Bratislava 23. apríla (TASR) Keď sa začali arizácie, bola väčšina pôvodne židovského majetku na Slovensku už dávno v cudzích rukách. "Keď išlo o arizáciu v roku 1940 až 1943, tak tam už išlo len o živnosti, malých podnikateľov, boli tam aj niektoré stredné podniky. Veľké podniky už majitelia dávno predali a väčšinou už boli za hranicami," povedal pre TASR Ľudovít Hallon z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied po dnešnom ukončení konferencie Ústavu pamäti národa (ÚPN) venovanej perzekúciám z rokov 1938-1945.
Záver trojdňovej konferencie bol venovaný perzekúciám v hospodárskej sfére a postaveniu cirkví vo vojnovej Slovenskej republike.
Do roku 1940 podľa Hallona dochádzalo k zmenám v správnych radách významných podnikov, prípadne presunom majetku približne podobným spôsobom, ako keď sa dnes snaží presadiť v súkromných spoločnostiach mafia. V štátnych podnikoch dochádzalo k zmene kádrov na základe politického rozhodnutia podobne, ako sa to deje dnes, rozdiel bol v tom, že vláda nebola demokratická, ale autoritatívna. "Boli to predovšetkým Slovenské elektrárne, banky, napríklad Tatra banka, kde vymenili celú správu a dali novú. Ale tam zas bol problém v tom, že Tatra banka na tom bola v tom čase hospodársky zle a oni povedali, že ju zachránia, ale politicky prevezmú," uviedol s dodatkom, že významná bola aj sieť roľníckych vzájomných pokladníc, malých peňažných ústavov, ktoré boli finančne zdravšie ako banky. "Tam bol vo vysokom postavení známy agrárny politik Ján Ursíny a proti nemu boli aj politické opatrenia, ale bol za tým aj hospodársky záujem ovládnuť tieto roľnícke vzájomné pokladnice a za nimi viacero cukrovarov, boli tam pivovary a iné podniky," uviedol Hallon príklad. Ak sa vo vysokom postavení v súkromnom podniku nachádzala osoba, ktorá mala nejakú slabinu z pohľadu vtedajšieho režimu, napríklad bola židovského, českého pôvodu alebo sa v minulosti angažovala v niektorej z oficiálne zakázaných politických strán, rôzne skupiny sa buď prostredníctvom HSĽS, alebo, ak išlo o nemecký kapitál, cez Deutsche Partei snažili prebrať nad podnikom kontrolu. Najmä vysokopostavení židia boli pod veľkým tlakom, aby pod cenu predali svoje podiely v spoločnostiach. "K tunelovaniu dochádzalo už vtedy," poznamenal historik.
Samotná arizácia bola podľa neho už klasickým znárodnením majetku bez náhrady, keď štát jednoducho majetok zabral a potom ho predal. "Málokto vie, že v mnohom smere to bolo predobrazom znárodnenia. Komunisti vlastne len napodobnili, čo robil už tento režim, akurát že komunisti znárodnili kompletne všetkých," uzavrel Hallon.
Problémy v čase slovenského štátu zažívali aj duchovní rôznych cirkví, zatiaľ čo gréckokatolíci boli pod tlakom režimu, v prípade katolíckych kňazov došlo k viacerým incidentom s partizánmi. Peter Borza z Gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove uviedol, že perzekúcie gréckokatolíkov v období rokov 1938-45 boli evidentne realitou, čo do rozsahu sa však nedajú porovnávať s reštrikciami neskoršieho komunistického režimu. Inštitúcie slovenského štátu boli citlivé najmä na národnostné otázky, keďže sa gréckokatolícka konfesia spájala s rusínskou národnosťou. Sčítanie ľudu však neskôr ukázalo, že väčšina gréckokatolíkov sú Slováci. Viacero kňazov bolo väznených kvôli podozreniu z protištátnej činnosti alebo z krstenia židov. Anton Hruboň z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici upozornil, že partizáni bez dôkazov o akejkoľvek vine zavraždili viacero katolíckych duchovných. Ako príklad uviedol katolíckeho farára Martina Martinka, ktorého partizáni vyvliekli z fary a zastrelili pre podozrenie, že o nich a ich rodinách poskytuje informácie. Podľa Hruboňa Martinko síce bol stúpencom Andreja Hlinku, proti partizánom však nič reálneho nepodnikol, niekoľkých padlých dokonca osobne pochoval.
Počas trojdňovej konferencie bolo prednesených tridsať príspevkov na témy perzekúcií konkrétnych osôb a menšín, o právnom a politickom systéme slovenského štátu, úlohe bezpečnostných inštitúcií, ale aj zahraničnopolitických aspektoch prebiehajúcich procesov.
