Bratislava. Symbolom vyvražďovania Židov počas druhej svetovej vojny sa stal vyhladzovací tábor Osvienčim, kde bolo zmarených 1,5 miliónov ľudských životov, najmä Židov. Niekoľko málo väzňom sa z Osvienčimu podarilo uniknúť, najznámejším bol útek dvoch slovenských Židov Alfreda Wetzlera a Waltera Rosenberga (Rudolf Vrba), ktorí po prvý raz podrobne informovali svet o prežitých hrôzach.
Nielen ich požiadavka, aby spojenci bombardovali tábor a železničné trate vedúce do Osvienčimu, a tým zabránili ďalším chystaným masakrom, však zostal nevypočutý. V sobotu uplynie 90 rokov od narodenia Wetzlera.
Prečítajte si aj:
Rozhovor s vdovou po Alfrédovi Welzlerovi
Správa, ktorú podali Vrba a Welzler po príchode z Osvienčimu
Wetzler sa narodil v Trnave, kde v rokoch 1936-1940 pracoval ako robotník. V apríli 1942 ho poslali do zberného tábora v Seredi a odtiaľ ho premiestnili do Osvienčimu-Brezinky (Birkenau), kde pracoval v márnici. Vrba sa do Osvienčimu dostal cez zberný tábor Nováky a koncentračný tábor Majdanek v júni 1942. Útek sa im podaril v apríli 1944.
V prvej polovici roku 1944 prestávala nacistom pre ich hrozné zámery vyhovovať kapacita tábora v Brezinke, a preto sa rozhodli pre stavbu ďalšej časti tábora nazývanej Mexiko. Tam mali doraziť maďarskí Židia, ktorých transporty sa práve chystali. Na stavbu, ktorá nebola tak dobre strážená ako vnútorný tábor, sa používali diely z dosiek, medzi ktorými si Wetzler a Vrba vytvorili úkryt. V malom priestore, ktorý kvôli psom posypali tabakom namočeným v benzíne, strávili tri dni, než skončil proces hľadania v rámci tábora. A 10. apríla 1944 sa vypravili na dvojtýždňovú strastiplnú cestu na Slovensko.
Vrba (naľavo) a Wetzler
Za pomoci niekoľkých obyčajných ľudí ako v Poľsku, tak i na Slovensku, sa im podarilo dostať do Žiliny, kde sa stretli so zástupcami Červeného kríža a židovskej rady. V oddelených miestnostiach potom každý zvlášť nadiktoval svoju správu. Vznikli tak dve osobité písomnosti, ktoré potom - doplnené o spresňujúce informácie - boli zhrnuté do jednej správy, ktorá dodnes patrí k základným dokumentom o vyhladzovacích táboroch. Správa ako prvá detailne popísala fungovanie tábora, vrátane spôsobov vraždenia i odhadov počtu obetí. Jej súčasťou bol napríklad popis najväčšej hromadnej popravy československých občanov - splynovanie 3792 židovských mužov, žien a detí z terezínskeho rodinného tábora v noci z 8. na 9. marca 1944.
Nielen medzi zástupcami židovskej obce správa spočiatku vyvolávala nedôveru. "Ich mozgy neboli pripravené, aby vstrebali myšlienku na masové vraždenie v osvienčimskom meradle," napísal Vrba neskôr vo svojej knihe Utiekol som z Osvienčimu. V Žiline obaja muži získali "árijské" doklady na mená Jozef Lánik (Wetzler toto meno používal ako pseudonym) a Rudolf Vrba, ktoré si Rosenberg ponechal. Správu sa potom podarilo prepašovať na britskú ambasádu v Berne, do rúk zástupcov československej exilovej vlády a taktiež do USA a do Vatikánu; objavila sa i v médiách.
V čase, keď vrcholilo vraždenie v Osvienčime a keď začínali deportácie maďarských Židov, chceli Wetzler s Vrbou varovať, že sa chystá ďalšia vlna vraždenia a čo v skutočnosti znamená presídlenie na východ. Zástupcovia Židov potom žiadali spojencov, aby podnikli patričné kroky, vrátane bombardovania tábora alebo prístupových ciest k nemu, nič také sa však nestalo. V polovici roku 1944 sa niekoľko sto tisíc maďarských Židov stalo obeťami poslednej veľkej vlny deportácií, podľa niektorých historikov však správa zachránila okolo 100.000 maďarských Židov. Dôvody vtedajšej nečinnosti Britov i Američanov, ale i počiatočná nedôvera zástupcov maďarských Židov sú dodnes predmetom sporov.
Po vojne sa Vrba, ktorý sa po spísaní správy dal k partizánom, stal významným vedcom v odbore biochémie a farmakológie. V roku 1958 odišiel z Československa do Izraela, Británie, USA a Kanady. Okrem slávnej knihy Utiekol som z Osvienčimu napísal viacero odborných kníh a článkov z odboru a niekoľko článkov a štúdií o holokauste. Zomrel vo Vancouveru v marci 2006.
Wetzler po vojne pôsobil ako novinár, robotník, úradník a pracoval tiež v cestovnej kancelárii. V roku 1970 odišiel do invalidného dôchodku. V roku 1964 napísal pod pseudonymom Jozef Lánik knihu o svojom úteku Čo Dante nevidel, nikdy sa mu však nedostalo takej pozornosti a popularity ako Vrbovi. Zomrel v Bratislave vo februári 1988. Minulý rok v januári in memoriam obdržal od slovenského prezidenta Ivana Gašparoviča Kríž Milana Rastislava Štefánika I. triedy. Vrbovi Gašparovič udelil najvyššie slovenské štátne vyznamenanie, Rád bieleho dvojkríža I. triedy.
