SME

Magna: Platia za "liečivé" opľutie od šamana

Nikaragua? Násilie na ženách a to, že deti majú deti, je tam na dennom poriadku, tvrdia v rozhovore výkonný riaditeľ Martin Bandžák a šéfka pre projekty Denisa Augustínová.

Občianske združenie MAGNA DETI V NÚDZI je nezisková organizácia, jej poslaním je pomáhať ľuďom v krízových oblastiach sveta, realizovať humanitárne a rozvojové projekty vo svete zamerané na pomoc ľuďom v núdzi spôsobenou chudobou, chorobami, vojnou aleboObčianske združenie MAGNA DETI V NÚDZI je nezisková organizácia, jej poslaním je pomáhať ľuďom v krízových oblastiach sveta, realizovať humanitárne a rozvojové projekty vo svete zamerané na pomoc ľuďom v núdzi spôsobenou chudobou, chorobami, vojnou alebo (Zdroj: Karol Sudor)

Zabezpečujú zdravotnú starostlivosť, prevenciu a liečbu HIV/AIDS, pomáhajú podvýživeným deťom, so zabezpečením vody a sanitácie, vzdelávajú lokálne komunity, poskytujú psychosociálnu pomoc v rámci humanitárnych katastrof, starajú sa o siroty s HIV.

Nie sú nám ľahostajní tí, ktorí sú na dne, tvrdia v rozhovore pre SME.sk výkonný riaditeľ Magna deti v núdzi Martin Bandžák a riaditeľka pre rozvojové a humanitárne projekty Denisa Augustínová.

Charita je angažovanie sa nad rámec bežných povinností. Prečo to človek robí?

Martin: Podľa mňa nejde o nejakú veľkú námahu. Nezačínali sme s tým ako s nejakým klišé, videli sme len, že u nás niečo také chýba, tak sme to založili. Vyslovene sme chceli pomáhať ľuďom mimo Slovenska, ktorí sú na tom oveľa horšie ako my.

Nebol v tom nejaký spasiteľský syndróm? Tým trpia mnohí, kým vytriezvejú z prvotného nadšenia.

Nie. A pevne verím, že tak ako sme ho nemali doteraz, nebudeme ho mať ani v budúcnosti. Nie sme naivní, aby sme si mysleli, že dokážeme pomôcť všade a vo všetkom.

Magnu ste založili v roku 2001, vtedy ste mali 25 a 23 rokov. Pre tak mladých ľudí je nezvyklé vytvoriť projekt s pomocou v chudobných krajinách sveta.

V podstate doteraz sme jediná slovenská organizácia, ktorá v chudobných krajinách priamo zakladá misie. Sú aj organizácie, ktoré len vyberajú peniaze a posielajú ich na dobré účely iným humanitárnym neziskovkám, Magna sa však snaží nielen zbierať peniaze a robiť osvetu, ale pod svojou značkou aj realizovať konkrétne projekty.

Magna znamená v indickom jazyku Tamil ženské meno, v preklade niečo ako "tá, ktorá má silu pomáhať". To bol zámer?

Raz sme v Indii stretli jedno dievčatko, ktoré sa volalo Magna. Netušili sme, čo to slovo znamená, len nám evokovalo, že by sme tak mohli nazvať našu organizáciu. Až neskôr, keď sme tam pracovali po tsunami, sme sa dozvedeli, aký má význam.

Vonku nás treba viac ako doma

Logika hovorí, že kde je veľký počet prípadov AIDS, hladomor, tsunami a podobne, ľudia odtiaľ utekajú. Humanitárni pracovníci naopak. Čo je v nich iné?

Snaha tie prípady vyriešiť. Nám jednoducho nie sú ľahostajní ľudia, ktorí sú úplne na dne.

Práve to obvykle napádajú kritici - prečo ľudia ako vy pomáhate na druhom konci sveta, keď aj tu je plno ľudí, ktorí sú na dne.

Túto výčitku riešime od začiatku, lenže my sme nevznikli na to, aby sme pomáhali doma. Tie projekty sa na Slovensku ani nedajú aplikovať, sú zamerané na ľudí v núdzi práve v krajinách, v ktorých pôsobíme - Kambodža, India, Keňa a Nikaragua. Koniec koncov - vďaka Bohu, že na Slovensku taká pomoc ani nie je potrebná, že tu nezomierajú deti na ulici, od hladu, na choroby typu AIDS, že tu nemáme vojnové konflikty a podobne. Keď sa také niečo stane, pomôžeme. V tejto chvíli pomáhame tam, kde nás treba oveľa viac.

Denisa: Podľa mňa je zlé, ak niekto selektuje, že je dôležitejšie pomáhať slovenským deťom ako zahraničným. Nevidieť, že iní sa majú horšie, mi pripadá ako veľmi zvláštny pohľad na svet. Ak niekto žije v inej krajine, nemá dostať šancu a pomoc? Navyše, nikto nebráni iným, aby pomáhali doma. My neodsúdime deti v Kambodži, Indii alebo v Keni len preto, že majú inú farbu pleti. Na Slovensku je veľa predsudkov a v pomáhaní tu de facto nie je vybudovaná tradícia. Lenže o tom treba hovoriť a keď je možnosť, prečo nepomôcť?

Kde sa v nás berú tie predsudky? Máme sa relatívne dobre a preto nechápeme tých, ktorí sú na tom horšie?

Martin: Je to dané štyridsiatimi rokmi komunizmu. Humanitárna pomoc sa vo svete formovala po druhej svetovej vojne vznikom Červeného kríža. U nás neboli generácie, ktoré by si túto vlastnosť odovzdávali. Tu chýba tradícia pomoci všeobecne. Ale treba priznať, že povedomie o charite sa zvyšuje.

V Kambodži bola vyvraždená celá inteligencia

Mnohí dokážu svedomie odbaviť tým, že pošlú esemesku, respektíve prispejú konkrétnou sumou, tam ich angažovanosť končí. Stačí to?

Stačí. Potom sme tu my a iné organizácie, ktoré sa snažia, aby tie príspevky skončili u konkrétneho postihnutého. 3.jpgMy totiž nemáme žiadny problém vycestovať, žiť v chudobných krajinách, akceptovať kultúrne odlišnosti, prispôsobiť sa... máme pocit, že tamojším ľuďom rozumieme. V tých krajinách trávime deväť mesiacov z roka a tak si dovolím tvrdiť, že sme v nich takpovediac doma.

Niekto by mohol oponovať, že domáci sa tam vyznajú viac. Nespochybňujem to, ale v takej Kambodži, v ktorej bola tretina obyvateľstva - a teda vlastne celá inteligencia - vyvraždená, dnes v produktívnom veku fungujú bývalí detskí vojaci, teda deti, ktoré vyrastali v boji. Bavíme sa o negramotných ľuďoch, takže od nich len ťažko čakať, aby vytvárali nejaké hodnoty, projekty, pomoc. Veď celý čas len bojovali o prežitie. Polpotovský režim dosiahol to, že prežilo možno desať učiteľov, lekárov a inžinierov. Ľudia tam netušili, čo je to HIV, ako sa chrániť pred maláriou... ťažko potom od nich očakávať, že budú riešiť medicínske projekty. Preto je naša prítomnosť nevyhnutná.

Problémových miest je vo svete veľa. Prečo Kambodža?

Prišli sme do nej v roku 2002. Monitorovali sme tamojšiu situáciu, fotili sme, písali sme dokumentárne články do médií, točili dokumentárne filmy, pracovali sme s utečencami. Videli sme neuveriteľnú chudobu, stovky ľudí, žijúcich na ulici, evidentne chorých, váľajúcich sa po zemi, doslova bezprizorných. Podobné výjavy sme zažili v Indii rok predtým. Tak to na nás zapôsobilo, že sme sa rozhodli pomerne rýchlo. S jednou neziskovkou sme robili náhodný prieskum na HIV a vyšlo nám, že 21 detí zo 40 bolo pozitívnych. Veď to je šokujúce číslo.

Keď to človek vidí, neprichádzajú pocity márnosti? Zničené ilúzie o živote prinášajú aj depresie.

6.jpgDenisa: Nie. Keď sme to videli, začali sme sa v tej téme rýpať a zistili sme, že sa o daný problém v podstate nikto nezaujíma. Nás to práveže motivovalo. Bola tam genocída a nikto nepomáhal. Prišiel tam agrárny socializmus, vraždenie, totálne extrémy, o ktorých sa nám ani nesníva. Šlo o komunizmus, pochopili sme, kam až ten zvrhlý systém môže dospieť. Na AIDS tam zomierali deti a tamojší politici sa o to vôbec nezaujímali, príslušné ministerstvo vyslovene popieralo, že by taký problém vôbec existoval. Ľudia boli vyháňaní na ulicu, vypaľovali im domy, kameňovali deti... Bolo nám jasné, že sa nemôžeme vrátiť domov, kým niečo nespravíme. Vďaka článkom, fotkám a výstavám sme apelovali na to, aby sa vyzbieralo dostatočné množstvo financií na pomoc deťom s HIV. V tom období sa už spúšťala generická liečba, bola teda pre masy dostupnejšia ako predtým. Zrazu nestála tisíc ale len tridsať dolárov na pacienta na mesiac.

Martin: Veľké nadnárodné organizácie to neriešili, my sme to nechápali. Odpoveďou bolo, že to nie je dlhodobo finančne udržateľné. Šlo vlastne o odsúdenie chorých na smrť, v preklade to znamenalo, že „tých, čo sú chorí, nechajme zomrieť a edukujme len tých zdravých". S podobným problémom dlho bojovala aj organizácia Lekári bez hraníc, nedala sa a nakoniec uspela. Je zlé, keď si sadnú takzvané „múdre hlavy" a tvrdia, že niečo nie je finančne udržateľné. Potom sa ťažko dokazuje, že to nie je pravda. V tejto sfére robíme veľa rokov, snažíme sa fungovať tak, aby projekty nezanikli ani po našom odchode. Rozvojový aspekt sa nesmie zanedbať.

Denisa: Kambodža má stále šesťdesiat percent svojich príjmov zo Svetovej banky a zahraničného spoločenstva, nemá však žiadny záujem, aby začal fungovať sociálny systém. Tvári sa, ako keby tam vojna skončila minulý rok.

Od začiatku tvrdíme, že nie sme misionári a raz odídeme

Paradoxom býva, že práve pokorení ľudia a utláčané národy mávajú akúsi zvláštnu hrdosť a pomoc odmietajú. Stretli ste sa s tým?

V Kambodži sme sa s tým nestretli, v Indii áno. V prvej krajine vítajú našu pomoc s veľkým nadšením. Má to aj iný rozmer - zainteresovali sme do problému aj lokálnych odborníkov, spolupracujeme s ministerstvom zdravotníctva, čo predtým takmer nešlo. Postupne nás teda začínajú akceptovať aj hore.

Nie je však súčasťou takej pomoci aj istá medvedia služba? Tamojšie režimy vidia, že problémy za nich riešia iní, nemajú potom dôvod meniť svoju pasivitu.

Iste, ale závisí to od toho, ako fungujete. Ak niekto nezmyselne poskytne finančné prostriedky ministerstvu zdravotníctva danej krajiny, dlhodobo to nebude fungovať, skôr to povedie k rozmaznanosti tamojších úradníkov. Ak však ide o spoluprácu, pri ktorej ich zapájate do činnosti, tak to nehrozí. V Kambodži máme veľký projekt rehabilitácie pediatrického oddelenia, na tomto príklade sa dá pekne ukázať, ako sa dá spolupracovať s úradníkmi, keď ich k tomu donútite. Pre budúci rok sme „vyhandlovali", aby zvýšili svoj príspevok. Motivujeme ich prevziať zodpovednosť za to, že ide o ich pacientov, o ich projekt, o ich ľudí. My smer to zabehli, teraz ich učíme, aby to vedeli držať aj sami. Je nám jasné, že za tri roky nebude ministerstvo schopné všetko platiť tak, ako to robíme dnes my. Nevedia riešiť problém HIV, podvýživy detí, ale chceme ich to naučiť. Pracujeme na nutričnom programe pre deti, ktoré sú v hroznom stave, oni vidia, že sa to dá.

Martin: Ten problém musíte domácim najskôr ukázať, často o ňom ani nevedia. Keby na problém HIV nepoukázali rôzne organizácie, neriešil by sa a Kambodža by nemala klesajúce čísla nakazených. Od začiatku im tvrdíme, že sme tam neprišli navždy, nie sme žiadni misionári a raz to budú ťahať sami.

Denisa: Každý problém, či už medicínsky alebo sociálny, sa má riešiť podľa nejakých protokolov. U nás existujú, máme svoje postupy, zákony, systém. Tam nič také nie je. V západnom svete sa deti s HIV nerodia, takže sú s tým len minimálne skúsenosti. A len s pomocou organizácií ako my sa môžu vytvoriť postupy riešenia problémov. Kto iný by tie protokoly spravil? Kambodža na to nemá ľudí, peniaze, štatistiky, odborníkov, takže netuší, ako sa s tým vysporiadať. Programy sú tam robené náhodne, niekto trebárs ledabolo povie, aby šírili prevenciu medzi prostitútkami, tak niečo spravia, ale nie je v tom žiadny systém, nemá to ani hlavu ani pätu. V podstate sa potom prostriedky len neefektívne vyhadzujú von oknom. Úlohou organizácií ako Magna je teda aj pomáhať pri tvorbe a zlepšovaní odborných protokolov a postupov.

AIDS je pre nich úplne bežná vec

U nás majú ľudia z AIDS panický strach. V krajinách, kde je vysoké percento chorých, si vôbec uvedomujú, o akú závažnú chorobu ide? Neberú ho tam ako my trebárs chrípku?

Martin: To závisí od kontinentu. U nás je panický strach, u nich je to dennodenná súčasť života. S chrípkou by som to neporovnával, ale napríklad v Keni v oblasti, v ktorej pracujeme, je každá štvrtá gravidná žena pozitívna. To už vážne nie je sranda. Nedá sa povedať, že to tam akceptujú, ale je to pre nich v podstate úplne bežná vec.

Čo konkrétne robíte, aby počet nakazených nestúpal?

Nemáme programy, vyslovene zamerané len na edukáciu, takže netlačíme letáky a nepromujeme problém týmto spôsobom. Zameriavame sa priamo na liečbu, primárna vec je zastavenie prenosu vírusu a popritom vzdelávame.

Čo to znamená v praxi?

Že dokážeme zabrániť samotnému prenosu z matky na dieťa. HIV pozitívnej matke sa teda môže narodiť zdravé dieťa. Existuje totiž liečebný postup, ako sa to dá zabezpečiť, hoci je to neuveriteľná vec. Má to viac aspektov - jednak máte zdravé dieťa, jednak ste diagnostikovali samotnú ženu a môžete jej pomôcť. Cez tú ženu môžete identifikovať celú jej rodinu, zistiť, koľkí z jej členov sú tiež pozitívni a nastaviť im liečbu tak, aby mohli viesť kvalitatívne lepší život.

Popri tom všetko s nimi komunikujete o plánovaní ďalších potomkov. V ich ponímaní rodenie zdravých detí znamená neuveriteľnú vec. Choré dieťa je totiž veľká záťaž pre rodinný rozpočet, ktorý je aj bez toho dosť oklieštený. Sú to jednoduchí ľudia, nedokážete im vysvetliť, čo to je AIDS, ale dokážete ich motivovať, aby sa nechali otestovať, chodili do nemocnice a dávali si pozor. Ako výsledok vidia zdravé dieťa, ktorému nemusia zháňať žiadne lieky, nemusia s ním chodiť k lekárovi alebo k šarlatánovi... a to vnímajú ako veľkú výhodu.

Čo sa vám v tomto smere podarilo?

Dva roky ten program realizujeme v Kambodži, rok v Keni. O matku sa staráme od chvíle identifikovania tehotenstva, čo je niekedy v štvrtom, niekedy v siedmom mesiaci, program trvá do jedného roku veku dieťaťa. Keď žena prejde celým programom, máme 98-percentnú úspešnosť. Zo sto detí sa teda narodilo 98 zdravých, len dve pozitívne, čo považujeme za zázrak.

Šaman ich opľuje a myslia si, že vyzdraveli

Alena Koščálová z Lekárov bez hraníc mi spomínala, že niekedy na svoju snahu pomôcť doplácali hnevom rodiny, najmä ak bola liečba neúspešná a dieťa zomrelo. Stretli ste sa s niečím podobným?

S podobnými vecami sa stretávame skôr v Afrike ako v Kambodži. Mentalita Kmérov je v tomto iná.

Denisa: Boli také prípady, niektoré málo vzdelané babičky tam stále žijú v predsudkoch, zdravotné odporúčania našich sestier pri tehotenstve považujú za zlé. Jedna matka bola vďaka rozvinutému AIDSu na tom tak zle, že pár dní po pôrode zomrela, babička to však pripisovala zdravej strave a liekom, ktoré musela brať. Pochádzala od thajských hraníc, štyristo kilometrov od mesta a keďže sa za ňu rodina hanbila, nechcela ju nikam pustiť. Potom nám vyrobili nejaké scénky. V Afrike reagujú negatívne skôr muži.

Stále uprednostňujú šamanov?

Nielen v Afrike, funguje to aj v Kambodži aj v Indii, volajú ho Kru. Sú to vážení ľudia, pričom je to smutné, lebo ide o vyslovených šarlatánov a čarodejníkov. Liečia tak, že dotyčného opľujú alebo mu dajú vypiť nejaký nezmysel typu skazený jogurt. Pacient dostane hnačku a vysvetlia mu to tak, že je to super, lebo sa mu čistí organizmus. V Indii sa úplne normálne dávajú ľuďom jesť pokazené veci, púšťa sa žilou, fungujú tam stredoveké metódy. Zaujímavé je, že keď dotyčný zomrie, Kru je v pohode, nikdy nie je na vine. Pritom ľudia predávajú domy, majetky, kravy, všetko, len aby mu zaplatili za liečbu, hodiny čakajú v radoch. Ustupuje to síce, ale stále to tam existuje.

Martin: Videli sme prípady, keď ľudia platili 50 dolárov za to, že ich Kru opľul a oni si mysleli, že vyzdraveli. Pre domácich sú to pritom neskutočné peniaze.

70 percent ľudí nemá pitnú vodu

V akých podmienkach tam ľudia žijú?

Denisa: V katastrofálnych. 70 percent ľudí v Kambodži nemá prístup k pitnej vode. Ešte väčšie percento nemá prístup k žiadnej sanitácii, ani len k suchým toaletám. Priemerná rodina si môže dovoliť zjesť mäso raz za rok, pričom sa bavíme o prímorskom štáte! Zloženie ich stravy pozostáva z ryže poliatej omáčkou - na raňajky, na obed, na večeru. V horšom prípade len raz za deň. 46 percent detí je podvýživených, to je horšie ako v mnohých krajinách subsaharskej Afriky. India má podobné percentá, Bangladéš tiež.

Zabral váš nutričný program?

9.jpgÁno, chodili za nami deti z provincií aj so svojimi rodinami. Prichádzali v stavoch dlhodobej chronickej podvýživy, mnohí ľudia si neboli schopní spomenúť, kedy naposledy jedli niečo iné ako ryžu. Často sa stáva, že keď zomrie manžel, pričom po ňom ostane sedem hladných detí, matky robia prostitútky, aby ich uživili. Nemajú im čo dať do úst z hodiny na hodinu, nieto aby plánovali. Ak je dieťa navyše choré, koniec. Nefunguje tam hromadná doprava a na taxíky nemajú. Z tohto vyplýva, že len samotná edukácia nestačí. Zbytočne im budete hovoriť, ako sa chrániť pred HIV, správne sa stravovať, čo sú to nutričné hodnoty. Bohužiaľ, kombinácia nevzdelanosti a chudoby im znemožňuje to dodržiavať.

Na začiatku sme napríklad zistili, že nechápu, ako môžu byť tie farebné veci na trhu na jedenie a nie na obetu Budhovi. Žili v tom, že okrem ryže iné jedlo ani nemôžu jesť. O tom, čo je hygiena, na čo slúži mydlo, ani nehovorím. Keď im to všetko vysvetlíte, prichádzate k ďalšiemu problému - nemajú prostriedky na nákup. Preto sa spravil ten nutričný program a okrem informovanosti o základných veciach, že „dieťa si jedlo samo nevypýta" a podobne, sme museli zabezpečiť aj samotnú potravu.

Čiže základné veci, ktoré u nás nasávajú deti odmalička, tam nepoznajú.

Nie, pretože ide o generáciu, ktorá stratila rodičov počas vojny a nemal sa im kto venovať. Im treba vysvetľovať aj to, že nie je v poriadku, ak sa dieťa stravuje odpadkami, ktoré nájde na zemi. Matka vidí, že malé si dá nejaké dve lyžičky a myslí si, že už je najedené a viac mu netreba. Ide o drobnosti, s ktorými sa tam potýkame dennodenne. Nestačí prísť, dať im jedlo a počkať, kým ho zjedia. Keďže nemajú pitnú vodu, musíte ich naučiť, ako si prevárať tú, ktorá je k dispozícii, musíte dohliadať na to, či berú lieky...

Martin: Ak chceme zachrániť deti, musíme to robiť komplexne. Tak, aby sa po liečbe nemuseli vracať do nemocnice. Samozrejme, že mnohé sa vracajú, ale o tom to je - o práci s dieťaťom aj s rodičmi. Deti dostávajú špeciálnu pastu - takzvanú RTUF, ktorá nie je normálnym jedlom, ale špeciálne zloženou stravou, pomáhajúcou tak podvýživeným, ako aj chorým na AIDS. Sú v nej vitamíny a bielkoviny, pomocou pasty dokážete za tri mesiace dostať desaťročné dieťa, vážiace sedem kilogramov, na normálnu váhu. Tá pasta je zázrak, distribuujeme ju v Kambodži a plánujeme ju zaviesť aj v ďalších krajinách.

Denisa: Keby ste takým deťom dávali len bežnú stravu, neobohatenú o daný mix vitamínov, minerálov, bielkovín a tak ďalej, dostať ich na normálnu váhu by trvalo možno päť až šesť mesiacov. Nemusíte to riediť vodou, môžete to skladovať v akejkoľvek teplote... takže je to vynikajúci výrobok. Každý vyliečený pacient z podvýživy je pre nás veľká radosť.

Na AIDS zomierajú aj naše zdravotné sestry

Ako sa zabezpečuje, že dieťa ostane negatívne aj pri HIV pozitívnej matke?

Matka musí skončiť dojčenie v šiestom mesiaci veku dieťaťa, prípadne môže dostať náhradnú formu stravy - niečo ako náš Sunar. Keďže je tam však problém s pitnou vodou, musíte ich naučiť pripravovať ho alternatívne. Po vodu chodia do studní, často kilometre vzdialených, prípadne si ju kupujú alebo ju berú z vodných zdrojov v okolí. Musíte ich naučiť prevárať ju, nestačí len zohrievanie, musia pochopiť, že fľašky a hrnce musia byť čisté... Problém je, že domáci na všetko prikyvujú, aj keď nerozumejú, lebo sa hanbia opýtať. Na to máme v teréne pracovníkov, ktorí vedia overiť, či pochopili a ak nie, pracuje sa s nimi ďalej. Keď vám začnú veriť, už je dobre. Budú sa vracať vždy, keď príde problém a my ich tak máme pod kontrolou. Plno matiek tam nevie ani takú vec, že hnačka je pre malé deti nebezpečná a po piatich dňoch môžu zomrieť na komplikácie alebo dehydratáciu.

Na dokreslenie situácie - máme problém s tým, že v Keni nám zomierajú na AIDS aj naše zdravotné sestry, keďže sa začali prineskoro liečiť. HIV tam nie je len medicínsky, ale najmä sociálny problém, ktorý hlboko zasahuje produktívnu časť populácie. Veď potom nemá kto pracovať, starať sa o deti a starých ľudí. Bežne sa tam osemdesiatročná babička stará aj o tridsať sirôt, lebo všetci ostatní zomreli. Dievčatá tam umierajú v sedemnástich rokoch, je tam nedostatok zdravotného personálu, lebo kto je zdravý a vzdelaný, ide radšej pracovať do inej krajiny.

Problémom sú asi aj pôrody, keďže sa odohrávajú doma.

Martin: Do zdravotných zariadení chodí rodiť asi desať percent žien. Ostatné nemajú na cestu, na pobyt v nemocnici, na nič. Spoliehajú sa na pobyt v chatrči u nejakej pôrodnej asistentky, ktorej nemusia nič zaplatiť, stačí jej dať nejakú sliepku alebo iné naturálie. Špeciálne v Keni je neuveriteľne ťažké presvedčiť matky, aby rodili v nemocnici. Pre nás je to pritom dôležité - ak žena príde, máme istotu, že prejde liečbou, odrodí v čistom prostredí, je monitorovaná a zaradená do programu. Keď porodí doma, ani sa o tom nedozvieme a tak jej nevieme pomôcť.

Denisa: Dojčenie je pre matku aj dieťa veľmi dôležité, ale len v prípade, ak nie je HIV pozitívna. Vtedy je totiž veľká šanca, že sa nakazí aj dieťa. Ak existuje možnosť vyhnúť sa tomu, nie je o čom. Odporúčame jej, aby nedojčila, poskytneme jej náhradnú stravu... a všetky nadnárodné organizácie zase kričia, že to nie je udržateľné a nech tie matky radšej dojčia. Hovorili nám, že s takýmto programom tam neuspejeme. Realitou je, že dnes si to náhradné mlieko chodí vyberať 80 percent matiek z tej oblasti, v ktorej pôsobíme. Predtým nechodila žiadna. Zažili sme aj to, že za nami prišla žena, ktorá šliapala osem kilometrov v pôrodných bolestiach, lebo sa od nás predtým dozvedela, že čaká dvojičky, je HIV pozitívna a existuje riziko vzniku problémov. Tu si to ani nevieme predstaviť. Nakoniec porodila zdravé deti. Proste akceptovala to, čo sme ju naučili, a poprela reči tých, ktorí hovorili, že tam zlyháme a nič nezmeníme.

Nikaragua? Násilie na ženách, deti rodia deti

Nebojujete tam aj s alkoholom? V chudobných oblastiach ním ľudia vždy riešia svoje problémy.

Práve sme sa vrátili z Nikaraguy, a tam sme to zažili. Alkohol a domáce násilie je tam na dennom poriadku, takmer až normou. Tam snáď ani nefungujú normálne rodiny, dejú sa tam strašné veci. Ženy sú tam bité tak silno, že niektoré sú samá modrina. Prípady, ktoré u nás považujeme za najhoršie násilie, sú v tej krajine takpovediac normou.

Polícia nepomôže?

2.jpgMartin: Ženy by tých mužov radi zažalovali, ale strach im to znemožňuje. Následkom by bola ešte väčšia bitka, muži sa vyhrážajú aj tým, že sa pomstia deťom. Klasický model otec - matka - dieťa je raritou. Majú tam tridsať rokov po vojne, a málokto si uvedomuje, že následkom nie sú len rozbombardované domy a samotné obete konfliktov. Oveľa horšie sú na tom postihnuté nevzdelané generácie, ktoré vyrastali bez rodičov. Hlavné mesto tam zlikvidovala nielen vojna, ale aj zemetrasenie v roku 1972, dodnes vyzerá ako jeden veľký slum. Kriminalita, alkohol a násilie tam prekvitajú. Bývalí detskí vojaci sú už v produktívnom veku, vyrastali v gerilách, plodia deti, ale nevedia fungovať ako normálni rodičia, nezvládajú starať sa o potomkov.

Čomu sa tam venujete?

Máme tam mobilnú kliniku, poskytujeme medicínsku starostlivosť, nutričný program, výstavbu studní, suchých záchodov... pokrývame asi desať osád s približne osemtisíc obyvateľmi. Spolupracujeme aj s ministerstvom zdravotníctva. Opäť ide o krajinu, v ktorej totálne zlyhal socializmus, ľudia žijú v podmienkach doslova nezlúčiteľných so životom.

Nie ste tam nevítaní? Určite ste podozriví, že budete šíriť aj osvetu v oblasti domáceho násilia.

Aj ju šírime. Musíme to však riešiť, spolupracujeme s Indiánmi, s lídrami tamojších komunít. Integrovali sme sa medzi nich, vysvetlili sme im, čo chceme robiť, ako im to pomôže, oni to akceptovali a funguje to. Keby nás nebrali oni, mali by sme smolu. Navyše, mobilná klinika tam nepomáhať len deťom, ale všetkým, aj mužom. Celý deň je v teréne.

Denisa: Edukácia na začiatku prebiehala bez účasti mužov, ale pomaly sa to lepší. Nikaragua je veľmi známa tým, že deti do pätnásť rokov už majú vlastné deti. To je ďalšia vec, ktorej sa venujeme, teraz sme tam za tri týždne identifikovali tri nové trinásťročné a štrnásťročné prvorodičky. Úplne bežná vec. Adolescentky si tak nahrádzajú otcov, ktorých nemali, lebo zomreli vo vojne. Problém je aj v tom, že mnohé ženy otehotnejú násilne, lebo ich nemá kto chrániť. Muži žijú kvôli práci kočovným životom, sú promiskuitní, potom odídu, dievčatá sa s nimi však identifikujú, lebo mama je celý deň v práci, nikto sa im nevenuje. Takéto prípady sa zväčša nestávajú len vtedy, ak má dievča staršieho brata, ktorý ho v podstate chráni.

Nikaragua je - ak nerátam Haiti - najchudobnejšou krajinou v regióne, prvorodičiek pod pätnásť rokov majú najviac na svete. Mortalita pri pôrodoch je strašná. Dievčatá sú vyhadzované z komunity, lebo rodia nevydaté, ide o katolícku krajinu, v ktorej sa to nepatrí. Výsledkom sú bezdomovkyne, potulujúce a žobrajúce spolu s deťmi, aby nejako prežili. Keby ste videli chatrče, v akých sa tam žije... tu by tomu nikto neveril.

Pedofília tam nie trestaná?

Je, lenže represívne zložky v tomto absolútne zlyhávajú. V spoločnosti to je tiež neakceptovateľné, ľudia vedia, že to je zlé, problém je, že sa to deje. Keď malé dievčatá nemajú informácie, sú nevzdelané, chýbajú im otcovia... tak zlyhávajú. To je systémový problém.

Na lekárov máme vyhlásený permanentný konkurz

Koľko ľudí pre vás pracuje?

Martin: Vonku máme sedem Slovákov - to sú lekári, logisti, koordinátori projektu. Zvyšok sú lokálni zamestnanci, tých máme okolo tristo, na nich sa postupne presúva veľká časť práce. Máme však obrovský problém zohnať na Slovensku kvalitných ľudí, hoci ponúkame obdobný plat ako zarobia u nás. Zrejme majú strach vycestovať. Pritom im zabezpečujeme všetko od očkovania, cez ubytovanie, letenky, poistenie, stravu a tak ďalej. Iste, nie je to lukratívny džob, nezarobia to, čo trebárs v Nemecku, ale...

Hľadáte teda najmä lekárov?

Našim cieľom je mať v každej krajine, v ktorej fungujeme, Slovákov, ktorí by to tam riadili, reprezentovali, že ide o slovenský projekt. Nie v tom povedomí, že sa tam vyvesí slovenská vlajka, ale hodnotovo. Ľudia sa nám aj hlásia, chodí okolo dvadsať životopisov mesačne, problém je však najmä s lekármi, na tých máme vyhlásený permanentný konkurz.

Aké sú podmienky?

Angličtina, dvojročná prax v odbore, ochota vycestovať aspoň na šesť mesiacov, psychická a fyzická odolnosť.

Ak niekto nechce vycestovať, ale je ochotný pomôcť?

Sú rôzne formy, ako sa to dá. Máme zriadenú stránku, na ktorej sú všetky informácie, sú tam možné adopcie dieťaťa na diaľku formou istej minimálnej mesačnej podpory, prispieť sa dá aj jednorazovo. Ideálne je, ak človek prispieva pravidelne. Máme vytvorenú istú finančnú rezervu, aby sa nestalo, že by sme museli zrušiť nejaký projekt len preto, že práve nie sú peniaze. Sú totiž prípady humanitárnych katastrof, napríklad záplavy, pri ktorých treba konať hneď, nie čakať na zbierku.

Koľko financií pohlcuje réžia?

Denisa: Zaviazali sme sa, že minimálne 80 percent financií musí ísť priamo na pomoc, réžia môže byť do 20 percent. Aktuálne čísla sú také, že pohlcuje iba okolo sedem percent. Náklady sa snažíme úplne minimalizovať. Šli sme na to opačne ako mnohí iné organizácie - tie chcú mať najskôr kanceláriu, zamestnancov a potom niečo tvoria. My sme najskôr fungovali vo svete, peniaze šli priamo na projekty, a až keď sme mali výsledky, zriadili sme si kanceláriu. Po piatich rokoch fungovania. Vydali sme sa na ťažkú cestu, ale nie sme zástancovia mrhania peňazí na réžiu, chceme dávať maximum peňazí ľuďom, ktorí ich potrebujú. Čo sú to za organizácie, ktoré na réžiu míňajú 50 percent? Veď to nemá zmysel.

Fotografie: Martin Bandžák/Magna deti v núdzi

MB2008004D_237.jpg
chealy_ARVT.jpg
IMG_7031.jpg
IMG_9349.jpg
L1004244.jpg
L1004786.jpg
L1004844.jpg
L1005898.jpg
Lifeline.jpg
Magna.jpg
MB2006009.jpg
MB2007001D_299.jpg
MB2008004D_1024.jpg
MB2008004D_735.jpg
Painting_PSS.jpg
MD20007008D13.jpg
Poznámka: Rozhovor bol autorizovaný, Martin Bandžák a Denisa Augustínová v prepise nič nezmenili.

Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Domov

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  5. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 27 907
  2. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 17 474
  3. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 543
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 919
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 297
  6. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 159
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 866
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 719
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Sportnet

Montreal Canadiens - Philadelphia Flyers: ONLINE prenos zo zápasu základnej časti NHL. Hrá aj Juraj Slafkovský.

Sledujte s nami ONLINE prenos zo zápasu zámorskej NHL: Montreal Canadiens - Philadelphia Flyers.


Tomáš Záborský a František Gajdoš v zápase štvrťfinále play off hokejovej Tipos extraligy medzi HK Poprad - HK Nitra.

Pozrite si prehľad športových udalostí v piatok 29. marca. Aký je program dňa?


Viliam Čacho.

Vypočujte si piatkovú časť denného športového podcastu portálu Sportnet.sk, v ktorom si zhrnieme to najdôležitejšie, čo sa udialo v športovom svete.


Slovenský stredopoliar Stanislav Lobotka v zápase proti Nórsku.

Futbalisti odohrali prvé zápasy v príprave na EURO.


SkryťZatvoriť reklamu