ropy, plynu a uhlia, ale aj jadrového paliva.
Dnes sa hovorí o tom, že sa tu možno bude ťažiť urán. Ale už nikto nepovie, že ho nebude ťažiť štát, ale súkromná firma, ktorá ho na trhu v pohode môže predať hocikomu, nie nám. A keby to aj robil štát, nebol by schopný upraviť ho do podoby jadrového paliva. O tom sa tu skoro vôbec nediskutuje.
Dokázali by obnoviteľné zdroje plne nahradiť jadrové elektrárne?
Na Slovensku je to nereálne, lebo sa dlhé roky ignorovali. Ak nepočítam veľké vodné elektrárne, pokrývame obnoviteľnými zdrojmi asi tri percentá celkovej produkcie elektrickej energie. Snažme sa presadiť sedliacky rozum - aby sa využíval domáci potenciál. Vieme, že v tomto smere vedie biomasa. Tak prečo sa tu nikto nebaví o tom, ako ju využijeme? Ňou by sa dalo vykryť možno pätnásť, možno dvadsať percent. Veterné elektrárne by vedeli vykryť minimálne tri percentá. Vôbec sa tu nevyužíva geotermálna energia, ktorou sa dá vykurovať. Potom sú tu možnosti využívania solárnej energie... a o tom všetkom sa takmer mlčí. Reálne sa ako alternatívny zdroj využíva len vodná energia, do tej sa investovalo. Stále je tu však potenciál pre malé vodné elektrárne.
V energetickej kampani ste niečo dosiahli?
Tá je jediná, pri ktorej je uchopiteľný výsledok diskutabilný. Mnohým síce nestačí, že sa tu začalo diskutovať o obnoviteľných zdrojoch, ale merateľné výsledky je len ťažko predložiť. Snažíme sa najmä spochybňovať mýty a legendy o jadrovej energetike.
Ktoré?
Napríklad to, že takáto energia je lacná. Je, ale len vďaka tomu, že elektrárne tu staval štát za socializmu a nie sú v tom zohľadnené všetky náklady, ktoré do jadrovej energetiky patria.
Situácia je taká, že keby ste doma využívali trebárs energiu vyrobenú v solárnej elektrárni, musíte platiť štátu príspevok do fondu likvidácie jadrovo-energetických zariadení. Keby sme také niečo urobili s obnoviteľnými zdrojmi - že by sme zriadili fond na ich podporu a každý užívateľ energie vyrobenej v atómových a vo všetkých ostatných elektrárňach by musel prispievať - tak nás ľudia roztrhajú na uliciach. Nie je to neférové? My na také veci aspoň upozorňujeme.
Aj odborníci z oblasti jadrovej energetiky už dnes uznávajú, že nebolo zlé, keď Greenpeace začal v deväťdesiatych rokoch upozorňovať na niektoré prešľapy. Veď nám sa viackrát podarilo vliezť do atómovej elektrárne, pričom si nás nikto nevšimol. Keď už nič iné, aspoň v oblasti bezpečnosti naše akcie priniesli zmenu.
Vzdelanostná štruktúra našich ľudí je lepšia ako priemer SR
Žijete vy sám v duchu toho, čo hlásate?
To, čo reálne využívam, sú energetická efektívnosť a energetické úspory.
Konkrétne?
V byte sme vymenili žiarovky za úsporné žiarivky. Za radiátory som namontoval reflexné fólie, ktoré nestoja takmer nič. Slúži to na zabránenie únikov tepla a zbytočnému vykurovaniu steny či následne vonkajšieho prostredia, pretože tá vrstva odráža teplo naspäť do miestnosti. Na rodinnom baráku, kde bývajú známi, sme zaizolovali rúrky od bojleru k radiátorom. Najextrémnejšia vec, ktorú som spravil je to, že v záchodovej nádržke na vodu som nainštaloval litrovú PET fľašu, pretože som zistil, že na spláchnutie treba výrazne menej vody. To je už ale skôr o sedliackom rozume. Triedim tiež nielen základný odpad, ale aj bioodpad.
Mnohí napádajú odbornosť vašich ľudí v tom duchu, že amatéri sa vyjadrujú k odborným problémom, ktorým nerozumejú. Aká je skutočnosť?
Pracuje u nás sedem ľudí, z toho štyria majú ukončenú vysokú školu, jeden má okrem maturity dve nadstavbové štúdiá so zameraním na ochranu životného prostredia a environmentálnu politiku, jedna zamestnankyňa študuje na vysokej škole externe. V rámci tímu Greenpeace Slovensko teda ostáva iba jeden človek, ktorý má dokončené „len" maturitné vzdelanie.
Čo konkrétne vyštudovali?
Šéfka kampane pre toxické látky Kateřina Věntusová absolvovala biochémiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Odborne tú kampaň zastrešuje aj Martin Hojsík, ten vyštudoval biológiu, odbor genetika na rovnakej univerzite, problematike toxických látok sa venuje od roku 1999.
Energetiku má na starosti Karel Polanecký, vyštudoval fakultu strojného inžinierstva Českého vysokého učení technického, v oblasti energetiky pracuje od roku 1996. Odborne to zastrešuje aj Jan Beránek z Greenpeace International, bývalý researcher World Information Centre on Energy, čo je človek s osemnástimi rokmi skúseností v energetike.
Do polovice roku 2007 koordinovala projekty v oblasti biodiverzity a genetiky Martina Badidová, mala absolvovanú environmentalistiku na Prírodovedeckej fakulte UK, dočasne tieto aktivity koordinuje Lucia Szabová, ktorá v roku 2006 úspešne ukončila štúdium na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre.
Mimochodom, podľa sčítania Štatistického úradu SR z roku 2001 je na Slovensku 12,8 percenta ekonomicky aktívneho obyvateľstva s vysokoškolským vzdelaním. Medzi našimi podporovateľmi a aktivistami však vysokoškolsky vzdelaní ľudia tvoria vyše 34 percent. Vzdelanostnú štruktúru máme teda výrazne lepšiu ako je štatistický priemer občanov SR.
Súťažte o darčeky od Greenpeace
Výherkyňa dostane dámske tričko, nástenný kalendár a šnúrku na krk, výherca pánske tričko a šnúrku na krk. Ceny zašleme dvom výhercom, ktorých vylosujeme spomedzi správnych odpovedí, zaslaných na adresu karol.sudor(at)smeonline.sk do utorka 15. apríla 2008 do 16.00 hod. V maili uveďte celé svoje meno, priezvisko, adresu a telefónne číslo.
Súťažná otázka znie: Ktorí súčasní poslanci sa podľa hovorcu Greenpeace stavajú k ekológii pozitívne?
Výhercami minulej súťaže o tričká Aliancie Fair-play sú Katarína Lifková Pavlíková z Trenčína a Radoslav Božík zo Zamaroviec. Výhercov dnešnej súťaže nájdete pod štvrtkovým rozhovorom.
Poznámka: Rozhovor bol autorizovaný, Juraj Rizman v prepise nič nezmenil.
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
