Ako vyrastali deti pred vojnou?
Ako dcéra dvoch učiteľov som bola špecifická kategória, ale moje detstvo bolo nádherné. Musela som síce poslúchať, ale to mi neprekážalo, v tom čase som nebola žiadnym búrlivákom. Neexistovala televízia a rodičia boli úžasní v tom, že mi hovorili rozprávky, umožnili mi čítať knihy... Raz mi to však takmer zakázali, lebo pán farár povedal mojej mame, že Balzac je na indexe. Tak som ho ako dvanásťročná hltala potajomky a s baterkou v posteli. Mala som možnosť vŕtať sa v učiteľskej aj školskej knižnici, takže som prečítala v podstate všetko, čo sa dalo.
Vtedy deti bežne pásavali husi, kravy...
Samozrejme, aj ja. Krásne časy, naučila som sa chodiť bosá po strnisku a bola som na to patrične hrdá. Detstvo však malo aj ďalšiu výhodu - keďže otec mal v škole pracovňu, vedela som sa do nej kedykoľvek dostať. Tam som si čítala a naučila sa aj písať na stroji. Veľa času som cez prázdniny trávila aj v triedach. Na zadných stenách tam boli veľké mapy sveta a Európy. Mala som kamarátku, s ktorou sme hrávali jednu hru - dávali sme si hádanky, kde sa nachádza tá-ktorá krajina alebo mesto. Báječne sme teda ovládali zemepis a to sa mi zišlo sa aj neskôr, keď som cestovala po svete.
Dnešné deti sedia vo voľnom čase pri počítačoch, televízii, zanikajú aj bežné pouličné hry... Ako to bolo vtedy?
My sme boli prakticky stále vonku. Otec ma pravidelne brával do lesa, naučil ma poznávať huby, čo dodnes oceňujem. Chodili sme na lesné jahody a maliny do Inoveckých vrchov, v zime ma postavil na lyže, hoci som namiesto viazania mala len také smiešne remienky...
Kde ste vyrastali?
V Dolných Držkovciach v okrese Bánovce nad Bebravou. Inovec bol od nás možno desať, dvanásť kilometrov.
Do životov sa vkradla anonymita, ľudia sa už aj na dedinách skrývajú za vysoké múry okolo domov. Bola vtedajšia dedina iná?
Vtedy sa ľudia vzájomne poznali. Otec sa pričinil o stavbu kultúrneho domu v dedine, nacvičoval divadlo, kostýmy mala na starosti mama, kulisy sa vyrábali s jeho priateľmi. Učil ľudí včeláriť, poznávať huby, rastliny, pestovať všeličo v záhrade, ošetrovať ovocné stromy, jednoducho stále sa komunikovalo. Ľudia chodili k nám domov, mne sa napríklad veľmi páčilo, že takzvaná dedinská honorácia v zložení notár - učiteľ - farár hrávala spolu karty. Sedelo sa pri vínku, jedlo, debatovalo. Mama bola prísna katolíčka, ktorá sa mäsa v piatok nedotkla, otec luterán to statočne akceptoval, ale keď prišiel na návštevu pán dekan a udelil povolenie, bolo po pôste. Na konci sa vždy hralo na klavíri a spievalo... Kdeže anonymita.
Boli partizáni a "partizáni"
Notári, učitelia a farári boli vlastne vtedajšie celebrity?
(smiech) Presne tak, ešte k nim patril aj pán richtár. Všetko fungovalo, kým sa nezačala vojna a nedošlo k rôznym nájazdom, bohužiaľ, aj partizánskym. Otec musel začiatkom augusta 1944 narukovať, chýlilo sa totiž k povstaniu. Zažil strašné veci, o ktorých ani nechcel rozprávať, iba sem-tam. Kým on bojoval na strane partizánov v SNP, do dediny prišli takzvaní „partizáni", vyrabovali nás do tla, vzali všetky otcove poľovnícke zbrane, motorku, povyhadzovali bielizeň zo skríň, chceli peniaze... skrátka banda kriminálnikov. Aj takí boli partizáni.
Vtedy ste mali deväť rokov. Vníma dieťa vojnu?
Áno. Strašne som sa bála. Zažívali sme nálety, pokope lietali veľké skupiny lietadiel, my sme ich počítali, bežne ich bolo aj štyridsať.
Pri poplachoch sa nešlo do krytov?
Na dedine nie. Raz sa stalo, že nejaké zasiahnuté lietadlo sa oddelilo od svojho roja a v lesoch havarovalo. Ešte predtým kúsok za dedinou zhodilo tri bomby, z toho dve vybuchli, jedna nie. Explodovala asi až po mesiaci, našťastie v noci. Bola v dosť hlbokej jame, my decká sme sa chodili na ňu pozerať a chlapci do nej hádzali kamene. Mali sme vlastne veľké šťastie, že vtedy nebuchla, doma som sa ani nepriznala, aké výlety sme organizovali kilometer od domu.
Asi ste sa veľmi nebáli, keď ste sa chodili pozerať na bombu.
Ale bála, lenže viete... hlúpe a neskúsené decko. Bála som sa strašne, najmä ku koncu vojny, keď už Nemcom tieklo do topánok. Otec sa vrátil z povstania úplne chorý, bolo ho treba ratovať pred Nemcami, ktorí sa nám uvelebili v škole. Bolo im jasné, že prehrajú vojnu, jeden z nich k nám dokonca chodil počúvať rádio Londýn. Neskôr prišli gestapáci, dostali nejaké udanie na otca, vzali aj mamu a vypočúvali ich. Našťastie v tom čase došla informácia, že sa majú zbaliť a utekať preč, lebo sa blížili Rusi. Chvalabohu, rodičov nezastrelili. Veľmi som sa tešila, že koniec vojny znamená aj koniec poplachov, sirén, lietadiel na oblohe...
Mama dostala osem rokov, odsedela si dva
A pomaly prišli päťdesiate roky.
Áno, nakoniec bolo ešte horšie. Mama ostala učiť v Držkovciach na cirkevnej škole a prišlo na ňu udanie. Pred vyučovaním sa deti vždy modlili, prišiel však február 1948 a zákaz modlenia. Mama žiakom otvorene povedala, že „detičky, oddnes sa nebudeme môcť modliť, lebo je to, bohužiaľ, zakázané". Niektoré decko to donieslo domov svojmu neokomunistickému rodičovi a ten mamu udal. Zatkli ju a odsúdili na osem rokov.
Prosím?
Áno, za údajnú protištátnu činnosť. Vtedy to bolo bežné. Vraj štvala deti proti štátu, keď im hovorila, že modliť sa je zakázané. Pritom hovorila pravdu. K tomu sa pridal fakt, že jednému dieťaťu, ktoré malo vši, povedala, že ak sa nedá doma do poriadku a nedá sa ostrihať, uviaže mu do vlasov červenú mašľu. Tak to je napísané v rozsudku. Tá mašľa bola corpus delicti, asi preto, že šlo o červenú farbu.
Koľko si odsedela?
Dva roky, potom ju pustili. Sedela v Ilave. To bola vlastne len taká predzvesť päťdesiatych rokov, potom sme sa šťastlivo odsťahovali do Nových Zámkov. Tam som potajme plakávala, lebo mi prekážalo, že slnko zapadalo za rovinu, a nie za kopec. Doslova som tým trpela. A tiež tým, že namiesto poriadneho snehu tam bola iba taká špinavá brečka.
Každé detstvo má svoju vôňu
Vaše detstvo údajne voňalo bazalkou.
Áno, vďaka starej mame a jej záhrade. Ešte aj dnes, keď ju niekde zacítim, pripomína mi detstvo. Stretla som sa s ňou pritom až po dlhých rokoch, keď sem po revolúcii došla spolu s talianskou kuchyňou. U starej mamy som vždy trávila časť prázdnin a vôňa záhrady mi ostala v pamäti, hoci som nevedela, ako sa tá bylina volá. Stará mama ju totiž nikdy nepoužívala, rástla len tak na divoko. Každé detstvo má svoju vôňu. Mimochodom, môj muž ma naučil pesničku: „Štyri nôcky nespala som, bazaličku trhala som, pýtal sa môj milý - čo robíš? Trhám bazaličku, však vidíš." (smiech) Viete, čo to je, keď ako stará dospelá žena zacítite vôňu detstva?
Časť mladosti ste strávili vo folklórnych súboroch.
Ešte na gymnáziu v Trenčíne som bola pri kolíske súboru Trenčan, vtedy sa zakladal a funguje dodnes. Tam som pochytila základy folklóru, veľmi ma to bavilo. Z našej triedy tam tancovalo asi najviac dievčat. Vyhrala som tiež konkurz do speváckeho súboru v SĽUKu. Pritom to bolo obdobie, keď som sa začala aktívne venovať volejbalu, basketbalu a tenisu. Vo volejbale som dokonca hrala ligu. Ale to všetko už bolo v Nových Zámkoch.
Nelákala vtedy mládež skôr populárna hudba ako folklór? Prichádzal Elvis Presley.
Áno, ale to sa nevylučovalo. V tom čase pre nás vládol swing a Glenn Miller. Už vtedy vychádzali notové záznamy jeho muziky pre klavír, dodnes mám niektoré odložené. Na gymnáziu som dokonca hrala a spievala v jednej skupine so staršími chlapcami. Mali sme basistu, saxofonistu aj ďalšieho klaviristu, bolo nás päť alebo šesť, vystupovali sme na všetkých gymnaziálnych plesoch. Ovládala som kompletné pesničky z filmu Zasnežená romanca, ktorý vtedy letel, a mnohé ďalšie.
Patrilo k bontónu, že dievčatá ovládali hru na klavír?
Isteže, ale poslušné dievčatká hrávali to, čo im prikázali v hudobnej škole. Ale mňa chytila aj iná hudba a v tej som bola asi dobrá. Hrala som nielen etudy, ale aj improvizovala. Na veľký žiaľ mojej profesorky som však opustila klasickú muziku. Bola to krásna a bezstarostná mladosť, ale vedela som, že prvoradé bude štúdium, aby som mala v rukách skutočný chlieb.
Tým chlebom mali byť jazyky? Šli ste na Filozofickú fakultu študovať ruštinu a slovenčinu.
Áno. Potom som si pridala aj francúzštinu. Naši ma totiž nepustili na VŠMU. (smiech)
To bol vek, kedy už dámam dvoria chlapi. Aké mali metódy?
Dnes sa už také hádam ani nenosia. Jeden z mojich nápadníkov, chudák, pritom vyšiel kvôli galantnosti u môjho otca na veľký posmech. Po maturite som totiž mala narodeniny a rodičia mi dovolili spraviť doma oslavu. Mama pripravila chlebíčky, napiekla, otec nám venoval nejaké to víno. Ešte dopoludnia zazvonil zvonček, za dverami bol poslíček s veľkým košom kvetín - hortenzií. Z vizitky bolo jasné, že je to od toho chlapca. Bolo to zlaté a veľmi ma to potešilo. Poobede prišiel aj na tú oslavu, ale otec ma totálne schladil, keď poznamenal, či viem, že hortenzie sa posielajú len starým dievkam. Vzal mi tak skoro celú moju radosť, pričom pravou príčinou bola len číra žiarlivosť na toho mládenca. Priznal sa až po rokoch. (smiech) Pritom ten chlapec bol jasný džentlmen.
Za našich čias sa také vulgárne nadávky nepoužívali
Dnes to džentlmenstvo z dvorenia mizne?
Neviem, ale keď vidím, že ľudia si dávajú rande v obchodných centrách... Celá doba sa akosi vulgarizuje, veď ja sama som sa naučila vulgarizmom až na staré kolená. Ja som veľmi dlho nevedela ani to, čo znamená slovo kurva. Vážne nie, čo sa smejete?
Za vašej mladosti nebodaj nejestvovali nadávky?
Isteže existovali, ale v tom čase sa vulgárne nadávky, ako ich poznáme dnes, nepoužívali. Tými najhoršími boli slová ako hovno, riť, srať a podobne. Pokojne ste niekoho mohli poslať do riti, ale do p..., ako to je dnes? Kdeže. V Nových Zámkoch sme používali nadávku „Komáromi Jézuš". (smiech) Ale nepýtajte sa ma na jej pôvod, netuším ho.
Vráťme sa k folklóru. Ako ste sa dostali do Lúčnice?
Na fakulte, hneď na začiatku prvého ročníka, sa objavili plagáty o konkurze. Išla som a prijali ma bez akýchkoľvek problémov.
Aký bol jej zakladateľ Štefan Nosáľ?
Báječný. Tvorili sme vynikajúcu partiu, v súbore sme si všetci tykali, všetci sme si boli vekovo príbuzní, a predsa vedenie malo autoritu. Dnes je to zrejme celkom iné. Števo sa aj napriek veku venuje mladým. Tanec ovláda skvele a dodnes vie predviesť všetky figúry, čo od nich požaduje. Lúčnicu som milovala. Bola mojou záchranou pred zlým svetom, i keď som si to uvedomila až neskôr. V tom čase bolo treba mať všade posudky o rodičoch. Novozámčania boli neuveriteľné charaktery, nerobili mi žiadne prekážky napriek kádrovému posudku. Zamlčali aj to, že mama sedela. Stále som síce tŕpla, že sa to prevalí, ale nič sa nedialo.
Po prvom ročníku na fakulte sme sa s Lúčnicou chystali na celosvetový Festival mládeže v Bukurešti. Na ten zájazd bola kádrovačka ako hrom. Čakala som, kedy príde z Nových Zámkov udanie o mojej minulosti, ale stále nič. Nastúpili sme v Bratislave do rýchlika, kde sa už z Prahy viezli niektoré české súbory. V Štúrove však nastúpila pohraničná kontrola a začali sa diať veci. Hľadali tých, na ktorých dorazili dodatočné udania.
Boli ste medzi nimi?
Nie. Ale troch členov súboru vysadili. Otrasné. Tŕpla som, že vysadia aj mňa, také strašné pocity ste snáď ani nezažili. Vlak sa nakoniec pohol, prešli sme do Maďarska a ja som si konečne vydýchla. Lúčnica mi pomohla ešte v jednej veci - vďaka nej som sa vyhla všetkým schôdzam SZM na fakulte. Tam sme vlastne kvôli nácvikom nemuseli vôbec chodiť.
Milujete cestovanie po svete. Kedy vás to chytilo?
Už v Lúčnici, vďaka nej som sa po prvý raz dostala von. Zadok ma teda svrbel od mladosti, ale to tam nenapíšte. Neskôr sme veľa cestovali s mužom, ktorý už, bohužiaľ, nežije, dnes tak robím s dcérou. Vyznávam takú svojskú filozofiu - o zážitky z ciest a poznatky z neznámych krajín ma nikto neokradne, to mi nikto nikdy nevezme. Asi preto, lebo ma okradli a vykradli nespočetne veľa ráz.
Špicli emigrovali ako prví
Nechodili s Lúčnicou, najmä na zahraničné zájazdy, aj špicli?
Jasné, že chodili, ale akosi sme to nevnímali. Smiešne je, že tí emigrovali ako prví. (smiech) A existovali aj takzvaní „samošpicli". Jedného mládenca, ktorý vyštudoval medicínu, nebudem ho menovať, som sa v Lúčnici vyslovene bála, pretože o všetkom vedel, bol to taký typický vzorný straník. Vedel aj o mojej mame. Až po svojom odchode som sa dozvedela, že emigroval hneď, ako sa dostal na stáž do USA. O donášačoch sme síce vedeli, ale nemám pocit, že by sme si vtedy nejako mimoriadne dávali pozor na ústa. Hovorili sme o čomkoľvek, ale nikdy sa nič zlé nestalo. Zato na fakulte to bolo dosť kruté. Napríklad môjho starého kamaráta z trenčianskeho gympla surovo vyhodili vo 4. ročníku len pre jeho triedny pôvod. Pritom to vtedy bol a je aj dnes múdry a vynikajúci človek. Svinstvá sa diali, ale Lúčnicu ako celok to viac menej obchádzalo.
Po škole ste nastúpili do vydavateľstva Obzor, vtedy sa volalo Osveta. Čo ste tam robili?
Hneď v prvý deň mi šéf hodil na stôl rukopis, ktorý bolo treba zredigovať, ibaže ja som vôbec nevedela ako. V škole ma to nenaučili, skôr do mňa tlačili historickú gramatiku a iné veci, ktoré s redigovaním nijako nesúviseli. Pracovala tam však istá dáma - Viera Husáková, vtedy ešte Millerová. Bola skvelá, všetko ma naučila.
To bola manželka prezidenta ČSSR Gustáva Husáka, ktorá neskôr zomrela pri havárii vrtuľníka?
Áno. Bola to veľmi múdra a vzdelaná žena. Raz som redigovala jej výborný preklad Simone de Beauvoir Druhé pohlavie a museli sme ešte spoločne riešiť niektoré problémy v rukopise, na ktoré v redakcii nebol čas. Vtedy ju Husák čakával v aute pod našimi oknami. (smiech) To ešte robil v SAV.
Červené klince nemôžem vystáť dodnes
Ako ste vnímali režim?
Zložito. Vôbec to nebolo jednoduché. Okrem nezmyselných zákazov a príkazov, zbastardených ľudských vzťahov mi prekážali aj prvé máje a červené klince, tie kvety ako symbol nemôžem vystáť dodnes. Odporný úbohý kvet. Vďaka Lúčnici a vystúpeniam sme však boli na prvého mája vždy mimo Bratislavy a nemuseli sme absolvovať celý pochod.
Boli ste predvolaná aj na ŠtB, na chalupe váš manžel našiel ploštice. Čím ste tých komunistov dráždili?
Neviem. Možno aj tým, že u Kalinovcov na Kúpeľnej ulici v tom čase existoval akýsi „salón", kde chodilo veľa múdrych a v kultúre aj umení známych ľudí, okrem iných aj Milan Lasica ešte so Zorkou Kolínskou, Julo Satinský s prvou manželkou, Nataša Tanská a ďalší. Laco Kalina ma raz zavolal vypočuť si k nemu nové platne z Paríža. Vybrala som syna Petra zo škôlky a šli sme tam. Počúvali sme francúzske šansóny a aj nejaké disidentské pesničky typu Běž domů Ivane, čeká tě Nataša a podobne.
Kalinovci mali dcéru Julku a tá mala mačku, ktorej náš Peter nechtiac stúpil na chvost. Aj sme na to zabudli, šli sme domov a pol roka na to oboch manželov Kalinovcov zatkli. Raz ráno o siedmej k nám prišla šesťstotrinástka a odviezli ma na Februárku (sídlo ŠtB, pozn. autora). Držali ma tam dvanásť hodín, bolo veľké vypočúvanie. Neúnavne sa ma vypytovali, čo sa dialo u Kalinovcov v ten večer, keď sme počúvali tie platne, silou-mocou sa ma snažili naštelovať proti nemu. Ja som tvrdila, že sme len počúvali šansóny a podobne, menovala som im tam interpretov a oni na mňa, že sme vraj počúvali aj iné veci. Tvárila som sa, že si na to už nepamätám a vyšetrovateľ mi hovorí: „Bolo to vtedy, keď váš syn stúpil mačke na chvost". Vtedy mi zaplo, že nás museli odpočúvať, veď ako by mohli vedieť o takej veci? Tie ploštice sa nakoniec aj našli.
Potom vám vzali pasy a zakázali cestovať.
Áno, vraj to nie je v záujme republiky. Nakoniec nám pomohla Vierka Husáková. Nikdy nepovedala, ako a kde to vybavila, ale po čase nám cestovanie povolili.
Dokonca aj na západ. Nenapadlo vám emigrovať?
Nie, nepočítali sme s tým, že ten režim tu bude tak dlho. Navyše ja aj manžel sme sa živili písaním. Keby sme boli technické kádre alebo lekári, možno by sme aj boli odišli. Keď je však človek v práci odkázaný na verbálny alebo písomný prejav, nie je to ľahké, pretože síce môžete ovládať jazyky, ale keď to nie je vaša materčina... Okrem toho, mali sme tu aj rodičov.
Reisel na mňa žaloval
Ako ste sa dostali k prekladom kníh?
Asi po roku práce v Osvete prišla kolegyňa z iného vydavateľstva a ponúkla mi preklad jedného románu. Aj som to chcela robiť, aj som sa bála, netušila som, čo si môžem pri preklade dovoliť, kedy musím byť doslovná a kedy voľne interpretovať to, čo postavy hovoria. Dnes už viem, že prekladateľ síce musí presne vyjadriť myšlienku autora, ale nemalo by to byť doslovné, lebo to vyzerá hrozne neohrabane a negramotne. Najlepšie to vyjadril istý francúzsky prekladateľ: Prekladateľ je ako autorova opica, musí robiť také isté grimasy ako on.
Istú dobu ste však mali aj zákaz.
Áno, vtedy sa náležite prejavil aj náš známy poet Vladimír Reisel. V Slovenskom spisovateľovi mi vyšiel jeden preklad z francúzštiny a on chcel dať zošrotovať celý náklad len preto, že som bola uvedená v tiráži. Našťastie to zachránila myslím pani Oľga Peťková, predtým manželka spisovateľa Petra Jilemnického.
Mali ste s Reiselom spory?
Práveže nie, nebola som zrejme preňho dobrá kádrovo. Reisel bol dokonca na mňa žalovať aj v Novinárskom študijnom ústave, kde som vtedy pracovala. Kolega, ďalší straník, mi oznámil, že vedenie ústavu mi zakazuje prekladať. Povedala som mu, že mi nemá čo zakazovať, ich príkazy sa môžu týkať jedine práce v ústave, nie toho, čo robím pre iných a vo svojom voľnom čase. Lenže sa to celé roznieslo a samotné vydavateľstvá sa ma istý čas báli oslovovať. Vtedy mi zase pomohla Vierka Husáková, šla za ministrom kultúry Válkom a ten mi dovolil pokračovať. Tak som mohla pre Mladé letá a pre Smenu preložiť kopec nádherných vecí.
Aká je ruština jazyk? My sme ju ešte zažili, dnešní mladí sa ju už povinne drilovať nemusia.
Má svoje čaro, najmä v literatúre 19. storočia. Špeciálne Tolstoj a Dostojevskij. Aj dcéru som pomenovala podľa hrdinky z knihy Vojna a mier - volá sa Nataša. Verbálne ten jazyk nie je ťažký, ale sú mnohí, ktorým azbuka jednoducho nevošla do krvi. Niekto si myslí, že Rusi rozumejú slovenským slovám s ruským prízvukom, ale to je nezmysel. Existuje množstvo slov, ktoré znejú podobne ako naše, ale významovo sú úplne odlišné.
Trebárs krásnyj nie je krásny, ale červený.
Presne tak. Každopádne, ruštine som veľmi vďačná, lebo som mala možnosť zoznámiť sa s mnohými zaujímavými ľuďmi. Milovala som aj staré ruské romance, ktoré znamenali pre mňa to isté ako francúzske šansóny.
Čím je dané, že najväčší velikáni ruskej literatúry žili v 19. storočí a neskôr ich akosi ubudlo? Sovietska literatúra mala tiež veľké mená, ale aj tak...
To neviem. Povedzme Gorkij bol veľký autor a fungoval na rozhraní devätnásteho až dvadsiateho storočia, toho som až tak nemilovala, bol pre mňa pridrsný. Ja mám proste rada ruský realizmus, hoci Dostojevskij bol ťažkým a smutným čítaním. Rada som mala aj Turgeneva, no a Gogoľa, a to nielen jeho dramatickú tvorbu, ale aj u nás možno menej známe, nádherné poviedky Večery na dedinke blízko Dikaňky, v ktorých som videla predchodcov dnešných hororov.
Dá sa povedať, čím sa odlišujú autori v rôznych krajinách, píšuci v rovnakej dobe?
Mentalitou. Keď je niekto Rus, píše o ruskom prostredí, Balzac zase o francúzskom, takže ich diela budú logicky iné. Dôležité je, aby tú realitu vedeli dokonale zhmotniť a premietnuť do diela. Treba doň vdýchnuť život, ale tak, aby tomu čitateľ veril. A to je na písaní najťažšie.
Nad niektorými prekladmi do slovenčiny som soptila
Vráťme sa k prekladom.
Ten prvý sa volal Osteň a pokropila som ho vlastnými slzami, lebo som nevedela, odkiaľ pokiaľ môžem experimentovať, čo si môžem dovoliť a čo nie. Po nociach som sedávala nad písacím strojom a plakala.
Existuje veľa zlých slovenských prekladov?
Nájdu sa. Nad niektorými som doslova soptila, napríklad nad prekladom istej knihy českej autorky Zdeny Frýbovej. Svojho času som čítala v češtine poviedky Piera Paola Passoliniho, výborný taliansky neorealizmus. Trištvrte roka na to som videla slovenský preklad, hneď som po ňom siahla a bolo to také strašné, že som to ani nedočítala. Zlé, mizerné, otrasné. To však závisí od prekladateľa.
Ako to môžete posúdiť, keď ste nečítali originál?
To je síce pravda, lebo taliansky nehovorím, ale keď som videla tú šťavu v českom preklade, ako tie postavy doslova žili, pričom v slovenčine to celé bolo mľandravé, zašmodrchané, veľa slov a nič z toho, tak je to jasné. Čo je kniha? Predsa komunikácia medzi autorom a čitateľom. A keď tá komunikácia zlyháva, je to zlé. Knihu odložíte, ani ju nedočítate, je to, ako keby vám šumelo v telefóne.
Čiže zlý prekladateľ dokáže zničiť aj knihu výborného autora?
Samozrejme, vie ju poriadne dokatovať. Nedávno som sa dozvedela, že spomínaný prekladateľ Passoliniho raz dlho nedodával nejaký svoj preklad do vydavateľstva, a keď už veľmi naliehali, tak to rozhodil na preklad svojim študentom a odovzdal. Redaktor sa mohol zbesnieť, aby to dal dokopy, pretože nesedeli ani mená, ani názvy, ani nič. Proste si nedal ani tú robotu, aby to po tých študentoch prečítal, opravil a zjednotil. Jednu knihu by nemalo prekladať viac ľudí, najmä beletriu nie, veď každý má iný štýl, to sa nedá len tak pozliepať.
Akú výbavu potrebuje prekladateľ?
V prvom rade musí vedieť po slovensky. To zdôrazňujem, lebo nie každý Slovák naozaj ovláda slovenčinu, hoci si to myslí. Musí rozumieť myšlienkam autora a podať ich čo najvýstižnejšie. Tak, aby tomu čitateľ rozumel.
Literárny talent?
Určite. Musí mať niečo od pána Boha. To sa nedá naučiť, kvalitu prekladu vám nemôže garantovať ani ten, čo má vysokoškolský diplom. Poznám aj takých, čo ho majú, a tie preklady nie sú žiadna sláva. Navyše, prekladateľom dnes dávajú vydavateľstvá také termíny, že jednoducho nestíhajú. Nebudem vychvaľovať socializmus, ale vtedy na to bolo viac času. Odrážalo sa to vo vyššej kvalite, druhá vec je, že to malo iné negatíva. Dnes sa väčšina kníh šije horúcou ihlou, osobne poznám len jedno vydavateľstvo, ktoré nám dáva adekvátne termíny. Nebudem ho však menovať kvôli reklame. Tam sa dokonca robia až tri poctivé korektúry, aby sa vychytali všetky muchy, a ak potrebujete k niektorým veciam lektora, poskytne vám aj toho.
Dušan Slobodník bol expert v oblasti sci-fi
Pri jednom knižnom výbere ruských poviedok vám robil doslov Dušan Slobodník, neskorší neslávne známy minister kultúry za HZDS.
Kým sa v politike totálne nezopsul, bol to úplne normálny človek. Bol prekladateľom a redaktorom, ovládal viacero cudzích jazykov a v oblasti sci-fi, ku ktorej patrili aj poviedky, ktoré som prekladala, bol naozaj expert. Až potom sa z neho stalo to, čo sa stalo. Tá kniha bola rozchytaná už vtedy, keď na ňu vyšla prvá recenzia. Vzápätí vyšla v druhom vydaní. Zaujímavé je na nej to, že je v nej jedna z dvoch próz básnika Jevgenija Jevtušenka. Tú druhú preložil Ľubomír Feldek.
Ako to bolo s vychádzaním kníh západných autorov za socializmu?
Vychádzalo ich oveľa menej ako dnes, ale nebola za tým len cenzúra. Problém bol v autorských právach, za ktoré bolo treba platiť.
Stávalo sa, že v preklade museli byť vyhodené originálne pasáže, lebo nevyhovovali ideologicky?
Áno, samozrejme, také veci sa museli škrtať. Veď v knihách sa cenzurovali aj vulgarizmy, tak si viete predstaviť, čo občas robili s inými vecami. Existoval tu takzvaný tlačový dozor.
V modifikovanej podobe vzniká aj dnes vďaka tlačovému zákonu. Čo to znamenalo vtedy?
Prechádzala ním každá jedna kniha, ktorá mala ísť do tlače. Ak ju neodporučil, smola. Mne sa stalo, že som redigovala knihu Tisíc a jeden vtip od Jána Kalinu, plnú politických vtipov. Na tom dozore som mala známeho a poprosila som ho, aby si to vzal na starosť, lebo chcem, aby tá kniha vyšla. Zháňali sa po nej aj ľudia zo zahraničia, sama som dostala z Paríža list s prosbou o knihu, okamžite bola rozchytaná. A nakoniec z toho bol „prúser" ako hrom.
Prečo?
Musela som naklusať na Ústredný výbor KSČ, kde ma znosili pod čiernu zem najmä pre jeden vtip. A keď vám poviem, o ktorý išlo, umriete. Znel takto: „Príde hosť do reštaurácie a objedná si fašírku. Nedarí sa mu ju rozkrájať, tak si zavolá čašníka a sťažuje sa. Čašník odpovedá: Samozrejme, že sa nedá, keď je v nej odpočúvacie zariadenie." Pritom v tej knihe bola kopa protikomunistických vtipov, bol to zázrak, že vyšla a im vadila takáto blbosť.
Na Jozefa Darma by som najradšej zabudla
V tom čase ste už ale nerobili vo vydavateľstve.
Bola som v Novinárskom študijnom ústave, kde ma angažoval vtedajší šéf ústavu Jozef Darmo.
Budúci a opäť neslávne známy riaditeľ STV?
Presne tak. A bol to on, kto ma odtiaľ neskôr vyhodil.
Aký to bol vtedy človek?
Veľmi nerada o ňom hovorím. Najradšej by som na celé jeho pôsobenie zabudla. Myslím, že nemal rád ľudí, ktorí vyčnievali nad priemer, a tu nešlo iba o mňa. Dobre sa mali tí, ktorí sa mu vedeli zavďačiť rôznymi informáciami. Robil všetko možné, aby sa nemohol realizovať môj projekt, ktorý súvisel so vzdelávaním detí prostredníctvom vložených materiálov do časopisu Kamarát. Nakoniec sa pre niečo pohádal s mojím mužom, a keďže si naňho netrúfal, vyhodil mňa. V podstate mi až tak neublížil, vždy som popri svojej práci aj prekladala a našťastie som nebola naňho odkázaná.
Čo ste tam vlastne robili?
Masmediálny výskum detí a mládeže, robilo sa to na vzorke vyše tritisíc detí. Dokonca som zaň dostala rôzne medzinárodné uznania a veľmi pozitívne recenzie v zahraničnej aj našej odbornej tlači. Doktorskú prácu som robila na tému Vplyv televízie na detského diváka.
S akými výsledkami?
Dnes už vôbec neplatia, doba sa zmenila, ale jeden záver by sa zrejme uplatnil aj teraz - aktívne deti, ktoré rodičia naučia láske ku knihám, síce pozerajú televíziu, ale nič zlé sa vlastne nedeje, pretože jej negatívny vplyv sa negoval práve čítaním kníh.
Bez rozprávok deti nemajú slovnú zásobu
Je zlé, ak rodičia deťom nehovoria rozprávky?
Je, lebo decká potom nemajú adekvátnu slovnú zásobu. Prejavilo sa to veľmi jasne, tie deti sa vôbec nevedeli vyjadrovať. Knihy umožňujú deťom získať slovnú zásobu, spôsob vyjadrovania aj písomný prejav. A keď niekto číta, logicky sa naučí aj gramatiku, ani si to neuvedomuje. V tom výskume sa dokonca ukázalo, že dieťa, ktoré nečítalo knihy, nedokázalo reprodukovať rozprávku, ktorú práve dopozeralo v televízii. Tie, ktorým sa rodičia venovali, vedeli zase vyrozprávať rozprávku aj s použitím archaizmov, ktoré v nej odzneli.
Vaša generácia sa už s počítačmi obvykle nekamaráti, vy s ním nemáte problém. Vďaka čomu?
Možno aj vďaka Darmovi. Keď ma vyhodil, tri dni na to som si - asi zo vzdoru - kúpila prvý počítač, to bol rok 1993. 
Nevedela som, ako sa s ním pracuje, stál nejakých pätnásťtisíc, písala som v T 602, netušila som, či ho skrotím. Po troch dňoch som už bez problémov fičala. Chytila som tú dobrú vlnu. Dnes vďaka tomu v pohode fungujem na internete, každý deň čítam blogy na Sme a je mi dobre. Z konceptu ma vyvádzajú len gramatické chyby, ktoré sa tam objavujú. Čo vám je na tom smiešne? Aj Skype je dobrý, nie? A čo myslíte, že prekladateľovi nie je dobrý taký Google, kde sa dá nájsť kopa vecí, ktoré človek ani nepozná? Navyše online hrávam slovný futbal, minule som porazila jedného dvadsaťtriročného mládenca, ktorý chcel vedieť, ako sa volám krstným menom a koľko mám rokov. Keď som mu povedala svoj vek, reagoval: To si robíš srandu? Horko-ťažko som ho presvedčila, že je to tak, a vlastne ani neviem, či mi uveril. (smiech)
Niekto by už vo vašom veku len oddychoval. Vy ani náhodou, stále prekladáte. Prečo?
Veď by som sa unudila. A nuda je strašná vec, trpela by som. Vlani na jeseň som bola strašne unavená, mala som za sebou veľa redigovania a prekladov, hovorila som si, že som už stará, chorá, ustatá a je načase ísť oddychovať. Vybrali sme sa dcérou na dovolenku na Blízky východ. Všetku prácu som odmietala, chodila som po nákupoch, bolo nám fajn. Trvalo to do Vianoc, po nich zrazu prišla ukrutná prázdnota. Pripadala som si ako stratený pes. Takže keď prišla ponuka na ďalší rukopis, bola som taká šťastná, že by som bola prekladala hocijakú hovadinu. Mohla som, samozrejme, upratovať skrine, ale to sa mi nezdalo dosť dôstojné. Práca mi pomáha. Od života som dostala kopec faciek, ale mala som vlastne veľké šťastie - vždy mi pomáhalo prežiť to, že každú prácu, ktorú som v živote robila, som mala naozaj rada - či prekladanie, či redigovanie, alebo výskum na novinárskom ústave.
Poznámka: Rozhovor bol autorizovaný, Hilda Holinová v prepise nič nezmenila.
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
