ROZHOVOR PRE SME.SK

Renáta Novotná: Rada pre týraných? Odchod, trebárs aj pod most

Hry sa hrajú preto, aby sa deti tešili, uvoľnili, aby im bolo dobre, je jedno, kto bude víťaz. Ja som pri tých hrách mala pocit, že dobre musí byť otcovi, nie nám, tvrdí v rozhovore Renáta Novotná.

Pochádza z dedinky na západnom Slovensku, má 52 rokov. Spolu s ďalšími tromi súrodencami vyrastala v rodine matky, ktorá deťom neprejavovala prakticky žiadnu lásku, a otca - alkoholika a tyrana, šéfa bytového družstva, aktívneho komunistu, čo mimoriadne o(Zdroj: Samo Trnka (ilustračné))

Viackrát som sa stretol s pani, ktorá vyrastala v rodine bez prejavovania citov, bez objatí, komunikácie, zato s neuveriteľným množstvom nadávok, urážok, pohŕdania, ponižovania, fyzického násilia a alkoholických rečí. Pri rozhovore opakovane plakala. Nie je klasickým prototypom ženy, ktorú by týral manžel, týraná bola ako dieťa, čo ju doživotne poznamenalo.

Jej meno v rozhovore je vymyslené, pretože požiadala o anonymitu z dôvodu obáv o rodinu. Fakty v článku však desivo dotvárajú reálny obraz navonok usporiadanej rodiny, v ktorej žena a deti prežívajú svoje súkromné peklo.

Hry sa hrajú preto, aby sa deti tešili, uvoľnili, aby im bolo dobre, je jedno, kto bude víťaz. Ja som pri tých hrách mala pocit, že dobre musí byť otcovi, nie nám, tvrdí v rozhovore Renáta Novotná.

S tým, s čím ste ma vyhľadali, sa ľudia cudzím obvykle nezdôverujú. Čo vás k tomu dotlačilo?

To, že sa o tejto problematike veľmi málo rozpráva. V poslednej dobe síce boli nejaké pokusy pohnúť s ňou, ale to je nič. Chyba je v systéme, médiá túto tému ignorujú a vyťahujú len vtedy, keď sa stane naozaj niečo závažné, trebárs vražda. Tá je však už len dôsledkom. Týranie sa často odohráva v rodinách, v ktorých by to nikto nečakal - navonok sú usporiadané, samé úsmevy na tvárach... Je to však len pretvárka - dnes mi stačí pozrieť na človeka, kto sa ako správa k dieťaťu, ako sa ho dotýka... a viem, či bol sám týraný.

Ak niekto prejde týraním v detstve či dospelosti, automaticky to dokáže spoznať u druhých?

Neviem ako iní, ja áno. Je to o vnímavosti človeka. Samu seba považujem za veľmi citlivú, čo je síce často na škodu, vidím však to, čo možno druhí nie. Učila som na základnej škole, dieťaťa som sa nemusela dokopy na nič pýtať, stačilo ho pozorovať, rovnako si všímať reakcie rodičov, ich afekty, úprimnosť, faloš... a vedela som, aká je realita. Neverbálne o sebe vypovedáme viac ako si myslíme. Mnohé veci vyzerajú ako maličkosti, dokopy však dávajú komplexný obraz.

Keď sme sa prvýkrát stretli, povedali ste, že ste si až po päťdesiatke uvedomili, ako ste vďaka nešťastnému detstvu prišli o rôzne životné šance. Pýtali ste sa seba samej, kde ste už dnes mohli byť... K tomu pochopeniu prišlo náhle?

Postupne. Začalo to tým, že som pochopila, aké mám problémy s vlastným sebavedomím. Chcela som si nájsť inú prácu a zrazu som videla, že o ňu nedokážem normálnym spôsobom požiadať - teda ísť na pohovor a predať svoje schopnosti. S účasťou na konkurzoch mám všeobecne problém, len som si to nikdy neuvedomovala. Kedysi som chcela ísť na vysokú školu, nevzali ma, tak som to nechala plávať. Sebavedomé dievča by to asi riešilo inak, pokúsilo by sa dostať sa na ňu o rok, ja som len rezignovala.

Nízke sebavedomie sa nezačne prejavovať v istom veku, muselo byť už súčasťou dospievania.

1.jpgV partiách i v škole som bola skôr typ zabávača, človeka, ktorý je večne dobre naladený, nemá žiadne problémy. Asi to bola maska na zakrytie reality, dieťa všetko vníma inak ako dospelý so skúsenosťami. Rovnako som sa správala, keď som sa vydala a mala deti - akonáhle prišlo k problémom, stiahla som sa do seba, mlčala, držala to v sebe. Sebavedomý človek problémy rieši.

Zúfalo som si uvedomovala, že mám partnera, ktorý mi nie je žiadnou oporou, sám je padavka a všetko je na mne. A takého človeka do vzťahu si opäť vyberá len niekto, kto nie je sám so sebou vyrovnaný. Zdravá a osobnostne zrelá žena chce mať pri sebe chlapa, o ktorého sa môže oprieť.

Počiatky toho všetkého vidíte vo vlastnom detstve?

Áno, je v tom istá paralela. Dlho som si však nedokázala povedať, že s tými traumami môžem niečo robiť, že sa z nich dá dostať. Roky som žila v pocite, že všetko je tak ako má byť a že ak sa mi nedarí alebo nie som šťastná, je to normálne. Bol to stereotyp, vnímala som sa v pozícii, v akej som videla aj svoju mamu. Hovorila som si: „Veď ona mala štyri deti, horšieho manžela, pretrpela to a zvládala, čo ja nariekam pri dvoch?" Chcela som si niečo dokazovať, ale nemala som na to. Do toho sa miešala moja výbušnosť a keď manželský vzťah prešiel istou hranicou, zrazu som sa chcela rozviesť. Proste prišiel bod, keď som chcela všetko vyriešiť a začať konečne normálny život.

V akej rodine ste vyrastali?

Ak sa v nej komunikovalo, tak zväčša len v nedeľu, keď otec nebol opitý.

Čiže klasický model s alkoholikom?

Pil väčšinu pracovných dní, z roboty chodil naozaj mimoriadne opitý. Pracoval ako šéf bytového družstva, bol de facto vysoko postaveným komunistom, každý ho poznal. Myslel si, že môže všetko a nič sa mu nestane. Tým nemám na mysli nejaké kradnutie a podobne, pretože vôbec nekradol, ale práve to týranie v rodine. V hlave sa mi dodnes premietajú výjavy, na ktoré by som najradšej zabudla.

Napríklad...

10.jpgMám mladšiu sestru. Boli sme ešte v predškolskom veku, otec došiel opitý, ležali sme v posteliach, chystali sme sa spať. Šepkali sme si a rehotali sa na tom, že otca zabijeme. Rozumiete? My ako malé deti sme si hovorili, že by bolo dobré, keby zomrel! Jasné, že sme si neuvedomovali dôsledky, že to nebolo skutočné želanie... ale je normálne, aby o tom deti takto uvažovali? My sme sa na tom v danej chvíli smiali, zabávali, hádzali si slovné smeče, lebo nám obom robil zle.

Otec to však začul, zavolal si nás a tým sprostým opitým spôsobom sa nás pýtal, koho sme chceli zabiť. A my, že zajaca. Klamali sme, lebo sme sa báli. Úplne malé deti, ktoré mali vyslovene šialené myšlienky vďaka tomu, kto a ako ich vychovával.

Bíjaval vás?

Nás veľmi nie, mňa udrel po ústach asi dvakrát. Fyzicky napádal najmä našu mamu. Najhoršie bolo, keď nebol úplne sťatý a nezaspal. Kombinácia „ani nie triezvy, ani nie opitý" je veľmi zlá, lebo vtedy sa vyťahovali staré hriechy a problémy, ktoré mu normálne ani nenapadli. Mama bola zrazu nevernica, ale samozrejme, že jej hovoril úplne inak...

Kurva?

Áno, aj horšie. Dokázal si absolútne vymýšľať, nám deťom nadával tiež. Mojej sestre bežne odmalička vykrikoval, že nie je jeho. Viete si predstaviť, aké pocity prežívala?

Z Renátinho denníka

...Ty sviňa! To čo si navarila?? Ako to mám jesť? Toto môžeš žrať sama aj so svojimi pankhartmi. A ešte je to aj studené. Tu máš! Zožer si to sama! Poďme! Žer! Počuješ? Zohni sa na kolená, a žer! Ty si nezaslúžiš inak. Na zemi je tvoje miesto. Žer, keď ti vravím, lebo ťa zabijem! Čo reveš??? Žer, vravím!...

Boli chvíle, keď sa v rodine komunikovalo normálne?

Nie. Nespomínam si na chvíľu, keď sme sa rozprávali ako rodina. Rodinná pohoda bola možno v nedeľu, aj to skôr len jej náznak. V nedeľu preto, lebo v ten deň nebol v práci a tým pádom nepil. Mama sa vtedy snažila vytvoriť aspoň akú takú atmosféru, vytiahla karty a hrali sme sa. Ilúzia rodiny, úplne falošná...

Ako sa pri hre správal on?

11.jpgTak ako aj v živote. Dalo sa vycítiť, že je hlava rodiny a my môžeme byť akurát tak radi, že s ním môžeme hrať karty. Boli sme plebs, nesmeli sme sa ani len ozvať. Cítila som, že nami pohŕda. Veď ako to býva v normálnej rodine? Hry sa hrajú preto, aby sa deti tešili, uvoľnili, aby im bolo dobre, je jedno, kto bude víťaz. Ja som pri tých hrách mala pocit, že dobre musí byť otcovi, nie nám. Štyri deti sme pozerali na to, ako sa vyrovnáva s hrou - samé hnusné poznámky, urážky, pohŕdanie... rozumiete mi... to nebola hra, to bol des.

Mamu úplne zosmiešňoval, vždy sa ju snažil strápniť, vraj hovorí úplne hlúpo, nevie formulovať, nikto z detí jej nerozumie, pritom sme rozumeli všetci...

Prečo s ním ostávala? Nemôžu si týrané ženy sčasti za svoj osud aj samé?

Neviem, asi kvôli nám. So štyrmi deťmi nemala kam ísť. Už ako dospelá som sa jej na to pýtala, lebo ma svojím spôsobom urážalo, že s ním ostáva. Ako s ním mohla fungovať a...?

A spávať? Štyri deti tiež nevznikli len tak...

Veď iste. Bohužiaľ, musela sa mu podvoliť. Iná možnosť nebola. Nezabúdajte, že bola iná doba ako dnes. Nikto sa jej nepýtal na názor.

Spomínali ste, že ju dokonca napadol sekerou.

Áno, boli sme ešte malí, keď sa to stalo. Šlo možno o úplne prvý otrasný zážitok, ktorý som si uvedomovala, ponesiem si ho v sebe až do smrti. Vtedy som otca vnímala tak, že nás chce zabiť, sekerou rozbíjal všetko naokolo. Prišiel domov úplne opitý, pomohol nám sused. Mohli sme ujsť, ale nestalo sa tak... neviem... (plač) Domov som sa vrátila až po tom všetkom.

Z Renátinho denníka

...Tu polož hlavu! Zabijem ťa tou sekerou! Nech vidia aj deti, že si nič iné nezaslúžiš, ty kurva jedna! Všetko tu rozbijem! Potom zabijem aj teba! Čo vrieskaš??! Robím ti niečo?? Vás mám rád! Len tú špinu zabijem! To čo si urobila?? Ty sa opovažuješ do mňa skákať??! Do otca sa púšťať? Si taká istá kurva ako tvoja matka! Ešte raz a zabijem aj teba!...

Kedy vám došlo, že to detstvo bolo v podstate zvrátené?

Upozornili ma na to až vlastné deti - syn s dcérou, keď začali chodiť k starým rodičom. Uvedomila som si, ako neradi to robia, ako zle sa u nich cítia. Predtým som sa s nikým nebavila, či je situácia u mojich rodičov normálna alebo nie. Možno to bola len apatia. Ľuďom okolo nás pripadala naša rodina normálna - na verejnosti otec vzbudzoval dojem inteligentného, múdreho a najmä vtipného chlapa - zabávača. Nikto zvonku by nepovedal, o aké hovädo v skutočnosti ide.

Poznali ste ako dieťa objatia?

Nie, kdeže. A od koho?

Od rodičov.

(mlčanie)... Nie. Stalo sa, že ma otec niekam vzal, vyňal z tej domácej šedivosti a cítila som akúsi výnimočnosť v tom, že mu stojím za to, aby o mňa vôbec zavadil. Vtedy sme bývali na dedine a takouto výnimočnou vecou bolo, keď ma napríklad vzal do mesta. Rozumiete mi... v takom živote sa vám ako dar zdá všetko, čo vás vymaní z priemeru, z každodennosti.

City neprejavovala ani mama?

Nie. Ona sa za ne vždy hanbila. Je bojazlivá, má svoje komplexy a nikdy nikoho neobjíma. Koľkokrát som ju chcela v detstve objať ja a ona uhla. Možno na meniny alebo narodeniny sme dostali bozk... ale to je všetko... (plač)

Často to býva tak, že násilník sám pochádza z násilníckej rodiny. Platí to aj na otca?

Babku s dedom si pamätám ako veľmi nemilých, nevrlých a prísnych starých rodičov. U nich musel byť vždy poriadok, nič sa nesmelo rozhadzovať, nemohli sme sa u nich hrať, akékoľvek vybočenie zo stereotypu ich rozčuľovalo. Keďže neobjímali ani nás ako vnukov, pochybujem, že to robili so svojím synom. Dedo bol robotník, synovi neposkytoval žiadnu citovú výchovu, navyše sám pil. Keď sa ožral, robil cirkusy a jeho dieťa to nasávalo. Na nás vlastne otec prenášal to, čo videl doma ako normálny model fungovania rodiny. Dedo však v neskorej dospelosti prestal piť, môj otec nie.

Napáda mamu aj dnes?

3.jpgFyzicky už nie, to by nám zrejme povedala, ale psychicky ju týra stále. Keď prídem k našim, vidno, ako funguje to otrasné ponižovanie. Mama nikdy nič nepovie správne, vo všetkom ju poučuje, nedáva jej dýchať. Také veci, že ho musí obskakovať, ani nespomínam, lebo ona berie ako samozrejmosť to, že robí úplne všetky domáce práce, kým on len vydáva pokyny. Keď si ľahne, mama nesmie ani žehliť alebo prať, lebo ho tým vyrušuje. Znie to veľmi hlúpo, že?

Keď tam dnes prídem, ešte len otvorím dvere a hneď cítim, či je tam atmosféra na krájanie, polodýchateľná alebo aspoň trochu normálna. Od toho závisí, ako dlho tam vydržím - desať minút, pol hodiny, hodinu...

Čiže normálna atmosféra tam ani nebýva?

Netuším, možno po ich sexe. Som hnusná, surová, viem. Normálne u nich mohlo byť tých desať minút po sexe, keď ešte fungujú endorfíny. Fuj, zvrátená rodina... Dodnes netuším, čo vôbec mala moja mama rada sex, nemala som odvahu sa na to spýtať. Kebyže ho mala rada, bol by to ten lepší prípad, inak pri tom otcovi a podvoľovaní sa mu musela strašne trpieť. Koľkokrát sme jej hovorili, aby sa nasťahovala k niekomu z nás, jej detí. To už nejde, v jej veku ju nepresadíte, nech zažíva hocičo. Pritom vidím, ako je rada, keď ide z domu preč niekam na návštevu.

Pomerne dlho - ešte v puberte - ste sa pomočovali. Priama súvislosť s traumami v detstve?

Nepochybne. Žiadna patologická zmena v organizme sa nenašla, muselo to byť z toho, čo som prežívala. Výsledky boli pritom vo všetkom dobré. To nebolo normálne, chybu hľadali u mňa. Mama na otázku, či nemáme v rodine nejaké problémy odpovedala, že „nie, len také bežné". Liečili to ako fyzickú záležitosť, dávali mi piť menej vody, na pokyn psychologičky som si musela písať denník. Blbosť, problém bol v prostredí, v akom som sa pohybovala a čo som v ňom zažívala. Lekár sa ma počas vyšetrovania drzo opýtal, či sa nehanbím, ak sa v takom veku pomočujem. Ktoré decko sa, preboha, nehanbí?

Strašné je, ako dlho som nás považovala za normálny model usporiadanej rodiny, ničím nevybočujúce z priemeru... Ani o tom nedokážem rozprávať. Mala som pritom spolužiačku, tá bola jedináčikom, vždy som jej závidela. Ani nie nejaké materiálne veci, ale objatia, city, to, ako sa jej venovali, chystali jej veci do tašky, oblečenie, všetko...

Z Renátinho denníka

„Vaša dcéra je v poriadku. Vyšetrenia dopadli dobre, všetky výsledky sú v norme. Máte doma nejaké problémy?"

„Nie. Také bežné. Asi ako v každej rodine."

„Ty choď von, počkáš mamu na chodbe." Reňa zahanbená vyšla z ambulancie. Ako sa jej mohol pýtať, či sa nehanbí? On by sa nehanbil, keby sa v puberte pomočoval? Debil. A mama zase klame. Všetko v poriadku. No, jasné, všetko v poriadku. Preboha! Ako môže tak hrozne klamať?? Kedy už povie pravdu, že nič nie je v poriadku?!

Že otec pije, robí neustále cirkusy, všetci sme z toho na nervy, nikomu nič nerozprávame. A ešte sa aj dozviem, že nie je sám, čo sa tak nenormálne správa. Že aj jeho niektorí kolegovia bijú svoje ženy, že sú agresívni. A aj niektorí policajti sa doma správajú agresívne. Ženy ich musia poslúchať, neodporovať. Fuj! Keď sa raz vydám, môj muž na mňa ani ruku nepoloží. A ja nikdy svoje deti neudriem. Nedovolím, aby prežívali to, čo ja.

Ako môže mama tak klamať?? A večer si líha k nemu do postele, počuť tie hrozné postele, ako vŕzgajú. Fuj! Odporné! Nenávidím to. Nenávidím, ako môže k nemu vliezť???

Vedeli učiteľky, v akých pomeroch vyrastáte?

Určite áno, oni nebývajú blbé. Museli to vycítiť, dalo sa to vypozorovať aj z mojich slohových prác a tém, ktoré som volila. Celé detstvo mi niečo chýbalo, ale sama som nedokázala definovať, čo konkrétne to je. Viete, že niečo nie je v poriadku, hľadáte, trápite sa, ale neviete, kde je problém. Malému dieťaťu predsa nedôjde, že je to v nedostatku objatí, citov, komunikácie v rodine...

Isté veci sa potom automaticky prenášajú do partnerských vzťahov. Mali ste s nimi problémy?

9.jpgNeviem... som taký „mojkací" typ, vždy som u partnerov hľadala oporu, objatia. Žena vždy hľadá to, čoho sa jej nedostalo v detstve, potom sa stáva, že partnerom lezie na nervy. Bola som neskúsená a vzťahy som vždy akosi podvedome hnala k sexu. Neviem prečo, ale medzi láskou a sexom som mala znamienko „rovná sa".

Pozor - tým nechcem povedať, že som spala s každým, s kým som chodila... hovorím len o svojich pocitoch a snahách. Manžel bol len mojim druhým sexuálnym partnerom, lenže samotné spoznávanie partnera u mňa nikdy netrvalo dlho a dnes si uvedomujem, že to bolo úplne zvrátené.

Máte svojho otca rada?

Svojím spôsobom áno. A čo konkrétne mám na ňom rada, nad tým som premýšľala snáď roky.

Prišli ste na niečo?

Má isté vlastnosti, ktoré sú u mňa prioritou a ktoré skúmam aj u ostatných ľudí. Možno je to choré, neviem...

Príklad?

Keď bol triezvy a bola šanca sa s ním rozprávať, vnímala som u neho čosi ako pravdovravnosť.

Vážite si ho?

(plač, dlhé mlčanie) Možno si na ňom vážiť to, že nikdy nekradol, ani keď bol vo funkcii a mohol. Častejšie však bolo to, že som ho nenávidela. Ale určite mal aj dobré stránky. Každý ich má. Aj tá najväčšia sviňa musí mať v sebe čosi pozitívne.

Je preň ospravedlnením, že sám vyrastal bez lásky rodičov?

Asi áno. Nie každý sa vie z toho vymaniť a začať fungovať relatívne normálne.

Vám sa to podarilo, ani dcéra ani syn už minimálne fyzické týranie nezažili.

Asi som iná. Každý si zodpovedá za svoj život, ja som vedela, že sa nemôžem správať tak ako moji rodičia. Všetci vieme, že násilie je nenormálne, ale je ho okolo nás toľko, že ani sami nevieme, čo už je a čo ešte nie je za hranicou. Občas mám pocit, že aj ja sama som odľud, že som iná, na hlavu, lebo isté veci vnímam príliš citlivo. Niekto tvrdí, že ide o normu, ja to vnímam ako výchylky, úchylky. Kto sa v tom má vyznať?

Deti opakujú chyby svojich rodičov. Máte ujasnené kritériá na partnera do života?

To, že nesmie byť alkoholik a násilník, je jasné. Od takého by som, na rozdiel od mamy, odišla v priebehu pár sekúnd. Rovnako nesmie klamať. Nepoznám veľa horších vecí ako je klamstvo. Akékoľvek.

Ako sa správajú týrané ženy voči okoliu?

Hrajú. Nikto netúži priznať sa, čo nepríjemné zažíva, že doma sú na dennom poriadku facky, kopance, urážky, branie peňazí... Ženy sa hanbia, a tých svojich tyranov sú dokonca schopné ostatným opisovať ako úžasných mužov. Vedie, že je to debil a hovädo, vonku ho však prezentujú ako kráľa.

Vy ste však odišli z manželstva už len po náznakoch nejakého násilia.

8.jpgÁno, lebo som oveľa citlivejšia a moja mama je dostatočne odstrašujúcim príkladom. Manžel ma nikdy nebil, len ma ponižoval. Inej žene by to možno ani neprekážalo, mne však áno a riadne. Viete, čo to bolo rozhodnúť sa ísť do rozvodu, keď neviete, ako na tom budete s peniazmi, na krku máte dlhy... silnejšia však bola túžba žiť inak ako moja matka. Ja som žena, nie slúžka, ktorej bude niekto rozkazovať. Chcem rovnocenný vzťah, môj exmanžel bol slaboch, ktorý ma nevedel v ničom podržať, pofúkať rany... nič. Lenže treba na rovinu povedať, že chyby som robila aj sama. Prišiel problém a ja som sa stiahla miesto toho, aby som ho riešila.

Tie ostatné ženy neostávajú u tyranov aj z nejakého zvláštneho masochizmu? Prečo je im bližšia zlatá klietka a bitky v porovnaní so slobodou, hoci materiálne chudobnejšou?

Netuším, ale viem, že urobiť taký krok je veľká zmena. A tú nikto z nás nerobí zo dňa na deň. Niektoré ženy sú naivné, chlap sa im ospravedlní, oni mu uveria a tak to ide až do ďalších problémov. Treba však povedať napríklad to, že poznám aj týraných mužov. V porovnaní so ženami je ich v mojom okolí oveľa menej, ale existujú.

Nepotrebujem, aby ma niekto ľutoval, jediné, o čo mi ide, je to, aby si aj iné ženy uvedomili, že ak sa im v živote nič nedarí, ak nemajú sebavedomie, že problém môže byť niekde mimo nich... trebárs v detstve. Koľko rokov som sa natrápila, kým som na to všetko prišla a prestala obviňovať sama seba. A keď poznáte príčinu, už je to ľahšie, lebo môžete pracovať na zmene. Som rada, že syn a dcéra sú v tomto smere v poriadku, že sa to ani zďaleka nepodobá na to, čo som zažívala ja. Bežne sa mi vyplačú, zdôveria so svojimi problémami, nič netaja, sú citovo založení a hlavne - neznášajú násilie.

Z Renátinho denníka

...Odídem od teba.

Kam chceš odísť?? Buď rada, že som sa pre teba obetoval. Kto by ťa chcel, ty chudina! Môžeš byť šťastná, že si so mnou...

S týmto príbehom ste sa chceli zdôveriť aj psychologičke, hľadali ste pomoc... Ako to dopadlo?

Nijako, pretože nakoniec som jej to nepovedala, len časť. Necítila som ten súzvuk medzi dvomi ľuďmi, nemohla mi pomôcť. Vážim si ju, viem, čo a kde robí, ako to robí, ale nešlo to. Prišla som tam s niečím úplne iným, nakoniec zo mňa vyšla druhá téma, na konci som sa jej poďakovala za spoluprácu a viac som sa nevrátila. Poviem, čím ma 6.jpgvyslovene vytočila - hovorila som jej o svojej práci a poznamenala, že deti vedieme k tomu, aby s problémami pokojne prišli za nami - učiteľkami, že im pomôžeme. Veď tak je to ľudské a správne, nie? A ona mi na to, že „takže vy ich učíte žalovať?"

To bol priamy podnet, prečo som odišla. A viete, v čom je tiež problém? Keď bývate na dedine alebo v malom meste, nič sa tam neutají. Nič. Myslíte si, že takí psychológovia dodržiavajú mlčanlivosť? Známy k jednej chodil a vie o tom celé mesto, každý pozná jeho problémy, pozerajú na neho ako na zjavenie. A na to, aby človek cestoval stovky kilometrov k inému odborníkovi... na to nemám peniaze. Ani ja, ani iní. Pritom vidím, ako pozerajú ľudia na mňa, ako si šepkajú, vnímam to, pretože som citlivá. A nie je to paranoja, verte mi. Bola som odhodlaná zdôveriť sa psychológovi, nakoniec som sa obrátila na vás, hoci...

Prečo nechcete ísť s týmto všetkým na verejnosť pod svojím pravým menom?

Predstavte si, že by som to urobila. Viete čo by nastalo? Ľudia, ktorí by si chceli kopnúť, by sa pomstili na mojom otcovi, lebo by bolo jasné, o koho ide. Určite by do toho niekto vtiahol politiku, okrem toho - mnohí by si zgustli na tom, aké mám názory. Priznávam, že sa bojím pomsty. Iný dôvod na anonymitu nemám, vlastná hanba v tom určite nie je. Mám však svoju rodinu, deti, súrodencov, a nechcem, aby sa niekto odbavoval na nich. Za nič nemôžu.

Čo radíte tým, ktorí sú ponižovaní a týraní?

Jediné - odísť od tyrana. Aj pod most, na ubytovňu, kamkoľvek. Vyzerá to hrozne, ale je to jediná správna cesta. A odísť treba hneď ako k tomu príde prvýkrát.

A čo deti? Desaťročné týrané dieťa má robiť čo?

(plač) Neviem... im asi nepomôže nikto. Možno by sa mali zdôveriť inej rodine... neviem. Na sebe vidím, ako som prešvihla veľa času, ako mi detstvo skomplikovalo celý život, ako som sa nestala tým, čím som chcela byť. Ale pocit premrhaného života nemám, vracajú mi to vlastné deti... Nežila som zbytočne, možno aj tento rozhovor pomôže niekomu uvedomiť si svoje miesto.

Šťastná ale asi nie ste.

Nie. Ale som slobodná. A sloboda nie je ilúziou, tá je skutočná. V tejto chvíli mám na sebe oblečenie, ktoré dokopy stálo možno tristo korún. Je vám so mnou horšie, ako keby som bola nahodená v tričku za päťtisíc? Tým chcem povedať, čo si majú ľudia vyberať, ak majú dve možnosti - buď peniaze s neslobodu alebo málo peňazí a slobodu bez akéhokoľvek týrania. Každý normálny si vyberie tú druhú možnosť.

Z Renátinho denníka

Tatkovi

Pretože sa mi o niektorých udalostiach lepšie píše, ako rozpráva, tieto riadky sú pre teba, tati. Uvoľnila sa zátka na džinovej fľaši, nejako sa to samo derie von. Vravím si, konečne. Mohla som si ušetriť možno pár rokov strachu, byť uvoľnená, v pohode. Ale vraj všetko má svoj čas. Chcem tomu veriť.

Neviem kričať, neviem vypúšťať hnev, napätie a negatívne emócie normálnym spôsobom. Možno mám ešte čas naučiť sa to. Alebo normálne začať vrieskať, keď na to budem mať chuť a cítiť potrebu rozšantiť hlasivky krikom. Keď som rodila, sestričky mi nakázali kričať. Nevydala som zo seba ani hlások. Nešlo mi to. A ani som nevedela, čo a ako mám vrieskať... A vieš, prečo to neviem? Prečo to stále nejakým spôsobom tutlám, zakrývam, utekám, nedýcham? Nevieš?

Myslím si, že to mám z detstva. Keď som sa ti snažila vyhovieť. Keď som sa musela ovládať, tváriť sa, že je všetko v poriadku, že mi všetko vyhovuje, že mi je vlastne fajn. A vieš, že nebolo? Naučila som sa to. Neviem, či to bolo ťažké, ale fungovalo to asi takto: brušné svaly, zadok, chrbát som mala sústavne napäté. To bol taký postoj - keby niečo, vieš? Asi nie, nevieš. Priala by som ti chodiť tak aspoň jeden deň. A vlastne, ja som si na to zvykla. Vždy som mala pružné brušné svaly. Pomohlo mi to pri pôrode, aj pri cvičení, keď som chcela zhodiť nejaké kilá z brucha preč. Brucho som zdedila po mame, ale svaly mám vďaka tebe. Len dýchať som sa naučila povrchne. A to nie je celkom dobrý zvyk. Zdravšie je nadýchnuť sa až do brucha. To som sa v dospelosti učila niekoľkokrát. Mala by som ti vlastne poďakovať za pevné svaly, trpezlivosť, ktorou disponujem...

A vieš aj o tom, aká som tvrdohlavá? Keby som si teraz povedala, ľahni si a odcvič tisíc zhybov, urobím to. Dokázala by som to, lebo viem, že som musela prekonať iné ťažké prekážky. Lenže mne sa nechce. Už nemám viac chuť niekomu odčítať z pier a čítať niečie myšlienky skôr, ako mu vojdú do hlavy. Taká zmena v mojom živote.

Priala som si často, aby si zomrel. Dnes je to už inak. Prajem ti ešte dlhý život! Pomstychtivosť mi chýba. Ale predsa mi len tancuje čertík v hlave. Keby sme si zahrali také malé divadielko. Ty by si bol ja, a ja ty. Zobrala by som do ruky sekeru a pár minút by som sa ti vyhrážala, robila presne to, čo ty mne. Nie preto, aby som si vychutnala nejaké pocity... Preto, aby si si uvedomil aké to je, keď si na druhej strane. Mne ten čertík z hlavy zmizne. To len teraz mám také obdobie, kedy to všetko musím zo seba dostať von. Aby som nezošalela, vieš?

Nie je to celkom kóšer z mojej strany, lebo celkom najlepšie by som sa cítila, keby som ti to všetko napísané dokázala povedať do očí. A ešte by som chcela vedieť, čo si cítil pri tých cirkusoch. Vieš, pocity ma vždy zaujímali. Len neviem, či si na to pamätáš.

A neviem, či si pamätáš na akciu „pruhovaná kravata". To bolo vtedy, keď si sa chcel obesiť. Pred nami všetkými. Toto si pamätám. Na detaily už veľmi nie, len na pocity. Bolo to hrozné! Ty si nás všetkých vydieral. Kričal si, plakal, mlátil do všetkého okolo seba, vyberal si oblek. Chýbala ti len tá kravata. Mama si dovolila nepripraviť ti ju pred smrťou. Bola v skrini medzi ostatnými, nečakala na teba vpredu. Hystéria. Krik. Plač. Zmätenosť. Dodnes nemám rada, keď ma niekto mätie.

Pamätám si, to som už mala desať, možno jedenásť rokov, ako si žiarlil. Chcel si umrieť preto, že sa mama nespráva tak, ako to od nej vyžaduješ ty. Žiarlil si neopodstatnene, bola to hlúposť. To som vedela. No nevedela som si nijako dať dohromady: tvoju múdrosť, naozaj som ťa mala za múdreho, ale len keď si bol triezvy a tvoje vystrájanie. (často si neviem dať dohromady, ako môžu ľuďom fungovať protichodnosti) Nakoniec si sa neobesil. Chýbala ti pruhovaná kravata.

Tá akcia bola odvtedy jednotkou tvojich cirkusov. Tak ako meter, liter, kilogram sú jednotkami určitých veličín, tak pruhovaná kravata vyjadrovala intenzitu tvojho chorého správania.

Musím ti ešte dať vedieť, lebo tak to cítim, že musím, že tie dni, keď to všetko zo mňa vychádza von, mi je hrozne. Som z toho neuveriteľne unavená, cítim sa ako po nočnej v bani. A niektoré dni ani nevyliezam von, medzi ľudí. Už by som to chcela mať za sebou. Je to veľmi únavné a nepríjemné. Píšem väčšinou vtedy, keď deti nie sú doma, aby nevideli, že zase plačem. Ale viem, že je to posledná prechádzka Očistcom. Bude to konečne von.

Vieš, ako rada by som toto všetko najradšej nepísala?? Toto je ako špina, čo sa musí vyčistiť. Viem, že som na tom všetkom nemala ani najmenší podiel viny. A predsa ešte rozmýšľam, či niekde v sebe nenájdem niečo, čo ťa ospravedlní. Niečo, kde nájdem aspoň malý kúštiček, malinký podiel viny na tom všetkom. Rozum mi káže: NIE! Ani kúsok viny. A ani necítim.

Takže, tati, nepíšem to ani z pomsty, ani preto, aby som bola originálna, ani preto, aby som zakrývala moje chyby a nedostatky. Len som zistila, že sa viem vyjadriť cez písmenká. A niekedy mi to ide ľahšie ako cez ústa. Toto by hádam mohol byť môj podiel. Viny?

Výherkyňa súťaže o CD Zuzany Smatanovej

Album Tabletky odvahy posielame Katke Hancovskej z Bardejova.

Poznámka: Rozhovor bol autorizovaný, Renáta Novotná v prepise nič nezmenila.

Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Základné štandardy práce pre realitné kancelárie
  2. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky
  3. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  4. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  5. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  6. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  7. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  8. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis
  9. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi
  10. Študenti majú na získanie 30 € ešte 20 dní
  1. Nová veľvyslankyňa Turecka na návšteve EU v Bratislave
  2. Prijatie delegácie rektorov ekonomických univerzít z Indonézie
  3. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky
  4. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  5. Základné štandardy práce pre realitné kancelárie
  6. Takmer polovicu porúch šikmých striech spôsobujú zlé doplnky
  7. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  8. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  9. Ukončil si 1.stupeň vysokoškolského štúdia a chceš pokračovať?
  10. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  1. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa 11 400
  2. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi 8 401
  3. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody 7 046
  4. Desať obľúbených miest v Chorvátsku 6 736
  5. Domácnosť, ktorá šetrí sama? Aj u nás je to už realitou 6 522
  6. Viete, čo kupujete? Ako rozoznať kvalitný chlieb od nekvalitného 5 858
  7. Študenti majú na získanie 30 € ešte 20 dní 5 615
  8. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis 5 050
  9. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom 3 184
  10. Sendvičová drevostavba v kostýme drevenice 2 772

Hlavné správy zo Sme.sk

KULTÚRA

Dominik Dán: Môj rukopis si do konca prečítalo len jedno vydavateľstvo

Najčítanejší spisovateľ má so slovenskými podnikateľmi zlú skúsenosť.

SVET

Kajínek opustil väzenie a ďakoval Zemanovi za milosť

Zeman podpísal milosť pre Jiřího Kajínka.

EKONOMIKA

Carrefour vrátil veriteľom smiešnu sumu. Podľa súdu to je v poriadku

Reťazec vrátil tri percentá z dlhov.

Neprehliadnite tiež

SNS chce brannou výchovou pripravovať na obranu vlasti a krízové situácie

Jej zavedenie ako školského predmetu podľa Ľubomíra Galka opozičná strana SaS nepodporuje.

Gašpar návrhy študentov odmietol, nepáči sa mu zmena miesta ani moderátor

Policajný prezident odmietol návrhy organizátorov Veľkého protikorupčného pochodu, aby spolu debatovali verejne.

Šéfka Úradu pre verejné obstarávanie verí, že dosiahli posun, dá sa však ešte vylepšiť

Ďalší z kandidátov na predsedu je však k súčasnej praxi úradu výrazne kritický.